Európska komisia začala konanie voči Česku, Maďarsku a Poľsku pre kvóty. Ako toto rozhodnutie vnímate?
Ide o akési zlostné buchnutie po stole a zdvihnutie ukazováka tvárou v tvár fiasku celého projektu. Veď z celkového množstva 160 000 osôb, ktoré mali byť od septembra 2015 v priebehu dvoch rokov takzvane „relokované“ z Grécka a Talianska do iných členských štátov, sa podarilo zatiaľ presunúť len asi 21-tisíc.
Prerozdeľovanie sa zadrhlo z viacerých dôvodov, najmä pre neochotu spolupracovať na strane prijímajúcich členských štátov, pre administratívnu neschopnosť Talianska a Grécka aj pre nechuť a aktívny odpor prerozdelených migrantov presunúť sa do krajín, ktoré neboli ich vysnenými azylovými rajmi.
Akú šancu má Česko sa v konaní ubrániť?
Ak tým máte na mysli, akú máme šancu, že Súdny dvor EÚ zamietne prípadnú žalobu Komisie, povedal by som, že nulovú. Z perspektívy práva EÚ je situácia jasná. Platne prijaté akty únijného práva uložili členským štátom povinnosť, ktorú sme nesplnili. Dokonca sme otvorene vyhlásili, že ju nesplníme.
Iná vec je, či Komisia nakoniec vôbec podá žalobu. Súčasné silácke vyhlásenia našich politikov vnímam v kontexte predvolebnej kampane. Po voľbách bude nová vláda pravdepodobne náchylná na väčšiu spoluprácu. Samotná Komisia sa možno do podania žaloby hneď tak nepohrnie a bude sa snažiť ponechať spurným štátom priestor na nápravu.
Hovoríte teda, že z hľadiska únijného práva je situácia jasná. Mala teda Česká republika kvóty splniť?
Tým, že je vec jasná z hľadiska práva EÚ, nechcem v žiadnom prípade povedať, že sme mali kvóty naplniť. Obe rozhodnutia o núdzových schémach prerozdeľovania migrantov považujem za nezlučiteľné so štátnou zvrchovanosťou a základnými záujmami Českej republiky. Zvlášť druhé rozhodnutie z 22. septembra 2015, podľa ktorého má byť prerozdelených 120 000 osôb podľa povinných kvót a ktoré bolo prijaté napriek nášmu zásadnému nesúhlasu (boli sme prehlasovaní), považujem za ohavný akt bezprávia, ktorému sa treba aktívne postaviť na odpor.
Ohavný akt?
Myšlienka, že jednotlivým štátom budú bez ich súhlasu prideľovaní únijnými orgánmi migranti bez toho, aby mohli rozhodovať o počte týchto osôb, o tom, z akého civilizačného prostredia prichádzajú, bez toho, aby mohli zohľadniť potreby svojho pracovného trhu, systémov sociálneho zabezpečenia, verejnej bezpečnosti, udržanie homogenity spoločnosti a ďalšie bytostné záujmy, je v hrubom rozpore s ideou štátnej zvrchovanosti, právom národov na sebaurčenie, spontánnym poriadkom vecí aj zdravým rozumom. Nebojím sa povedať, že v tomto prípade zažívame antiutópiu v praxi.
Prečo si vlastne Brusel na migračných kvótach tak zakladá?
Vo všeobecnej rovine sa dá povedať, že prerozdeľovanie a kvóty sú najvlastnejším vyjadrením duše európskeho ľavicovo-pokrokárskeho byrokratického centralizmu. Zapadajú do sveta nadutých bruselských „riaditeľov zemegule“, ktorí sa cítia povolaní určovať smer a všetko riadiť, organizovať a plánovať z osvieteného centra. Sú tradičnou súčasťou ľavicového pohľadu na svet naprieč najrôznejšími odvetviami. Konečne pohodlné „riešenie“ problémov ich tupým prerozdelením medzi všetky členské štáty je v Únii obvyklou praxou.
Môžete spomenúť nejaké ďalšie šokujúce príklady, pokiaľ ide o prístup politikov či úradníkov EÚ?
Ako dlhodobého pozorovateľa diania v štruktúrach EÚ a kritika súčasného modelu európskej integrácie ma už len zriedkakedy prekvapí niečo negatívne. Aj tak som sa však zarazil, keď po rozšírení správ o sexuálnych útokoch v Nemecku na Silvestra 2015 komisár Frans Timmermans označil tieto udalosti za „záležitosti verejného poriadku“, ktoré nesúvisia s utečeneckou krízou, a ľutoval hlavne to, že „podnietili xenofóbne reakcie“, a keď Komisia bezpodmienečne odmietla „falošné asociácie medzi niektorými zločineckými konaniami ako silvestrovskými útokmi na ženy v Kolíne nad Rýnom a masovým prílivom utečencov“.
Frans Timmermans. Zdroj: TASR
Pozoruhodné bolo aj Timmermansovo vystúpenie na kolokviu o základných právach v októbri 2015, kde s multikulturalistickým zápalom ospevoval rozmanitosť ako dejinnú danosť a neodvratný osud ľudstva. Európa vraj bude rozmanitá rovnako ako všetok ostatný svet bude rozmanitý. Uviedol, že odmietnutie rozmanitosti by nás ako spoločnosť zničilo a Európa by nezostala miestom mieru a slobody.
Timmermans je vôbec žiarivý príklad fanatického ľavicovo-pokrokárskeho revolucionára v únijných inštitúciách. V tomto zmysle je dokonalým nástupcom niekdajšej komisárky Viviane Redingovej. Myslím si, že jeho ideový profil vhodne vykresľuje jeden nedávny výrok v súvislosti s predložením návrhu smernice o rovnováhe medzi pracovným a rodinným životom, ktorá by mala „dať mužom viac príležitostí na to, aby sa mohli ujať rodičovských a opatrovateľských povinností“. Komisár uviedol: „Žijeme v dvadsiatom prvom storočí a tomu by mal zodpovedať aj náš prístup k životu a práci aj k ženám a mužom. Od svojich detí by sme nemali chcieť, aby sa riadili príkladmi našich prarodičov.“
Hrozí podľa vás, že EÚ zavedie pre migrantov či „utečencov“ a azylantov jednotné sociálne dávky, že pre nich bude potom zaujímavé tu zostať?
Komisár pre digitálnu ekonomiku a spoločnosť Günther Oettinger v jednom novinovom rozhovore v auguste 2016 skutočne uviedol, že je za hlbšiu harmonizáciu materiálnych výhod súvisiacich s azylom. Ak by k nej došlo, nepotrebovali by sme podľa neho žiadne kvóty, pretože by poľavila príťažlivosť krajín ako Nemecko, Rakúsko, Dánsko a Švédsko.
Günther Oettinger. Zdroj: ec.europa.eu
Takéto návrhy zatiaľ nie sú na stole a ani v dohľadnej budúcnosti nevidím také riešenie ako reálne. Pravda však je, že tieto úvahy plne zapadajú do logiky nastúpených trendov. Komisia sa aktuálne množstvom legislatívnych návrhov snaží dosiahnuť ďalšiu harmonizáciu azylového práva, ktorá vraj poskytne záruku, že žiadateľom o azyl sa dostane rovnakého a zodpovedajúceho zaobchádzania bez ohľadu na to, v ktorom členskom štáte podajú žiadosť. Mala by tiež podčiarknuť princíp solidarity a spravodlivého rozdelenia zodpovednosti v rámci spoločného azylového systému.
Čo ešte plánuje EÚ v oblasti azylovej a imigračnej politiky?
Únijné orgány jednoznačne volajú po „viac Európy“, „viac Únie“, „európskom riešení“, čo sú všetko pekné označenia pre ďalšiu centralizáciu, respektíve expanziu jednotnej regulácie a posilňovanie únijných štruktúr. Všetky neúspechy v zvládaní migračnej krízy pripisujú tomu, že „Európy“ máme zatiaľ málo.
V najbližšom čase môžeme očakávať okrem iného pokračovanie snáh o a) presadenie hlbšej harmonizácie azylového práva vrátane trvalého mechanizmu prerozdeľovania migrantov a premeny Európskeho podporného úradu pre azyl na Európsku agentúru pre azyl, ktorá by sa mala stať uzlovým bodom spoločného európskeho azylového systému, b) postupnú ďalšiu centralizáciu správy vonkajších hraníc, c) rozšírenie ciest legálnej migrácie.
Dlhodobým snom eurocentralistov je, logicky, vytvorenie úplne jednotného azylového a prisťahovaleckého systému v rukách únijných orgánov, v ktorom by Únia z hľadiska žiadateľov o azyl či legálnych prisťahovalcov predstavovala jeden celok. Takéto riešenie je logickým prvkom federalistickej vízie EÚ, ktorá predpokladá, že Únia sa vyvinie do štátneho útvaru so všetkým, teda aj so zodpovednosťou za azylovú a prisťahovaleckú politiku.
EÚ bojuje a plánuje ďalší boj proti „nenávistným prejavom“. Čo o tom môžete povedať? Hrozí odporcom masovej imigrácie kriminalizácia?
V máji 2016 sa Komisia dohodla so spoločnosťami Facebook, Microsoft, Twitter a YouTube na dobrovoľnom kódexe správania Code of Conduct on countering illegal online hate speech, ktorým na seba tieto spoločnosti prijímajú záväzky v oblasti boja proti „nenávistným“ rasistickým a xenofóbnym prejavom na internete. IT spoločnosti sa zaväzujú v rámci svojich podmienok používania zakázať „akúkoľvek podporu podnecovania k násiliu a nenávistnému správaniu“, vykonávať „dostatočnú osvetu“ a zvyšovať povedomie o tomto zákaze medzi používateľmi. Predovšetkým potom sľubujú zaviesť „jasné a účinné postupy preskúmania oznámení o nezákonných nenávistných prejavoch šírených prostredníctvom ich služieb“ s tým, že väčšinu platných oznámení preveria do 24 hodín a ak zistia, že konkrétne oznámenie je opodstatnené, dotknutý obsah odstránia alebo k nemu deaktivujú prístup.
Nástroj vytvára prepracovaný systém honu na čarodejnice založený na odstraňovaní či – Orwellovým slovníkom – vaporizácii nevhodných názorov, na sieti udavačov („dôveryhodných spravodajcov“), indoktrinácii („podpora nezávislej protiargumentácie“ a „organizovanie efektívnych kampaní“) a podpore NGO-izmu a exaltovaného ľudskoprávneho aktivizmu („posilnenie partnerstva s organizáciami občianskej spoločnosti“).
Tieto snahy – a napokon boj proti „nenávisti“ či „nenávistným prejavom“ všeobecne – napriek všetkým vznešeným rečiam o demokracii, slobode slova, ľudských právach, tolerancii a tak ďalej, nie sú podľa mňa nič iné než útok na slobodu slova, pokus o umlčanie nepohodlných názorov, o elitársky diktát toho, čo sa smie a čo nesmie hovoriť, koho musíme a koho nesmieme milovať, o vytesnenie ideových protivníkov z verejnej diskusie, o ich prevýchovu a zastrašenie.
Pokiaľ ide o migračnú krízu, objavujú sa názory, že nejde len o neschopnosť, ale o zámer, ako zničiť národy a vytvoriť poddajný „európsky multikultúrny ľud“. Čo si o tom myslíte?
Nemyslím si, že migračná kríza by bola umelo organizovaná s takými zámermi. Konšpiračné teórie nie sú moja záľuba. Na druhej strane, súhlasím s tým, že európskym centralistom príliv migrantov z cudzieho kultúrneho prostredia, keď už raz nastal, môže byť nanajvýš vhod. Ako hovoria vo svojej knihe Stěhování národů, s. r. o., Václav Klaus a Jiří Weigl, na dosiahnutie cieľa vybudovať novú unifikovanú a odnárodnenú Európu môže byť užitočné, ak tu pribudne masa ľudí, ktorá nemá žiadne korene v starých európskych krajinách a žiadnu väzbu k nim, jedinci, ktorí sú tvárni. Príliv miliónov neeurópskych migrantov a ich prerozdelenie a usídlenie naprieč rôznymi krajinami by viedol k narušeniu homogenity a funkčnosti národných štátov a národnej identity ich obyvateľov, ktorá je prekážkou vytvorenia novej „európskej“ identity a realizácie veľkých vízií „novej Európy“.
Václav Klaus (vpravo) a Jiří Weigl. Zdroj: Hans Štembera
Podobné vnímanie napokon bolo vždy vlastné aj najradikálnejším ľavicovým pokrokárom, ktorí imigráciu vždy vítali ako prostriedok na zriedenie existujúcej spoločnosti, zmenu pomerov, deštrukciu kresťanskej civilizácie a národov, ktorá umožní vybudovať „nového človeka“.
A hrozí v súvislosti s migračnou vlnou zánik európskej civilizácie? Ako to predikujete?
Domnievam sa, že migračná kríza pri všetkej svojej závažnosti predstavuje len čriepok a príznak oveľa ďalekosiahlejšieho rozvratu Európy. Ide určite o ohrozenie európskej kresťanskej civilizácie zvonku zo strany konkurenčných civilizácií. Mám však obavy, že naša civilizácia je v oveľa podstatnejšej miere ohrozená zvnútra vlastným úpadkom a nebezpečnými ideológiami, ktoré rozleptávajú jej základné stavebné prvky a bránia nielen fyzickej, ale aj duchovnej reprodukcii.
Európske národy stoja v mnohých ohľadoch na šikmej ploche. Vymierajú, prestávajú si uvedomovať vlastnú existenciu, upadajú mravne a kultúrne, viaznu v ťažkopádnom a degeneratívnom sociálnom systéme, sú zadlžené, dobrovoľne sa vzdávajú správy svojich vecí. Na vlnách gendrovej ideológie, kultu sexuálnych menšín, multikulturalizmu, politickej korektnosti, environmentalizmu a ďalších výhonkov ľavicového progresivizmu sa rútia k antiutopickej spoločnosti, ktorá bude oveľa vzdialenejšia starej európskej civilizácii, než je kultúrne prostredie terajších migrantov, a ktorá už nebude niečím, čo by za obranu pred vonkajším svetom vôbec stálo.
Ak sa tieto tendencie nepodarí zastaviť, stanú sa z Európanov v priebehu niekoľkých generácií v rámci prebiehajúcich migračných tokov na ich vlastných historických územiach pasívne menšiny a následne sa rozpustia ako kocka cukru v mori novo panujúcich dynamických etník. Ak nenájdu silu na obrodu, bude tento zánik úplne zaslúžený.
JUDr. PhDr. Tomáš Břicháček, Ph.D. sa špecializuje na právo Európskej únie. Publikoval desiatky článkov v odborných časopisoch a zborníkoch. Je autorom knihy Unie blízká i vzdálená (2014) a Unie ve víru migrační krize (2016). Je spoluautorom knihy Zákon o mezinárodním právu soukromém. Komentář (2014).
