Najmenej 216 prípadov, keď mohol svet vyletieť do luftu. Milan Syruček vážne o KĽDR a Ukrajine

11.9.2017 11:00

ROZHOVOR Akýkoľvek vojnový konflikt zasiahne v Severnej Kórei predovšetkým obyčajných ľudí. Severokórejčania budú jesť trávu – ako sa vyjadril Vladimir Putin –, ale Kim ďalej pečené kurčatá. Skrotia Američania spupného severokórejského vodcu silou a bude to spravodlivé? Podľa novinárskeho nestora Milana Syručeka ani dve Američanmi zhodené atómové bomby na Japonsko nezabili politických činiteľov alebo generálov, ale státisíce obyčajných Japoncov, ktorí sa narodili v zlom čase a na zlom mieste. V rozhovore pre Parlamentné listy Syruček ďalej upozorňuje na čoraz ostrejšiu Porošenkovu rétoriku.

Najmenej 216 prípadov, keď mohol svet vyletieť do luftu. Milan Syruček vážne o KĽDR a Ukrajine
Foto: Hans Štembera
Popis: Milan Syruček

Aký je podľa vás Putinov vzťah k Severnej Kórei? Nemôžem nespomenúť jeho nedávne slová, že tam budú radšej jesť trávu, ale jadrového arzenálu či skúšok sa nevzdajú. Čo to znamená? Drží nad KĽDR aspoň sčasti ochrannú ruku?

Toto prirovnanie nevyjadruje ani tak Putinov vzťah ku KĽDR ako fakt, k čomu všetkému je Kim Čong-un odhodlaný donútiť svoj ľud, aby dokázal svoje pohŕdanie ostatným svetom. V Rusku skutočne ľudia jedli trávu, ale v krutých vojnových rokoch. Niežeby to robili s láskou, ale až zúfalo si chceli zachrániť život a ďalej vzdorovať nepriateľovi. Nemyslím si, že by kórejský ľud chcel vzdorovať nejakému vonkajšiemu nepriateľovi, a preto sa chce uskromniť. Čítal som niekoľko knižiek tých Kórejčanov, ktorým sa podarilo utiecť aspoň do Číny, čo bola pre nich vysnívaná krajina slobody a blahobytu. Tým chcem súčasne vyjadriť aspoň podľa týchto svedectiev – v KĽDR som nebol, stretol som sa však s mnohými jej občanmi –, že Kórejčania sa vôbec netúžia obetovať za svojich vodcov a už vôbec ich nenazývajú „milovanými“, ak k tomu nie sú prinútení najhrubším nátlakom. Ale revolúcia je pre nich zatiaľ nemysliteľná. Skôr, než by sa začala, by bola zradená tými, ktorí by to urobili, ako sa hovorí, za skyvu chleba.

Sú to možno až triviálne slová, ale opakujem ich, pretože keď zostúpim z výšin politiky, desím sa, ak by odplata provokatívnym vodcom mala zasiahnuť aj tých, ktorých jediným previnením je to, že sa narodili v zlom čase a na zlom mieste. Napísal som knihu o riziku jadrovej vojny. O tom, že do roku 1985 bolo najmenej 216 prípadov, keď sa len na základe technického alebo psychického zlyhania mohla začať jadrová vojna. Ale zamyslime sa nad tým hlbšie: vybuchli predsa dve jadrové bomby a zabili úhrnne okolo tristotisíc Japoncov. Tých, ktorí ani nebojovali. Nezabili ani jedného z japonských politických činiteľov a generálov, ktorí Japonsko priviedli do vojny. Ani jedného z vojakov, ktorí sa dobrovoľne dopúšťali masakrov a krutostí. Bolo to spravodlivé? Viem, tvrdí sa, že bomby urýchlili koniec vojny. O koľko ľudských životov? Alebo sa azda Japonci, tí, ktorí nebojujú, obrábajú svoje polia, pracujú v továrňach, nerovnajú ostatným ľuďom? Sú to len mravce, ktoré môžeme jednoducho zašliapnuť, keď na to máme dobrú topánku? Myslím si, že keď uvažujeme o politických ťahoch na tej pomyselnej svetovej šachovnici, opomíname pešiakov, veď padnúť má kráľ.

Samozrejme, bolo by žiaduce skrotiť spupnosť kórejského vodcu, ale ako to zariadiť, aby bol zasiahnutý len on a nie milióny nevinných? Pripomeňme si: Severná Kórea má 25 miliónov obyvateľov, Južná Kórea 51 miliónov. Ak prerušíme všetky dopravné žily, ktorými do Severnej Kórey prúdia aspoň základné potraviny a veci dennej potreby, Kim Čong-un nepocíti žiadnu ujmu, jeho denné obžerstvo neklesne o jediný gram a z jeho nesmierneho nakradnutého bohatstva neubudne nič ani v hodnote jedného centa.

Kim Čong-un

Kim Čong-un Zdroj: TASR

Lenže veľmi často vo vysokej politike tí nevinní nehrajú žiadnu rolu. Vezmite si príklad z americkej vojny vo Vietname. Aby Kissinger dosiahol lepšie mierové podmienky, nechal predovšetkým v posledných dvoch rokoch masovo bombardovať nielen Vietnam, ale aj celé pohraničie Laosu a Kambodže. Ako poznám texty dohôd, výsledok by bol rovnaký aj bez tých náletov. A za to dostal dokonca Nobelovu cenu mieru, len Francúzsko na neho vydalo zatykač ako na masového vraha! Tak potom skrátka už nikdy neprišiel do Paríža.

Nastala by v prípade vojenského zásahu USA v Severnej Kórei „druhá Kórea a Vietnam“?

Rozhodnutie je predovšetkým na americkom prezidentovi: Potrestá severokórejských vodcov tým, že potrestá kórejský ľud? To isté platí pri diskusii, či majú Rusko a Čína prerušiť všetky dodávky predovšetkým energetických zdrojov. Mali by. Ale v pchjongjangskom prezidentskom paláci budú mať aj naďalej teplo a svetlo, len stovky, možno tisíce ľudí zamrznú a zomrú od hladu. Bohužiaľ, nie som si istý, či sa takto uvažuje na tej najvyššej politickej úrovni.

Čína a Rusko potrebujú KĽDR, aby sa celý Kórejský polostrov prostredníctvom soulskej vlády nestal americkou základňou. V tom sa iste zhodnú, tam sa dotýkajú ich hranice a ich záujmy, hoci inde sa môžu rozchádzať či prinajmenšom nebyť súbežné. Pritom KĽDR bola v prvých rokoch svojej existencie v životnej úrovni pred Japonskom. Rástli jej priemysel aj obchod. Keď som sa v druhej polovici päťdesiatych rokov stretol so severokórejskými dievčatami, boli oblečené v hodvábe a používali francúzske parfumy, zatiaľ čo v tom čase české dievčatá vzdychali po nylone a voňali sa českými, maximálne poľskými voňavkami. Po tom, ako pokračovala vo vládnutí kimovská dynastia, syn a vnuk Kim Ir-sena, mimochodom, nemanželské dieťa Kim Čong-ila, to išlo s krajinou dole kopcom. Čím viac mocnel jadrový priemysel, tým viac priberali nasledovníci a rástla ich spupnosť vyrovnať sa veľmociam aspoň v jadrovom potenciáli. Ale to všetko je známe. Menej známe je to, ako toto všetko potrestať a netrestať tým nevinných. Alebo na nich nebudeme brať ohľad?

Kórea už zažila svoju vojnu, podobnú tej vietnamskej, dokonca bola jej predobrazom. Skončila sa tam, kde sa začala. Kde máme dnes skončiť? To je dilema, pred ktorou stojí svet či aspoň tí zodpovední za tento svet. Ak neprihliadneme na tieto ľudské faktory, nájdeme východisko. Zatiaľ je embargo len čiastočné, Čína a Rusko váhajú. Môžu uzavrieť – obrazne povedané – všetky ventily. Severokórejčania budú jesť trávu, Kim Čong-un ďalej pečené kurčatá. Ako to však zariadiť tak, aby musel jesť tú trávu aj on?

Ukrajina sa vyzbrojuje americkými zbraňami. Zrazu chcú ísť mladí ľudia, ktorí sa ešte nedávno všemožne vyhýbali odvodu, do armády. Ukrajinské matky mi v Česku hovorili, ako sa o nich boja, ako ich pohltila propaganda a chcú sa hrať na Ramba. Ale toto je reálny svet, nie počítačová hra...

Denne dostávam z denníka Delo, ktorý som pred viac ako desiatimi rokmi zakladal, e-mailové správy z Ukrajiny. Jeden z najnovších sa týkal napríklad ročnej bilancie, ktorú predložil parlamentu prezident Porošenko. Denník vypracoval zaujímavú štatistiku: prezident hovoril 1,40 minúty – vlani hodinu a predniesol spolu 9 400 slov – vlani 5 900. Rozbor pokračuje v nasledujúcich výpočtoch: o ruskej agresii hovoril 47-krát, ruskom agresorovi pätnásťkrát, ale ani raz neuviedol Putinovo meno. Donbas spomenul jedenásťkrát, Krym osemkrát, vojnu deväťkrát, sankcie sedemkrát. Slovo reformy sa objavilo spolu tridsaťkrát, a to predovšetkým v súvislosti s tým, že ich najväčším výsledkom je bezvízový styk Ukrajiny s Európou. Veľkú nádej na dokončenie reforiem však nedával, pretože v roku 2019 budú voľby, a tak fakticky zostáva iba rok na ničím nerušenú činnosť. O biznise hovoril dovedna šesťkrát, ale len v súvislosti s obhajobou malého a stredného podnikania. Niekedy je aj taká štatistika dosť veľavravná! 

Petro Porošenko

Petro Porošenko Zdroj: SITA

Zaujímavejší mi pripadal ohlas ukrajinského ministerstva zahraničia na návrh Vladimira Putina, aby sa do bojujúcej oblasti východnej misie pozvala skupina pozorovateľov OSN. Vyhlásenie pripomenulo, že to bol aj ukrajinský návrh adresovaný OSN vlani. Len s podmienkou, aby v tejto skupine nebol predstaviteľ Ruskej federácie. To však Moskva chce, aby sa tým vytvoril dojem, že ide čisto o vnútroukrajinský konflikt, s ktorým Rusko nemá nič spoločné. Čo sa týka domácej ukrajinskej scény, za najzaujímavejšiu považujem žiadosť ukrajinskej pošty o udelenie licencie na nákup 3,5 milióna kubíkov prírodného plynu. Pošta si ho chce sama uskladniť a v nadchádzajúcej zime rozdeľovať na svoje pobočky, aby im zaistila teplo. Neverí totiž na schopnosť centrálnej distribúcie, pretože s ňou mali Ukrajinci minulú zimu veľmi zlé skúsenosti.

A čo sa týka zahraničných dodávok či pomoci: Napríklad Nemci dodali za 30 miliónov eur na vybavenie zdravotných stredísk. Američania zatiaľ dodávajú zbrane, ako sa na tom dohodli prezidenti oboch krajín. Za protiúčet.

K vašej ďalšej otázke týkajúcej sa vojenskej služby: Samozrejme, že sa hlásia, majú tam stály plat, stálu stravu a strechu nad hlavou. A zrejme perspektívu tohto zamestnania, čo im iné sektory v takej miere neponúkajú a v zahraničí im takisto vždy ruže nekvitnú.

Ukrajina a ekonomika – to jednoducho stále neladí. Dováža sa uhlie z JAR a plyn z USA, aj keď zásoby uhlia krajina má... Dokonca sa vraj z Ukrajiny vyváža černozem – viete o tom niečo?

Už som raz hovoril o dovoze uhlia z Juhoafrickej republiky v dôsledku zložitostí, ktoré sa vytvorili v Donbase v súvislosti s vojnou. Aby bolo možné doviesť uhlie z Donbasu do Kyjeva, museli ho najprv vagónmi dopraviť do Ruska a odtiaľ späť na Ukrajinu cez iné priechody. Ruské predpisy však nedovoľujú dvojaký prechod hraníc pri rovnakom tovare. Priamy spoj nebol možný, lebo hlavná železničná stanica na nákladnú dopravu bola zničená. Tak im nezostalo nič iné, aj napriek všetkej zdanlivej absurdite, než si vypomôcť dovozom až z Juhoafrickej republiky, kde zase bolo relatívne najlacnejšie. S dodávkami ruského plynu bývajú problémy, pretože ten je účinným nástrojom politiky: povoliť kohútik, pritiahnuť kohútik...

O exporte ukrajinskej černozeme nič neviem, ale dobre poznám tie oblasti, kde sa nachádza, a to až do hĺbky dvoch metrov. Len dve krajiny na svete majú takú kvalitnú pôdu: Ukrajina a Kanada. Bohužiaľ, úrody na oboch pôdach nie sú porovnateľné, ale to by už bol iný, zložitejší problém, aj keď som sa ním pred desiatimi rokmi zaoberal. Holandské firmy na časti pestovali zo svojej sejby a svojimi technológiami obilie a s ukrajinskými majiteľmi združenia Vasilkovo uzavreli dohodu, že za to si vezmú zo žatvy všetko, čo bude nad 60 centov na hektár – Ukrajinci predtým dosahovali v priemere 25 centov. Holanďanom sa darilo žať v priemere 90 centov. To sa Ukrajincom nepáčilo, zrušili kontrakt, ale sami potom dosahovali maximálne 45 – 47 centov. Chýbala tam tá technológia a možno ešte viac pracovná disciplína.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Václav Fiala
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Euforickí ekonómovia oslavujú neustály rast. Profesor Staněk však odhaľuje možné príčiny vzniku globálnej krízy, ktorá môže udrieť oveľa silnejšie ako tá z roku 2008

18:02 Euforickí ekonómovia oslavujú neustály rast. Profesor Staněk však odhaľuje možné príčiny vzniku globálnej krízy, ktorá môže udrieť oveľa silnejšie ako tá z roku 2008

ROZHOVOR V posledných rokoch došlo k obrovskému nárastu zadlženosti všetkých ekonomických subjektov …