Podľa politológa Petra Robejšeka sme počas násilností na Silvestra v Nemecku videli „správanie agresorov v praxi“. Je to prirovnanie príliš zveličené alebo zodpovedá realite?
Keď sa na to pozrieme z pohľadu Európanov a na skutočnosť, že Nemecko nie je vo vojnovom konflikte so žiadnym moslimským štátom, mohli by sme vyjadrenie kolegu Robejšeka pokladať za príliš zveličené. Mnoho násilných prejavov však malo charakter cieleného ponižovania žien v komunite niekoho, koho páchatelia považujú za nepriateľa, a v tom zmysle sa to prirovnanie blíži pravde.
Po zverejnení správ o uvedených udalostiach sa objavili špekulácie, že to bola provokácia s cieľom prilievať olej do ohňa a popudiť spoločnosť proti migrantom. Čo si o tom myslíte?
Opýtal by som sa zástancov takých názorov, kto má dnes taký potenciál skoordinovať, zorganizovať a iniciovať taký typ násilného správania s cieľom zdiskreditovať skupinu moslimských migrantov. V rámci takýchto teórií som sa stretol s “oslími mostíkmi” vedúcimi smerom k Moskve a jej geopolitickým hrám. Tie síce Rusi ovládajú a nie je dôvod si o nich vytvárať nejaké ilúzie, ale toto je jav, kde chýba indícia. Že Rusom môže vyhovovať chaos v Európe, je pravda, ale neviem, ako by to mohli uskutočniť, riadiť a koordinovať.
Spomenuli ste nemeckú mediálnu autocenzúru, oneskorené informovanie o incidentoch. Prečo k tomu dochádza v slobodnej demokratickej krajine?
Prevažná časť nemeckých, ale aj všeobecne západných mediálnych elít sú ľudia ľavicovo liberálneho razenia, majú určité ideologické predpoklady, a keď sa potom sociálna realita nejako vymyká ich optimistickým predpokladom, majú tendenciu popierať to, čo im rúca ich ideologický rámec. Problém je v politicko-ideologickej orientácii mediálneho manistreamu.
Trochu to pripomína začiatok deväťdesiatych rokov v Česku, keď sa o veľa veciach nepísalo pre obavy o „krehkú demokraciu“. Dá sa to porovnať so súčasným Nemeckom?
Obdobie v 90. rokoch u nás bolo špecifické v tom, že padol režim, ktorý sa stotožňoval s ľavicovým poňatím a pravica bola automaticky vnímaná ako niečo lepšie. A tiež aj psychologickým nastavením smerom k dojmu, že si predsa nebudeme našu krásnu transformáciu nejako kaziť tým, že by sme pripustili, že je niečo zlé. Na Západe je však dnes to ideové ukotvenie mediálneho mainstreamu oveľa hlbšie. Ľavicový étos vychádza z univerzít, ktorými väčšina západných novinárov prešla, a ťahá sa to už od roku 1968. Elity sú viazané na socialistov a zelených, a flagrantnou ukážkou nie je len prístup k migrácii, ale napríklad aj postoj Bruselu k súčasnému dianiu v Poľsku. Môžeme tam vidieť dvojaký meter – keď tam osem rokov čistila mediálnu scénu ľavicovo-liberálna vláda, v Bruseli k žiadnym atakom voči poľským politikom nedochádzalo, dnes je to naopak.
Podľa niektorých názorov by sme ako Európania mali v prístupe k migrantom vyjsť „na pol cesty“ v ústrety. Je to relevantné tvrdenie?
Do istej miery by to bol ideálny vzťah, voči ktorému sa abstraktne nemá zmysel vymedzovať. Občania Európy však nikam neprúdia, aby sa niekde „v polovici cesty“ s niekým stretávali. To platí aj obrazne, je pritom jasné, že ku kompromisom určite bude musieť dochádzať, je len otázka, v čom budú spočívať. Základom demokracie je vláda práva a existujú právne normy, ktoré sa v Európe prebojovávali po stáročia a stáli veľa krvi a utrpenia. A pred týmto právom si musia byť všetci rovní a mať rovnaké práva aj povinnosti. V tom Európa nesmie ustúpiť. Vo chvíli, keď určitým komunitám začne uvoľňovať pravidlá, bude to koniec právneho systému.
Občianske právo a ľudskoprávne otázky nie sú to isté a môžu sa – aspoň v niektorých interpretáciách – javiť konfliktne. Média uverejnili správu, podľa ktorej nemecká sudkyňa oslobodila moslima, ktorého obvinili z násilia na svojej žene, s tým, že na to má právo, lebo to patrí k jeho kultúre…
So správou o tomto rozsudku som sa stretol len v médiách, ale ak je to skutočne pravda, je to práve ten moment, ktorého sa bojím. Tá sudkyňa nemôže predsa vyňať z nemeckého práva niekoho len preto, odkiaľ pochádza. Ak by takýto rozsudok nadobudol právoplatnosť, bola by to veľmi zlá správa.
Môžu moslimskí aktéri incidentov prístup k riešeniu problému vnímať aj ako slabosť západného štátu?
Dokážem si predstaviť, že si to tak interpretujú, veľa z nich pochádza zo štátov, kde prevláda striktný výklad islamu a nedemokratická forma vládnutia, a často rozumejú hlavne sile. Veľa politických aktov, ktoré nesprevádza znak sily a donútenia, tam nezvyknú rešpektovať a vnímajú ich ako slabosť. To môže platiť aj v tomto prípade, keď vidia ústupky, nerozhodnosť a nejasné reakcie voči násilníkom.
V mnohých komentároch sa ich autori pýtajú, kde sú západné feministky, ktoré z ľavicovo-liberálnej pozície zastávajú multikultúrne postoje a pritom sa pozerajú na nemysliteľné porušenie ženských práv.
To je nesmierne schizofrenická situácia. Proti prirodzenému – nie ideologickému – multikulturalizmu pritom nič nemám, naopak ho považujem za veľmi žiaduci, aj keď krehký a náročný proces. Ideologický multikulturalizmus vzťahujúci sa na partikulárne práva moslimskej menšiny sa však rozchádza so snahou o zrovnoprávnenie žien. Presadzovanie práv žien a ponechanie príliš širokej kultúrnej a náboženskej autonómie moslimským komunitám sa nedá zlúčiť. Moslimské komunity, ktoré si túto autonómiu udržia v podobe, na akú boli zvyknuté vo svojich domovoch, budú vždy porušovať práva žien vnímané podľa európskych štandardov.
Ako sa podľa vás s týmto stavom budú koncepty multikulturalizmu a feminizmu vyrovnávať?
Na každú radikálnu formu, a teda aj na radikálny feminizmus, sa dívam s veľkým podozrením. A multikulturalizmus chápaný ako abstraktná ideológia je rovnaký nezmysel ako komunizmus v poňatí boľševikov – nemôže fungovať. Každodenná snaha, aby rôzne komunity vzájomne žili v mieri na mikro- a mezzoúrovni, je užitočná a potrebná, zdola budovaný a zhora len inšpirovaný multikulturalizmus je žiaduci. Nie však ako ideový príklad, ktorý je stavaný ako jediná pravda, a keď mu čokoľvek odporuje, musí sa to vyčleniť a vyradiť z diskusie niekedy aj nálepkami, ktoré to kriminalizujú. To nevedie k ničomu dobrému. Pre mnohých zástancov tejto ideológie je utečenec len abstraktný pojem, rovnako ako bol pre marxistov abstraktným pojmom robotník.
Jedným z najfrekventovanejších súčasných pojmov je integrácia utečencov. Nemecko vo svojich plánoch vychádza zo skúseností minulých desaťročí, keď sa podarilo integrovať milióny imigrantov. Je to reálne aj dnes?
Veľká väčšina moslimských migrantov sa v minulých desaťročiach vo veľkej väčšine úspešne integrovala. To bola však migrácia, ktorá sa uskutočňovala v úplne inej historickej a politicko-ekonomickej situácii. Integrácia sa konala priebežne a v čase, keď v Európe chýbala nekvalifikovaná pracovná sila. Dnes je podoba európskej ekonomiky úplne iná, chýbajú ľudia s jazykovými znalosťami, znalosťami IT a pod., to predtým v dielni VW nepotrebovali. Dnes bude integrácia oveľa ťažšia, migrácia má iný charakter a podľa mňa bude v rámci jednej generácie nemožná. To sa však týka len určitých krajín.
Môže sa radikálna pravica stať predmetom „politického podnikateľstva“, získať tak prostriedky a vstúpiť do parlamentu?
Dokážem si predstaviť, že v súčasnej situácii by s patričným kapitálom nejaké zoskupenie založené na odpore k islamu uspelo, som však skeptický v tom, že by tak mohlo dosiahnuť napríklad desať a viac percent.
Hovorí sa nielen o extrémizme, ale aj o „temných spodných prúdoch“, ktoré môžu destabilizovať spoločnosť…
Tie existujú v každej spoločnosti a keď sa beh dejín dostane do nepeknej situácie, je to príležitosť, aby sa prejavili. Dianie veľmi často dostáva na povrch rôznych ľudí z okraja spoločnosti a to sa môže stať aj dnes.
autor: Daniela Černá
