Mnohým ľuďom sa dnes žije materiálne lepšie. Ale aká je sociálna, morálna a kultúrna cena za to, o tom sa už nehovorí, myslí si Škvrnda

6.12.2017 0:00

ROZHOVOR Bezpochyby sa dnes mnohým ľuďom materiálne žije lepšie ako pred 30 – 40 rokmi, ale aká je sociálna, morálna a kultúrna cena za to, o tom sa už nehovorí. Tvrdí uznávaný odborník na zahraničnú politiku a vysokoškolský pedagóg František Škvrnda v prvej časti rozhovorov pre Parlamentné listy. EÚ podľa neho nemôže dlho prežívať v súčasnej asymetrii a musia sa prijať opatrenia, ktoré povedú k prekonaniu rozdielov medzi členskými štátmi.

Mnohým ľuďom sa dnes žije materiálne lepšie. Ale aká je sociálna, morálna a kultúrna cena za to, o tom sa už nehovorí, myslí si Škvrnda
Foto: ReproFoto: YouTube/ExtraPlus
Popis: František Škvrnda
Ako vnímate súčasné snahy o vytvorenie takzvaného jadra EÚ? Je to podľa vás tá správna cesta, ako ďalej posúvať Úniu vpred?
 
Okolo jadra EÚ, ako aj v jej celom fungovaní je veľa nejasností a považujem za potrebné sa pri probléme zastaviť v širšom rámci jej ekonomického pôsobenia, ktorý v nej dominuje. Najzávažnejším problémom dlhodobého charakteru je, že Únia sa dala v 90. rokoch (po rozpade bipolarity) na cestu ekonomického neoliberalizmu najhrubšieho zrna, čo prináša najmä malým štátom veľa ťažkostí. Ťažkosti sa znásobujú, ak je malý štát aj ekonomicky slabší – preto nemožno dnes, žiaľ, porovnávať šance a potenciál hospodárstva Slovenska s Rakúskom či Dánskom. Eurofondy, pri všetkej úcte k nim, hoci sú prínosné, tento problém neodstránili.
Preferovanie sociálneho štátu (dnes sa radšej nepripomína, že to bolo aj pod tlakom sociálno-ekonomickej politiky vo vtedajších európskych socialistických štátoch) v starej „šestke“ (Západné Nemecko, Francúzsko, Taliansko a štáty Beneluxu) sa začalo oslabovať po vstupe Veľkej Británie do Európskeho hospodárskeho spoločenstva v roku 1973. V tomto smere pôsobili aj nastupujúce tendencie vo svetovej ekonomike.
 
Tendencia ekonomickej liberalizácie zosilnela vplyvom thatcherizmu, s ktorým sa spája heslo TINA (There Is No Alternative – Nie je alternatíva). Najhoršie na tomto liberalizme je to, že v Bruseli získali veľkú moc nadnárodné hospodárske a právnické kruhy (často nie priamo, ale cez systém lobizmu, čo je eufemistické pomenovanie pre legitimizovanú veľkú korupciu) napojené na finančné „dvojčatá“ Wall Street (New York) a City (Londýn). Po rozpade bipolarity aj v kontexte zblíženia EÚ s NATO sa vytvoril zvláštny spôsob právno-finančno-informačného nátlaku (neraz v podobe diktátu) na štáty i občanov, ktorý nemá nič spoločné s liberalizmom, ale sa ním stále oháňa. Narástla pritom aj početnosť a vplyv bruselskej administratívy.
 
Ak by sa vrátila EÚ k procesom, ktoré stáli pri zrode európskej integrácie, a tým bola idea mieru a sociálneho štátu, a takto by sme chápali jej jadro, ktoré začne fungovať aj napriek všetkej náročnosti a zložitosti, je to cesta, ktorá ju zachráni. Ak sa však jadro EÚ stane ďalšou korisťou nadnárodných ekonomicko-finančných a právnych kruhov, nič sa tým nevyrieši a bude pred sebou len naďalej tlačiť Sizyfov balvan veľkých ekonomických, politických i kultúrnych problémov. Ktovie, dokedy to vydrží?
 
Jadro EÚ, ktoré je dnes politicko-mediálne pertraktované v rôznych významoch a súvislostiach, nie je jednoznačne definované. Úspech však prinesie len vtedy (a, žiaľ, nemôžeme optimisticky dúfať, že to bude v jednom či dvoch volebných cykloch), ak sa vytvorí skutočne vlastná politika (najmä v zahraničnej a bezpečnostnej oblasti), ekonomika a bezpečnosť EÚ. Záujmy USA a NATO nemôžu byť prioritami EÚ.  
 
Neprehĺbi užšia integrácia do jadra ešte väčšmi rozdiely medzi jednotlivými členskými štátmi, ktoré sú už teraz citeľné, a dajú sa tieto rozdiely v platoch, sociálnom zabezpečení, zdravotníctve a ďalších odvetviach medzi západnou a východnou Európou prekonať? 
 
Neoliberalizmus je nielen sofistikovaný, ale aj prešpekulovaný a účelový. Využil sa o. i. aj na to, aby sa postsocialistické štáty nútili v prístupovom procese k mnohým ústupkom smerom k „liberalizácii“ hospodárstva, pričom sa im za to sľubovalo mnoho výhod. Ako sa to s tými výhodami skončilo, na Slovensku pociťujeme v energetike (najmä jadrovej), poľnohospodárstve, školstve, zdravotníctve i inde.
 
Neoliberalizmus môže totiž žiť len vtedy, ak sú v spoločnosti výrazné sociálno-ekonomické rozdiely. Bezpochyby sa dnes mnohým ľuďom materiálne žije lepšie ako pred 30 – 40 rokmi, ale aká je sociálna, morálna a kultúrna cena za to, o tom sa už nehovorí. Existenčná neistota, individualizmus, konzumerizmus, bezduchá masová kultúra, agresivita a násilie v medziľudských vzťahoch, nárast sociálnodeviantných javov a procesov, korupcia na vysokej štátnej úrovni krytá lobizmom a mnoho ďalších negatívnych momentov je tiež sprievodným javom neoliberálneho ekonomického vývoja. Nie náhodou sú to však všetko prvky, z ktorých súčasný ekonomický neoliberalizmus dokáže vytĺkať stále vyššie zisky. 
 
Predstava o vyrovnaní sociálno-ekonomických rozdielov je síce príťažlivá, ale ťažko sa realizuje, tobôž v podmienkach, ktoré som uviedol. Aj socializmus sa pokúšal vyrovnať tieto rozdiely a ani po niekoľkých desiatkach rokov sa to nepodarilo, aj keď situácia pred 30 – 40 rokmi z hľadiska sociálnej nerovnosti bola lepšia, ako je v súčasnosti. 
 
Jeden z teoretických problémov (v praxi to človek v existenčných ťažkostiach vníma celkom ináč) je, že ak by malo dôjsť ku skutočnej rovnosti a voľnosti, nebude to neoliberalizmus, ale cesta k autentickému socializmu. Viaceré jeho sociálno-ekonomické črty v minulosti v štátoch integrujúcej sa Európy (západnej a severnej) existovali. Väčšina z toho však padla za obeť chamtivému neoliberalizmu, ktorý potrebuje rovnosť a voľnosť pre najbohatších a tých, ktorí  im verne slúžia. 
 
Ďalším paradoxom tohto vývoja je, že nielen neoliberáli, ale aj konzervatívci (neokonzervatívci) sa síce osočujú navzájom, ale nájdu vzácnu zhodu vtedy, keď cítia „socialistické“ ohrozenie. Vedie sa síce kamuflovaný boj proti pravicovému populizmu, radikalizmu a extrémizmu, ktorý je bezpochyby nebezpečný a škodlivý. Na pozadí tohto boja sa akosi vytráca priestor pre šírenie autentických socialistických názorov (nie však ich odvaru v širokej škále „stredových“ sociálnodemokratických či socialistických strán v štátoch EÚ). A strany na krajnom krídle politického spektra škodia súčasnému systému veľmi málo, a hoci chcú zmeniť veľa, jeho základov sa však nedotýkajú. „Lepšie“ je preto, ak sa o autentickej ľavici nehovorí a nedostáva ani mediálno-politický priestor v hlavnom prúde.
 
Ak to uzavriem, EÚ nemôže dlho prežívať v súčasnej asymetrii a musia sa prijať opatrenia, ktoré povedú k prekonaniu rozdielov medzi starými a novými (postsocialistickými) členskými štátmi, západom a východom, severom a juhom i ďalšími. Cestou je skutočná a nielen proklamovaná sociálna a mierová orientácia. Určité nádeje vzbudzujú závery sociálneho summitu v Göteborgu – od nastolenia problému po jeho riešenie je však v súčasnej zbyrokratizovanej EÚ zložitá cesta, ktorá je navyše v sociálnej oblasti oveľa dlhšia a tŕnistejšia ako pri presadzovaní neoliberálnych ekonomických a právnych aktov, výhodných pre mocných a bohatých. Musíme počkať, ako sa návrhy a predstavy z tohto fóra budú realizovať.
 
Považujete snahu slovenského premiéra Roberta Fica o účasť v takzvanom jadre EÚ za správnu? 
 
Napriek nejasnostiam, ktoré sú v súvislosti s jadrom EÚ, i mojim kritickým poznámkam na súčasné fungovanie EÚ však považujem za vhodné, aby sa Slovensko usilovalo o udržanie v skupine štátov, ktoré chcú pokračovať v rozvíjaní integrácie. Ide o dve navzájom spojené záležitosti, ktoré patria k 21. storočiu, a keby sme sa stali malým osamelým hráčom, nepomohli by sme si. Politici, médiá i akademici by síce mohli siahodlho meditovať, čo urobiť, ale možnosti takéhoto štátu sú veľmi obmedzené, či už takmer nijaké.
 
Prvou záležitosťou je to, že by sme sa mali snažiť vymaniť z periférie EÚ, na ktorej sa v súčasnosti nachádzame. Treba dodať, že žiadna solidarita na tejto periférii neexistuje – príčinou toho je najmä politická diferenciácia strán, ktoré sú pri moci v týchto štátoch, ale aj zasahovanie USA a NATO do diania v štátoch EÚ. Tým, že by sa Slovensko držalo v tejto sfére, by sme naše problémy nevyriešili. Každý z našich susedov je iný, a hoci okrem Ukrajiny sú všetci v EÚ, majú dosť svojich sociálno-ekonomických problémov (politické nespomínam), ktoré ich vedú k tomu, aby v týchto podmienkach uprednostňovali svoje záujmy. 
 
Druhou je to, že ekonomická integrácia má stále dynamický charakter. Vízie o politickej a právnej samostatnosti sú možno príťažlivé pre časť slovenských politikov, ktorí sa boja, že ich vplyv na prerozdeľovanie vybraných daní a iných poplatkov sa oslabí, ale nemajú sily na to, aby niečo riešili zásadne inak. Vydať sa do rúk politikov, ktorí dnes sľubujú na Slovensku všetko lepšie, ako nám ponúka Brusel, nie je riešením problémov, lebo náš ekonomický potenciál nie je taký, aby sme mohli hrať samostatne.
 
Môže využiť síce našu polohu, ale to je zas dlhodobá záležitosť, lebo už viac ako 20 rokov sa vládnuce politické i hospodárske elity za podpory zo Západu snažia prerušiť všetky prvky ekonomických kontaktov z minulosti. A našu situáciu v tomto smere skomplikoval aj nevypočítateľný, nebezpečný politický a sociálno-ekonomický vývoj na Ukrajine, ktorý nadobúda charakter samodeštrukčného procesu.
 
Ignorovať či odsudzovať možnosť zapojenia sa Slovenska do jadra EÚ je preto neracionálne. Na druhej strane však treba vidieť, aj zo skúseností už z vyše desaťročného členstva v EÚ, že sa síce stále hľadajú cesty, ako ju zlepšiť, ale nič dobré sa nepresadí tak jednoducho, ako to je spravidla na konci rozprávok (a nielen slovenských).
 
František Škvrnda, doc. PhDr., CSc., prednáša na Fakulte medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave. Je autorom niekoľkých kníh a desiatok odborných článkov, skrípt a vedeckých príspevkov. Vo výskumnej činnosti sa venuje teórii medzinárodných vzťahov najmä svetovej politiky, ako aj ich aktuálnym problémom. Dlhodobo sa zaoberá bezpečnosťou a podrobne sleduje dianie na Blízkom východe a v Európskej únii. Hlási sa ku kritickým teóriám, najmä marxizmu. 
 
 
 
 
 
 

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Tomáš Pilz
Diskusia obsahuje 0 príspevkov Vstúpiť do diskusie Vytlačiť

Ďalšie články z rubriky

Generál Šedivý jasne: EÚ spravila necitlivé kroky. Ukrajinu sme si predstavovali ako štát, do ktorého môžeme invertovať naše predstavy o riadení spoločnosti

18:00 Generál Šedivý jasne: EÚ spravila necitlivé kroky. Ukrajinu sme si predstavovali ako štát, do ktorého môžeme invertovať naše predstavy o riadení spoločnosti

ROZHOVOR „Predstavili sme si Ukrajinu ako štát, do ktorého môžeme invertovať naše predstavy o riaden…