Na Slovensku je, žiaľ, čudná prax, že stále sú preferovaní vo väčšine iba mladí ľudia. Najmä pri uchádzaní sa o zamestnanie. Prečo je to tak?
Pretože mladí často majú menšie finančné nároky ako starší pracovníci. Firmy si tiež myslia, že keď tam prídu mladí, tak že tam prinesú nové myšlienky, nového ducha. Samozrejme, že sú oveľa dravší, niekedy aj agresívnejší a priebojnejší, ale zasa nemajú potrebné skúsenosti a nadhľad. Ideálne by bolo – a je to aj trend vo vyspelých ekonomikách – keby sa vytvárali zmiešané tímy. Pretože ľudia nad 40 či 50 majú rôzne veci zažité v pracovnom procese a bolo by veľmi dobré, keby sa mohli deliť o skúsenosti, ktoré nadobudli, ale je skôr výnimočné, že takéto tímy sa programovo budujú.
Je celkom bežné, že už ľudia po 40 majú veľký problém nájsť si u nás prácu. Znamená to, že zamestnávatelia pôsobiaci na Slovensku uplatňujú skrytú diskrimináciu z pohľadu veku?
Určite, skrytá diskriminácia tu je, a to nielen z pohľadu veku, ale aj k pohlaviu. Skrytá diskriminácia sa napríklad prejavuje v inzerátoch. „Hľadáme do nášho mladého dynamického kolektívu alebo tímu nového spolupracovníka. Tak tam je úplne jasné, že človek nad 35 vôbec nemá šancu. Je to aj na škodu tých organizácií, ale je to už tak nejako rozbehnuté, a tak to reálne funguje, že už sa niekedy stretávam s ľuďmi, ktorí majú 40 rokov a majú pocit, že tí 25- až 30-roční im tak dýchajú na krk, že už aj v tej 40 budú vymenení či odstavení. A tento trend aj vzhľadom na demografický vývoj neprinesie našej ekonomike ani spoločnosti nič dobré.
Často sa generácia ľudí najmä nad 50 rokov úplne stráca na pracovnom trhu, pričom majú vzdelanie, ovládajú jazyky, no prácu si nevedia nájsť. Prečo je to tak? Je to v poriadku?
Určite to nie je v poriadku. Mali by existovať – a v niektorých vyspelých krajinách existujú – špeciálne programy pre kategóriu 50+. Aj v našej spoločnosti existujú rôzne programy – ale skôr na papieri – ako pracovať s touto vekovou kategóriou. Bol Rok aktívneho starnutia (pozn. aut. – v roku 2012), kde sa veľmi veľa vtedy deklarovalo, čo všetko sa pre túto kategóriu ľudí urobí, ale stále sú to len také hodené kamienky do vody. V realite to necítiť. A vlastne príprava na aktívne starnutie je niečo, čo keď poviete 45-ročnému človeku, že by sa mal na to pripravovať a že to súvisí aj s celým radom zmien, ktoré nastávajú v spoločnosti aj na úrovni jednotlivca či firiem, tak väčšinou odpovie: Stále sa ma to netýka. Ale týka sa ho to! A je to taký široký kontext problémov, že v jednoduchej otázke je veľmi ťažké na to komplexne odpovedať. Ale určite to, ako to reálne v praxi funguje, nie je dobré.
Ešte horšie sú na tom ženy, ktoré napríklad samy vychovávajú deti. Zamestnať sa je pre ne priam nemožné. Prečo?
To je všetko o postojoch. Postoje ovplyvňujú naše správanie, postoje majú emocionálny náboj, takže ťažko sa menia racionálnymi argumentmi alebo faktmi. Ale napríklad mnohí manažéri vo vrcholových pozíciách uprednostňujú asistentky alebo vedúce sekretariátov nad 40 či 45 rokov, pretože také problémy s deťmi tam nie sú ako u mladších vekových kategórií. Často sa stretávam na sekretariátoch v určitých firmách s tým, že práve takéto pracovníčky vytvárajú zázemie firiem. No to sú skôr výnimky. Je fakt, že pracovná schopnosť v niektorých smeroch sa vekom mení. Ale mnohé veci v psychike i v pracovných zručnostiach to kompenzujú. Takže taký jednotný obraz, že starší zamestnanci sú zlí, neschopní, netvoriví, neinvenční, s nižšou výkonnosťou, to sú všetko stereotypy, ktoré vyplývajú z našich postojov. Podľa mňa treba veľa urobiť aj v médiách, ale aj u politikov, no aj v organizáciách tretieho sektora venujúcich sa tejto problematike, avšak je to aj tak všetko veľmi málo na to, aký závažný problém to je, a to aj vzhľadom na demografické čísla.
Vláda proklamuje pozitívne čísla v nezamestnanosti, ktorá je najnižšia za uplynulé roky. No na druhej strane, firmy nevedia nájsť dostatok kvalifikovanej pracovnej sily. Čím si vysvetľujete túto disproporciu?
Táto disproporcia má veľmi veľa príčin. Jednou z nich sú problémy v našom školstve, nedostatočné prispôsobenie výučby študijných odborov potrebám praxe. Teraz sa veľmi veľa hovorí o duálnom vzdelávaní, pričom sme roky túto sféru zanedbávali. Záujem o to byť odtrhnutý od výrobnej praxe vychádza od rodičov, ktorí dávajú do vienka svojim deťom to, že budú študovať humanitné smery, ktoré majú potom problém uplatniť sa, že budú sedieť v kanceláriách, v kravate, že budú právnici, lekári alebo psychológovia. Na niektoré odbory naše deti vôbec nemajú školou vybudovaný vedomostný potenciál, je tu evidentná absencia technického vzdelávania v školskom procese. Tých príčin je veľmi veľa, no problém je súčasne veľmi vážny a celospoločenský a podľa mňa aj pri veľmi intenzívnej snahe sa to nebude dať prekonať za rok či dva. Oveľa viac priestoru by sa malo venovať cielenej rekvalifikácii. Je tu veľmi veľa ľudí s vysokoškolským vzdelaním, a to nielen starších. Aj od mladých ľudí všade pýtajú a požadujú prax, čo, samozrejme, nemôžu mať, no bez praxe ich prijať nechcú. A takto by sme mohli otvoriť ešte veľmi veľa problémov, ktoré s touto problematikou súvisia.
Znamená to, že evidovaní nezamestnaní na úradoch práce nie sú dostatočne použiteľní najmä pre potreby slovenského priemyslu, ktorý najviac volá po kvalifikovaných pracovníkoch?
Reálne si treba povedať, že časť pracovníkov, ktorí sú na sociálnych dávkach alebo evidovaní na úradoch práce, v podstate ani pracovať nechce. Ten systém im to umožňuje. Niektorí nemajú ani len elementárne predpoklady pracovať. Nedajú sa ale všetci hodiť do jedného vreca, pretože je tam aj určitá časť ľudí, ktorí sú na úradoch práce aj preto, lebo z nejakých dôvodov stratili prácu, dostali sa do organizačných zmien na svojom predchádzajúcom pracovisku. Potom je tu kategória mladých ľudí, ktorí nenašli zamestnanie, takže nedá sa na túto otázku odpovedať jednoznačne – je to tak, lebo je to nejaká jednoliata skupina. S každou z týchto skupín sa pracuje, no treba pre ne pripraviť špecifické programy. Sú však aj ľudia, ktorí pol roka zostanú na podpore v nezamestnanosti, mali predtým dobré miesto a berú to ako určitý refresh alebo akési naštartovanie toho, čo chcú robiť ďalej. Mnohí zasa naozaj dramaticky zmenia svoju profesionálnu orientáciu. V USA sa roky uvádzali čísla – podobne ako pri kríze v manželstve – podľa ktorých by človek mal každých sedem rokov zmeniť prácu. Dokonca v tých vrcholových pozíciách sa odporúča, že by pol roka vôbec nemali ľudia pracovať a iba si treba obnoviť svoj potenciál. Pre nás je to v takejto podobe celkom nereálne, ale určite sa nedá povedať, že kategória evidovaná na úradoch práce je nejaká jednoliata skupina pracovníkov. Detaily by, samozrejme, vedel povedať rezort práce.
A nie sú čísla o nezamestnanosti istým spôsobom u nás skreslené, pretože evidovaní nezamestnaní s podporou sú v evidencii pol roka, no potom, keď už podporu nedostávajú, sa z evidencie jednoducho „stratia“ a stávajú sa z nich dlhodobo nezamestnaní, a teda oveľa ťažšie zamestnateľní?
Necítim sa kompetentná nejako detailne sa k tejto otázke vyjadriť, ale opakujem, určite to nie je jednoliata skupina.
Medzi nezamestnanými sú stovky vzdelaných a schopných päťdesiatnikov ochotných pracovať či rekvalifikovať sa, no keď sa uchádzajú o prácu, často nedostanú ani len odpoveď na zaslaný životopis. Je u nás ageizmus? Máte taký poznatok?
Ageizmus – diskriminácia z dôvodu veku – u nás určite je. Je pravda, že väčšina personálnych útvarov či oddelení píše, že kontaktovať budú iba vybraných uchádzačov o pracovné pozície.
A nie je to trochu aj alibizmus?
Je, určite je, ale na druhej strane, je fakt, že sa to stáva aj mladým. Poznám deti viacerých mojich známych, o ktorých viem, že poslali aj dvesto životopisov a nikto im neodpovedal. Takže toto existuje. Je to však naozaj vec postojov. Často to býva tak, že si v kolektívoch povedia: máme tam mladých ľudí, strednú generáciu a príde tam niekto nad 50 rokov, bude málo flexibilný, rigidný, ťažko sa prispôsobí, bude mať z predchádzajúcich zamestnaní stereotypy… Je fakt, že niektorí sa rozhodnú podnikať, čo takisto nie je vôbec jednoduché – môžem to aj z vlastnej skúsenosti povedať, že podnikanie si ale vyžaduje veľmi veľa energie, tvrdej práce – čím nechcem povedať, že v zamestnaní je to jednoduchšie. Ale mnohí ani len nechcú uvažovať o tom, že by podnikali. A čo teda majú v tej 50 robiť? Podľa mňa veľmi veľa treba zmeniť aj na postojoch a povedomí firiem a zamestnávateľov, aby ako celok neodmietali túto skupinu, pretože naozaj im tam nebude mať kto pracovať, keďže máme predlžujúci sa vek odchodov do dôchodkov… A čo s touto kategóriou ľudí?
Dobrá otázka, čo teda s touto kategóriou ľudí?
Podľa mňa existuje množstvo spôsobov, ako ich potenciál využiť, a mnohí sa môžu stať akoby sprostredkovateľmi toho pozitívneho, čo sa v práci naučili, a to aj priamo vo firmách. Je fakt, že sú oblasti, kde odchodom staršej kategórie ľudí ich nebude mať kto nahradiť. Sú to neatraktívne profesie, často veľmi namáhavé aj fyzicky. V mnohých oblastiach nám chýba dokonca jedna celá generácia. Je pravda, že napríklad technologická náročnosť niektorých profesií či zmeny v priemysle sú veľmi náročné, možno menej na fyzickú prácu, no viac na technické zručnosti či vedomosti. To ale neznamená, že sa to nemôže naučiť niekto, kto má 50 rokov a viac. Ale musíme to zistiť, pretože opäť to nie je nejaká jednotná skupina naklonovaných päťdesiatnikov. Niekto je myslením aj v 70 na úrovni 20-ročného a naopak, sú tridsiatnici, ktorí už majú mentalitu dôchodcu. To znamená, že tá stádovosť, to unifikovanie, to zahŕňanie všetkých do jednej množiny, to je to, čo by sa malo v povedomí spoločnosti zmeniť. A myslím si, že v tomto by oveľa viac mali urobiť aj médiá.
Určite súhlasím, médiá, ale aj politici, ktorí tu vytvárajú legislatívny rámec na toto všetko. Poviem však jeden príklad takej legislatívy: vo vyspelých krajinách ako Nemecko či Švajčiarsko sa po istom veku dokonca zákonom garantuje, že človeka po 50 nesmie zamestnávateľ prepustiť, pokiaľ na to nemá veľmi vážne dôvody. Sú teda chránení zákonom, aby neprišli pre vek o prácu. Je to u nás science fiction?
Mám pocit, že v súčasnosti skôr áno, aj keď by bolo dobré mať takto zákonom garantované zamestnanie v istom vyššom veku. Ale podľa mňa skôr ako legislatívne niekoho k niečomu takému nútiť, by bolo lepšie to, aby to bolo v povedomí ľudí. Aby zamestnávateľ, ak u neho niekto roky pracuje a bol dobrý – a existujú takí zamestnávatelia, ktorí to robia – tak aby našiel nejaké iné uplatnenie toho pracovníka v prípade, že z rôznych dôvodov už plnohodnotne nemôže zastávať doterajšiu pozíciu. Títo ľudia môžu veľa naučiť tých mladších, svojich nasledovníkov, dajú sa deliť skúsenosti. Títo ľudia môžu trénovať, koučovať, tútorovať, supervisorovať, ale musí to byť v systéme organizácie, no lepšie by bolo, keby to robili dobrovoľne, pretože tento problém vnímajú.
Povedali ste tu jednu veľmi vážnu vec. Štát zvyšuje vek odchodu do dôchodku, no súčasne nikto doteraz nepovedal, čo budú tí ľudia po 50 či 60 robiť, ak budú musieť pracovať napríklad do veku 65 rokov, keď už dnes prakticky nemôžu zohnať prácu. Čo teda s tým?
Toto je absolútne mimoriadne vážny problém a naozaj si myslím, že tomuto problému by sa mala venovať aj mimoriadna pozornosť, a to nielen nejakými politickými proklamáciami. Väčšinou pred voľbami – aj teraz v Bratislave – sa všade opravujú cesty, no podľa mňa na komunálnej, ale aj na tej najvyššej politickej úrovni by sa kompetentní a zodpovední mali touto témou vážne zaoberať a nemali by to byť iba nejaké politické proklamácie a heslá. Viem, že táto spoločnosť má veľmi veľa iných problémov, mladí ľudia, deti, školstvo. Ale máme tu vyše milióna dôchodcov! A ešte veľmi veľa ľudí, ktorí v krátkom čase do tejto kategórie spadnú, a je to obrovské vákuum ľudí – vo veku 50 rokov až do veku 62 rokov u žien, u mužov tých 65 rokov – a čo s nimi? Toto je taký závažný problém, čo s nimi?
A čo v tejto otázke robí štát? Nič?
Nemôžem povedať, že vôbec nič, nič nie je čierno-biele, ale to, čo aj robí, je veľmi málo vzhľadom na závažnosť tohto problému. Tam to ale treba riešiť nielen na najvyššej politickej úrovni, ale aj na pôde tripartity a sociálneho dialógu, pretože je to aj vec zamestnávateľských zväzov, odborov, teda sociálnych partnerov. Existuje teda niekoľko platforiem, kde by sa toto dalo riešiť. No v súčasnosti je to skutočne iba kvapka v mori.
Vy však pre seniorov aj niečo robíte, keď sa v súčasnosti venujete súťaži občianskeho združenia Senior Friendly, kde oceňujete firmy a zamestnávateľov, vďaka ktorým sa ľuďom v dôchodkovom veku žije ľahšie a majú pocit užitočnosti, inými slovami, vedia využiť ich dlhoročné schopnosti a znalosti. Mohla by sa z toho stať u nás bežná prax, aby to takto fungovalo všade? Aby ľudia nemali pocit, že sa im život končí gongom odchodu do dôchodku?
Určite áno. Dlhodobo sa profesionálne venujem problematike aktívneho starnutia, pretože podľa mňa to, v akom stave sme v tom treťom veku, závisí v značnej miere od toho, ako žijeme, čo robíme, ako sa o seba staráme. Aj politici deklarujú, že starneme, a aj v Bratislave treba stavať rôzne sociálne zariadenia pre seniorov. Áno, ale už päťdesiatnici sú „young seniori“, a čím neskôr sa dostanú do sociálnej siete alebo budú odkázaní na pomoc svojej rodiny, štátu alebo sociálnych zariadení, tým to bude lepšie. V tomto sa ale robí strašne málo.
Ja som odborným garantom celoslovenského projektu Senior Friendly, ktorého druhý ročník bude teraz 13. októbra, kde na slávnostnom akte dostanú najlepší ocenenia. Vlani ich dostalo 13 spoločností a jednotlivcov v 4 kategóriách. Cieľom je prispieť k zmene postojov a aktivizovať tých, ktorí sú ešte v pracovnom procese, mladých, v strednom veku, ale aj starších, aby niečo nad rámec svojich bežných aktivít urobili pre tých starších ľudí. Môže to byť napríklad aj mladý tím v rámci firmy, čo niečo urobí pre kategóriu 50+. Nesmie to byť ale pracovná náplň, čiže nemôžu sa do toho prihlásiť sociálne zariadenia či domovy dôchodcov. Ale efekt z toho je naozaj ten, aby sa prispelo k zmene postojov voči seniorom. Aby sa propagovali dobré skúsenosti.
