Od začiatku 90. rokov minulého storočia ubudlo podľa oficiálnych štatistík v zahraničí až 1,8 milióna Slovákov. Namiesto 2,5 milióna nás je v zahraničí údajne už len 800-tisíc. Čím je tento pokles spôsobený?
Musíme sa na to pozrieť z komplexnejšieho pohľadu. Slováci v zahraničí tvoria dve podmnožiny. Jednou z nich sú potomkovia ľudí, ktorí odišli v dávnej i nedávnej minulosti do zahraničia počas vysťahovaleckých vĺn („za chlebom“), a tiež príslušníci politickoexilových vĺn. Sú to síce občania cudzích štátov, ale nejakým spôsobom sa stále hlásia k slovenskému pôvodu.
V roku 1990 sa prvýkrát v USA pri sčítaní obyvateľstva začala objavovať možnosť prihlásiť sa k slovenskému pôvodu. Takto vzniklo súhrnné číslo 2,5 milióna Slovákov v zahraničí a odvtedy tento počet neustále klesá až na súčasných zhruba 800-tisíc, čiže na tretinu oproti roku 1990. Tieto čísla sú nespochybniteľné, pretože sú to údaje štatistických úradov v USA a EÚ. Druhú podmnožinu tvoria občania Slovenskej republiky, ktorí od roku 1993 pravidelne odchádzajú pomerne vo veľkých počtoch do zahraničia študovať alebo pracovať. Počet týchto osôb stále stúpa.
Ako je potom možné, že klesá počet Slovákov v zahraničí?
Ľudia sa jednoducho prestali hlásiť k slovenskému pôvodu. Jedno z možných vysvetlení je, že od roku 1990 už jedna až dve generácie, takpovediac, odišli. Druhá, najpravdepodobnejšia príčina je, že títo ľudia jednoducho cítili (a stále cítia) nezáujem Slovenskej republiky o svojich krajanov, či už o slovenských občanov žijúcich v zahraničí, alebo o osoby, ktoré sú síce občania cudzích štátov, ale stále sa hlásili k Slovensku. V slovenskej diaspóre prevláda pocit, a dlhodobá skúsenosť to potvrdzuje, že Slovenská republika sa k nej správa macošsky.
Vyjadrili ste sa, že „štát plnenie úloh vo vzťahu k slovenskému zahraničiu, ktoré mu ukladá Ústava SR, dlhodobo zanedbáva“. Čo vyčítate štátu? Ide o slabú finančnú podporu alebo o nečinnosť ministerstva zahraničných vecí?
Je to jednoducho nezáujem spočívajúci v tom, že štát si neuvedomuje povinnosť starať sa aj o Slovákov žijúcich v zahraničí. V Ústave SR je pritom jasne napísané, že štát je povinný starať sa aj o Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorí sú integrálnou súčasťou slovenského národa, aj keď nie sú občanmi Slovenskej republiky. Je to dôsledok krátkozrakej politiky SR, ktorá sa stále orientuje iba na dané volebné obdobie. Otázka slovenského zahraničia nie je krátkodobá, ale dlhodobá záležitosť. Táto skutočnosť absentuje v koncepcii štátnej politiky vo vzťahu k Slovákom žijúcim v zahraničí. Politici pri moci nevidia možnosti a výhody, ktoré sa spájajú so slovenským zahraničím.
Chýba podpora kultúrnych podujatí?
Práve naopak. Inštitúcie a orgány, ktoré majú za úlohu starať sa o Slovákov žijúcich v zahraničí, sa sústreďujú v prvom rade iba na folklór a všetko ostatné je v úzadí vrátane školstva, ktoré je mimoriadne dôležité. Možnosti učiť sa materinský jazyk v cudzom svete sú stále značne obmedzené. Preto ľudia, najmä z novej generácie, ktorí odchádzajú po roku 1993, sa postupne asimilujú a zabúdajú po slovensky. Dosť často sa stáva, že ak naši ľudia žijú v zmiešaných manželstvách, tak majú čoskoro problémy rozprávať po slovensky.
Čo by mala podľa vás vláda robiť, aby v zahraničí neubúdalo ľudí, ktorí sa hlásia k Slovensku?
Treba radikálne prehodnotiť koncepciu štátnej politiky, ktorá určuje činnosť štátnych orgánov, v tomto prípade Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ), ktorý v posledných rokoch zmutoval na oddelenie pre rozdeľovanie dotácií a organizovanie folklórnych podujatí, a to je nadmieru neuspokojivý stav. Dlhé roky poukazujeme na to, že Slovenská republika si neuvedomuje, že v zahraničí je obrovský krajanský potenciál, ktorý by mohol podporiť zviditeľňovanie Slovenska vo svete.
Zo slovenskej strany je potrebné vytvoriť rámcové podmienky vhodné pre lobovanie, či už ekonomické, alebo politické v prospech Slovenska. Ostatné krajiny ako napríklad naši južní susedia sú klasickým príkladom toho, ako maďarskí krajania neustále lobujú za Maďarsko, bez ohľadu na to, aká vláda je tam práve pri moci. Slováci v zahraničí, či už nová, alebo staršia generácia, nie sú jednotní. Nespájajú sa, a pritom ide o obrovský potenciál, ktorý nie je využitý. Už roky poukazujeme na tento nedostatok a SR si dovoľuje obrovský luxus, keď nevyužíva tieto možnosti.
Podľa úradných údajov odchádza každý rok zo Slovenska „na Západ“ za lepším životom v priemere 10-tisíc mladých ľudí. Čím je podľa vás spôsobené to, že sa z nich chce domov vrátiť len každý štvrtý?
Mladí ľudia, ale aj tí ostatní odchádzajú zo Slovenska, lebo sa doma nemôžu uplatniť. Keď si nájdu zamestnanie v zahraničí a usadia sa tam, a vidia, aké problémy sú doma s korupciou, klientelizmom, nezdravým politickým podnebím a tak ďalej, tak si povedia, že radšej zostanem v zahraničí a domov sa nevrátim. Ideálny stav by bol, keby sa mladí vybrali na skusy do sveta, pár rokov by chodili po svete, rozhliadli by sa, naučili by sa nové veci, nazbierali skúsenosti a potom by sa vrátili domov, kde by zužitkovali svoje poznatky v prospech slovenskej spoločnosti. Toto sa, žiaľ, nedeje. Väčšina ľudí tu (v zahraničí) zostane a jednoducho pracujú a podporujú hospodárstva v krajinách, kde žijú a pôsobia.
Čo by sa muselo podľa vás na Slovensku zmeniť, aby ľudia žijúci mimo republiky mali dôvod a chuť vrátiť sa z cudziny domov?
To je príliš komplikovaná otázka. Museli by sme pritom hovoriť o vnútropolitickej situácii na Slovensku a na to si netrúfam odpovedať v takom krátkom rozhovore, to je príliš široká téma. Jednoducho štát sa musí snažiť o to, aby sa čo najviac ľudí vrátilo naspäť. Jedna z možností je poskytnúť Slovákom, ktorí by sa chceli vrátiť naspäť, isté daňové úľavy, ak by chceli začať na Slovensku seriózne podnikať, alebo im ponúknuť iné výhody, podobne ako majú napríklad ostatní investori zo zahraničia. Doteraz som nezaregistroval, že by firma, ktorú by doma založil Slovák zo zahraničia, dostala nejaké daňové úľavy, aby mohla začať podnikať na Slovensku. Vezmite si, koľko peňazí zo slovenského zahraničia prichádza na Slovensko. Oficiálne údaje hovoria o 2 – 3 miliardách eur ročne. Sú to obrovské peniaze. O tom sa na Slovensku nič nehovorí.
Má Slovensko, naopak, čo ponúknuť tým najlepším zahraničným pracovníkom, aby sme ich prilákali k nám, keď už dochádza k úniku našich mozgov?
Problém je v tom, že mozgy odchádzajú tam, kde sa môžu čo najlepšie uplatniť. To však neznamená len viac zarobiť, ale aj možnosti rozvíjať sa ďalej odborne a mať sociálnu istotu. Aj preto veľa talentovaných mladých ľudí radšej odíde na Západ a tam sa snažia vytvoriť si podmienky pre zabezpečenú existenciu.
Je to aj v súčasnosti tak, že ľudia zo zahraničia doslova živia svoje rodiny na Slovensku?
Áno, poznám veľa ľudí, ktorí tu (v Nemecku) lopotia na stavbách, v reštauráciách, hoteloch, poľnohospodárstve a všade inde, len aby zarobili a pomohli živiť rodinu na Slovensku.
V jednom z rozhovorov mi Slovák žijúci desaťročia v Kanade (Ľudovít „Lou“ Bereš) povedal, že keď ušiel v ´69. roku z Československa, tak mu všetci v Kanade pomohli. Držia aj dnes Slováci žijúci v zahraničí pokope?
Veľmi zriedka, pretože starousadlíci žijú svojím spôsobom a novoprišelci si len veľmi zriedka nájdu cestu a napojenie na klasické krajanské spolky. Majú iný spôsob života, komunikujú a stretávajú sa prostredníctvom internetu a ani tie klasické krajanské spolky nemajú o nich až taký veľký záujem. Vzájomná pomoc, ktorú ste spomínali, bola voľakedy skutočnosťou. Tiež som prišiel (do Nemecka) v ´68. roku a pomáhali sme si navzájom, kde sa len dalo. Hneď ako sa otvorili hranice v 1989 a 1993, začal sa úbytok týchto vzájomných vzťahov, pretože všetci sa začali orientovať na Slovensko. Vzájomná komunikácia postupne ochabla a mnohé tradičné krajanské spolky už zanikli.
Prečo takéto krajanské spolky nepokračujú aj ďalej v činnosti?
Záujem Slovenskej republiky sa sústreďuje v prvom rade na krajanov žijúcich v okolitých štátoch. Ostatné krajiny pre nich nie sú príliš zaujímavé, aj z ideologického hľadiska. Dôkazom je, že z dotácií idú dlhodobo až tri štvrtiny na podporu aktivít spolkov práve zo strednej a juhovýchodnej Európy a zvyšok sveta dostane iba jednu štvrtinu.
Nemalo by to byť práve naopak, keďže Slováci v okolitých krajinách to domov nemajú až tak ďaleko a je ich tu pomerne dosť?
Závisí to práve od prístupu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ). Oni sa držia svojich smerníc, ktoré hovoria, že koncepcia štátnej politiky vo vzťahu k Slovákom žijúcim v zahraničí má určité priority. Tie sa odzrkadľujú v tom, že väčšina finančných prostriedkov ide do okolitých štátov, kde majú Slováci postavenie ako národnostná menšina. Napríklad v Nemecku alebo v USA nepoznajú štatút menšiny. V Nemecku ani v iných západných štátoch menšiny neexistujú. Buď ste Nemci, alebo cudzinci, ale v žiadnom prípade nie menšina.
Naopak, v Česku, Maďarsku, Poľsku, Srbsku, Rumunsku, Chorvátsku, Slovinsku a na Ukrajine žijú okrem Slovákov aj iné menšiny a všetky sú dotované z rozpočtov krajín, v ktorých žijú. Výsledkom neprofesionálnosti zo strany ÚSŽZ pri plnení úloh koncepcie štátnej politiky je narastajúca nespokojnosť v krajanskom zahraničí, a to nielen na Západe. Vznik vrstvy slovenských „oligarchov“, „krajanov z povolania“, ktorí si z grantového systému pohodlne žijú, je len jeden zo symptómov tohto nezdravého stavu, ktorý je príčinou evidentného rozkolu v slovenskej diaspóre. Práve tí Slováci, ktorí žijú v západných krajinách, pociťujú, že Slovenská republika sa o nich nestará a nemá o nich záujem.
Dušan Klimo, predseda Únie Slovákov v zahraničí. Zdroj: TASR
- Reklama -
