Do parlamentu ide váš návrh zvyšovania penzie minimálne o tri percentá z priemernej sumy jednotlivých penzií. V čom je to iné ako súčasný zákon a prečo takúto novelu potrebujeme?
Je to zásadne iné. Od reformy dôchodkového systému až do roku 2013 platil valorizačný systém, ktorý som nastavil ešte ja ako minister. Fungoval veľmi dobre, pričom zvýšil celkovú úroveň dôchodkov o viac ako 70 percent. Spočíval v tom, že sa zobral rast priemernej mzdy a rast inflácie, ktoré sa spriemerovali. To znamená, že polovica rastu inflácie a polovica rastu priemernej mzdy určili percento, o ktoré sa zvyšovali dôchodky. Išlo o celkom zaujímavú výšku valorizácie. Toto sa však skončilo zásahom tejto vlády, ktorá zaviedla infláciu fakticky ako jediné kritérium. A keďže máme teraz infláciu zápornú, valorizácia je naozaj veľmi nízka. Na budúci rok to bude len 1 euro 90 centov, čo je skutočne len almužna. Keď je inflácia taká nízka, a keď sa už prešlo na takýto model, treba mať brzdu, ktorá zabezpečí, že rast dôchodkov neklesne na nulu, ale budú valorizované minimálne o istú dohodnutú sumu. Ja navrhujem, aby to boli 3 percentá, podobne ako je to vo Švédsku a v iných krajinách. Dôchodcovia totiž už nevedia meniť úroveň svojich príjmov, oni sú už len pasívnymi prijímateľmi. Nemali by preto trpieť ani v takom prípade, že inflácia je nízka, keďže mzdy rastú stále, premietajú sa do príjmov ľudí a dôchodcovia tak zostávajú na úplne na nízkej úrovni. Vyzval som ministra Richtera, aby si tento návrh osvojil a prípadne ho predložil ako vládny návrh v skrátenom legislatívnom konaní. Ak mu záleží na dôchodcoch.
Prečo by mal mať Smer s takouto zmenou problém? V prípade, ak by podobný návrh vyšiel po spolupráci s opozíciou z dielne ministerstva, tak by mu mohol len získať voličov…
Otázka je správna, pretože, keby bol Smer skutočne sociálnou vládou, tak by s tým nemal mať žiadny problém. Jeho sociálnosť je však „sociálnosťou“ len v úvodzovkách, pričom tento pojem používa iba na marketingové ciele. Výsledky jeho vlády sú pritom v mnohých ohľadoch menej sociálne, ako boli výsledky pravicovej vlády v rokoch 2002 až 2006.
O voľbách
Ste vnímaný ako najhlasnejší proponent spájania pravicových síl. Súhlasíte s týmto označením?
Je to pravda. Niekedy mám, žiaľ, pocit, že som úplne osamelý v hlásaní tejto myšlienky, ktorá jediná môže zabezpečiť výmenu vlády a otočenie kolesa dejín. Vychádza z jednoduchej logiky. Ľavicoví voliči a pravicoví voliči sú svojej orientácii v zásade neustále verní. Málokedy sa stáva, že z voliča ľavice sa stane pravicový volič a naopak. Dochádza iba ku zmene preferencií medzi stranami na pravej strane politického spektra a na ľavej. Keďže však na ľavej strane je len jedna strana, Smer má monopol na ľavicového voliča, ktorý nemá inú alternatívu. Na pravej strane politického spektra však, žiaľbohu, existuje osem politických subjektov, ktoré majú nejaké zastúpenie v parlamente, a keď sa rozbehne kampaň, zrejme tých subjektov bude ešte viac. Pravicový volič, ktorý je početnosťou na tom približne rovnako ako volič ľavice, teda rozdeľuje svoju priazeň medzi týchto osem až desať subjektov. Tým vznikajú malé politické tábory, ktoré nemajú šancu ohroziť dominantné postavenie ľavicového Smeru.
Že väčšina voličov nemení počas života svoje politické preferencie, je pomerne deterministické tvrdenie. Naozaj si to myslíte, pretože mám dojem, že mnohí politológovia by vám v tomto oponovali…
Možno by oponovali, ale existuje veľa štúdií, podľa ktorých nás naše nastavenie mozgu po narodení nastavuje do skupín podľa toho, či inklinujeme viac k ľavicovosti alebo pravicovosti. Zrejme na tom niečo bude, pretože keď si zanalyzujete výsledky volieb od roku 1989 alebo prieskumy verejnej mienky a spočítate si počet preferencií ľavicových a pravicových strán, zistíte, že ide o veľmi vyvážené skupiny. Niekedy prevažuje jedna skupina, inokedy druhá. V konečnom dôsledku je dôležité, ktorá skupina postupuje jednotnejšie.
Je ešte vláda bez Smeru reálna?
Táto možnosť je teraz, bez spoločného predvolebného postupu pravicových strán, absolútne nereálna. Jedinou možnosťou, ako tomu zamedziť, by bol spoločný postup pravicových strán pred voľbami. Po voľbách už bude karty rozdávať víťaz – Smer, ktorý nemá problém sa s niekym spojiť. Má niekoľko neviest, ktoré čakajú na to, aby boli pozvané do tohto objatia.
Koho považujete za najpravdepodobnejšiu nevestu Smeru?
Možnosti sú minimálne štyri. Jedna možnosť je, že Smer bude dostatočne silný a vďaka prepadnutým hlasom dokonca silnejší ako v súčasnosti. Vtedy nebude potrebovať nikoho. Druhá možnosť je, že zoberie do koalície dve stredopravé strany, pravdepodobne KDH a Most. Tretia možnosť je, že sa spojí so Sieťou. No a keby nevyšla ani jedna z týchto možností (smiech), vždy je tu pripravená SNS, ktorá rada do tejto koalície pôjde.
Mikuláš Dzurinda a Štefan Hríb nedávno povedali, že podľa nich bude pre Slovensko prelomový rok 2020. Že sa zrodí akési zoskupenie, ktoré by podľa nich malo nasmerovať Slovensko k lepšiemu. Súhlasíte s týmto postojom?
Netreba byť na to ani nejaký veľký prorok, pretože už nám je všetkým jasné, že v 2016 to nebude. Mohol to byť aj tento rok, keby bola vôľa na dohodu a na spoločný postup, ale žiaľbohu tá vôľa tu nie je. Teraz sa všetci upínajú na rok 2020, ale ani tam to nie je úplne jednoznačné, pretože pokým bude Smer vládnuť v spolupráci s jednou či dvoma stredopravými stranami, obávam sa, že tie väzby, ktoré vzniknú, budú také pevné, silné a zakorenené, že nebude vôbec ľahké otočiť smerovanie Slovenska ani v roku 2020.
Diskutovali ste s Novou, OľaNO aj SaS o vytvorení veľkej koalície. Prečo to nakoniec nevyšlo?
Je to všetko v individuálnych charakteroch ľudí, ktorí o tom rozhodujú. Prevláda sklon k izolovanosti. Strany sa snažia hľadať odlišnosti a nie to, čo ich spája, napriek tomu, že tých spoločných prvkov je oveľa viac. Dokonca vznikol názor, že spojenie škodí. Z toho logicky vyplýva sklon až k sektárstvu a pýche. Ako vieme, pýcha predchádza pád, a to, obávam sa, čaká aj pravicu v týchto voľbách.
Uvažovali ste aj o spojení Demokratickej skupiny so samotnou SaS?
Každá spolupráca alebo spájanie je dobré. Keby nebola iná možnosť, ako uvažovať o širšom spojenectve, tak spojenie s SaS by bolo asi najprirodzenejšie. Obe zoskupenia sa orientujú na ekonomické témy a majú liberálny pohľad na ekonomiku. Podobných uhlov pohľadu je tam veľmi veľa, mohlo by to fungovať, ale nebude aktuálne ani to.
Taktiež sa objavili úvahy o tom, že sa plánujete vrátiť do Demokratickej strany…
Demokratická strana, ktorá dnes pôsobí, nie je tá Demokratická strana, ktorá sa spojila s SDKÚ. Ide o novú stranu, ktorá využila, že značka bola voľná. Nemá ani náväznosť na historickú Demokratickú stranu. Debatoval som s Michalom Bucekom, jej súčasným predsedom, o tom, že by sme sa spojili v rámci predvolebného spájania, kde by určite aj Demokratická strana mohla mať svoje miesto. Nevidím však väčší efekt, ktorý by sme mohli dosiahnuť tým, že by som do Demokratickej strany vstúpil sám. Celá Demokratická skupina je skutočný prínos. Je to už relatívne väčšia skupina ľudí.
O SDKÚ
Ako je možné, že zatiaľ Pavol Frešo nevypísal primárky na lídra kandidátky SDKÚ?
Ani nevypíše (smiech). To som konštatoval už veľmi dávno, pretože jemu takýto demokratický spôsob, kde sa celá strana, všetci jej členovia podieľajú na spoluformovaní vedenia a kandidátky, nie je pochuti. On už aj prešvihol termín, ktorý zo stanov vyplýva. Stanovy totiž hovoria, že najneskôr do troch dní po vypísaní termínu riadnych volieb je nutné vypísať primárky. Nič také sa nestalo. Ak mám dobré informácie, tak v nedeľu 29.11. bude chcieť dať v rozpore so stanovami takýto postup posvätiť tým, že ústredná rada odhlasuje, že je to v poriadku. Žiaľ, orgány SDKÚ v skutočnosti nie je možné vnímať ako skutočne legitímne. Niektoré kraje de facto neexistujú, nemajú svoje štruktúry, pričom Pavol Frešo neurobil nič, aby sa tieto štruktúry obnovili. Naopak, urobil všetko preto, aby sa neobnovili, a aby kraje zostali paralyzované, pretože nemal istotu, že ho budú podporovať. Takisto, čo sa týka funkcionárskeho vedenia, je známe, že dnešné SDKÚ-DS nemá okrem predsedu žiadnych funkcionárov. To čo od Pavla Freša vidíme, je skôr imitácia politickej strany a opozičnej politiky. Je to už taký politicky fejk.
Pavol Frešo podporil Karola Mitríka pri voľbe šéfa NKÚ. Predminulý týždeň sa Frešo objavil v relácii RTVS O päť minút dvanásť ako jediný opozičný politik po boku Roberta Fica a Andreja Danka. V takejto situácii nastáva otázka: Neexistuje nejaké tajné spojenectvo medzi Frešom a Smerom?
Výber týchto diskutujúcich bol jednak úsmevný a jeho účasť tuto otázku vyvoláva, pretože vieme, že Fico chodí do debaty len s tými ľuďmi, ktorých nepovažuje za súperov, za nebezpečných, a ktorých skôr vníma len ako takých slabých sparing partnerov, nad ktorými predvádza svoju dominanciu. Keď sa tam ocitol Pavol Frešo bez toho, aby bol predtým politicky aktívny v danej téme, je logické, že bol vybratý ako najvhodnejší priateľský partner pre Roberta Fica. O tom niet pochýb. Každý, kto to sleduje, to takto vyhodnotil.
Aký je váš osobný vzťah s Pavlom Frešom? Zdravíte sa vôbec?
Ale áno. Nazval by som to pracovne-neutrálny vzťah. Vidíme sa v parlamente. Prehodíme spoločensky sem-tam nejaké slovko, dve. Žiaľbohu, dnešná SDKÚ je už naozaj len imitáciou toho, čo stelesňovala. Preto som založil Demokratickú skupinu SDKÚ-DS a som rád, že má veľa členov a veľa ľudí, ktorí sa k nej hlásia. Vidím to tak, že by bola veľká škoda, keby sme túto stranu nechali len tak zakapať. Zrejme bude treba založiť novú politickú stranu, ktorá bude na týchto hodnotách stáť. Nazvime to pracovne „Nová SDKÚ“, pretože odkaz je silný a ľudí, ktorí by si želali, aby SDKÚ bola zase tým, čím bola, je obrovské množstvo. Bude to treba urobiť.
Takže po voľbách založíte novú stranu?
Zo dňa na deň sa mi viac zdá, že je to potrebné a nevyhnutné, keď chcem na politickú scénu priniesť to, čo tam teraz chýba.
A to je?
Neexistuje dnes politická strana, ktorá by myšlienku integrácie pravicových síl hlásala a presadzovala. Ktorá by prinášala jasné odpovede na zložité otázky, ktoré sa množia. Reformy, ktoré sú potrebné. Niekedy bola takou stranou Demokratická strana aj SDK, aj SDKÚ. Žiaľ proces integrácie bol ukončený práve fúziou SDKÚ s Demokratickou stranou, ktorú som realizoval s Mikulášom Dzurindom. Potom už nastal len proces dezintegrácie a výsledky vidíme. Keď sa historicky na to pozrieme, keď sa Slovensku podaril obrovský skok dopredu, vždy to bolo vďaka spojeniu síl pravicových strán.
Čo môže za stav, do ktorého sa dostala SDKÚ?
Ľudské chyby a charakterové vlastnosti predsedu a vedenia SDKÚ, ktoré okolo seba Frešo zhromaždil. Uzavretosť, izolovanosť, nepočúvanie hlasov členov ani voličov.
O migrantoch
Vyjadrovali ste sa k útokom v Paríži. Dôrazne sa vyslovujete za ochranu vonkajších hraníc EÚ. Čo by to v praxi znamenalo?
Dlhodobo v otázke migračnej krízy a vojny s islamistami zastávam rovnaké názory, ktoré som prezentoval už v máji. Možno dokonca skôr. Vychádza to iba zo zdravého, racionálneho rozumu. Spoločný priestor Európskej únie treba chrániť. Nemali by sa po ňom pohybovať nelegálni migranti, ľudia, o ktorých nič nevieme. Pomáhať treba a ľudí, ktorým treba pomôcť, je veľa. Ale keď to chceme robiť, v prvom rade musíme zostať silní. Ekonomicky aj bezpečnostne.
Musíme mať preto schopnosť chrániť svoje hranice a použiť na to všetky prostriedky vrátane vojenských a policajných. Je potrebné ich chrániť, aj na mori a nečakať, kým sa lavína migrantov dostane do stredu kontinentu. To neznamená, že by sme mali všetkých ľudí posielať preč, to som nikdy netvrdil. Mali by sme ich však zachytiť, umiestniť do priestorov, táborov, ktoré budú na tento účel vybudované, a v ktorých bude prebiehať azylová procedúra, aby sme dokázali medzi nimi preosiať ľudí, ktorým treba pomáhať, od tých, ktorí len hľadajú lepšie miesto na svoj život, alebo možno majú aj nekalé úmysly. Dnes už hádam nikto nepochybuje o tom, že aj takéto indivíduá v tejto obrovskej mase ľudí sú. Stačí, aby ich bolo niekoľko desiatok… a je ich viac ako niekoľko desiatok. Tí, ktorí azyl dostanú, samozrejme, môžu využívať všetky výhody s tým spojené a po Európe sa pohybovať, ale tí, ktorí ho nedostanú, ktorí sú ekonomickými migrantmi, tých treba vracať nekompromisne do krajín odkiaľ prišli. Len tak dokážeme pomôcť tým, ktorým pomôcť treba. A vytvárať a chrániť bezpečný priestor v Európe pre jej obyvateľov.
