Ľubo Roman o pomeroch na Slovensku: Nikdy tu nebolo tak dobre, ako je teraz. Opozícia robí oproti Smeru obrovskú chybu, zatiaľ nemá šancu

0
Ľubo Roman (Autor: Jozef Hübel)
Ako sa s odstupom času pozeráte na to, že ste sa pred 23 rokmi rozhodli vstúpiť do politiky?
 
Som profesiou alebo povolaním herec a vždy sa mi vyskytne nejaká rola. Na každú rolu sa treba pripraviť. Takže ak som dostal ponuku ísť do politiky, tak som sa na to pripravil a do politiky som nevstúpil preto, aby som riešil zásadné problémy, ale najmä problémy, ktoré sa odohrávajú v kultúre.
 
S tým som mal nakoniec skúsenosti a dostal som dôveru od všetkých – ako úspešnému riaditeľovi Novej scény, ako úspešnému hercovi, aj ako úspešnému manažérovi sa mi podarilo nielen dostavať Novú scénu, ale ju aj rozbehnúť.
 
Tak som dostal dôveru od ľudí, ktorých som poznal odmalička. Ján Čarnogurský bol napríklad mojím spolužiakom a aj ďalší, ktorí ma nominovali do funkcie, ktorú som svojím spôsobom ovládal. 
 
Bol to podľa vás dobrý krok?
 
Rád sa na to pozerám s odstupom tých 23 rokov, no skôr ide o to, že ak človek vykonáva takúto funkciu a keď raz skončí, aby som nemusel chodiť po ulici a hanbiť sa. Poprípade, aby mi niektorí ľudia nadávali alebo ma nepoznali, prípadne aby ma nepoznali nejakí kolegovia. Odišiel som z ministerstva kultúry so cťou a zároveň s tým, že som nesklamal KDH, keď ma dalo na kandidačnú listinu, kde som dostal najviac hlasov, čo niektorými aj trochu „zaklepalo“.
 
No vysvetľoval som im, že okrem toho, že som pracoval v politike, aj ako herec som populárny a tá popularita určite pomohla nárastu hlasov oproti kolegom, ktorí sa venovali iba čisto politike alebo občianskej činnosti. Tak sme sa udobrili a následné štyri roky v parlamente neľutujem.
 
Predsa sa len vrátim ešte k vášmu pôsobeniu vo vláde. Pretože tých osem mesiacov ste boli ministrom kultúry v dočasnej vláde Jozefa Moravčíka. V roku 1998 ste sa stali poslancom NR SR, čo ste už spomenuli. Bolo to v čase, keď sa skončila éra tretej Mečiarovej vlády. Čo sa vám vo veľkej politike podarilo dosiahnuť, čo vám to dalo?
 
Keď som bol minister kultúry, tak som vlastne zistil, že ministerstvo kultúry je svojím spôsobom – stavebná organizácia. A s tým som mal skúsenosti. To znamená, že sa mi podarilo iniciovať – teda nielen mne samému, ale aj pomocou ľudí, ktorých som mal okolo, či to boli ekonómovia, alebo priamo riaditelia určitých inštitúcií – dali sme hlavy dohromady a podarilo sa nám dokončiť Zvolenské divadlo.
 
Dovtedy sa tá vec ťahala už šesť rokov, Košické divadlo, ktoré sa renovovalo desať rokov, alebo samotná Berlinka, ktorú sa mi takisto podarilo oživiť. Keď sa teraz na ňu pozerám, mám taký dobrý pocit.
 
Predsa len, v tom období vás preslávilo aj niečo iné, na čo už dnes mnohí aj zabudli. Čo to bolo?
 
Máte pravdu, ja som bol vlastne „ministrom“ Bojnického oltára, keď sa to tak vezme. To bola téma, ktorá vtedy skoro každého iritovala: Prečo nám Česi nechcú vrátiť Bojnický oltár alebo Toto je svinstvo – a tak ďalej… Ale nikto to nevedel vyriešiť.
 
Vtedy som sa spojil s Pavlom Tigridom, poradcom Václava Havla, ktorý bol človekom veľmi noblesným a ktorý tým, že dlhé roky žil v zahraničí a vrátil sa, na celý problém sa pozeral „z výšky“, bral teda spomínanú problematiku s nadhľadom. V Brne sme neskôr podpísali to, že Bojnický oltár sa vrátil do Bojníc. Keď som bol v Bojniciach, pozeral som sa na to a povedal som si: Stálo to za to, je to tu a je to svojím spôsobom dobre.
 
Zastavme sa podrobnejšie pri inej kapitole vášho politického pôsobenia. Po novom územno-správnom rozdelení Slovenska ste sa stali v roku 2001 prvým bratislavským županom, keď ste až dovtedy boli nepretržite 35 rokov členom hereckého súboru Novej scény a v rokoch 1991 až 1996 aj jej riaditeľom. Bolo správne zriadiť župy?
 
Myslím si, že áno, pretože všade inde v Európe niečo ako župy existuje, hoci všade sa to volá inak. V každom prípade však takéto územné členenie celej Európy je na tom postavené. Takže my sme boli svojím spôsobom dovtedy trošku pozadu.
 
Pamätám si, že ako bratislavský župan som sa stretol s hajtmanmi z Česka, ktorí už boli vo funkciách dva roky, či s vojvodami z Poľska, kde takéto členenie už dávno bežalo.
 
Dokonca si pamätám, že keď som sa stretol s mojimi kolegami v Maďarsku, kde boli aj Rakúšania, tak ma nikto nebral do úvahy. Pripadal som si tam ako cudzí. No keď zistili po nejakej konferencii, že aj ja som tam, tak sa mi prišli ospravedlniť. Vtedy som mal heslo: Chcem všetko NAJ pre Bratislavský kraj.
 
A myslím si, že sa to podarilo, pretože to územnosprávne členenie, ktoré doteraz je, je svojím spôsobom dobré.
 
Prečo?
 
Samozrejme, Bratislavský kraj, keby bol samostatný, tak by na tom bol finančne lepšie, ako je doteraz. Ale treba si uvedomiť, že sme Slováci, žijeme na Slovensku a niektoré peniaze odchádzajú na východ a na druhej strane mnoho východniarov chodí pracovať do Bratislavského kraja. Treba sa na to preto pozerať iným spôsobom.
 
V každom prípade to ale bolo správne aj v tom, že Bratislavský kraj má aj dohodu, ktorú som podpísal v Šanghaji. To skoro nikto ani nevie. Pomáhal som im vtedy pri zbieraní hlasov, aby dostali svetovú výstavu. To sa podarilo, Číňania boli nadšení a pozvali nielen mňa, ale aj poslancov do Šanghaja, boli sme tam, podpísali sme s nimi zmluvu, bola to veľmi dobrá a užitočná spolupráca.
 
Veľmi dobrá spolupráca bola s českými a moravskými hajtmanmi, či už so stredočeským, alebo juhomoravským hajtmanom. A nakoniec aj s Poliakmi sme mali výbornú spoluprácu, to bolo úžasné, či už v Krakove, alebo vo Varšave.
 
To boli ľudia, ktorí držali palce celému Slovensku. Nakoniec, všade, kde sami urobili chyby, tak nás na ne upozornili a my sme už tie chyby nerobili.
 
V súčasnosti sa práve na regionálnych voľbách zúčastňuje minimum voličov, často nevedia ani definovať, čo majú župy na starosti. Aký je to mandát, keď príde voliť pätina voličov? Má to naozaj zmysel najmä v prípade Bratislavy mať prakticky trojstupňové riadenie?
 
Samozrejme, dnes si mnohí prihrievajú politickú polievočku, keď hovoria: Zrušme kraje, dokonca aj v susednom Česku je teraz taká tendencia celé to zrušiť, ale myslím si, že je to chyba.
 
Ako niekto v prípade Bratislavy hovorí, že v minulosti to tu fungovalo aj bez župy, tak sa pýtam: Ale ako? To je otázka, či to fungovalo dobre. Samozrejme tí, čo boli predtým, si myslia, že to fungovalo dobre, ja si to však celkom nemyslím.
 
Ako by ste to zdôvodnili?
 
Pozrite sa, primátor má nejaké priority a chcel by niektoré veci urobiť rýchlo, no „zavadzajú mu“ mestské časti alebo poprípade mu „zavadzia“ celý kraj. Nie je to celkom správne toto myslenie.
 
Na druhej strane kraj ako taký vždy lepšie funguje smerom von, do Rakúska, Poľska, Maďarska či Česka, ako, povedzme, nejaká mestská časť. Nemyslím si, že by sa kraj mal zaoberať vecami, ktoré majú na starosti mestské časti, napríklad parkovaním. Ale v každom prípade otázka stredného školstva, zdravotníctva alebo cestnej infraštruktúry nie celkom patrí iba primátorovi. Treba sa na to pozerať v rámci väčšej oblasti.
 
Ako by to podľa vás malo fungovať?
 
Mestské časti by sa mali skôr dohodnúť s primátorom na svojich vzájomných kompetenciách a nestarať sa, či mestská časť súhlasí, alebo nesúhlasí s tým, či by mal byť kraj, alebo nie. To je zásadný omyl. Tí, ktorí hovoria o tom, že by sa to malo zrušiť, sú väčšinou politici, ktorí nemajú inú víziu v politike, tak hľadajú „témy“, ktoré by mohli voličom ponúknuť, teda že majú nejaký nápad. Okrem toho, že chcú stavať nejaké pofidérne veľké športové ihriská či komplexy, tak druhé je, že chcú zrušiť župy. No ale čo ďalej?
 
Majú tu mať z vášho pohľadu župy miesto i zmysel?
 
Určite majú zmysel. Nakoniec bol by som sám proti sebe, veď som bol župan a viem, čo všetko to obsahuje. Pozrite sa, Bratislavská župa na čele so mnou alebo v tom čase aj s ľuďmi, ktorí mali na starosti zdravotníctvo, ako prvá urobila to, že dala do prenájmu všetky zdravotnícke zariadenia. Napríklad nemocnica v Malackách bola pred zrušením a dnes funguje úžasne, ohromne!
 
Podľa mňa nezáleží na tom, či tam budem vlastniť napríklad vrátnicu, ale na tom, či tá nemocnica v Malackách bude obsluhovať celé Záhorie. A dnes je to tak. Je to vynikajúca nemocnica. Tam sme napríklad narazili na to, že keď sme to preberali, tak mali dve sanitky a 17 šoférov. Takže také veci bolo treba dať do poriadku. Samozrejme, vždy to rýchlejšie urobí súkromník ako nejaký úrad z Bratislavy, ktorý tam bude chodiť okolo. Bratislavský kraj nemal problémy so zdravotníctvom.
 
V roku 2004, teda ešte počas vášho mandátu župana, ste sa uchádzali o funkciu prezidenta republiky, no neskôr ste sa kandidatúry vzdali v prospech Eduarda Kukana. Neľutujete, že ste to vtedy neskúsili? Vaša popularita bola vysoká…
 
Áno, len nakoniec som zistil, že na tú funkciu nemám. Necítil som sa na to dobre pripravený. Jedna vec je o niečom snívať a iná je potom niečo vykonávať. Nevedel som si predstaviť, že by som mohol byť až takým dobrým prezidentom, pretože samotná funkcia prezidenta nemá nič spoločné napríklad s nejakým podnikaním či niečím výkonným.
 
Tá funkcia je skôr reprezentatívna či spoločenská a necítil som sa na ňu. Myslel som si, že bývalý minister zahraničných vecí Eduard Kukan by bol lepší kandidát ako ja. Preto som sa rozhodol tak, ako som sa rozhodol. 
 
To ste už boli podpredsedom Aliancie nového občana (ANO), no 11. septembra 2005 vás zo strany vylúčili ako údajný dôsledok kauzy Zmenka. Navyše v rovnakom roku ste neuspeli proti Vladimírovi Bajanovi v boji o bratislavského župana. Bol to vtedy váš politický koniec?
 
Mal som už vtedy svoje roky, keď sa to stalo. Pokiaľ ide o situáciu v ANO, tam vznikla dosť turbulentná situácia, či je čestné, alebo nie je čestné vyberať peniaze v rámci funkcie. Či teda robiť politickú prácu – lebo to bola strana – alebo ju miešať s nejakými podnikateľskými zámermi.
 
A keďže v podnikaní som sa trochu vyznal, tak som presadzoval, že v rámci politickej strany by nemalo byť podnikanie. Preto sme sa vtedy dostali so skupinou, ktorá vyznávala trochu iné hodnotové postupy a názory na prácu politickej strany, do konfliktu. Tá druhá skupina vyhrala, takže nielen mňa, ale aj mnohých iných zbavili funkcií. Neľutoval som to, pretože tak, ako to oni chceli, tak by som nechcel pokračovať.
 
Bol to jediný problém?
 
Samozrejme, že som mal za sebou určité obdobie vo funkcii župana, preto som išiel do volieb znova. Pán Bajan ponúkol lepší program pre obyvateľov tohto kraja, tak ho zvolili. Nebola to nejaká veľká prehra, pretože v druhom kole sme sa už iba my dvaja stretli. Pán Bajan bol lepší, to treba rešpektovať.
 
Keby som to bral ako herec, tak nedostal som tú rolu v tomto seriáli (smiech). V seriáli nastúpil pán Bajan a on to robil celkom dobre, nemám nič proti tomu. Na rozdiel od ľudí, ktorí vstupujú do politiky a berú to ako životné poslanie, ja nepatrím medzi tých. 
 
Ste roky úspešný podnikateľ, politika vám už zrejme nechýba. Ako vnímate smerovanie Slovenska v súčasnosti? Neprekáža vám, že voči Smeru momentálne neexistuje reálna politická alternatíva, keďže opozícia je taká, aká je?
 
Opozícia je trošku roztrieštená, je postavená na troch či štyroch ľuďoch a to ostatné tí ľudia, voliči nepoznajú. A to je oproti Smeru obrovská chyba. Zatiaľ opozícia nemá šancu, pretože sa zaoberá pre mňa takými „hovadinami“.
 
Skôr prezentujú seba, ako nejaké ekonomické alebo morálne nápady, alebo nejaké smerovanie. Mohlo by sa zdať, že SaS sa v ekonomike vyzná, no poznám ľudí zo SaS, oni hovoria síce o ekonomike, ale ich výsledky v ekonomike zatiaľ nie sú také, ktoré by ma očarili.
 
Ako vnímate pôsobenie doterajších slovenských prezidentov. Mali by mať napríklad vyššie právomoci alebo je to v poriadku tak, ako to je? Ako by ste doterajšie štyri hlavy štátu stručne zhodnotili?
 
So všetkými som sa poznal. Aj s pánom Kováčom som sa poznal, on ma vlastne aj vymenoval za ministra kultúry. Veľmi dobre sme spolu vychádzali. Druhý prezident, ten písal divadelné aj rozhlasové hry, ja som v nich hral, takže sme sa výborne poznali. Veľmi dobre som vychádzal aj s tretím prezidentom, ktorého som poznal ešte ako herec. On ako špecialista na právo nám dokonca radil, keď sme robili nejaké detektívne alebo iné seriály, aby sme to robili správne. Takže nemal som nejaké problémy s prezidentmi.
 
A čo súčasný prezident?
 
Tento prezident sa mi tiež páči, každý je svojím spôsobom iný. Ale podľa mňa, na rozdiel od tlače a iných názorov si myslím, že my sme mali dobrých prezidentov a máme dobrého prezidenta aj v súčasnosti. To, aké má teraz kompetencie, to absolútne stačí. Robí to so cťou, robí to, myslím, veľmi elegantne oproti tomu, ako nastúpil a ako teraz napríklad rozpráva či ako sa správa, vidieť tam pokrok. A najdôležitejšie je na tom to, že nám ho v Česku závidia (smiech). 
 
Je vývoj na Slovensku, spolupráca krajín V4, ako aj ďalšie smerovanie EÚ podľa vás dobré? Čo vám prípadne najviac prekáža?
 
Teraz sa rieši najmä problém takzvanej viacrýchlostnej Európy. My máme to šťastie, že máme – a za to sa treba poďakovať všetkým politikom, ktorí sa o to zaslúžili – euro. To je obrovská výhoda, hoci svojím spôsobom sme si ten prechod na euro odskákali všetci, ale zároveň nám to veľmi pomáha ísť viac dopredu oproti Poliakom či Maďarom, ale aj voči Čechom. S Poliakmi je problém v tom, že je to veľký národ a tiež by radi prebrali nejakú veľkú iniciatívu, ako má napríklad Nemecko či Francúzsko. 
 
Oni ale spoločne tvoria takzvaný Weimarský trojuholník…
 
Áno, ale hovoriť zasa o nejakých organizáciách, ktoré nič neprinesú, je podľa mňa úplne zbytočné. My sa musíme starať predovšetkým o ľudí, ktorí žijú na Slovensku. To sa zatiaľ darí, zatiaľ sme v tom výbere svadobných hostí, zatiaľ sme vo výhode, že by nás na tú svadbu pozvali. Nesmieme ale urobiť nejakú chybu a keď sa nám to podarí, tak budeme na tom lepšie ako sme doteraz. Osobne si myslím, že nikdy na Slovensku nebolo tak dobre, ako je teraz.
 
Čiže to jadro, ktoré často spomína premiér Robert Fico, že by sme doň chceli patriť, je podľa vás správna ambícia?
 
Je určite užitočné, aby sme mali takú ambíciu. Viete, Slováci mali tú výhodu ešte z histórie počas rakúsko-uhorského vyrovnania, že už vtedy sa v rámci Uhorska u nás vybudoval priemysel. Poviem to veľmi v skratke. Terajšie Maďarsko zostalo zväčša agrárnou krajinou a u nás sa vybudoval priemysel.
 
Keď sa to stabilizovalo, potom sme potrebovali štát, tak sme ho vytvorili spoločne s Čechmi. Využili sme ich na to, aby nám vytvorili políciu, colnice a podobne, poslali nám učiteľov.
 
Neskôr, keď už sme to všetko vedeli, tak sme to začali robiť sami (smiech)… Potom prišiel socializmus, ktorý na jednej strane pomohol, no i uškodil, no Slovensko sa ešte viac posunulo priemyselne. No a dnes sme automobilová veľmoc! Uvidíme, čo nám to ešte ďalej prinesie.
 
Všetci hovoria napríklad o tom, že na východnom Slovensku by sa mala vyrábať nejaká počítačová technika. No nemyslím si, že je to celkom reálne, pretože zatiaľ tam nie sú na to ľudia, ale… Ale o 20 rokov tam určite budú. Osobne vidím pre východ ohromnú šancu v Ukrajine. Akonáhle sa Ukrajina etabluje do Európy, tak Košice, Prešov, Michalovce budú na tom najlepšie!
 
Tak, ako sa to Bratislave podarilo  pri otvorení hraníc. Uvedomte si, že Bratislava je mesto, ktoré de facto leží v troch krajinách, lebo plno Bratislavčanov žije v Rakúsku a plno ich žije v Maďarsku. 
 
Nakoniec vy ste boli jeden z prvých, ktorí hovorili o trojuholníku Bratislava – Viedeň – Györ…
 
Áno, vidíte, že sa nám to celkom slušne podarilo (smiech). 
 
Ako vnímate riešenie utečeneckej krízy? Napríklad aj dlhodobé odmietanie kvót krajinami V4?
 
My na to nie sme pripravení. A to najmä preto, že na rozdiel od ostatnej Európy sme pomerne religióznou krajinou, to znamená, že tu žije veľmi veľa hlboko veriacich ľudí. Nám neprekáža ani tak samotný prílev utečencov, ako to, že prinášajú so sebou iné náboženstvo. To nám prekáža.
 
To je podľa mňa hlavný problém Slovákov a celého Slovenska, že sem prichádza iná viera, ktorá mení vnútro človeka. My sme inak založení ako, povedzme, islamisti. Teraz nehovorím o tom, že niektorí vyhadzujú niečo do luftu, ale v každom prípade naše rodiny žijú inak, ako žijú islamské rodiny. To je hlavný problém Slovenska, prečo Slováci odmietajú týchto ľudí. 
 
Vráťme sa k vašej pôvodnej profesii. Je situácia v kultúre, teda vám veľmi blízkej oblasti, u nás v poriadku? Najmä vďaka vám sa podarilo dostavať dovtedy už takmer stratenú stavbu budovy SND. No kultúra stále zostáva akosi na chvoste podpory štátu. Je to v poriadku?
 
Pracovníci kultúry nikdy nebudú mať dosť peňazí, koľko by potrebovali. Keď hovoríme o SND, tak národné divadlo sa tak zmenilo, že znovu sa stalo národným divadlom. Ísť to tohto divadla je sviatkom. Keď hovoríme, povedzme, o Aréne, tej som tiež dosť pomohol. Ale to je zasa iné divadlo. No nehovorme len o divadlách, ale aj o iných oblastiach kultúry.
 
Podľa mňa najviac trpia výtvarníci. Výtvarná obec je tak trochu bokom, lebo keď sa niekde robil nejaký investičný zámer, tak tam bol taký paragraf, kde sa muselo vyčleniť päť percent na nejakú výzdobu či výtvarné umenie do budov a pod. Mnohé podniky mali pri svojich zámeroch vyčlenené peniaze na výtvarnú stránku.
 
Dnes to neexistuje, a preto mi je strašne výtvarníkov ľúto. Ale keď sa pozerám na to, ako dnes pracujú mladí umelci, speváci, tanečníci, činoherci alebo spevoherci, tak sa nemusíme o nich báť. Mnohých z nich som aj učil na vysokej škole a dnes som na nich pyšný, že to až tak ďaleko dotiahli. A keď s nimi hrám, tak oni sa ku mne správajú tak trošku úctivo, ale v každom prípade som s nimi kamarát a držím im palce, lebo dnes majú viac možností, ako sme mali my, no zároveň vedia tie možnosti aj využiť. 
 
Nie je vám ľúto Divadla West?
 
Nie, nie. V umení, keď sme hovorili o výtvarníkoch či divadelníkoch, sú obdobia, keď človeka baví určitý žáner. Ak vás to prestane baviť alebo sa vyčerpáte vnútorne, treba sa toho zbaviť, pretože to umieranie vo vás môže zničiť aj ten sen, ktorý ste mali na začiatku.
 
Patrím medzi tých ľudí, že keď sa mi niečo nepáči, nechám to tak a skúsim niečo iné. To si myslím, že je aj prípad Divadla West. Prišiel som s ním asi tak, že som začal robiť žáner, ktorý bol zaznávaný.
 
Bulvárne divadlo, to si každý myslel, že tam budú behať nahé ženy, nikto nevedel, čo to je, na rozdiel od niektorých vrátane mňa, ktorí sme mali nejakú skúsenosť s tým, že to videli v Paríži či inde v Európe.
 
Tie divadlá okolo, ktoré boli dotované, sa tomu, samozrejme, bránili. Dnes je situácia taká, že všetky hrajú ten žáner, ktorý bol v Divadle West, ale – sú ešte aj dotované. Divadlo West však nebolo dotované a napriek tomu prežilo 15 rokov. 
 
Verejnoprávne médiá. Roky sú pod kontrolou a vplyvom politikov a zrejme tam zostanú aj v súčasnosti. Dávate novému generálnemu riaditeľovi RTVS šancu, že to môže byť inak? Aké by malo byť fungovanie RTVS podľa vás?
 
Myslím si, že Vašo Mika to začal dobre. Poznám ho ešte ako mladého experta na rozhlas a televíziu. Dokonca jeden čas, keď som bol ministrom, bol u mňa zamestnaný, takže ho veľmi dobre poznám. Medzitým prešiel cestu cez súkromné médiá, či už cez rádiá, alebo cez samotnú TV Markíza. On a jeho ľudia priniesli niečo pozitívne do verejnoprávnych médií.
 
Ak sa novozvolený generálny riaditeľ nezbaví tých ľudí – lebo to je dôležité, aby ste mali spolupracovníkov – sám to nikdy nedokážete urobiť v takom veľkom podniku, ako je RTVS. Teda ak bude s nimi ďalej spolupracovať a prinesie ešte nové myšlienky, nevidím dôvod, prečo by mu to nešlo.
 
To, že politici zasahujú do televízie či rozhlasu, to je vždy tak. Aj v TA3 vystupujú politici a tam to nikomu neprekáža, lebo je to súkromné. V Markíze to isté, rovnako v JOJ-ke. V prípade RTVS sa každý na to pozerá inak, že prečo je to tak a nie inak.
 
Niekomu prekáža napríklad to, že premiér tam sám vystupuje. To je naopak celkom dobré, aspoň ho druhí neotravujú (smiech)… 
 
A nebol lepší model, keď napríklad v Slovenskom rozhlase v Sobotných dialógoch sa premiéra pýtali traja vybraní renomovaní novinári a nie jeden?
 
Ale vtedy to bolo trochu iné. Vtedy bola akoby taká úcta jeden k druhému. Dnes sú tie debaty „na hrane“ a niekedy neviete, či je premiér ten, ktorý hovorí za premiéra, alebo ten, ktorý sa pýta, teda samotný novinár. A to je trochu chyba, že niektorí novinári sa naozaj cítia povolaní na všetko, tým pádom sú tie debaty skôr hádkou ako kultivovanou diskusiou.
 
Nostalgicky: nechýba vám osobne Slovenský rozhlas? Mne sa totiž okrem hlasu majstra Karola Machatu vryl do pamäti práve váš hlas ako symbol profesionality v tomto médiu…
 
To bola taká doba. Vtedy televízia ešte poriadne nebola, deti si sadali k rádiám vždy v nedeľu ráno o ôsmej a počúvali rozprávku, starší chlapci a dievčatá o štrnástej hodine v sobotu počúvali rozhlasové hry pre mládež a medzitým sa, povedzme, čítalo niečo na pokračovanie. Ja som ráno vždy vstal, načítal som tri, štyri polhodinovky a potom som išiel do divadla.
 
Takto som sa aj vyznal v slovenskej literatúre. Ale teraz je iná doba, teraz vám ľudia v aute nebudú počúvať hru. Dnes sa rozhlas počúva najmä v autách, oveľa menej už doma, pretože televízia a internet ho trošku prevalcovali.
 
Ale v každom prípade to, že je ešte aj dnes v rozhlase rádio, ktoré sa venuje umeniu (Rádio Devín – pozn. PL), to je svojím spôsobom celkom fajn.
 
Ale naopak, myslím si, že niektoré veci v rozhlase sú duplicitné, konkrétne niektoré vysielacie stanice. Skôr by sa mali venovať folklóru, národnostiam, umeniu alebo odborným témam. Myslím si, že to síce robia, hoci ja som ešte odbornú tému v iných rádiách nepočul, napríklad v Európe 2. 
 
Keby ste mohli vrátiť čas, čo by ste vo svojom živote urobili inak?
 
Všetko (smiech). Možno že to, že niekedy som nebol príliš usilovný. Potom som to musel dobiehať. Hlavne, keď som bol mladý, tak mnohé veci by som dnes urobil inak s tými skúsenosťami, ktoré teraz mám. Ale to je, myslím si, problém každého staršieho človeka.
- Reklama -