Tento mesiac uplynulo 100 rokov od chvíle, keď Spojené štáty americké vstúpili do prvej svetovej vojny. Veľa sa o tom dnes nevie – nezabúdame na udalosti, ktoré sa stali vlastne takmer nedávno? A nie je to aj o tom, že svet nie je biely alebo čierny?
Svet nie je – až na vzácne výnimky – čierno-biely. Naši prehistorickí predkovia sa usilovali o získanie koristi, ktorú dnes eufemisticky nazývame „strategickými záujmami“. Ľudská povaha sa od vzniku Homo sapiens sapiens v Afrike pred 160-tisíc rokmi nezmenila. Jediný rozdiel spočíva v úrovni sofistikovanosti nástrojov a prostriedkov, ktoré používame. Z tohto hľadiska nepredstavujú dnešné konflikty nič, čo by sa zásadne líšilo od paleolitických alebo neolitických sporov. Som rovnako skeptický, pokiaľ ide o údajný morálny pokrok ľudstva. Naučili sme sa rafinovanejšie využívať a zneužívať altruizmus na dosiahnutie našich cieľov. Preto sme v istom zmysle nebezpečnejší a smrtonosnejší predátori ako naši pravekí predchodcovia. Ak túto skutočnosť prijmeme, oslobodíme sa od ilúzií, ktoré nám znemožňujú porozumieť podstate histórie a správaniu súdobých politických aktérov.
Vstup Veľkej Británie a neskôr Spojených štátov amerických do prvej svetovej vojny nám dnes pripadá ako zbytočný a donquijotský akt, pretože nezabránil konečnej hegemónii Nemecka na európskom kontinente, ktorá je dnes taká adorovaná mnohými žurnalistami a expertmi. Označenie nemeckej kancelárky za „vodkyňu slobodného sveta“ je natoľko paradoxné, že jeho komickosť nepochybne poslúži budúcim generáciám ako príklad – dúfajme, že dočasnej – paralýzy európskeho ducha na začiatku dvadsiateho prvého storočia.
Dvadsiate storočie by bolo bohatšie o státisíce nadaných jedincov, tvorcov vynikajúcich umeleckých diel, geniálnych vedcov alebo nositeľov Nobelovej ceny, keby zbytočne nezahynuli v zákopoch prvej svetovej vojny, v ktorých sa snažili zabrániť vzniku presne tej politickej konštelácie, ktorú dnes prežívame. Treba priznať, že dejiny majú neobyčajný zmysel pre iróniu, ako poznamenal Karol Marx, lebo nemecký národ vyvinul v tridsiatych a štyridsiatych rokoch dvadsiateho storočia mimoriadne úsilie o totálnu genocídnu likvidáciu „semitského“ prvku, ktorý znamenal neobyčajný prínos pre západnú civilizáciu, aby ho v rámci historického „pokánia“, ktoré od neho už nikto nepožadoval, nahrádzal iným „semitským“ elementom, ktorý nás hodnotovo a mentálne vracia do trinásteho storočia.
Dnes sa USA ďalej angažujú. Niekto ich nazýva „svetovým policajtom“, ďalší v nich vidia spásu demokracie. Asi len analytici s odstupom času zhodnotia túto rolu. Je nevďačná alebo si ju samotné Spojené štáty podľa vás vlastne zaslúžili?
Spojené štáty americké vo svojej zahraničnej politike vždy kolísali medzi rôznymi, často protikladnými polohami. Voči ich sile, bohatstvu a moci, ktoré dosiahli v dvadsiatom storočí, nemôže byť nikto ľahostajný, a preto vzbudzujú veľmi rozporuplné pocity siahajúce od nekritickej fascinácie až po nezmieriteľnú nenávisť. Spojené štáty americké mali značnú zásluhu na porážke nacizmu, zvíťazili v studenej vojne a v súčasnosti sa zdá, že dosiahli aj energetickú sebestačnosť, čo by mohlo obmedziť vydieračský potenciál niektorých islamských teokratických režimov.
Navzdory vzostupu Číny a Indie zostanú Spojené štáty americké v historicky dohľadnom čase hlavnou svetovou veľmocou. Na druhej strane sa Spojené štáty americké dopustili tragických politických chýb na Blízkom východe a aj napriek svojmu impozantnému zbrojnému potenciálu pôsobia ich vojenské výkony v uplynulých desaťročiach značne rozpačito. Nedokázali sa úplne adaptovať na realitu po studenej vojne a niektoré významné trendy vyslovene podcenili. Uplynulé funkčné obdobie prezidenta Baracka Obamu bude pravdepodobne pokladané za „stratenú dekádu“.
Spojené štáty americké prestali byť „dielňou sveta“, čo podobne ako v prípade Veľkej Británie môže predznamenať ich mocenský úpadok. Zdá sa, že súčasná americká administratíva sa prikláňa k realistickej zahraničnej politike spočívajúcej v presvedčení, že svet je nebezpečné miesto, v ktorom treba tvrdo presadzovať vlastné národné záujmy. Mesianistický pseudonáboženský étos hlásaný napríklad prezidentom Woodrowom Wilsonom, že Spojené štáty americké sú povolané na šírenie demokracie a morálnych hodnôt, je v multipolárnom svete, v ktorom je moc rozdelená medzi viacerých vplyvných aktérov, neudržateľný. Kroky prezidenta Donalda Trumpa v mnohom pripomínajú napríklad politiku Andrewa Jacksona alebo Theodora Roosevelta, ale zatiaľ je predčasné predvídať jeho ďalší postup.
Turecko sa vzďaľuje od Európy. Lenže, nemôže si za to Európa sama, keď mu takmer 40 rokov sľubuje vstup, ale kde nič, tu nič… Čo si tom myslíte?
Udalosti a predpokladaný vývoj v Turecku smerom k autoritárskej islamskej teokracii môžu predstavovať nielen prekvapivý zvrat v sekularizácii krajiny prebiehajúcej počas uplynulých deväťdesiatich rokov, ale skutočnú geopolitickú katastrofu. V osemnástom storočí sa objavila východná otázka spočívajúca v súperení mocností o „dedičstvo“ po stagnujúcej Osmanskej ríši. Zámer zmocniť sa Konštantínopolu a úžin spájajúcich Čierne a Stredozemné more patril k dlhodobým ruským strategickým cieľom a prispel k vypuknutiu krymskej vojny, krízy medzi Veľkou Britániou a Ruskom v roku 1878 a pravdepodobne aj k prvej svetovej vojne, ako sa domnieva historik Sean McMeekin.
Bolo v životnom záujme Západu, aby bolo Turecko späté s Európou a reprezentovalo spoľahlivú základňu, z ktorej by sme kontrolovali a postupne modernizovali a sekularizovali Blízky východ. Tak by došlo k prekonaniu tragického hodnotového rozštiepenia medzi Európou a Blízkym východom, ktoré existuje od čias expanzie islamu a ktoré vnáša do západnej Eurázie trvalý prvok rivality a nestability. Bez sekularizácie a modernizácie arabského sveta nebude existovať bezpečná a prosperujúca Európa. Izrael to vie od začiatku svojej modernej existencie.
Prozápadne orientované Turecko bolo našou silnou kartou v tomto úsilí. Teraz ho strácame. Do značnej miery je Turecko obeťou maastrichtského procesu, ktorý začiatkom deväťdesiatych rokov premenil pragmatické a flexibilné Európske hospodárske spoločenstvo na Pevnosť Európa – Európsku úniu, do ktorej bol Turecku prístup uzavretý, a to navzdory existencii asociačnej dohody už z roku 1964. Čo iné sme mohli čakať, než že sa vírus islamizmu rozšíri aj medzi tureckú populáciu frustrovanú zmesou európskej kultúrnej arogancie a geopolitického amaterizmu?
Blíži sa historický konflikt civilizácií? Západ proti znovuzrodenej Osmanskej ríši či dokonca Perzii, čiže Iránu alebo ide len o výplod propagandy?
Znovuzrodená Osmanská ríša je nereálny mýtus, lebo Erdoganovmu Turecku chýba dostatočný ekonomický a vojenský potenciál, aby predstavovalo skutočnú bezpečnostnú hrozbu pre Európu opierajúcu sa ešte stále o vojenskú záštitu Spojených štátov amerických. To isté sa týka aj Iránu. Nezabudnime aj na Rusko, ktoré nepochybne pozorne sleduje vývoj na južnom pobreží Čierneho mora. Ale je fakt, že vstupujeme do nevyspytateľného multipolárneho sveta, v ktorom by mali byť strategické záujmy Európy zabezpečené uzavretím pragmatických aliancií s hodnotovo blízkymi civilizačnými okruhmi.
Domnievam sa, že mocenská konfigurácia, ktorá by mohla zaistiť dlhodobú existenciu Západu ako ohniska modernizácie, sekulárneho humanizmu a technologického rozvoja ľudstva, by mala zahŕňať Európu, Severnú a Južnú Ameriku, Rusko a juhovýchodnú Áziu. To, čo potrebujeme, sú kompetentné, odvážne a vizionárske politické elity, ktoré dajú spomínanému spojenectvu stabilný inštitucionálny rámec. Ak by sa podobné spoločenstvo podarilo realizovať, uspeli by sme napríklad pri budúcej urbanizácii a industrializácii Afriky a účinne izolovali anachronický, ale nebezpečný a expanzionistický islamizmus.
Keď hovoríme o propagande… Nie sme dnes v zajatí propagandy politických strán a nadnárodných korporácií? Vidíte nejakú nádej, svetlo na konci tohto tunela?
Manipulácia s verejnou mienkou je zákonitým atribútom politického života masovej demokracie, ako si všimol Alexis de Tocqueville v tridsiatych rokoch devätnásteho storočia počas pobytu v Spojených štátoch amerických. Je však nápadné, akým dramatickým spôsobom sa v súčasných západných demokratických krajinách rozchádza mediálny diskurz s názormi širokých vrstiev. Nie je to preto, že by sa ľudia radikalizovali a podliehali takzvaným populistom a demagógom, ako je to obvykle prezentované. Práve naopak, médiá zachvátil fenomén, ktorý Jonah Goldberg nazval „liberálnym fašizmom“. Za lyrickým sentimentalizmom a moralizujúcimi slovami o tolerancii, humanizme, solidarite a takzvaných európskych hodnotách sa skrývajú obyčajné verbálne perzekúcie, zášť, netolerancia a hony na čarodejnice rozpútané proti jedincom s odlišným názorom. Spoločnosť, v ktorej sa presadili orwellovský doublethink, newspeak a kognitívna disonancia, už nemôže byť označovaná za slobodnú.
Britský evolučný biológ Richard Dawkins pomenoval v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia elementárnu jednotku kultúry mém, ktorý sa analogicky ako gén snaží čo najviac rozšíriť svoje kópie. Mémy sú hodnotovo neutrálne, môžu získať pozitívnu alebo naopak krajne negatívnu podobu. Ich šírenie v populácii pripomína infekciu. Je dôležité nenakaziť sa škodlivými a nebezpečnými mémami, ktoré poznamenajú vaše myslenie, a vybudovať si proti nim imunitu. Preto by som odporúčal ignorovať väčšinu médií, nesledovať televíziu a dať prednosť čítaniu kvalitných kníh, ktorých, našťastie, vychádza ešte stále dosť. A ak sa stane niečo naozaj významné, aj tak sa to dozviete.
Voľby, voľby a zase voľby. Nebudú nakoniec občania čím ďalej, tým viac unavení z toho, že majú „demokraticky voliť“? A nezačnú niektoré strany sľubovať skutočné „hory-doly“?
Súčasná demokracia sa odtrhla od svojich historických a vitálnych koreňov, ktorými bola správa malých lokálnych komunít. Dnešná podoba nepriamej demokracie pripomína jej úpadkovú formu v antickom Grécku tesne pred nástupom nadvlády oligarchie, ktorá sa presadzuje ako rozhodujúca politická sila aj v súčasnom západnom svete. Taliansky právnik a historik Giambattista Vico predpovedal už v prvej polovici osemnásteho storočia, že historické obdobie „vlády ľudu“ sa skončí nedôverou v konsenzus dosiahnuteľný prostredníctvom jazyka a rozumu. Vico hovoril v tejto súvislosti o „pozdnom ironickom veku“, ktorý vyústi do sociálneho rozvratu a občianskej vojny. Konečným výsledkom môže byť podľa Vica nástup „veľkého vodcu“, invázia barbarov alebo vláda teokracie.
Skutočnosť, že sa „správa vecí verejných“ stáva nedôveryhodnou, ukazuje aj hlbšiu krízu súčasných sociálnych a humanitných disciplín, ktoré sa relatívne ľahko dostávajú pod nadvládu ideológie a strácajú hodnoverný vzťah k realite. Príčiny epistemologickej slabosti spomínaných odborov sú historické. Isaac Newton položil na prelome sedemnásteho a osemnásteho storočia pevné vedecké základy moderných fyzikálnych disciplín. Biológia sa trochu oneskorila a až Charles Darwin v polovici devätnásteho storočia a po ňom tvorcovia genetiky v prvých desaťročiach dvadsiateho storočia umožnili skutočne vedecké poznávanie živej prírody.
Sociálne a humanitné vedy porovnateľnú revolúciu nezažili a nemajú svojho Newtona ani Darwina. V porovnaní s fyzikálnymi a biologickými odbormi sa nachádzajú v akomsi predvedeckom štádiu, a preto sú ideologicky zneužiteľné a manipulovateľné. Dokážeme preniknúť hlboko do záhad vesmíru a živej hmoty, ale obyčajný ľudský dav pre nás predstavuje živel, ktorého správaniu nerozumieme a voči jeho deštruktívnym prejavom sme bezmocní. Nemôžeme sa preto na sociálne a humanitné disciplíny spoľahnúť pri obrane pred novými formami despocie a tyranie, ktorým budeme čeliť, naopak sa obávam, že sa v nich ukrývajú mnohé trójske kone neslobody.
Na začiatku nášho rozhovoru sme hovorili o prvej svetovej vojne. Spýtam sa vás na druhú svetovú vojnu, respektíve na to, čo jej predchádzalo. Nástup Hitlera k moci predznamenali veľká kríza, frustrácia obyvateľov a potom sa „našiel“ maliar izieb, ktorý sľúbil jasné a rýchle riešenie. Nehrozí nám v obmenenej podobe niečo podobné, a ak je tu určitá eventualita, odkiaľ?
Nedomnievam sa, že fenomén nacizmu je v podmienkach dnešného Západu opakovateľný. Jeho mimoriadne agresívna, brutálna a genocídna energia zahŕňala takmer prometeovskú vzburu a ašpiráciu radikálne premeniť existujúcu realitu a zvrátiť údajne nežiaduci historický vývoj. Odrážala značnú vitalitu, ktorá bola v danom historickom období charakteristická pre väčšinu západnej spoločnosti. Súčasná Európa pripomína svojou pasivitou skôr Francúzsko tesne pred porážkou v roku 1940. Aj v prípade volebných úspechov politických vodcov označovaných za populistov a demagógov jej bude hroziť vnútorná etnická nesúrodosť spočívajúca v spolužití vzájomne nezlučiteľných kultúr, zaštítená politickým systémom latinskoamerického typu.
