Máme v Európe utečeneckú alebo imigračnú krízu?
Výstižnejšie je hovoriť o imigračnej kríze. Zďaleka nie všetci totiž do EÚ prichádzajú preto, lebo potrebujú pomoc a ochranu. Značná časť tých, ktorí žiadajú o azyl, tak robí zo špekulatívnych dôvodov, najmä ekonomického charakteru. Taktne sa napr. mlčí o tom, že značné percento žiadostí o azyl v Nemecku podali v minulom roku občania z krajín západného Balkánu.
Stále počúvame, že ak chceme vyriešiť krízu s utečencami, musíme vyriešiť situáciu v Sýrii. Je to pravda?
Bohužiaľ, len čiastočná. Po prvé, konfliktov vo svete, kde sú obyvatelia v priamom ohrození života, je podstatne viac a, čo je ešte horšie, ich počet sa môže kedykoľvek zvýšiť. Po druhé, Európa nemala, nemá a nebude mať kapacitu pomôcť všetkým. O to viac, že viacerí, ktorí urgentnú pomoc ani nepotrebujú, len zneužívajú systém. Riešenie utečeneckej krízy teda spočíva okrem mierových procesov v rôznych konfliktných oblastiach aj v okamžitých opatreniach, ktoré z ľudského utrpenia prestanú robiť biznis. Mám na mysli najmä efektívny boj proti pašerákom a zneužívateľom azylovej legislatívy. Ten sa mal už dávno začať utesnením schengenskej hranice, dôsledným dodržiavaním Dublinského dohovoru, budovaním azylových táborov pod kuratelou EÚ mimo EÚ a spoločným sprísňovaním azylových procesov v celej Európe.
Má si pod tým bežný človek predstaviť militarizáciu vonkajších hraníc?
Tzv. Islamský štát je postavený na extrémnom výklade islamu a jeho pravidiel. Každé náboženstvo má svojich fundamentalistov, ktorí majú potrebu rôznymi spôsobmi presviedčať nepresvedčených o svojom jedinom správnom náboženskom či ideovom presvedčení. Forma, ktorú zvolili v tzv. Islamskom štáte, je nevídane brutálna a efektívna, a to vrátane exportu jej ideí do zahraničia. Práve preto som ju označil za najväčšiu civilizačnú hrozbu nášho sveta. A keďže s ňou bezprostredne súvisia aj deštruktívne procesy v podobe terorizmu či migračnej krízy, tak je našou povinnosťou sa jej otvorene a jasne postaviť s využitím maxima dostupných prostriedkov.
Na Západe začínajú zaznievať z úst niektorých liberálov názory, že v záujme o preukazovanie tolerancie sa liberáli v strete s islamským svetom nie sú ochotní zastávať vlastných liberálnych hodnôt. Čo si vy ako člen liberálnej strany o tomto myslíte?
Jedným zo základných východísk liberalizmu je, že sloboda jednotlivca sa končí tam, kde sa začína sloboda iného. Tu zlyháva Európa už roky na plnej čiare. Nevidím nič neliberálne na tom, ak vyžadujeme od tých, ktorí k nám prichádzajú, aby tento princíp dodržiavali nielen vo verejnom, ale aj v súkromnom priestore. Náboženské presvedčenie pritom toto pravidlo nesmie nijako potlačovať. Zakazovať svojej dcére vzdelávať sa len preto, lebo je to dievča, teda nesmie mať na našom kontinente žiadne miesto a proti podobným nezmyslom sa musíme jasne postaviť.
Treba imigračnú krízu riešiť ďalším odovzdávaním právomocí od štátov k orgánom EÚ alebo naopak navrátením niektorých prvkov suverenity členským štátom?
To je zložitá otázka. Spoločný postup je totiž určite efektívnejší ako individuálny. Najlepšie to vidieť napr. pri ochrane schengenskej hranice v Grécku. Ak by ale spoločný postup mal znamenať to, že sa koná vyslovene proti vôli členského štátu, pričom tento má na svoje konanie dôvody podložené zásadnými argumentmi, tak je potrebné povedať jasné nie. Takým príkladom sú napr. povinné kvóty pre utečencov, ktoré možno okrem iného považovať za pozvánku pašerákom ľudí, aby si svoj biznis veselo realizovali ďalej.
Zaznievajú zároveň hlasy, že skutočne najväčšou hrozbou je Rusko…
Anexia Krymu jasne ukázala, kam je súčasné Rusko ochotné zájsť pri napĺňaní vlastnej predstavy o fungovaní sveta. Vzhľadom na historickú skúsenosť Slovenska so stratou územia na základe rozhodnutia väčšieho suseda by sme sa teda mali mať v podobných prípadoch obzvlášť na pozore. Prirovnávať to k rituálnemu rezaniu hláv a upaľovaniu ľudí zaživa mi však nepríde na mieste.
Existuje ešte nádej, že Rusko a Západ vzťahy medzi sebou napravia?
Táto nádej musí existovať. V tomto priestore sme odkázaní na spoluprácu. Predsedníctvo Slovenska v Rade EÚ má v druhej polovici tohto roka pred sebou minimálne dve obrovské výzvy. Zachrániť celistvosť EÚ, a teda členstvo Veľkej Británie v nej, a otočiť nepriaznivý vývoj vzťahov s Ruskou federáciou. Ako malá krajina s vlastnou historickou, ale aj kultúrnou skúsenosťou, na to máme všetky predpoklady. Bolo by mi cťou byť pri tom a bol to jeden z hlavných dôvodov, prečo som sa pred vyše rokom rozhodol vstúpiť do politiky.
Ťažko sa dá predstaviť, že Západ fakticky uzná realitu anektovaného Krymu. Ešte menej pravdepodobne znie možnosť, že Rusko sa Krymu vzdá. Naozaj je teda normalizácia týchto vzťahov reálna?
Po zostrelení ruského lietadla Tureckom ste za porušovanie medzinárodného práva a ľudských práv kritizovali Moskvu aj Ankaru. Tureckého prezidenta Erdogana ste nazvali sultánom. Má Turecko v budúcnosti miesto v Európskej únii?
Od roku 1999 je Turecko kandidátskou krajinou na vstup do EÚ. Politicky vzaté by teda diskusia nemala byť o tom či, ale kedy táto krajina vstúpi do EÚ. Ako však sledujem posledný vývoj v tejto krajine najmä vo vzťahu k slobode slova či menšinám, tak to z ich členstvom v Únii vonkoncom nevyzerá priaznivo. A to hovorím aj ako bývalý prorektor, resp. aktivista v rámci tretieho sektora, ktorý s Tureckom a Turkami aktívne dlhodobo spolupracuje.
Zneužíva Smer tému islamistického terorizmu a imigračnej krízy?
Jednoznačne. Robert Fico pochopil, že najlepší spôsob, ako zostať pri moci po totálnych volebných fiaskách v prezidentských voľbách a eurovoľbách, je vyvolať v občanoch strach. Občan, ktorý sa pre rétoriku svojho premiéra a jeho ministrov cíti v permanentnom ohrození, sa na znižovanie nezamestnanosti, zlepšovanie podnikateľského prostredia, reformy v školstve, zdravotníctve či súdnictve alebo boj proti korupcii bude pýtať podstatne menej ako za normálnych okolností. Hlavné volebné heslo „Chránime Slovensko” hovorí v tejto veci jasnou rečou.
Niekedy sa zdá, že po Smere je to práve SaS, ktorá sa z týchto otázok snaží čo najviac vyťažiť…
SaS vždy prichádzala s konkrétnymi riešeniami konkrétnych problémov. V čase, keď ostatné politické strany i naša vláda o problémoch, ktoré spôsobí migračná kríza celému kontinentu, ešte ani neuvažovali a smerácki poslanci v Europarlamente veselo hlasovali za utečenecké kvóty, sme už my mali pripravenú kompletnú pozíciu, ako sa s týmto problémom vysporiadať. Ak by naša diplomacia a bruselskí úradníci postupovali okamžite podľa nej, tak je dnes migračný problém Európy v celkom inej podobe. Postupne síce prichádza na naše slová, stále to však zďaleka nie je také, aké by malo byť.
Akú úlohu bude pri zostavovaní ďalšej vlády hrať postoj k zahraničnej politike? Ide o tému, v rámci ktorej by si parlamentné, ale aj väčšie mimoparlamentné strany nerozumeli?
Naopak. Práve v zahraničnej politike podľa môjho názoru nájdeme najviac spoločných prienikov. Rozdiel je v tom, že Slovensko musí byť vo svojej zahraničnopolitickej pozícii konzistentné. Hovoriť jedno v Bruseli, Washingtone a Moske a potom iné doma, samozrejme, podľa potreby a obecenstva, ktoré nás počúva, z nás nerobí dôveryhodného partnera. Navyše aj odmietnutie zlých rozhodnutí našich partnerov sa dá urobiť bez populizmu v snahe zapáčiť sa domácemu publiku pred voľbami. A to by mala byť cesta vlády SR po marcových voľbách bez ohľadu na to, kto ju bude tvoriť.