Čo hovoríte na moslimské krajiny v juhovýchodnej Ázii? Je to asi niečo iné ako Blízky východ…
Samozrejme, moslimský svet je ohromný a spája krajiny s rôznymi kultúrnymi tradíciami. Islam sa do nich šíril rôznymi spôsobmi. Niektoré boli islamizované v dôsledku vojnových ťažení, niektoré prostredníctvom obchodných výprav moslimských obchodníkov. To je ten príklad juhovýchodnej Ázie – Indonézie, Malajzie, kam islam priniesli obchodníci a kde sa postupne stal dominantným náboženstvom, pričom nadviazal na tamojšie tradície a kultúru. Takže každá krajina má svoje špecifiká; asi také ako v kresťanskom svete.
Dnes je už celkom bežné chodiť do Spojených arabských emirátov (SAE), o ktorých sa hovorí, že sú bezpečné, že je tam poriadok. Je to aj tým spôsobom vládnutia, systémom „tvrdej ruky“?
Arabské krajiny a obzvlášť monarchie Arabského polostrova nepoznajú inú tradíciu vlády než autokraciu. Takže režim „tvrdej ruky“ existuje v celom arabskom svete tradične a zvlášť na Arabskom polostrove. To je systém, ktorý je im vlastný, a preto pokusy implantovať tam demokraciu sa nikdy neskončili dobre, pretože tá spoločnosť nepozná demokratické tradície a je veľmi ťažké ich tam nejakým spôsobom zaviesť alebo dokonca zvonku vnútiť. Takže SAE sú veľmi zložitá, komplikovaná spoločnosť, kde je domorodá časť tamojšieho obyvateľstva vo veľmi nadradenom postavení voči tomu zvyšku a dováža ohromné množstvo pracovných síl. Ten, kto tam pracuje, nie je občan – sú to buď Európania, alebo ľudia z juhovýchodnej či južnej Ázie.
Hovorí sa, že je pre Európu vlastne šťastie, čo sa stalo v Egypte, keď sa vlády opäť ujala vojenská diktatúra, teraz pod vedením generála Sísího. Tých 90 miliónov by sa potom mohlo vydať na pochod. Boli predsa určité plány za bývalej americkej administratívy vyvolať konflikt s Iránom; a to by bolo predsa ďalšie ohrozenie a destabilizácia regiónu…
Samozrejme. Irán je regionálna veľmoc a je to krajina, ktorá má hlboké kultúrne tradície. Je to krajina, ktorá je veľmi zaujímavá aj z hľadiska svojho politického systému, pretože to je, myslím, jediný existujúci pokus, ako sa vlastnými silami vyrovnať alebo zmieriť islamskú tradíciu a západný systém parlamentnej vlády. To, čo tam existuje, je taký zvláštny hybrid, ktorý je nepochopiteľne vystavovaný kritike z mnohých strán. Každý však musí uznať, že tam existuje opozícia, voľby a politický boj tak, ako ho poznáme zo západného sveta. Čo sa teda nedá povedať o mnohých krajinách, ktoré bývajú tradične považované za príkladných spojencov Západu na Blízkom východe.
Napokon o tej spokojnosti občanov Iránu svedčia aj výsledky prezidentských volieb…
Súčasný prezident zvíťazil veľmi presvedčivo, takže evidentne tam jeho štýl politiky nachádza podporu v spoločnosti.
Presuňme sa do Európy. Tu sme si možno „vykoledovali“ veľký problém – Bosna, Kosovo. Ako to vidíte tam?
Balkán je dedičstvom Osmanskej ríše a zvláštneho vývoja, ktorý nemal paralelu v iných častiach Európy, a veľkého premiešania národov, národností, náboženstiev. Videli sme to v tragickom rozpade Juhoslávie, vidíme to v nefunkčnosti štátu Bosna a Hercegovina, ktorý vlastne umelo drží pohromade medzinárodné spoločenstvo, Daytonská dohoda. Koniec koncov ťažké problémy zažíva Macedónsko. Problémy existujú v Kosove, Srbsku, Albánsku. Dnes je problém vo vzťahu Albánsko – Čierna Hora týkajúci sa priebehu hranice. Grécko a jeho susedia, to je opäť samostatná kapitola. Čiže Balkán bol tradične nazývaný tým „sudom prachu“. Možno nie je taký výbušný ako býval, ale problém, ako sa popasovať s týmto historickým dedičstvom a čo do toho bolo vnesené po rozpade Juhoslávie, po bosnianskej vojne či kosovskej kríze, to je, myslím, na dlhé desaťročia dopredu.
Teraz je vraj „na spadnutie“ aj 90-dňový bezvízový styk Kosova s EÚ…
Keď sa pozriete, ako vyzerala a prebiehala migračná kríza, veľká časť migrantov v rozpore s tým, čo sa hovorievalo, nebola z krajín, kde by sa bojovalo – zo Sýrie, Iraku, Afganistanu –, ale veľkú časť tvorili kosovskí Albánci a Albánci vôbec a ľudia z Bosny a Hercegoviny. Nemci ich veľmi ťažko vracali späť s tým, že ide o bezpečné krajiny a nemajú nárok na poskytnutie azylu. Dnes sa opäť zahrávať so zrušením víz, myslím, nie je zodpovedná politika.
Musím sa vás opýtať, ako by ste prognózovali situáciu v Turecku vzhľadom na Európsku úniu. Možnože už má toho Turecko dosť, že s ním EÚ rokovala desiatky rokov a sľubovala mu členstvo…
Ja si myslím, že Turecko sa presvedčilo, že vlastnými silami bolo schopné získať ohromný ekonomický rozmach a vlastne aj politickú silu. Keď sa pozriete na výsledky Grécka, ktoré je desiatky rokov členom EÚ a je v katastrofálnej hospodárskej aj politickej situácii, oproti nemu je dnes Turecko skutočne „ťažká váha“ v medzinárodných vzťahoch a ekonomicky je nesmierne úspešné nielen na Balkáne a v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu. A je to veľký hráč v európskych hospodárskych vzťahoch. Ja sa Turkom vôbec nedivím, že atraktivita Európskej únie pre nich dramaticky klesla a že nemajú potrebu sa ďalej ponižovať a doprosovať, keď je im jasné, že ich v Európe aj tak nikto nechce.
