Je ohrozená budúcnosť ľudstva. Hrozí, že si zbytočne privodíme vlastnú skazu, povedal PL profesor Josef Šmajs

0
Brnenský filozof Josef Šmajs (Autor: David Daniel)

Vybavujem si vaše prirovnanie, že kapitalizmus je lovec a zemeguľa je korisť, ktorá poskytuje nejaké zdroje, dá sa zatiaľ beztrestne otepľovať, zamorovať alebo sa na ňu dajú odkladať všetky odpady. Čo by mohlo prinútiť lovca k tomu, aby zmenil niečo na stave, keď zo svojej koristi dlhodobo a bezohľadne ťaží?

Toto prirovnanie som použil v nepríliš vydarenej relácii Fokus Václava Moravce, ktorá sa vysielala 14. novembra na ČT2. V súvislosti s budúcnosťou kapitalizmu sa v jej prvej časti riešil čiastkový problém „lovca a koristi“. Bola to teda situačná reakcia na dosť špekulatívne biologické úvahy. Škoda, že už tam som nevyužil príležitosť a túto tézu viac nerozviedol. Nevedel som totiž, či bude premietaný predtočený rozhovor, v ktorom som práve o tomto probléme hovoril. V nakoniec nevysielanom vstupe v skratke opisujem rozdiel medzi klasickým a súčasným kapitalizmom takto. Ak klasický kapitalizmus 19. storočia vykorisťoval hlavne robotníkov ako obnoviteľnú prírodnú silu a za ich prácu im nedostatočne platil, tak dnešný korporátny kapitalizmus vykorisťuje hlavne Zem. Tej však nielenže neplatí, ale ani sa ju nesnaží ako nevyhnutnú podmienku výroby reprodukovať. Práve preto sa domnievam, že hlavnou témou úvah o budúcnosti kapitalizmu nemôže byť kapitalizmus, ale ohrozená budúcnosť ľudstva. Nejde len o sociálne a medziľudské konflikty, ktorých objektívne pribúda, ale konečne treba riešiť aj zásadný existenciálny rozpor kultúry so Zemou. Z môjho evolučne ontologického uvažovania o celku pozemského bytia vyplýva, že kapitalizmus je len „fasáda“ na dômyselne budovanej stavbe dnešnej protiprírodnej kultúry. Je to zatiaľ posledná sociálno-politická forma voči Zemi predátorsky nastaveného kultúrneho systému. Tento systém teda ťaží zo svojej koristi, ktorú však nemôže zahubiť. Ak sa včas o nutnosti novej kultúrnej stratégie nepoučí, ak sa duchovne i prakticky biofilne nepremení, spôsobí si zbytočne svoju vlastnú skazu.

Môže už len z ľudskej prirodzenosti nejsť ruka v ruke pokrok ľudstva, ktorému hovoríme kapitalizmus, s drancovaním Zeme?

Hoci k ľudskej prirodzenosti zaraďujem útočnú adaptívnu stratégiu ako výsledok procesu adaptácie našich predkov na podmienky života v otvorenej savane, nedomnievam sa, že by táto biologická vloha sama osebe mohla byť príčinou súčasného drancovania Zeme. Pri vzniku anatomicky moderného človeka sa síce fixovala geneticky, ale okrem nej sa už predtým geneticky zapísala aj staršia animálna pokora k širšiemu prírodnému systému. Dodnes to vidíme u zvyškov prírodných národov v Afrike, Austrálii a Južnej Amerike. Ak bola útočná forma adaptácie obmedzená na prostriedky, ktoré ľuďom v hotovej forme poskytovala príroda, ani obrábanie pôdy za pomoci zvierat, ani spaľovanie dreva na získavanie kovov nemohli narušiť prevahu prírodných procesov nad kultúrou. Inak povedané, bez vedy, svojím obsahom už predtým ľahostajnej k živej prírode, bez priemyselnej a sociálnej revolúcie v 18. a 19. storočí nemohlo dôjsť k celosvetovému rozmachu umelej protiprírodnej kultúry. Symbióza o matematiku opretej vedy s kapitálom je podľa môjho názoru skrytou podmienkou rozmachu súčasného kapitalizmu. Ešte inak vyjadrené: z gréckej tradície vychádzajúca prírodná veda, ktorej základom bolo podvrhnutie abstrakcií idealizovanej prírody za prírodné štruktúry, v novoveku uzatvára alianciu s mocou, s kapitálom. A túto vedu, ktorá je nosičom antickej predátorskej paradigmy, do technicky aplikovateľnej formy rozvíjajú hlavne Galileo a Newton. Spomínaný kultúrny koreň, ako sa domnievam, svojím skrytým duchovným vplyvom aj spredmetnením dodnes potláča vrodenú pokoru a úctu človeka k Zemi.

Nie je až utopické takú zmenu myslenia a postojov očakávať? Kto by ju mohol alebo mal iniciovať a presadzovať? Môže to byť niekto iný okrem politikov, ktorí zrejme o niečo také nemajú záujem?

Áno, to je zásadná otázka dneška. Ak uznáme, že v začatom smere nemôže planetárna kultúra vo svojej neriadenej evolúcii pokračovať, tak musíme hľadať nielen bod obratu, ale aj nositeľa zmeny. Domnievam sa, že v bode obratu dnes žijeme. Keď nič neurobíme, keď budeme ďalší ekonomický rast len nečinne sledovať, môžeme očakávať existenčné  druhové ohrozenie. Postupné vymieranie z vlastnej viny, z vlastného nedostatočného poučenia sa o priebehu konfliktu kultúry s prírodou, z vlastnej hlúposti. Len pripomeniem, že knihu Ohrozená kultúra, ktorej kapitoly vysielala Slobodná Európa, som napísal už na začiatku deväťdesiatych rokov. Ešte dodám, že kultúrny koreň našej dnešnej civilizačnej krízy má svoj počiatok v antike. Gréci síce aj naďalej zostanú našimi učiteľmi, ale musíme ich dnes čítať inak, lepšie ich pochopiť. Nepoznali lineárne plynutie času, nepoznali evolúciu. Nemali biológiu ako vedu. Verili v identitu myslenia a bytia, ba v nadradenosť teórie nad skutočnosťou. V dobrej viere povyšovali pojmy a teoretické konštrukcie nad skutočný svet. Ešte Einstein musí zložito dokazovať, že v reálnom svete neexistujú rovné priamky. Dnes však už vieme dosť na to, aby sme mohli opraviť kedysi intuitívne zvolené predpoklady gréckej predátorskej duchovnej paradigmy. Vieme dosť, aby sme fyziku konečne rozvíjali ako vedu o celej prírode, o neživých i živých systémoch, o prirodzenej evolúcii vesmíru a Zeme. A konečne tiež vieme, prečo musíme spoločenské vedy chápať ako vedy o celom umelom kultúrnom systéme vnútri staršej prírody.

Keď vieme dosť, ako hovoríte, tak v čom je problém?

Na tieto nové skutočnosti totiž dostatočne nereagujú ani vedy prírodné, ani vedy spoločenské a politika. Preto ešte pripomeniem, že Claude Lévi-Strauss už v minulom storočí napísal: „Ak nebude 21. storočie storočím spoločenských vied, nebude vôbec.“ Myslím si, že nie je ťažké mu rozumieť. Spoločenské vedy, aj keď to dnes tak nevyzerá, budú nútené prevziať niekdajšiu dominantnú rolu fyziky pri spontánnej evolučnej tvorbe kultúry. Provokatívne povedané, ak máme na Zemi prežiť, fyziku musia vo vedúcej role nahradiť metafyzika, filozofia. Pýtate sa, prečo práve filozofia? Nemáme zatiaľ žiadnu vyššiu formu abstrakcie, žiadnu autoritatívnejšiu formu racionality, ktorej predmetom by bola planéta vcelku. Ale ja mám teraz na mysli hlavne evolučnú ontológiu, všeobecnú teóriu konfliktu kultúry a prírody. A tá sa už tri desaťročia rozvíja v Brne.

Občas počúvame, že nič lepšie ako kapitalizmus ľudstvo nevytvorilo, keď pokus nahradiť ho socializmom stroskotal, inokedy zase, že ide o nespravodlivý systém. Ako vy osobne vidíte jeho budúcnosť?

Súhlasím s tým, že reálny socializmus nebol riešením nášho problému. Kapitalizmus bude prekonaný, ale jeho predčasné odstránenie by nestačilo. Musíme ísť ku koreňu veci. Koreňom, ako som už naznačil, nie je kapitalizmus, kapitalizmus je len kabát, nie telo. A my, ak chceme na Zemi prežiť, musíme zmeniť telo kultúry, a to vrátane jej genómu. Myslím si, že ide o logicky správnu a dobre pochopiteľnú úvahu, keď poviem, že genómom kultúry nie je druhová genetická informácia človeka, ale duchovná kultúra. Kultúra totiž nie je rozšíreným fenotypom človeka, akým sú napríklad hniezda vtákov. Na rozdiel od prirodzenej evolúcie, ktorá je „živená“ procesom zvyškovej aktivity veľkého tresku, ide o inú evolúciu a inú výživu. Kultúra ako umelý systém vytváraný ľudskou aktivitou však nemá vlastnú látkovú a energetickú základňu. Látku, energiu i z prírody zle prečítanú informáciu, ktorá je potom obsahom duchovnej kultúry, kradne totiž Zemi. A tým sa dostávam ku genómu, k vnútornej informácii súčasného protiprírodného kultúrneho systému. Dnešná predátorsky zameraná kultúra, ktorá si koleduje o zbytočne predčasný zánik, má nielenže neudržateľnú predmetnú podobu a protiprírodný smer evolúcie, ale aj falošný teoretický obsah svojho genómu.

V čom ten falošný teoretický obsah genómu spočíva?

Dominuje v ňom čiastková, predajná a k prírode neúctivá veda. Spolu s ňou v ňom vládne aj princíp zisku dobre zlučiteľný s redukovaným poznaním prírody. Takže, konkrétne povedané, čiastková veda a kapitál optimalizujú protiprírodne nastavený kultúrny systém, ale nezisťujú dlhodobú spoluprácu globalizujúcej sa kultúry s planétou. Všeobecne pritom platí, že ak chceme zmeniť systém s vnútornou informáciou, musíme zmeniť jeho informáciu. Trúfam si povedať, že to podľa môjho názoru znamená už teraz vťahovať prírodu do politiky, pokúšať sa biofilne nastaviť a premeniť vedu, výchovu, právo a vzdelanie. Znamená to oslabovať rolu zisku, ktorý ignoruje subjektivitu prírody a vyhrocuje konflikt kultúry so Zemou. V súčasnej kultúre, ktorá si svojou predátorskou orientáciou podriadila takmer všetky zložky svojho systému, sa musíme už dnes pokúšať o takmer nemožné: odhaliť slabinu predátorskej duchovnej paradigmy, ktorej adekvátnou novovekou formou bol kedysi klasický kapitalizmus a ktorej je dnešný korporátny kapitalizmus posledným vývojovým štádiom.

Dve hlavné požiadavky – vťahovať prírodu do politiky a oslabovať rolu zisku – mi pripadajú ako ťažko uskutočniteľné. Mocní prahnú po čoraz väčšom zisku, politici podporujú záujmy mocných, masy ľudí si to neuvedomujú, ale aj keby si toho boli vedomé, zmeniť by to nedokázali. Kde vziať nádej, že by sa to mohlo podariť?

Nádej zomiera posledná. Iniciátorom takej veľkej zmeny nemôže byť väčšina. Keď potrebu biofilnej transformácie kultúry rozpozná väčšina, bude už neskoro. Skryté nebezpečenstvo treba najprv včas odhaliť a pomenovať. A ako som už povedal, to je výsostnou úlohou dnes málo rešpektovanej filozofie. Bohužiaľ, viem, o čom hovorím. Pred dvoma rokmi sme s Augustínom Rosom pripravili päťjazyčnú knihu Ústava Zeme (www.ustavazeme.sk; www.earthconstitution.eu); s režisérom Tomášom Magnuskom natáčame film s pracovným názvom Zastavíme válku se Zemí?. Žiadnu zistiteľnú podporu zo strany profesionálnych filozofov, právnikov či politológov však nepociťujeme. Až na empatických priaznivcov z iných odborov sme osamotení.

S budúcnosťou planéty súvisí aj vývoj počtu obyvateľov na Zemi. Teraz ich už žije 7,5 miliardy, do roku 2050 by mal počet stúpnuť zhruba na desať miliárd. Existuje cesta, ako sa dostať von z narastajúceho koristenia našej planéty, ak nedôjde k dramatickému zníženiu počtu ľudí na zemeguli, či už v dôsledku vojnových konfliktov, alebo dramatických zdravotných problémov napríklad v podobe epidémií?

Do vážnych úvah o budúcom demografickom vývoji nemám odvahu vstupovať. Pretože zníženie počtu ľudí biedou a vojnovým konfliktom je morálne aj právne neprijateľné, za primárny považujem zámerný biofilný obrat kultúry. Ten by svojím príklonom k Zemi a jej vedúcemu postaveniu v orientácii kultúrnej evolúcie postupne optimalizoval nielen nadmernú výrobu a spotrebu, ale aj nebezpečný populačný vývoj.

- Reklama -