Ste riaditeľom občianskeho združenia Človek v ohrození. Pozrime sa na vec z globálneho hľadiska. Akým hrozbám v celosvetovom meradle je vystavený človek 21. storočia?
Svet, v ktorom dnes žijeme, je pomerne turbulentný. Ľudia v rôznych častiach sveta čelia rôznym špecifickým výzvam, niektoré sú však pre celý svet spoločné – informačná globalizácia a zmeny klímy dnes ovplyvňujú životy ľudí rovnako v najbohatších krajinách Európy i v najchudobnejších častiach Afriky. Informačná globalizácia – stav, v ktorom sú dnes informácie okamžite dostupné prostredníctvom smartfónov prakticky kdekoľvek na svete – má určite potenciál pomôcť vo vyrovnávaní nerovnováhy šancí vo svete, na druhej strane nám ukázala našu nepripravenosť kriticky vyhodnocovať pravdivosť informácií, ktorými sme vďaka nej zavalení. To môže ľahko viesť k sporom a konfliktom, z ktorých je často ťažká cesta späť. Klimatické zmeny sú rovnako fenomén, ktorý ohrozuje život, ako ho poznáme kdekoľvek na svete. Paradoxné pritom je, že prví „na rane“ pri pociťovaní dôsledkov klimatických zmien sú tie najchudobnejšie (a na zmenu najmenej pripravené) krajiny napriek tomu, že sa na poškodzovaní klímy podieľali relatívne najmenej.
Akým hrozbám je vystavený, povedzme, „bežný Slovák“? Či už fyzickým, informačným, alebo politickým…
Slovensko si žije v relatívnom pokoji v „závetrí“ veľkých udalostí, ktoré hýbu dnešným svetom. Migračná kríza, ktorá sa odohrala aj v tesnej blízkosti Slovenska, nám však pripomenula, že aj udalosti odohrávajúce sa na inom kontinente sa nás môžu a budú bezprostredne týkať. Zároveň nám ukázala, ako nepripravení sme na diskusiu a hľadanie riešení postavených na faktoch. Chýbajúce (alebo vedome zľahčované) porozumenie tomu, že napríklad existuje jednoznačná súvislosť medzi predajom slovenských zbraní na Blízky východ a utečencami na našich hraniciach, potom vedie k hysterickým reakciám, akých sme v súvislosti s migráciou svedkami dnes.
Rovnako je v súčasnosti pre Slovensko hrozbou „postfaktuálny“ svet, v ktorom o tom, čo je pravda, rozhoduje počet „lajkov“ a kde sú veci výlučne čierno-biele. V takom svete si ľudia vytvárajú názory na základe titulkov internetových článkov a v priebehu piatiach minút sa stávajú „expertmi“ na prakticky akúkoľvek tému. Spoločnosť sa následne polarizuje a vytvára sa obrovský priestor pre politikov, ktorí prichádzajú s rovnako jednoduchými „titulkovými“ riešeniami zložitých systémových problémov. To, kam tento typ politiky vedie, sme sa v Európe prostredníctvom rôznych -izmov mali šancu za posledných sto rokov presvedčiť už niekoľkokrát. Bohužiaľ, za tieto pokusy svojím životom zaplatili milióny ľudí.
Téma migračnej problematiky rozdeľuje spoločnosť. Jeden tábor je za pomoc ľuďom, ktorí prišli o svoje domovy, druhý vidí vo vlne imigrantov hrozbu. Ako sa pozeráte vy na túto problematiku?
Len blázon nevidí v migračnej kríze, ktorú Európa zažíva, potenciálne riziká. Myslím, že v tomto sa krivdí všetkým, ktorí podporujú pomoc utečencom – rizikám, samozrejme, rozumieme a nikto sa ich nesnaží zľahčovať alebo skrývať. Mnohé z tých rizík sme si však vytvorili našou urputnou snahou zakrývať si pred problémom oči. Ak by napríklad európske krajiny prostredníctvom OSN pred pár rokmi viac podporovali fungovanie táborov v krajinách susediacich s konfliktom, ak by sme viac tlačili na Turecko, aby umožnilo utečencom legálne sa živiť prácou, ak by sme mali vytvorený systém relokácií do Európy, pravdepodobne by sa nestalo, že sa na našich hraniciach zo dňa na deň objavia tisíce ľudí, ktorých nemáme kapacity skontrolovať (a eliminovať tých, ktorí riziko môžu predstavovať).
V diskusiách o rizikách migrácie by však nemala zaniknúť podstata – títo ľudia potrebujú pomoc. Utekajú v absolútnej väčšine zo života, ktorý si u nás vieme sotva predstaviť – zo života, v ktorom sa prakticky v každej sekunde obávate, či pri vás nevybuchne granát, či na vás nepadne letecká bomba, či vás niekto na ulici nezastrelí iba preto, že máte „nesprávne“ priezvisko alebo máte oblečené niečo „nevhodné“. Títo ľudia utekajú za posledné peniaze, ktoré im zostali, do krajín, ktorých jazyk a kultúru nepoznajú. Cestu často absolvujú extrémne nebezpečným spôsobom a so sebou si nenesú viac, ako sú schopní uniesť na svojich chrbtoch. Takíto ľudia si podľa mňa zaslúžia v prvom rade pomoc – jednorazovú (jedlo a pitie, provizórne ubytovanie a pod.) i systematickú v prípade, že sa u nás rozhodnú zostať a integrovať do našej spoločnosti.
Zapája sa Človek v ohrození aktívne do pomoci utečencom? Aké stanovisko zaujal voči problematike?
Človek v ohrození pomáha ľuďom na úteku od septembra minulého roku, keď sme zorganizovali veľmi úspešnú materiálnu a finančnú zbierku, ktorú sme následne odviezli na maďarsko-srbské hranice, kde sme s našou pomocou ľuďom na úteku začínali. Odvtedy sme pomáhali v Srbsku, na gréckom ostrove Lesbos a v súčasnosti pracujeme v troch utečeneckých táboroch v okolí gréckeho Solúnu. Rovnako je našou snahou pomáhať bližšie k epicentru konfliktu – priamo v Iraku pripravujeme rekonštrukcie škôl a vzdelávanie detí, ktoré museli so svojimi rodinami utiecť zo svojich domovov v obave pred tzv. Islamským štátom.
Od začiatku v Človeku v ohrození hovoríme, že Európa musí hľadať systematické riešenie problémov, ktoré migráciu vytvárajú – pomôcť zastaviť konflikty, ktoré sú hlavným zdrojom súčasnej migračnej vlny, zlepšovať podmienky v najchudobnejších krajinách tak, aby ľudia neboli nútení zo svojich domovov odchádzať. Zároveň však veríme, že ľudia, ktorí už na úteku sú, si zaslúžia našu pomoc. Ak ste svedkom dopravnej nehody, tiež najskôr pomáhate zachraňovať životy cestujúcich, až následne diskutujete, či treba upraviť cestu, na ktorej sa nehoda stala.
Niektoré hlasy verejnosti sa proti cudzincom či utečencom dosť ostro vyhraňujú. Zdá sa vám, že po medializovaní migračnej problematiky vzrástli na Slovensku xenofóbne nálady?
Nemyslím si, že sa pre utečencov stalo Slovensko ešte xenofóbnejšie. Sme národ, ktorý nebol dlhodobo konfrontovaný s inými kultúrami a tradíciami a každú inakosť preto ešte stále vnímame ako potenciálnu hrozbu. Keď však máme príležitosť byť v dennodennom osobnom kontakte s tými, ktorých vnímame ako riziko, často si uvedomíme, že s nimi vlastne dokážeme dobre vychádzať. Dobrým príkladom je pre mňa spolužitie Slovákov a Maďarov u nás – kým v 90. rokoch bolo, aj vďaka tomu, že sa stalo politickou témou, vnímané ako problematické, dnes už si na to spomenie málokto. Verím, že časom sa to udeje aj v súvislosti s ďalšími „inými“ skupinami – Rómami, gejmi a lesbami alebo utečencami, ktorí sa na Slovensku usídlia.
Aké máte osobné skúsenosti s ľuďmi, ktorí pod hrozbou vojny museli opustiť svoje domovy?
Vďaka našej práci sa s týmito ľuďmi stretávame prakticky každý deň. To, čo našich dobrovoľníkov, ktorí s nimi prídu do kontaktu po prvýkrát, často prekvapí, je, ako podobné sú tieto rodiny tým našim. Sú to rovnako ako my ľudia, ktorí nechcú nič viac než žiť pokojný „obyčajný“ život – chodiť do práce a uživiť svoju rodinu, posielať deti do školy a vychovať z nich dobrých ľudí. Zlepšovať si svoje životné podmienky – kúpiť si auto, mať vlastný dom/byt – úplne rovnako ako my. Je potrebné si uvedomiť, že najmä v prípade Sýrčanov ide o rodiny, ktoré nežili v jaskyniach, ale v životnom štandarde veľmi podobnom tomu nášmu. O tento štandard ich pripravila vojna a teraz musia začínať znova „od nuly“, čo je pre nich veľmi frustrujúce.
Ako sa podľa vás médiá postavili k tejto téme?
Ani pohľad médií na migračnú krízu nebol jednoliaty. Najmä na začiatku sa popri hrôzostrašných obrázkoch „vlny, ktorá sa na nás valí“ objavovali v slovenských médiách aj články a reportáže, ktoré sa situáciu a osudy týchto ľudí snažili vysvetľovať v kontexte. Samozrejme, vždy prevažovali skôr príspevky vykresľujúce utečencov ako hrozbu – strach predsa predáva noviny a televízne spravodajstvo lepšie ako komplexné a vyvážené informácie.
K téme moslimskej menšiny sa vyjadroval pred marcovými voľbami aj Robert Fico, a to dosť ostro. Jeho vyjadrenia na podobnú tému ale zrazu utíchli, prečo to tak podľa vás je?
Je to jednoduché – skončila sa predvolebná kampaň a navyše sa Slovensko stalo predsedníckou krajinou Rady EÚ. Premiér momentálne nepotrebuje naháňať každý voličský hlas – naopak by sa rád profiloval ako zmierlivý spoluvodca Európskej únie. Myslím si však, že zabúda na to, že ostatní európski partneri si jeho postoje veľmi dobre pamätajú, preto je to z môjho pohľadu márny pokus.
Aký mali premiérove predvolebné vyjadrenia vplyv na bežného Slováka, na voliča?
Ako som už povedal, pohľad bežného človeka, ktorý nemá priamu skúsenosť s utečencami, je celkom zásadne formovaný tým, čo o probléme hovoria médiá a politici. Som presvedčený, že slovenskí politici – zďaleka nie iba premiér, ale predstavitelia prakticky všetkých strán kandidujúcich v posledných parlamentných voľbách – majú výraznú zásluhu na tom, aký je všeobecný pohľad na tému pomoci utečencov na Slovensku. Znova sa však ukazuje, že v momente, keď mediálna hystéria pominie a začnú sa objavovať osobné skúsenosti ľudí s utečencami, napríklad u obyvateľov Nitry a okolia s irackými rodinami, ktoré tam presídlili, názor „bežného Slováka“ sa pomaly začína meniť.
Do parlamentu sa dostala ĽS NS, ktorá sa považuje za extrémistickú, viacerí jej členovia či sympatizanti, alebo aj poslanci majú blízko k vyhroteným či xenofóbnym názorom. Čo hovoríte na to, že takýto politický subjekt sa dostal do národnej rady?
Účasť ĽS NS v parlamente je jednoznačným „maslom na hlave“ tzv. štandardných politických strán. Slovenská politická scéna sa v posledných rokoch posunula do stavu, kde sa vytratila akákoľvek snaha o predkladanie zmysluplných riešení, ktoré pomôžu ľuďom žiť svoje životy lepšie, zarábať primerane práci, ktorú vykonávajú, dostávať viac a kvalitných služieb od štátu za dane, ktoré platia, bojovať proti všadeprítomnej korupcii a oligarchom, ktorí ovládajú túto krajinu. Namiesto toho sa začalo poukazovať na to, čo urobili/neurobili tí druhí, na hľadanie obetných baránkov (Rómovia „berúci dávky“, gejovia a lesby „rozkladajúci tradičnú rodinu“, utečenci „prinášajúci terorizmus“) a predháňanie sa v skratkovitých riešeniach toho, ako sa s nimi vyrovnať. A v tomto prostredí musela ĽS NS, ktorá je expertom na skratkovité riešenia, tradičných politikov zákonite predbehnúť.
Člen strany ĽS NS Milan Mazurek bol vyšetrovaný za jeho vyhrotené vyhlásenia (napríklad: „O Hitlerovi sa učia klamstvá“), ktoré verejne zdieľal na svojom Facebooku. Polícia, ale aj generálna prokuratúra rozhodla, že nešlo o popieranie holokaustu. Čo hovoríte na toto zistenie? Patrí podľa vás Milan Mazurek do národnej rady? Alebo do ľudskoprávneho výboru, ktorého je členom?
Myslím, že o tom, kto je poslanec Mazurek, si po zhliadnutí videa z útoku na arabskú rodinu na Hlavnej stanici v Bratislave, urobí vlastný názor každý. V súvislosti s ním ma viac, ako jeho prítomnosť v národnej rade a ľudsko-právnom výbore, ktorá je skôr cynickým vtipom ĽS NS, desí neschopnosť polície a prokuratúry pri trestaní podobných nenávistných činov – či už išlo o spomínaný incident na Hlavnej stanici, alebo jeho verejné vyhlásenia, ktoré sú z môjho pohľadu jednoznačne za hranou zákona. Ani fakt, že poslanec Mazurek je členom Osobitného kontrolného výboru NR SR na kontrolu činnosti vojenského spravodajstva, ma nenecháva pokojným vzhľadom na to, akými informáciami tento človek disponuje a ako ich môže použiť.
Prednedávnom sa vo veľkej miere začal medializovať „boj“ medzi Alenou Krempaskou, Petrom Weisenbacherom a opozičným politikom Igorom Matovičom. Ako sa pozeráte na túto kauzu?
Verím, že úlohou občianskej spoločnosti je kontrolovať správanie politikov a poukazovať na nezrovnalosti. Úlohou politikov vo vzťahu ku kritike zo strany občianskej spoločnosti je potom reagovať – pripustiť pochybenie a napraviť ho alebo ukázať, že sa aktivisti mýlia. To sa však v tejto kauze nedeje ani z jednej strany – táto kauza je pre mňa súboj mediálnych exhibicionistov na oboch stranách, ktorý nemám chuť živiť ďalšími vyjadreniami.
