Ako to vyzerá s vierou na Slovensku? V poslednom sčítaní ľudu sa ku kresťanstvu prihlásilo asi 76 percent obyvateľov. Dá sa však povedať, že všetci títo ľudia sú kresťania?
Tieto štatistiky sú len deklaratívne a neodrážajú reálny stav. Počet ľudí, ktorí pravidelne navštevujú bohoslužby, aspoň raz do týždňa, je mnohonásobne menší. Je preto ťažké zmerať, aká je viera na Slovensku. Kresťanstvo na Slovensku sa vyvíja. Po osemdesiatom deviatom tu bolo duchovné vzopätie, ľudia sa po období neslobody začali otvorene hlásiť k viere a chodiť do kostolov. Boli obrovské množstvá kňazských, rehoľných povolaní, otvárali sa nové semináre. Teraz po 20 rokoch je tendencia presne opačná. V niektorých kňazských seminároch majú v ročníku jedného, dvoch bohoslovcov, pričom v minulosti to boli desiatky seminaristov. Vyprázdňujú sa kostoly. Mnoho z tých ľudí, ktorí navštevujú kostoly, tak robia nie z vnútorného presvedčenia, ale preto, lebo tak robila celá rodina v minulosti.
Takže kresťanstvo stráca na sile?
Treba zároveň povedať, že tí, čo sa hlásia k viere, nielen pri sčítaní ľudu, ale aj tým, že sa otvorene snažia prežívať vieru, začínajú tvoriť také živé jadro. Na jednej strane deklaratívni kresťania odpadajú, zostáva ale spomínané jadro autentických kresťanov, ktorí sú angažovaní a neboja sa prihlásiť otvorene k viere. Často ide o ľudí, ktorí sú tridsiatnici, štyridsiatnici, mladí ľudia v produktívnom veku, ktorí veľakrát majú skúsenosť zo zahraničia, ovládajú cudzie jazyky, pracujú v dôležitých pozíciách, či už v biznise, kultúre, alebo v akademickej sfére. Tým sa vlastne aj napĺňajú slová bývalého pápeža Benedikta, ktorý povedal, že v Európe sa musíme rozlúčiť s predstavou väčšinovej cirkvi tak, ako ju poznáme z minulých storočí, a že kresťanstvo teda bude menšinová záležitosť.
To živé jadro, o ktorom hovoríte, sa asi ukazuje na takých akciách, ako je Pochod za život?
Tam sa presne ukazuje, že to jadro je naozaj živé. Že tieto skupiny, roztrúsené po celom Slovensku, dokážu svoje akcie spolu koordinovať, komunikovať spolu a zmobilizovať sa do takých veľkých akcií, ako bol Pochod za život.
Viete odhadnúť, koľko percent obyvateľstva môže to „autentické jadro kresťanov“ tvoriť?
Nepoznáme presne slovenské čísla a nerád by som si vymýšľal, ale v zahraničí to je okolo päť, maximálne 10 percent. Nemyslím, že na Slovensku je toto číslo až tak nízke, ale je možné, že v období nasledujúcich rokov to na túto úroveň klesne.
V Európe, ako hovoríte, kontinuálne klesá počet veriacich kresťanov. Cirkev bude menšia. Znamená to aj eventuálne vymiznutie kresťanstva z Európy?
To určite nie. Kresťanstvo tu bolo celé storočia, formovalo európsku tvár a je súčasťou európskej identity, aj keď tu sú pokusy, ako vytlačiť kresťanstvo z verejnej sféry. Kresťanstvo tu zostane v tej podobe menších komunít, ktoré ale bude v celej spoločnosti veľmi intenzívne cítiť.
Z úst mnohých slovenských a ďalších európskych politikov pozorujeme v čase utečeneckej krízy a čoraz intenzívnejšieho stretávania sa s islamom stále častejšie odkazovanie na kresťanské korene. Nedochádza k nejakému znovuuvedomeniu si kresťanskej identity?
Nemyslím si, že by tu dochádzalo k nejakému skutočnému návratu ku koreňom. Skôr je kresťanstvo politickými a kultúrnymi elitami tendenčne využívané. Keď nám vyhovuje vymedzovať sa proti nejakým iným skupinám, napríklad moslimom, tak politici siahnu po tom, že veď my sme kresťania, my sme iní. Ale keď ide o nejaké iné kresťanské témy, ako napríklad ochrana nenarodeného života od počatia až po prirodzenú smrť, tak potom títo ľudia učenie cirkvi prehliadajú. Zjednodušene, kresťanstvom sa zaštiťujeme, iba keď nám to vyhovuje.
Mnohí kresťanskí aktivisti tvrdia, že kresťanstvo je v Európe v úpadku aj preto, lebo kresťania rezignovali na evanjelizáciu. Je to pravda?
Európskym cirkvám chýba práve tento evanjelizačný alebo misijný rozmer, ktorý vidíme v krajinách tretieho sveta, do ktorých kresťanstvo priniesli misionári v uplnulých desaťročiach a storočiach, pričom vidíme, že toto kresťanstvo tam žije a kulminuje. Európa, kde je kresťanstvo už starou záležitosťou, sa však teraz stáva novým misijným územím, ktoré z pohľadu kresťanov treba akoby nanovo evanjelizovať. Pápež Benedikt XVI. v rámci Rímskej kúrie zriadil nový úrad, ktorý sa volá Pápežská rada na podporu novej evanjelizácie. Ten úrad ponechal funkčným aj pápež František.
Evanjelizácia je jedna z veľkých výziev aj na Slovensku. Ide o to, nebyť upnutý len na svoj zabehaný inštitucionálny rámec, teda na ten svoj úrad, ale jednoducho nechať viac pocítiť v spoločnosti aj charizmu.
Existuje v slovenskej katolíckej cirkvi priepasť medzi liberálnymi kresťanskými laikmi a konzervatívnou kresťanskou hierarchiou?
Nemyslím si, že by sa slovenskí kresťania polarizovali na liberálnych alebo konzervatívnych. Katolíkov na Slovensku určite polarizovala kauza Bezák, tam sa to štiepilo napriek farnosťami a rodinami. Ale, že by tu dochádzalo k nejakej polarizácii na konzervatívcov a liberálov, to si nemyslím. Určite je to skôr vyhranené v takých krajinách, ako sú Nemecko a USA, videli sme to aj na Synode o rodine, ale na Slovensku to zatiaľ nehrozí. Máme tú síce nejaké arcikonzervatívne skupiny, ktoré zachádzajú do extrémov a s autentickým kresťanstvom už skoro nič nemajú spoločné, ale ide naozaj o marginálne skupinky.
Isté liberálne a konzervatívne delenie môžeme vidieť napriek rozličnými cirkvami. Mnohé západné protestantské cirkvi sú veľmi liberálne, iné sú konzervatívne. Ak chce katolícka cirkev prežiť, má sa liberalizovať alebo udržať konzervatívny trend?
Mnohí by radi urobili z cirkvi sociálnu inštitúciu, ktorá sa postará o chudobných a chorých, ktorá rozvíja školstvo, zaoberá sa sociálnymi vecami, ale do morálky sa príliš nestará. Je to taká snaha urobiť z cirkvi nejaký tretí sektor. Ak by sa tak však stalo, tak cirkev by stratila svoju identitu, pretože učenie a prax sú úzko prepojené. Sociálna starostlivosť cirkvi nie je iba záležitosťou nejakej povrchnej solidarity, tie aktivity vychádzajú aj z jej sociálneho učenia, z toho, že Ježiš dal sám príklad a vo svojich podobenstvách používal príklady. Oddeľovať prax a učenie cirkvi, to určite nie je cesta k jej modernizácii.
Prečo katolícka cirkev sama nenastoľuje tému odluky od štátu? Vyhovuje jej súčasný, fakticky komunistický model?
Nebude to presné prirovnanie, ale asi ide o to, že lepší vrabec v hrsti ako holub na streche. Je tu istý zabehaný model, ktorý cirkvám vyhovuje, pričom je cítiť na strane cirkvi strach z toho, aké dôsledky by mal iný finančný model, ktorý by s najväčšou pravdepodobnosťou nebol pre cirkvi tak výhodný, ako je ten súčasný. Na druhej strane sa domnievam, že k finančnej odluke od štátu by malo dôjsť čím skôr, lebo je to taká odkladaná záležitosť, ktorá skôr či neskôr cirkev dobehne. Cirkvi by to aj uvoľnilo ruky, pretože teraz môžu cirkevní predstavitelia ťažko kritizovať trendy v spoločnosti, ekonomike a politike, keď je cirkev odkázaná na príspevky od štátu. Je to také schizofrenické, jednou rukou hroziť a druhou prosiť. Cirkvi by teda prospela odluka a aj to, aby samotná cirkev túto vec komunikovala smerom dovnútra. Bez ohľadu na to, aký nový model bude prijatý, cirkev bude do veľkej miery odkázaná na príspevky ľudí, ktorí sa k nej hlásia. Bolo by dobré, aby cirkev svojich ľudí na toto pripravila.
Spomínali ste, že vysvätených kňazov na Slovensku každoročne ubúda. Dočkáme sa raz u nás kňazov z Afriky či Indie?
Často chodím do Ríma, býval som v rôznych častiach tohto mesta a mal som skúsenosť, že farár miestnej farnosti bol Filipínec alebo Afričan. Už keď v srdci kresťanstva sú kňazi, ktorí prichádzajú z tretieho sveta, tak si myslím, že toto čaká celú Európu. Je to aj o tom, že kým Európa v minulosti priniesla kresťanstvo do iných krajín a pritom civilizačne a kultúrne nakopla rôzne kúty sveta, tak teraz nám to tieto kúty vracajú tým, že prichádzajú vdýchnuť európskemu kresťanstvu nový život. Je už teraz zreteľné, že kresťanstvo prestáva byť európskou záležitosťou a začína mať predovšetkým africkú a ázijskú tvár. Tento trend sa bude len naďalej posilňovať. Myslím si, že tak, ako sme sa teraz prvýkrát dočkali pápeža z Latinskej Ameriky, tak aj to nasledujúce konkláve môže priniesť neeurópskeho pápeža.
