Generál Šándor varuje: Po Brexite môže prísť z Írska niečo nebezpečné. A toto môžeme čakať od Rusov

0
Generál Andor Šándor (Autor: Hans Štembera)

Myslíte si, že s Brexitom sa zmení aj bezpečnostná situácia v Európe? Máme sa teraz napríklad viac báť Ruska? Veľká Británia síce zostáva členom NATO, ale v zahraničnej politike bývala práve táto krajina najväčším Putinovým oponentom a vždy pozorne sledovala všetky jeho kroky. Dnes bude taký člen v EÚ chýbať. Môžu to Rusi využiť, prípadne aj dočasné oslabenie EÚ, ktorá bude mať zase plné ruky práce s riešením nových problémov, a robiť si územné nároky na ďalšiu časť Ukrajiny či niektorého z regiónov v pobaltských republikách, kde žijú prevažne Rusi?

Brexitom sa v oblasti bezpečnosti Európy nič zásadné nezmení. Bohužiaľ, niektoré médiá aj politici začali reagovať na správy o výsledkoch referenda neuveriteľne hystericky. Zbytočne to preháňajú, pretože Veľká Británia de facto ani de iure zatiaľ z EÚ nevystúpila. My ešte vôbec nevieme, aký dlhý bude ten proces a čo bude na jeho konci. Tie požiadavky zo strany vedenia Únie, aby Anglicko čo najrýchlejšie odišlo, sú škodlivé. Ale Briti sa k tomu aj tak nenechajú donútiť. A pokiaľ teda v rámci procesu, podľa článku 50 Lisabonskej zmluvy, požiadajú o vystúpenie, budú sa potom usilovať o štatút, aký má Nórsko.

Čo sa týka Ruska a ukrajinskej krízy, tak celá záležitosť sa dosť zvláštne interpretuje. Keď sa pozriete na zatiaľ poslednú dohodu Minsk 2, tak je tam napísané, že prvou vecou, ktorá sa musí urobiť, je zmena ukrajinskej ústavy. To sa však vôbec nedarí a existuje len malá nádej, že sa nájde riešenie, dovtedy nemôžeme očakávať, že by Rusko ukončilo podporu separatistov v Doneckej oblasti. Vôbec informácie o vzťahu Ruska s okolitým svetom sa dnes vo vyhláseniach rôznych politikov a vojenských predstaviteľov, ako napríklad generála Pavla alebo nemeckého ministra zahraničia, dosť líšia a obyčajný človek z toho musí byť paf. Nevie, čo si má myslieť. Ja sám zastávam názor zhodný s generálom Pavlom. Rusko je komplikovaný štát, ktorý má svoju zahraničnú politiku s určitými zámermi, ale v žiadnom prípade nemá momentálne záujem viesť vojnu. Také tie reči, že teraz bude chcieť destabilizovať Pobaltie, považujem za nezmysel. Nie je to v ich záujme, keďže Rusi vedia, že proti NATO so Spojenými štátmi sú na tom v pomere síl oveľa horšie.

Čo je však pravdou, že po odchode Britov budú mať Spojené štáty oveľa menší vplyv na presadzovanie svojich bezpečnostných opatrení a záujmov voči Európskej únii. Na Severoatlantickú alianciu to však nebude mať žiadny vplyv, rovnako ako na spoluprácu európskych a britských spravodajcov, napríklad pri vzájomnej výmene informácií ohľadom islamského terorizmu.

Môže rozvadenosť Európy zužitkovať aj Islamský štát? Jedným z jeho teroristických cieľov je predsa podľa názorov bezpečnostných analytikov aj „starý kontinent“. Máme očakávať viac útokov v známych európskych mestách alebo v Británii, kde majú teraz politici úplne iné starosti?

Islamský štát má dve dimenzie. V tej prvej, ktorá sa týka existencie tohto štátneho útvaru a jeho bojových úspechov, IS stráca zhruba 30 percent zo svojho územia. Potom má ešte ideologickú dimenziu, ktorá nemá hranice a bohužiaľ čím ďalej, tým viac oslovuje nespokojných moslimov po celom svete. Svoju hybnú pôdu si pestujú islamisti aj medzi emigrantmi z tretieho alebo štvrtého pokolenia. Tí sú potom ochotní páchať odporné teroristické útoky kedykoľvek, keď na to majú príležitosť.

Brexit, samozrejme, neznamenal, že by britské bezpečnostné sily na uvedené riziká rezignovali alebo sa úplne roztrieštili. Tie už niekoľko rokov fungujú veľmi dobre a majú predsa dlhoročné skúsenosti s Írskou republikánskou armádou (IRA). Vôbec v Írsku sa môže po Brexite vyvinúť nebezpečná situácia, pretože predseda írskej strany Sinn Féin Gerry Adams vyzval na zjednotenie Írska. A v tomto prípade môže separatistické snahy podporiť aj sila IRA.

Generál Šedivý uviedol, že v otázke jadrovej hrozby sa viac obáva teroristických útokov zo strany niektorých radikálnych skupín či nestabilných politických režimov než od dvoch tradičných rivalov – USA a Ruska. Je v súčasnosti podľa vášho názoru priaznivejšia situácia na získanie jadrových arzenálov pre niektoré militantné organizácie typu al-Káida či Front an-Nusrá alebo pre niektoré rizikové arabské či africké štáty (Egypt, Irán atp.)?

Ja neviem, kde by tie teroristické organizácie získali potrebný materiál na výrobu jadrových zbraní, a aj keby ho už získali, ako by potom dokázali získať pokročilé technológie na obohacovanie uránu. Oni môžu vyrobiť nejakú špinavú bombu (zbraň, ktorá spôsobí rádioaktívne zamorenie rozložením rádioaktívnych látok klasickou výbušninou), s čím sa počíta. Jej následky by boli síce ničivé, ale nedosahujú účinky bežných jadrových zbraní. Ja som zástanca názoru, aby sa už nerozšíril „klub“ majiteľov jadrových zbraní. Dnes totiž existuje okolo 25 štátov, ktoré, keď sa rozhodnú, tak ich môžu vyrobiť.

Súhlasím aj s generálom Šedivým ohľadom toho, či by sa Rusko alebo USA chceli dostať do jadrového konfliktu. To nie je v nikoho záujme. Ja sa obávam len toho stáleho približovania jednotiek Spojených štátov a Ruska, kedy by mohlo dôjsť k nejakej chybe, nedorozumeniu alebo osobnému či technickému zlyhaniu. Pokým však medzi Alianciou a Ruskom funguje komunikačný kanál, tak by sa to stať nemalo. Je však zbytočné, keď niektoré krajiny svojou dnešnou rétorikou tlačia na to, aby sme realizovali proti Rusku zvýšené bezpečnostné opatrenia, a tak vyvolávajú rusofóbne nálady.

Riaditeľ Ústavu svetových dejín Martin Kovář poukázal pred časom na to, že sme súčasťou neformálneho amerického impéria. „Dnešným európskym lídrom chýba politická odvaha, politický leadership. Dnešný politik? Samý byrokrat a žiadny Churchill,“ zhodnotil historik. Máme nedostatok politických osobností? Čo sa s tým dá robiť? A opäť sa tak vraciame k otázke rastu preferencií nacionalisticky orientovaných zoskupení. Čo ak sa namiesto nových lídrov objavia skôr diktátori?

Ja sa obávam, že súčasná snaha vedenia Európskej únie o zachovanie až prehnanej korektnosti vo všetkých prípadoch a neochota prijímať zásadné rozhodnutia v niektorých dôležitých prípadoch povedú k jej totálnemu zlyhaniu. Naopak potom môžeme niekedy vidieť jej neschopnosť dohodnúť sa so svojimi členmi na prijateľnom kompromise a spoločných záujmoch, čo je primárna záležitosť. Preto potom vznikajú rôzne radikálnejšie zoskupenia, ktoré sa snažia tie problémy riešiť za nich, a to nie práve správnym spôsobom, a potom z toho vzniká začarovaný kruh. Zároveň je pravdou, že dnešní politici sa snažia riešiť dôležité témy populisticky a nie s výhľadom na skutočné potreby spoločnosti.

V európskej dvadsať osmičke sa veľmi ťažko dohovára a podceňuje sa aj dôraz na bezpečnosť. To totiž nie je len o voľnom pohybe osôb a tovaru…

Brexit je tvrdá rana európskej integrácii, otázkou je, či nebude smrteľná. Veľmi skepticky sa k budúcnosti súdržnosti EÚ vyjadril politológ Alexander Tomský v svojom nedávnom komentári pre iDnes.cz: „Dúfajme, že bude pomaly chátrať, rozpadne sa mierumilovne ako kedysi Sovietsky zväz a nahradí ju nejaké minimalistické, pragmatické a vzájomne si konkurujúce spoločenstvo európskeho trhu. Britániu možno čaká lepšia budúcnosť ako sklerotickú Európu.“ Do akej miery hrozí Európskej únii rozpad? Zomkne sa na pevné jadro a zvíťazí súčasný trend „viac Európy, viac integrácie“ alebo prevládnu reformné tendencie a z EÚ sa stane voľnejšie spoločenstvo štátov, ktoré bude väčšina jeho členských štátov chváliť?

Ja si nemyslím, že dôjde k rozpadu Európskej únie, pretože tých výhod je tam stále dosť. Všetci tí ľudia u nás, ktorí volajú po rozpade Únie, by si mali položiť otázku, čo bude ďalej, kam budeme smerovať. My nemáme lepšiu alternatívu, my nie sme Švajčiarsko, ktoré si môže dohodnúť nejaký špeciálny status. My nie sme Nórsko, ktoré má ropu a zemný plyn, a tak vytvára ohromné prebytky v štátnom rozpočte. My by sme sa určite nemali radovať, že sa EÚ rozpadne. Musíme viac popracovať na tom, aby sme získali z členstva v Únii viac výhod než hendikepov. My sme vstúpili do klubu, ktorý už nejakým spôsobom fungoval. To si musíme uvedomiť. Predsa sa nechceme znova stať krajinou tretej kategórie za nejakým múrom ako v minulosti. Čo si vlastne o sebe myslíme? My sme malá krajina, žiadny pupok sveta a mali by sme sa usilovať o to, aby z nás neboli euroskeptici ani eurofilovia, ale spoločne s Vyšehradskou štvorkou skôr europragmatici.

Ale nejaké snahy o väčšiu integráciu v EÚ dnes nevidím, čo neznamená, že sa o tom nebude hovoriť, ale realita je niekde inde. Pevne verím, že si ľudia ako Juncker, ak ho nevyhodia, konečne uvedomia, aké škodlivé sú niektoré požiadavky či zásahy Európskej komisie. Rozpad EÚ by nikomu z členov nič dobré nepriniesol, navyše nikde nie je napísané, že by sa potom Európa nevrátila do 20. storočia, keď sa na jej území rozpútali dve svetové vojny. Ak sa EÚ po Brexite nezmodernizuje a nezreformuje, tak to bude veľmi zlý signál.

- Reklama -