Filozof: Západu vládne nová totalita pod fasádou liberálnej demokracie. Merkelová vypustila do ulíc svojej krajiny šelmy

14.11.2017 13:00

ROZHOVOR „Triumf neomarxistickej kultúrnej revolúcie a jeho centrálny vplyv na západných politikov možno jednoducho dokumentovať ako tvrdý politický fakt,“ hovorí v rozhovore pre Parlamentné listy klasický filozof Jiří Fuchs. Postmoderný Západ ovládla ideológia, ktorú stvorili západní marxisti minulého storočia a ktorá nie je menej totalitná než komunizmus.

Filozof: Západu vládne nová totalita pod fasádou liberálnej demokracie. Merkelová vypustila do ulíc svojej krajiny šelmy
Foto: youtube/kolektif1
Popis: Jiří Fuchs

Minulý týždeň sme si pripomenuli sté výročie VOSR. Veľa sa dnes hovorí o neomarxizme. Ako sa dnešný západný neomarxizmus líši od praxe aplikovaného leninizmu?

Prekvapivo menej, než si nahovárame a než nám oficiálne sugerujú. My sa síce na tú boľševickú pohromu dívame s oprávneným odporom, ale už menej oprávnene na ňu hľadíme zhora. Sebavedome pritom mobilizujeme liberálnodemokratické uvedomenie, ale nevidíme, ako nám v mene slobody, demokracie a ľudských práv preteká sloboda medzi prstami; o ľudských právach ani nehovoriac.

Ako je to možné? Vari sa totalitný režim boľševikov nelíši od liberálnych demokracií ako noc a deň, ako sa nám tvrdilo po novembri?

Tak na papieri možno. Ale dnešná realita západných demokracií už nie je taká rozjasnená. Je viac ako šerosvitná; smeruje do tmy.

Vysvetlite to.

Niečo už naznačujú samotné fakty. Lenin bol prvý v dejinách, kto uviedol totalitnú ideológiu do spoločensko-politickej praxe; Marxovu ideológiu. Nastala vláda tmy. Postmoderný Západ ovládla ideológia, ktorú pre zmenu stvorili západní marxisti minulého storočia a ktorá nie je menej totalitná. Že by žiarivá prítomnosť?

Členovia a podporovatelia komunistickej strany nesú portréty V. I. Lenina a J. V. Stalina počas pochodu Moskvou pri príležitosti 100. výročia VOSR

Členovia a podporovatelia komunistickej strany nesú portréty V. I. Lenina a J. V. Stalina počas pochodu Moskvou pri príležitosti 100. výročia VOSR. Zdroj: TASR

Chcete tvrdiť, že západné režimy sú dnes rovnako brutálne ako komunistická totalita?

Hovorím o ideológii, nie o režime. Totalita je zložený pojem, ktorý obsahuje zvláštne spojenie totalitnej ideológie s totalitným režimom. Totalitné režimy sa líšia navzájom aj v rôznych svojich fázach nielen rôznou mierou, ale aj absenciou aktualizovanej krutosti. Žiadna určitá miera krutosti ani krutosť samotná nie sú nutne zakódované v totalitných ideológiách, ktoré totalitné režimy ako také realizujú. Miera represií a reštrikcií totiž závisí aj od momentálnych okolností uskutočňovania programov totalitnej ideológie. Totalitná ideológia ako taká nemusí predpisovať počet mŕtvych odporcov. Nemusí ani určovať spôsob svojho politického presadzovania. Môže byť v tomto smere oveľa flexibilnejšia. V podstate sa teda režim pod vládou komunistickej ideológie a režim, ktorý uskutočňuje programy totalitnej ideológie neomarxistov, líši ako tvrdá a mäkká totalita.

A rozdiel tvrdej a mäkkej totality spočíva v čom?

V tom, že tvrdá totalita získava či uplatňuje politickú moc despoticky, neštíti sa teroru. Mäkká totalita získava či uplatňuje vplyv a moc plazivo a nenásilne. Realizuje teda svoju ideológiu postupne, ale aj nezávisle od toho, aké je inštitucionálno-mocenské usporiadanie štátu; totalitnú ideológiu môže uskutočňovať aj formálne demokratický režim. Obe formy totality majú svoje výhody a nevýhody. Výhodou tvrdej totality je, že môže ovládnutej spoločnosti vnucovať svoje absurdity, ako sa jej zachce; nemusí sa v zásade ohliadať na momentálny stav spoločnosti. Nevýhodou je, že zastrašení občania sa s ideológiou vnútorne nestotožnia; vnímajú ju ako zlo.

V prípade mäkkej totality je to naopak. V priaznivej konštelácii sofistikovanej demagógie a zlého vzdelania populácie vo veciach ľudských prijmú občania ideologické šablóny, slogany aj normy ľahko za svoje. Rubom propagandistického úspechu je tu určitá mocenská krehkosť, závislosť od interakcií manipulátorov a manipulovaných; stačí vážnejšia strategická chyba a režim sa môže štandardnými politickými prostriedkami zvrátiť. V dlhodobejšej perspektíve preto mäkká totalita inklinuje k postupnému mocenskému pritvrdzovaniu.

Čo majú teda spoločné všetky totalitné ideológie?

Dobrá otázka. Je to nárok na aktuálne ovládnutie všetkých aspektov života, ak bude vyžiadané potrebami radikálnej revolúcie. S tým súvisí zavedenie novej, ideologicky definovanej morálky, čiže pseudomorálky. Žiadna norma prirodzeného mravného zákona, ktorý je zákonom ľudskosti, nie je proti tejto deštruktívnej smršti imúnna. Odporuje ideologickému plánu? Zavrhne sa. A konečne je spoločným znakom totalít snaha o neobmedzenú politickú moc.

Dnes sa amatéri aj profesionáli politického myslenia domnievajú, že automaticky vedia, čo je totalitná ideológia, a že im na to stačí historická skúsenosť. Potom niet divu, že definujú totalitnú ideológiu nie tým, čím v skutočnosti je, ale len tým, ako sa v rozličných režimoch rôzne empiricky prejavuje a realizuje. Pritom sú, pochopiteľne, zaujatí otrasnými fenoménmi mocenskej svojvôle. Potom však niet divu, že už nie sú schopní rozpoznať totalitu tam, kde tieto fenomény aktuálne (zatiaľ) chýbajú. A to je tiež prípad rozšírenej slepoty voči totalite našich dní. Uznávaní odborníci aj konzumenti mainstreamu sú potom pohoršení a šokovaní, keď začujú, že bruselská politika je totalitná, pretože uskutočňuje totalitnú ideológiu, ktorá vzišla z dielne kultúrnych marxistov. Hlava im to neberie. Možno by ju mali problémom totality viac zamestnávať; ale nielen zhromažďovaním faktov. Môžem dať konkrétny príklad?

Iste.

Europoslanec za KDU-ČSL Pavel Svoboda v odpovedi na môj predvolebný text, v ktorom pred totalitou EÚ varujem, najprv prekvapil. K mojej poznámke o fanatickej oddanosti bruselských elít politickej korektnosti, multikulturalizmu či genderizmu podotkol, že tieto fenomény tiež odmieta. Skoro som sa mu z fleku ospravedlnil. Vzápätí však prišlo prekvapenie č. 2: EÚ vraj nemôže byť lepšia, než aké dobré sú členské štáty. V nich sa teda podľa neho musí hľadať dôvod toho fanatizmu. Typická zámena príčiny a účinku, povedal som si a podivil sa, že by pán europoslanec nevedel, kto vlastne v EÚ drží ideologické kormidlo.

Ale nasledujúce poučenie už bolo úderom na solar. Tvárim sa vraj, akoby v Bruseli pristáli ideologickí Marťania. A prišla ďalšia pecka. Merkelová už v roku 2010 odsúdila multikulturalizmus a ja som to trestuhodne zamlčal; nehodilo sa mi to vraj do krámu. Skôr by však sedelo, že som takú nahrávku na smeč nepovažoval za hodnú zmienky. Keď potom pán poslanec uzavrel svoju odpoveď objavom, že som extrémista, vzal som to stoicky. Pavel Svoboda je právnik, vysokoškolský pedagóg, europoslanec a predseda právneho výboru Európskeho parlamentu.

Čo na to povedať?

Len dve poznámky. Obávam sa, že tou prenikavou myšlienkou o ideologických Marťanoch v Bruseli urobil Svoboda Marťana sám zo seba. U jednoduchého, na Českú televíziu odkázaného človeka by takáto ignorancia nikoho neprekvapila. Ale kto nie je pod dohľadom Veľkého brata a má sa o tieto veci profesijne zaujímať, musí predsa vedieť, že politická korektnosť či multikulturalizmus nespadli z neba. To, čo na nich dnes ľudí so zdravým rozumom tak štve, je tá frapantná nespravodlivosť dvojakého metra, ktorým sú všestranne zvýhodňované všelijaké menšiny na úkor ostatných.

Ale kde sa len vzali tá drzá amorálnosť všestranného zvýhodňovania práve takýchto menšín a to bohorovné pohŕdanie rovnosťou občanov pred zákonom? Guru západných aktérov roku 1968 (nie Marťanov), neomarxista Herbert Marcuse (nie mýtická postava) vyjadril princíp pregnantne: Všetko, čo slúži ľavici a jej revolúcii, je dobré; čo tomu odporuje, je zlé. Revolúcii slúži vyťaženie subverzívneho potenciálu ideologicky preferovaných menšín; ergo. S týmto morálne-právnym superkritériom a s múdrou stratégiou dobyli kultúrni marxisti posty na univerzitách, v politike, v kultúre aj v redakciách. Dôsledok sa dal čakať: V tuhom režime politickej korektnosti rešpektujú západní politici zľava i sprava ideologickú nadradenosť neomarxistov už celé desaťročia; čiže, deti „zlatých šesťdesiatych“. Tí z Východu sú ako vždy oneskorení, ale snaživo to doháňajú.

Triumf neomarxistickej kultúrnej revolúcie a jeho centrálny vplyv na západných politikov možno jednoducho dokumentovať ako tvrdý politický fakt. Ak ho Svoboda naozaj nevníma, tak si zrejme osvojil neľahké, ale na kariérne prežitie potrebné umenie vytesňovať nekorektné reality a stáva sa z neho tak trochu Marťan. Akú váhu potom môže mať jeho verbálne odmietanie multikulturalizmu či politickej korektnosti? Aj o politikoch platí evanjeliové „hovoria, ale nekonajú“ či „poznáte ich po ovocí“.

V roku 2010 kancelárka multikulturalizmus odsúdila, ale o pár rokov neskôr ho svojou vítacou kultúrou priblížila k cieľu ako nikto z politikov. Hľa, aké vierohodné je táranie politikov. Nestalo sa náhodou vzorom aj pre Svobodu? Keď necháme bokom rečnenie probruselských elít o európskych hodnotách, vyjde najavo, že cieľom multikulturalizmu je rozbitie civilizačno-kultúrnej identity Západu; pohonom je tu nenávisť neomarxistov k jeho tradičnej podobe.

Angela Merkelová

Angela Merkelová Zdroj: TASR

Neviem, aké temné motívy viedli Merkelovú k tomu, že porušila zákony a otvorila hranice. Možno neodolala pokušeniu predvádzať svoj vyspelý či skôr zvetraný humanizmus, v ktorom sa solidarita, žičlivosť, tolerancia a súcit s „utečencami“ vzťahom na domácu populáciu dialekticky premenili na pravé opaky týchto hodnôt.

Sama dobre opevnená vypustila Merkelová vedome do ulíc svojej krajiny celú zoologickú záhradu vrátane šeliem. Naložila ľuďom neúnosné bremeno, ale sama sa ho ani nedotkla. Pritom následky tejto zhovädilosti boli zvlášť u kancelárky ľahko domysliteľné. Je teda plne zodpovedná za zločiny na občanoch, ktoré potom za pomoci štátneho aparátu a systémovo lživých médií trestuhodne tutle a zľahčuje. Bez ohľadu na to, čo si o tom myslia prudérne pseudomorálkou korektnosti sfetované elity, je tento jej čin, objektívne vzaté, zločinom. Je to také ťažké pochopiť? Ona však namiesto spytovania pristúpila v logike mäkkej totality k uťahovaniu skrutiek a schováva sa za cenzúru či svojvoľnú kriminalizáciu odporcov islamizácie. A tento bohatý potenciál neomarxistickej humanistiky chce Merkelová aktualizovať v celej Európe.

To je to v úvode spomínané postupné obmedzovanie slobody a ohýbanie práva pod fasádou liberálnej demokracie, ktoré sú také typické pre mäkkú totalitu. Aj tá dokáže produkovať zákonné bezprávie ako na bežiacom páse.

Čo hovoríte na myšlienku, že svetu dnes vládnu tri ideologické „N“ – neoliberalizmus, neokonzervativizmus a neomarxizmus, ktoré sa navzájom na rôznych úrovniach dopĺňajú a podporujú? Neokonzervativizmus hlavne v zahraničnej politike a otázke suverenity, neomarxizmus najmä v oblasti kultúry a morálky a neoliberalizmus v oblasti ekonomiky ako tri piliere nového svetového poriadku.

Možno sa na to dá pozerať aj tak. Ale domnievam sa, že na Západe je hlavným hýbateľom jeho skazy totalitná ideológia neomarxistov. Kto zasiahne mravné jadro ľudskej existencie, zasiahol samotnú ľudskosť. To ostatné sú už len vymeniteľné kulisy.

A čo by ste povedali na značne zjednodušenú myšlienku, že vlastne Stalin a u nás napríklad Husák v čase normalizácie vlastne v praxi opustili marxizmus, keď Stalin zakázal potraty, snažil sa ako-tak obnoviť rodinu proti pôvodnej leninskej a trockistickej voľnej láske a presadzoval svoju, hoci prevrátenú, verziu patriotizmu, boli v praxi „pravicovejší“ či „prirodzenejší“ než neomarxisti na Západe, ktorí deštruovali a deštruujú rodiny a národy ako prirodzené entity? Neboli v praxi komunistické režimy v Európe skôr akousi prevrátenou verziou akéhosi národného socializmu (nie nacizmu), ktorý bránil niektoré prirodzené hodnoty? Alebo nebol Stalin určitou analógiou Napoleona, ktorý síce vychádzal z Francúzskej revolúcie, ale najhoršie jakobínske excesy odstránil? Bol použitý aj termín „Stalinov termidor“...

Povedal by som, že ortodoxný marxizmus ešte nebol v ataku na ľudskú prirodzenosť taký rozvinutý. Jeho úhlavný nepriateľ bol kapitalista a hlavnou obeťou útlaku bol robotník. Neomarxisti duálnu schému zlý – dobrý prevzali, ale register zloduchov a obetí veľkoryso rozšírili. Zničiť bolo treba nielen kapitalistu, ale rovno aj celú civilizáciu bieleho heteráka. Oslobodiť bolo treba všetky „menšiny“, ktoré možno od tohto zloducha dejín odvodiť ako jeho kontrárne náprotivky.

Aj blbnutie s voľnou láskou bolo asi u Lenina skôr intuitívne. Dnes je sexuálna pseudomorálka systematizovaná a rozpracovaná do detailov, o ktorých sa Leninovi ani nesnívalo. Marxizmus bol vzhľadom na neomarxizmus skôr len predvojom a základnou inšpiráciou; zapracovanie si tu vyžadovalo iné kapacity a jemnejšie nástroje. Či už z pragmatických, alebo iných dôvodov, aj za Stalina teda ešte zostalo mnohé z prirodzeného poriadku života nedotknuté. To neomarxisti sú iní sekáči; tí sa nezakecali. Škoda, že to autorovi tejto peknej hlášky (Svěrákovi) nedochádza. Ono to, bohužiaľ, nedochádza ani známym chartistom. Stále bojujú so Stalinom a Husákom a opierajú sa pritom o spráchnivené západné dubisko. Čitatelia nech si láskavo všimnú, že o tom východnom nepadlo ani slovo.


Jiří Fuchs (*1947) je filozof, šéfredaktor časopisu Distance – revue pro kritické myšlení, lektor Academia Bohemica, spolupracovník think tanku Občanský institut, autor sedemzväzkového diela FILOSOFIE (Krystal OP, Praha 1997 – 2007) a knihy Milosrdenství? Bez rozumu? Rozhovor o migrační krizi či kníh Iluze skeptiků: Systematický kurz noetiky a Člověk bez duše, život bez smyslu: Systematický kurz filosofické antropologie.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Lukáš Petřík
Diskusia obsahuje 0 príspevkov Vstúpiť do diskusie Vytlačiť

Ďalšie články z rubriky

Sme krajina, ktorá na slabších v zásade kašle. Akceptujeme „kto nekradne, okráda rodinu“, hovorí producentka filmu Mečiar a študentská líderka novembra ´89

18:00 Sme krajina, ktorá na slabších v zásade kašle. Akceptujeme „kto nekradne, okráda rodinu“, hovorí producentka filmu Mečiar a študentská líderka novembra ´89

Od momentu, keď sa v politike začali presadzovať bezzásadoví ľudia, vniesli do nej neslušnosť, agres…