Aká je hlavná téza vašej knihy Milosrdenstvo? Bez rozumu?, ktorá sa týka imigrácie?
Zaoberám sa v nej problémom islamizácie Európy, ktorý je porovnateľný s rozsiahlym vojnovým konfliktom. Lebo v ňom už ide o bytie a nebytie Európanov a ich civilizácie. Preto by mala byť islamizácia hlavnou témou európskej politiky. Ľuďom zdravého rozumu je to viac-menej jasné. Ale ako na potvoru to tak nevidia práve tí, ktorí majú v humanitných odboroch, v kultúre, v politike či v médiách formálne navrch a vplyv. Elity sú, bohužiaľ, zaslepené ideológiou radikálneho pseudohumanizmu a „hodnoty“ ním produkované sú nesmierne pyšné. Preto je kniha z veľkej časti polemikou s ich argumentmi. Tie majú podporiť obraz moslimských migrantov ako „utečencov“ v rade iných, ktorých agresívne náboženstvo má vraj právo na slobodu ako každé iné.
Ukazujem, prečo sú obľúbené floskuly o mierumilovnom islame nepravdivé, prečo je argument „umiernených moslimov“ mimo a prečo sú apely na milosrdenstvo či solidaritu s „utečencami“ eticky zmätené a mravne nezodpovedné. Zatiaľ nikto nevysvetlil, prečo by malo byť niečím skvelým to, keď niekto „pácha milosrdenstvo“, teda keď pomáha jedným tak, že pritom musí ničiť druhých.
V knihe si všímam proimigračné sofizmy našich „pokrokových osobností“, ktoré vyvolávajú pochybnosti nielen o ich myšlienkovej úrovni. Za úplne najhoršie potom považujem morálne zlyhanie intelektuálov a politikov, ktorí islamizáciu buď fanaticky presadzujú, alebo pri nej – či zo zbabelosti, či z kariérnych dôvodov – snaživo asistujú. To všetko v móde principiálne klamárskej politickej korektnosti, ktorá robí z bielych obetí prinajmenšom rasistov. Nikdy som o postmoderných elitách nemal ilúzie, ale to, čo dnes vykonávajú, je bez preháňania číre zlo.
Predstavte si nejakého zeleného magora, ktorý uveril, že ľudia nie sú viac ako zvieratá. Nanešťastie, pracuje v zoo a v záchvate „spravodlivosti“ vypustí všetky zvieratá vrátane šeliem medzi návštevníkov. Pokiaľ ho z toho nejaký Matej nevyseká, dostane tvrdú pálku. Čo iné si ale zaslúžia politické špičky, ktoré od tajných služieb dobre vedia, že v migračných vlnách je veľa teroristov, ale pre vyššie záujmy multikulti humanity bez mihnutia obetujú spoluobčanov, ktorí ich volili? Tí sú ich vinou vraždení, ale s vinníkmi to nehne; sú zrejme splachovací.
Politici podľa vás imigračnú krízu teda, miernymi slovami, nezvládajú…
Vrcholní politici žalostne, väčšinou zámerne zlyhávajú v bezpečnostnej politike, ale pritom sa ďalej tvária ako morálni obri tej najvyspelejšej demokracie, akú svet poznal. Natoľko si zvykli sústavne exhibovať pred voličmi, až sa utvrdili v presvedčení, že sú meradlom bohumilosti všetkého. Vďaka tomu ľahko veria, že účel svätí prostriedky, takže napríklad, keď môžu, zaklamú. V druhom slede sa potom ponúka otázka, čo si asi zaslúžia tí, ktorí ich v bohorovnosti naivne podporujú; obdiv to asi nebude.
Objavujú sa prirovnania islamu a nacizmu. Napríklad u Kláry Samkovej…
Komunisti a nacisti boli z ideologických dôvodov presvedčení o svojej nadradenosti, ktorá im dáva právo vládnuť tvrdou rukou ostatným. To isté presvedčenie ale majú zo svojho náboženstva aj moslimovia. Perspektíva islamizácie Európy je teda desivá. Niektorí politickou korektnosťou pobláznení politici síce môžu stále ešte veriť, že nič nehrozí, že väčšina moslimov je fajn a že nakoniec prijme tie úžasné európske hodnoty ľavicových liberálov. Musia však už vedome klamať, keď sú pre to pobláznenie nútení poprieť, že občanov zákerne a nemilosrdne vrhajú do čím ďalej ťažšieho a neznesiteľného spolužitia s moslimami.
Čo občania?
Občania sa potom udivene pýtajú: Čo hrozného vykonali, že na nich politici uvalili citeľné ohrozenia majetkov, slobody, zdravia, sociálnej súdržnosti a životov? Kto dal politikom právo, aby im od základu preorali životy? Kde vzali kompetenciu na to, aby všetkým vnucovali svoju morálku a svoj až príliš originálny systém hodnôt? Prečo občanov urážajú pokrivenou spravodlivosťou dvojakého metra, keď v mene multikulti ideálov a proti zdravému rozumu chránia zdivočených migrantov a všemožne pacifikujú protestujúcich domorodcov?
Občania, ktorí ešte nestratili zdravý rozum, preto stále častejšie hovoria o bruselskej totalite. A nemajú azda pravdu? Nie je tyranský diktát prikázaného spolužitia s moslimami skutočne prejavom totalitného ovládania spoločnosti?
Pre kritikov EÚ je iste lákavé, hodnotiť bruselskú politiku ako totalitnú. Ale z hľadiska obhajcov EÚ to je pritiahnuté za vlasy. Veď predsa v bruselskom režime stále ešte fungujú navonok akési demokratické pravidlá. Máme tu vraj slobodu prejavu, slobodné voľby, možnosť legálneho odporu. Nie je tu vláda jednej strany ani eštebácke zaobchádzanie s oponentmi.
Tento výpočet „atribútov demokracie“ presviedča väčšinu ľudí, že nežijeme v totalite. Ale také jednoduché to nie je. Čo je potrebné k tomu, aby sme správne identifikovali nejaký režim ako totalitný? Zrejme definícia totality – avšak nie akákoľvek. Ak ju zosmolíme z náhodne vybraných znakov, ktoré ponúka skúsenosť s totalitou, potom sa v poznaní toho, či nejaký režim je alebo nie je totalitný, ľahko zmýlime. Skúsenosť s totalitou totiž obsahuje veľa znakov, ktoré pre ňu nie sú potrebné. My sa však máme premyslieť k všeobecnej definícii totality – čím je. To znamená, že v nej musíme sústrediť potrebné znaky totality a len tie.
Kto sa ale trochu vyzná vo filozofii, vie, že takáto požiadavka zvyčajne býva pre dediča novovekej, nanešťastie, nominalistickej filozofie nad jeho sily. Tí sú totiž odsúdení k obyčajným empirickým, popisným definíciám totality. Takéto definície však nemôžu postihnúť to, čím totalita reálne je; na vyjadrenie jej identity nestačia. Lebo sa ocitajú v mínovom poli falošných generalizácií takých znakov, ktoré sú pre totalitu nenutné. Áno, súdruhovia nominalisti, problém totality je problémom primárne neempirickým, metafyzickým.
Znamená to teda, že sú pokusy nominalistických antimetafyzikov o presnú definíciu totality odsúdené na neúspech?
Nie nevyhnutne. Zoberme si napríklad postmodernistov. To sú aktuálni a vďační dedičia nominalizmu, ktorí zrejme priviedli relativistický dôsledok svojho vyznania k dokonalosti. Dnes v intelektuálnom svete platí, že kto nie je relativista, akoby nebol. A napriek tomu môžeme len žasnúť, s akou absolutistickou vervou postmoderní intelektuáli kážu svoje výmysly/nezmysly o ľudských právach, ako neznášanlivo presadzujú tie svoje multikulti/rodové, politicky korektné pravdy. Tí najvykričanejší dogmatici histórie by im mohli závidieť.
Takže človek nie je počítač. V hlave mu pri každom rozpore neblikne červená. Ostatne, nominalizmus sám nie je žiadnym empiricky verifikovaným faktom; je metafyzickým omylom. Bohužiaľ, ale robí z väčšiny moderných vzdelancov (politológov nevynímajúc) zajatcov empirických metód. Pokiaľ sa v tom väzení vyžívajú, stávajú sa neschopnými zostrojiť adekvátnu definíciu totality. Môžu z neho však aspoň na čas utiecť.
Prečo je všeobecná definícia totalitného systému neempirická/metafyzická? Pretože pri jej hľadaní je v hre mnoho potrebných znalostí z filozofie človeka a z etiky, ktoré sú neempirické.
Ako teda taká metafyzická definícia totality vyzerá?
Predovšetkým zachytáva nutnú väzbu totalitného režimu na totalitnú ideológiu. Totalita má teda duálnu štruktúru: ideológiu ako program spoločensko-politického života a režim ako jeho mocenské uskutočňovanie. Pretože režim je totalitný vtedy a len vtedy, keď realizuje totalitnú ideológiu, preberá aj jej vlastnosti. Ťažisko definovania totality preto spočíva vo vymedzovaní totalitnej ideológie.
Určujúcim princípom totalitnej ideológie je mesiášsky, bombastický a tiež dostatočne zvrhlý cieľ. Nejde v ňom o nič menšie než o stvorenie nového človeka a novej morálky. Jeho dosiahnutie preto vyžaduje radikálnu premenu spoločnosti – k horšiemu. Filozoficky predstavuje myslenie architektov totality zásadný rozchod s ľudskou realitou. Následný pseudohumanizmus je potom hlavným dôvodom neľudskosti totality.
Z finálnej vízie totality vyplývajú jej tri konštitutívne – nutné a zároveň postačujúce – znaky:
1 / Nárok na relatívne všestranné ovládanie súkromia občanov a na relatívne celoplošné ovládnutie spoločnosti. Žiadny aspekt osobného života ani žiadna oblasť spoločenského života z neho nie sú vyňaté. Môžu byť podľa potrieb ideológie znásilnené. Mocenské makrorozmery sú tu dané práve tým bombastickým cieľom.
2 / Koncepčná deštrukcia mravnosti v podobe určitej pseudomorálky – triednej, rasovej, multikulti, rodovej… Každá prirodzená mravná norma či hodnota môže byť zrušená, ak prekáža. Aby sme ale mohli hovoriť o pseudomorálke, musíme sa dobre vyznať v neempirickej etike. Pre dnes premnožených relativistov je to však logicky nemožné.
3 / Koncepčne neobmedzená právomoc a následná beztrestnosť držiteľov inštrumentalizovanej štátnej moci. Tu sa uplatňuje kolektivistický omyl o nadradenosti spoločenského života nad osobným životom; vedie k etatizmu.
Totalitný režim vnímame ako najhorší z možných. Prečo by teda nemal byť definovaný ďalšími znakmi, akými sú napríklad vraždenie či väznenia politických odporcov alebo zákaz slobodných volieb?
Keď hovoríme o neľudskosti totality, máme na mysli jej systémové zlo, nie masívne krutosti rôznych režimov, ako ich poznáme z dejín. Uvedené tri konštitutívne znaky totality vymedzujú systém spoločensko-politického zla, ktorý je svojím potenciálom nastavený na všetky spôsoby nespravodlivého zaobchádzania s občanom. Ak teda totalita obsahuje práve vďaka týmto znakom taký bezhraničný potenciál mravnej zloby, potom ju vymedzujú dostatočne.
Vo vašej otázke uvedené znaky (ako miera krutosti, neslobody a tak ďalej) sú v tejto definícii zahrnuté ako možné. Ich aktualizácia však závisí od vonkajších okolností. Preto kágebácky teror, absencia slobodných volieb a podobne nepatrí k tomu, čo tvorí identitu totality, ale k tomu, ako sa totalitná ideológia v určitom režime uskutočňuje a prejavuje. Diktatúra totalitného režimu má fázy dramatickejšie a pokojnejšie. V závislosti od premenlivých pomerov spoločnosti a tiež od momentálnych rozmarov trebárs vysokých komisárov potom skrutky buď povoľuje, alebo uťahuje.
V totalite teda nejde o fakticky úplné, teda totálne znásilnenie občanov. Navyše nie je ani možné, ani nie je v záujme mocných. Ide o koncepčný mocenský nárok, ktorý potenciálne zahŕňa všetku možnú mocenskú svojvôľu. Nedefinujú ju teda rôzne spôsoby realizácie totalitnej ideológie ani rôzna kvantifikácia represií.
Spadá teda bruselská politika tiež pod definíciu totality, aj keď sa od nacizmu a komunizmu v niečom líši?
Keď sa pri definovaní totality vyhneme bežným chybám empirikov, môžeme zodpovedne identifikovať vládnucu ideológiu kultúrnych marxistov ako totalitnú a bruselskú politiku, ktorá ju tak vehementne realizuje, ako rovnako totalitnú. Nárok neomarxistov na omnipotenciu pri ovládaní ľudských životov, v deštrukcii prirodzenej morálky aj patent na zásadnú prevýchovu ľudstva, je zrejmý vo všetkých variantoch ich ideológie: politická korektnosť povyšuje ideologickú lož na normu; agenda ľudských práv v réžii zdivočených aktivistov pervertuje skutočné ľudské práva na nepoznanie; multikulturalizmus ničí národy, genderizmus rodiny a juvenilná justícia, ktorá kradne rodičom ich deti, v nich šíri zúfalstvo. To všetko v mene údajne vyššej spravodlivosti pre „utláčaných“. Čo viac chcete?
Takzvaný kultúrny marxizmus je však novým druhom totalitnej ideológie, ktorý sa vyznačuje nenásilnosťou svojej prvé fázy a postupným uvoľňovaním totalitného potenciálu neomarxistickej humanistiky. Jej zvrátenosti sú podávané nenápadne, v malých dávkach a v príťažlivom balení. Preto sa hovorí o plazivej, mäkkej totalite. Práve tieto jej vlastnosti vytvárajú optický klam, že nejde o totalitu. V tom spočíva dôvod, prečo neomarxisti postupne získali západnú verejnosť na svoju stranu. Plazivosť a mäkkosť tiež vysvetľujú, prečo určité slobody ešte pretrvávajú. V logike mäkkej totality je však aj situačné stupňovanie represií a následný prechod k totalite tvrdej. Dnes sa zdajú byť všetky možnosti otvorené.
Jiří Fuchs (* 1947) je filozof, šéfredaktor Distance – revue pre kritické myslenie, lektor Academia Bohemica, spolupracovník Občianskeho inštitútu, autor sedemzväzkového diela FILOZOFIA (Krystal OP, Praha 1997 – 2007) a knihy Milosrdenstvo? Bez rozumu? Rozhovor o migračnej kríze.
