EÚ uzavrela s Tureckom dohodu o prerozdeľovaní utečencov. Súhlasíte s ňou?
Ja som jednoznačne nešťastný z toho, že sa v tej dohode objavila požiadavka bezvízového styku pre tureckých občanov len preto, aby fungovalo prijímanie utečencov. Turecký premiér Davutoglu zašiel tak ďaleko, že povedal, že ak okamžite nesplníme túto podmienku, tak celá dohoda padne. Toto mi už pripadá ako vydieranie. Som presvedčený, že práve toto my musíme odmietnuť. Nemôžeme akceptovať, aby Turci dostali bezvízový styk, keď je jasné, že flagrantne porušujú ľudské práva, ako je napríklad sloboda slova.
Poznám sa s pastorom, ktorý tam vedie kresťanský zbor, a ten pravidelne hovorí o tom, ako obťažujú ich zhromaždenia. Určite tam nefunguje to, čo my chápeme ako slobodu prejavu. Potom sú tu aj ďalšie veci, napríklad neuznaná genocída Arménov, celý problém s Cyprom.
A Kurdi?
Kurdská otázka je aj pre mňa dôležitá. Jasne vidíme, že Turci pod zámienkou boja proti ISIS napadli kurdské teritórium. Čiže keď sa vrátime k dohode, myslím si, že by mala byť lepšie prepracovaná. Ja chápem, že na to sú diplomati. Som ale rád, že aj nedávne vyjadrenie pani Mogheríniovej voči Turecku bolo celkom razantné.
Potrebovali sme vôbec tú dohodu? Zdá sa, že plot na macedónskej hranici funguje.
My v tých nárazových oblastiach nežijeme a ťažko si tú situáciu vieme predstaviť. Situácia bola hrozná a je pravda, že Turci prijali už dva milióny utečencov. Bol to krok zo strany Únie, aby nešli do Európy, aby Turci sami spracovali ich prítomnosť. Dohodnúť sa s Tureckom nebol zlý krok, stali sme sa však obeťou svojvôle z tureckej strany. Najskôr sa hovorilo o dvoch miliardách, potom o troch, vzápätí o šiestich a lietali tu čísla ako golfové loptičky. To sa mi zdá ako zneužitie zo strany Turecka, my ani vlastne nevieme, ako sa tam tie peniaze využijú. Ja som navrhoval, aby sme v nárazníkových zónach vyslali stovky sociálnych pracovníkov do terénu. Tam by sa využili peniaze Únie na vybudovanie výborných kapacít. Že už posielame policajtov, to je fakt, ale to je len pomoc pri strážení hranice. Poslaním týchto pracovníkov by sa však kvalitnejšie spracovali azylové procesy a lepšie by sa nám určovalo, že kto naozaj uteká a kto je ekonomický imigrant.
Pápež František vyzýva na pomoc utečencom. Mnohí kresťania na to reagovali a pomáhajú, ale niektorým aj prešiel mráz po chrbte, keď František nazval imigračnú krízu „obohacujúcou inváziou“. Ako sa vy ako kresťanský aktivista staviate k pápežovmu postoju?
On chcel týmto krokom ukázať, že základné učenie Ježiša Krista je, že či sme pomohli pocestným, núdznym, slabým a či sme sa starali o väzňov. Často si ľudia neuvedomujú, že Ježiš Kristus na toto poukázal ako na rozhodujúcu vec, že ako sa zachováme v týchto situáciách, podľa toho Boh požehná alebo nepožehná nás samých. Preto si myslím, že je veľmi správne, aby sme pomohli ľuďom v ťažkej núdzi, ale zároveň by sme mali byť schopní povedať, že ekonomickí migranti by nemali k nám ísť. Aj keby sme teoreticky nemali žiadnych ekonomických migrantov, tak by tu stále boli desiatky tisíc ľudí, ktorí sú ohrození, pričom by sme si pred nimi nemali zavierať naše srdcia a ochotu. Práve v tých najkrízovejších situáciách je ukryté niečo zvláštne, čo prinesie požehnanie pre nás, ak sa zachováme spôsobom evanjelia. Keď vychádzame zo života Ježiša Krista, tak vidíme, že on sa neodvracal od ľudí v núdzi, ale nenechal sa ani zneužívať tými, ktorí by ho chceli zneužiť. A na toto chcel pápež poukázať.
Ako vnímate často spomínanú hrozbu islamizácie?
Európa musí mať jasno v tom, či je kresťanská alebo aká. Keď budete kázať evanjelium v moslimských krajinách, tak vás tam budú prenasledovať. Lenže teraz prichádzajú oni sem a to je práve moment, keď my im môžeme zvestovať evanjelium, pretože oni nám nič urobiť nemôžu. Pod našou strechou naše pravidlá. Odmietam tie incidenty, pri ktorých nám oni s aroganciou na našom území budú niečo diktovať. Počul som o prípade, že evanjelická farárka radšej dala dole kríž z kostola, aby ich neurážala. Toto hlboko odmietam. Prišli na naše územie, do našej kultúry a môžu sa láskavo s ňou oboznámiť. Druhá vec je, že práve poukázaním na to, čo my kresťania vieme spraviť pre ľudí v núdzi, dokážeme u nich vyvolať pochopenie, že čo je to evanjelium.
Hovorím z praxe. Som v kontakte s ľuďmi, ktorí sú priamo na mieste bojov na Blízkom východe. Pastori, misionári, kňazi, ktorí tam zostali, sa zhodli na jednej veci. Že s moslimami sa tu niečo deje. Oni vidia, že jedinými, kto im jednoznačne pomáha, sú kresťania, a nejeden z nich na kresťanstvo aj konvertoval. Dokonca sa hovorí až o zvláštnych veciach. O konverziách celých skupín, vojenských jednotiek, pretože prežili niečo zvláštne.
Hovoríte o zázrakoch?
Áno. Teraz bol v Bruseli bývalý etiópsky premiér, pôvodne tiež človek, ktorý sa zapájal do krvavých teroristických aktivít, ale potom prežil konverziu. Zatiaľ to mám iba od druhých poslancov, ktorí s ním hovorili, ale budem s ním v kontakte a potom vám poviem viac.
Vráťme sa k tým konverziám, ktoré má motivovať kresťanská pomoc. Môžete zmieniť nejaké konkrétne prípady?
Sú toho množstvá. Mnohí moslimovia v Nemecku, ktorí prežili tento prístup, konvertovali. Nedávno som bol za komunitou Slovákov žijúcich v Kanade s reverendom Dušanom Tóthom žijúcim v Toronte. On mi povedal, že po bohoslužbách sa tu schádza skupina bývalých moslimov, ktorí konvertovali na kresťanstvo práve vďaka tomu, že boli prijatí a oboznámení s kresťanstvom.
Hrozí kresťanstvu genocída na Blízkom východe?
Áno, veď aj Európsky parlament schválil dokument o tom, že k tomu dochádza. Je to systematické vyvražďovanie a vyháňanie kresťanov, aby tam neboli. Avšak treba povedať, že toto nie sú moslimovia všeobecne. To vykonávajú iba jedna alebo dve islamské sekty, ktoré vychádzajú z vyslovene okrajových, fundamentalistických výkladov islamu.
Robí Západ dostatočne veľa preto, aby tejto genocíde zamedzil?
Ja som bol v severovýchodnej Sýrii v roku 2015 a tam jednoznačne kresťania navrhli ostatným skupinám, aby si vytvorili vládu, parlament a demokratický systém. Urobili to. Ale nedostali toľko pomoci, koľko by mali. Majú problém sa vyzbrojiť, pretože čelia embargu na dodávky zbraní. A pritom stačí, aby sme ich uznali ako politickú štruktúru.
Pred mesiacmi zazneli návrhy, že Slovensko by si malo vybrať jednu takúto kresťanskú skupinu a pomáhať jej so zásobovaním zbraňami či s výcvikom. Bol by toto podľa vás správny prístup?
Stopercentne, oni ukázali, že vedia bojovať. Keby sme im pomohli, tak vieme vytvoriť bezpečný koridor pre návrat možno 200-tisíc Sýrčanov. Keby sa im tam vrátilo 100-tisíc mužov, tak by nemali 3-tisícovú armádu, ale 30-tisícovú armádu. Ale my na to nereagujeme. Ja som sa už pýtal na to európskeho veľvyslanca pre Blízky východ a on mi povedal: áno, viem, o čom hovoríte, viem, kto to je, ale priamo vám hovorím, nie je politická vôľa. Toto najviac človeka naštve. My sedíme v teple, v pokoji, s kávičkou pred sebou. Oni tam po sebe strieľajú a nemajú ani tú muníciu, ktorej my máme veľa v skladoch ešte po československej armáde. Tie isté kalašnikovy používajú. A diplomat vám povie, že nie je na to politická vôľa.
