Najsledovanejšou medzinárodnou udalosťou minulého týždňa bolo úspešné britské referendum o vystúpení z EÚ. Ako poznamená odchod Británie politiku Európskej únie? Objavujú sa rôzne špekulácie, že Európu ovládne Nemecko so svojimi záujmami alebo naopak, že Nemecko a Francúzsko budú stáť so svojimi spojencami proti sebe. Aké rozloženie síl medzi členskými štátmi dvadsaťsedmičky očakávate vy?
Mám dojem, že v súčasnej situácii je možný takmer akýkoľvek vývoj, aký vám napadne. Hovorí sa o budúcom superštáte, o federácii národných štátov, o rozpade… Podľa mňa je to len mlátenie prázdnej slamy, ktoré má len zakryť bezradnosť, aby to vyzeralo, že lídri EÚ sú stále akční a plní energie. Treba však počkať pár dní alebo skôr týždňov a mesiacov, aby „bruseláci“ rovnako ako Berlín, Paríž a ďalšie dôležité metropoly získali čas na spamätanie sa z brexitového šoku, aby „tí, ktorí spolu chodia na pivo“, teda šesť – počítané už bez Británie – zakladajúcich členov, naozaj na pár pív zašli a všetko prebrali, pokiaľ možno čo najracionálnejšie a s čo najlepším odhadom ďalšieho vývoja a jeho dôsledkov. Budú potrebovať veľký brainstorming a sebaspytovanie, pretože Únia sa už pred nejakým časom vymkla chápaniu svojich občanov, a ako pred pár dňami z ničoho nič priznal napríklad nemecký minister financií Wolfgang Schäuble, takých „nechápajúcich je čím ďalej, tým viac“.
Je asi logické, že Berlín s Parížom – prinajmenšom do referenda, ktoré na budúci rok sľubuje Marine Le Penová – budú mať ďalej hlavné slovo. Ich pozícia sa však ešte viac upevní, pretože s brexitom odchádza štát, ktorý v EÚ často pôsobil predovšetkým ako kverulant, okopávajúc ostatným členky, brániac si svoju výlučnosť, tlačiac Úniu do konfrontácie s Ruskom a hájac politiku USA. Bez Londýna teda budú mať Berlín s Parížom – a so zvyšnými štyrmi zakladajúcimi štátmi za chrbtom – voľnejšie ruky pri určovaní hlavných smerov únijnej politiky, ale súčasne sa dá čakať, že sa na nich práve v dôsledku snahy chopiť sa kormidla ešte pevnejšie znesie nová vlna kritiky. Na druhej strane však platí, že ak EÚ niekto „nechopí do rúk“, tak sa celý ten spolok premení na vrece rozvadených bĺch a nič už nebude brániť tomu, aby bola riadene rozpustená ako dobrý experiment, ktorý sa v určitej fáze odklonil od pôvodného projektu a vo finále havaroval tak, že je na odpis.
Vyhliadka na záplavu referend o zotrvaní v EÚ nič dobré pre „bruselákov“ neveští, pretože vlastne ani nie je isté, koľko členov môže mať EÚ povedzme do dvoch – troch rokov. Zákaz referend ako takých, ako sa o tom už špekuluje, len ukazuje mieru myšlienkovej biedy „únijných elít“. Celú situáciu tým môžu len zhoršiť a výbuch by už nemusel byť riadený. A úplne rovnako zlé by bolo, keby sa nakoniec došlo k záveru, že súčasný brexit je „neplatný“, a všetko by sa nejako uhralo do stavu pred ním.
Za referendum o vystúpení z EÚ sa pritom vyslovujú stále silnejšie strany a hnutia vo Francúzsku, Taliansku, Holandsku, Španielsku, Švédsku, Rakúsku. Určite som na niekoho zabudla. Prvé hlasy za czexit zaznievajú aj v Českej republike… A ak sa od Británie oddelí Škótsko a súčasne Londýn stratí aj Severné Írsko, ako dlho bude napríklad Madrid schopný udržať na uzde Kataláncov alebo Baskov, prípadne čo asi urobí Rím, ktorému chcú odísť Benátky, Furlansko alebo Sardínia?
Takže rozloženie síl v rámci EÚ bude do značnej miery závisieť od stupňa chaosu, ktorý nielen v EÚ, ale aj v jednotlivých členských krajinách, zavládne. Z tohto hľadiska však brexit nielenže uvoľnil stavidlá nespokojnosti, ale súčasne akoby v praxi poprel neokonzervatívnu mantru o „konci dejín“. Starý kontinent sa dáva do pohybu.
V stredu sa objavilo aj vyhlásenie poľskej premiérky Beaty Szydlovej, že nemieni rešpektovať nemecko-francúzsku dominanciu v EÚ. Ponúka sa otázka, či dnes vôbec môže byť niekto v EÚ „tretím“ na úrovni Nemecka a Francúzska. A mohlo by to byť práve Poľsko, napríklad s jednotnou podporou Vyšehradskej skupiny? A ako sa brexitom zmenila pozícia Vyšehradskej skupiny v rámci EÚ?
Vyšehrad je podľa mňa veľmi podivné zoskupenie štátov, ktoré do značnej miery spája len geografická poloha. V Poľsku aktuálne vládnu protiúniovo naladení nacionalisti, Orbánovo Maďarsko je v mnohých ohľadoch nevypočítateľné, Slovensko sa za vlády Roberta Fica síce občas vedelo „ozvať“, ale nakoniec vždy aj tak prikývlo Bruselu a kosa na kameň padla až s migračnou krízou – Bratislava sa teraz ujme predsedníctva Únie a „starí členovia“ EÚ jej už teraz vyčítajú jej nekompromisný postoj voči islamu a moslimom. A súčasná česká vláda v Bruseli vždy zhodila podpätky, po brexite sa však zo dňa na deň premenila na euroskeptikov, ktorí idú po krku Jeanovi-Claudovi Junckerovi. Hneď nato sa však zrejme zľakla svojej odvahy a zase od požiadavky na jeho demisiu upustila.
Všeobecne je to teda nečitateľné zoskupenie. Keď teraz volá po „reforme“ EÚ, aby viac reflektovala potreby občanov aj hlasy národných parlamentov, ani nehovorí – pretože nevie –, ako na to. Keď vyzýva Úniu, aby posilňovala dôveru medzi členskými štátmi, nie je jasné, čo tým kto myslí. To je akože tá vychvaľovaná hviezdna EÚ v skutočnosti spolkom, ktorého členovia si navzájom ani nemôžu dôverovať, kujú proti sebe plány a pri samitoch si všetci držia ruky na vreckách a bankovky si strkajú do ponožiek? No toto? Prečo nám to nikto z tých našich politikov neprezradil pred brexitom?
Žarty nabok, neviem presne, čo Českú republiku spája práve s poľskými nacionalistami, ale je zrejmé, že pritvrdenie tónu voči EÚ a požiadavka na decentralizáciu Únie vejú práve z Varšavy. A ako Vyšehrad, teda aj Česká republika, asi zaznie, keď v polarizovanom Poľsku vyhrajú pre zmenu voľby „unionisti“? Ten zvrat bude dosť trápny.
Pritom však netreba preceňovať proklamácie, podľa ktorých Varšava nestrpí nemecko-francúzsku dominanciu v EÚ. Na jednej strane je pravda, že Poľsko môže Únii strpčovať život, ale – o to viac bez tradičných britských spojencov – rozhodne nie je také silné, aby dokázalo raziť svoju vlastnú politiku. To by mohlo nastať asi len vo chvíli, keď z EÚ „opadá“ desať – pätnásť dôležitých krajín a pod „známkou“ Bruselu by zostali Poľsko, Vyšehrad a Pobaltie… A čo viac, je tu každodenná realita. Varšava napríklad hlasno „bojuje“ proti rusko-nemecko-francúzskemu plynovodu Nord Stream 2, hrozí, že je to hlavná prekážka v normalizácii vzťahov s Nemeckom, ale pritom si už práve z tohto budúceho plynovodu rezervovala 11 miliárd kubíkov plynu ročne… Čiže slová sú slová, ale kúriť sa proste musí.
Ako brexit poznamená silu Európskej únie na svetovom fóre?
Svetová politika stála v poslednom čase aspoň formálne na štyroch pilieroch, teda na USA, EÚ, Číne a Rusku. Ak sa európsky pilier začne podlamovať, nakloní sa adekvátne celá tá globálna architektúra. Je skoro symbolické, že v čase, keď nás postihol brexit, Vladimir Putin v Číne diskutoval o ďalších obchodoch za desiatky miliárd dolárov, Rusko odsunulo Saudskoarabov na druhé miesto v dodávkach ropy Číne a „ich“ Šanghajská organizácia pre spoluprácu prijala ako členov jadrových arcirivalov, Indiu a Pakistan. Takže Eurázia sa pohybuje dostredivo, zatiaľ čo EÚ úplne opačne. Európa si to nemohla nevšimnúť a je veľmi pravdepodobné, že nejako zareaguje, respektíve presnejšie, že „proruské“ politické a obchodné loby v Nemecku, Francúzsku či Taliansku sa budú usilovať o to, aby odbúrali prekážky vo vzťahoch s Ruskom a všetkými ďalej na východ, ako to len pôjde.
Nie je bez významu, že zatiaľ čo sa EÚ ďalej motá v kruhoch a premýšľa, čo s brexitom, prijal francúzsky minister zahraničia Jean-Marc Ayrault v stredu v Paríži svojho ruského kolegu Sergeja Lavrova a potom vyhlásil, že sankcie proti Rusku by sa mali zrušiť čo najskôr. Síce pritom zopakoval mantru o nutnom napĺňaní minských dohôd, ale pretože sa Kyjev očividne rozhodol, že s riešením krízy počká až na ďalšieho amerického prezidenta a nenechá sa Európou k napĺňaniu svojich záväzkov donútiť, tak je to konštatovanie vcelku jasné: sankcie nič podstatné nedosiahli a čas na hrdinstvo už vypršal. Zároveň je však nutné pripomenúť, že západné koncerny si už aj tak svoje cestičky na obchádzanie protiruských sankcií našli, takže ich nedávne predĺženie o pol roka bolo vlastne len gestom, ktoré malo EÚ pomôcť nestratiť tvár. Kto by sa však teraz staral o tvár pri pohľade na únijné „rozvaliny všade naokolo“? V časoch kríz býva košeľa bližšia ako kabát úplne bežne.
Európska ministerka zahraničia Federica Mogheriniová na začiatku týždňa vyhlásila, že Európa musí zostať jednotná a silná, pretože svet ju potrebuje viac ako inokedy. Môže to byť len politická proklamácia v reakcii na brexit, ale skúsme sa nad tým zamyslieť vážne: Aká je dnes úloha a pozícia zjednotenej európskej diplomacie vo svete? A v čom je EÚ pre „svet“ taká dôležitá práve dnes?
Priznám sa, že slová pani Mogheriniovej o „svete, ktorý EÚ potrebuje viac ako inokedy“, mi zo všetkého najviac pripomínajú cimrmanovské „keď sa nepochválim sám, nikto to za mňa neurobí“. Faktom je, že pani Mogheriniová po nástupe do funkcie vynaložila veľa úsilia a peňazí na razantné posilnenie únijnej diplomatickej mašinérie. Ale rozvadená EÚ, ktorá nie je schopná sa zhodnúť na čomkoľvek, čomu by sa dalo hovoriť „jednotná únijná zahraničná politika“, generuje len jeden vágne formulovaný kompromis za druhým. A veľvyslanci EÚ vo svete tak v podstate nemajú inú možnosť, než poslušne prednášať prázdne frázy. Takúto neslanú a nemastnú Európu svet naozaj nepotrebuje. O to viac, že v dôležitých problémoch aj tak vždy len opakuje ako papagáj pozíciu Spojených štátov a ako taká je aj vo svete po zásluhe vnímaná.
Z tejto bezradnosti vyčnievali a vyčnievajú zahraničné politiky sebavedomých štátov typu Francúzska alebo Británie. Spája ich minulosť koloniálnych mocností, ktorá im akoby dodnes dodávala právomoc rozhodovať o tom, ako sa bude žiť či nežiť kdesi vo svete. Výsledkom potom bolo napríklad zničenie Líbye a súčasný príval utečencov cez sever Afriky alebo pokračujúce ozbrojené aj iné snahy rozhodovať o tom, kto bude alebo nebude vládnuť v Sýrii – a súvisiaci príval utečencov… Skrátka, ani to nie je niečo, kvôli čomu by mal svet EÚ „potrebovať“.
Myslím si, že nemá zmysel sa nad slovami pani Mogheriniovej nejako dlhšie zastavovať. Z Bruselu napokon podobných velikášskych proklamácií aktuálne zaznieva kopa, v porovnaní s realitou všeobecne neobstoja, ich životnosť je efemérna, o obsahovom význame ani nehovoriac.
Ako môže vystúpenie z EÚ zmeniť zahraničnú politiku Británie? Môže využiť svoju „voľnosť“ a tradičné historické väzby napríklad na posilnenie svojich kontaktov s USA alebo niekdajšími časťami svojho imperiálneho systému? A čo môže táto pozícia svetu a Británii priniesť?
Na túto tému sa dá len špekulovať, pretože sa zdá, že brexit žiadnu zahraničnú politiku nemá. A o tom, ako bude raz zahraničná politika „nezávislej“ Británie vyzerať, zrejme rozhodne predovšetkým to, aká veľká alebo malá Veľká Británia bude – nezabúdajme, že odísť chcú Škóti, Severní Íri, oddeliť sa akosi bizarne chce aj Londýn. Mimochodom, Austrália sa pripomenula aspoň tým, že by rada vystúpila z Britského spoločenstva národov…
Ale ak naozaj zostane malá Británia pod vládou „brexiťákov“, tak asi o žiadnom prehlbovaní väzieb s USA nebude ani reč, pretože anglickí euroskeptici sa skôr videli v Rusku než v USA. A čo viac, USA dávajú prednosť štátom, ktoré im zobú z ruky – čo v praxi znamená okrem iného aj hromadný nákup amerických zbraní. Veľká Británia bola až doteraz najväčším únijným zbrojárom a na zbrane vynakladala 15 percent všetkých únijných výdavkov zbrojenia, ale malá Británia na niečo také nebude mať možno ani peniaze, takže aj záujem spoza Atlantiku bude adekvátny. Podľa mňa sa malá Británia bude zo všetkého najviac snažiť neprerušiť svoje – predovšetkým obchodné – zväzky s Európou a pristupovať k zahraničnej politike viac pragmaticky než ideologicky ako doteraz.
A čo môže svetu priniesť? Neviem, ako to poňať. Čo Veľká Británia svetu prinášala doteraz?
Turecký prezident Erdogan sa v posledných dňoch snaží vystupovať oveľa ústretovejšie ku krajinám, s ktorými mal doteraz napäté vzťahy, či už k Rusku, alebo k Izraelu. Aké sú podľa vás dôvody tejto zásadnej zmeny postoja?
Turecko pod prezidentom Recepom Erdoganom razilo nezriadenú sebavedomú politiku, v rámci ktorej sa dostalo do medzinárodnej izolácie – reč je o vydieraní Európy prostredníctvom migračnej „zbrane“, boji proti Kurdom, ktorí sú fakticky pod ochranou USA, zostrelení ruskej stíhačky… Postaviť sa jednému zo štyroch spomínaných pilierov geopolitiky by sa – s podporou ostatných – možno ešte dalo, ale trúfnuť si rovno na troch z nich, to už napĺňa okrídlený citát z filmu Frajer Luke: „Frajerina je na to nemať.“
V ostatných mesiacoch sa začali prejavovať dôsledky, či už v podobe vädnúcich obchodných väzieb, krachujúceho turistického priemyslu, vzďaľujúcej sa vízie bezvízového režimu s EÚ. Erdogan akoby s každým dňom strácal priestor na manévrovanie a jeho stále častejšie islamizačné výzvy voči občanom to nemohli nijako zastrieť. Zmena preto prísť musela a Erdogan tým znovu osvedčil svoj talent na politické prežitie. Najprv oslovil Izrael, ktorý býval významným tureckým obchodným aj vojenským partnerom, a to až do masakra na tureckej lodi Mavi Marmara, na palube ktorej izraelské komando pozabíjalo desať aktivistov, ktorí chceli prelomiť blokádu pásma Gazy. A keď už oslovil Izrael, obrátil sa aj na Rusko – s Putinom býval ešte relatívne nedávno „dobrý priateľ“. Ospravedlnil sa za zostrelenie stíhačky a potom už to išlo raz-dva. V stredu si už spolu volali a dohodli si vraj aj osobné stretnutie.
Všetko je pritom navzájom previazané, ale na pochopenie si musíme pozrieť mapu. Izrael aktuálne prehlbuje väzby s Ruskom a udržiava nadštandardné vzťahy s ďalším ruským regionálnym spojencom Egyptom. Káhira teraz Ankare odkázala, že na normalizáciu ich vzťahov postačí, keď Erdogan uzná legitimitu puču z roku 2013, v rámci ktorého bola zvrhnutá proturecká moslimsko-bratská vláda Mohameda Morsiho. A keď už sa teraz Erdogan podľa všetkého dohodol s Izraelom a Ruskom, nič už mu vlastne nebráni v obnovení vzťahov s Káhirou. A tak sa ponúka pohľad na vznikajúci ďalší – okrem „šiítskej“ osi Rusko – Irán – Sýria – Irak – Hizballáh – mocenský blok v regióne, do ktorého je Rusko pevne zapojené.
Pre nás je dôležité, že si Erdogan na normalizáciu nevybral Západ. Ale prečo by vlastne mal? Európa upadla do chaosu a do Únie by teraz vstupoval len úplný samovrah, USA budú ešte pol roka bez „funkčného“ prezidenta a následná budúcnosť je neistá, a tá integrujúca sa Eurázia je aj tak sľubnejšia ako krízami stíhané samozvané „pupky sveta“…
V utorok večer došlo v Turecku k teroristickému útoku na tamojšom letisku s desiatkami mŕtvych. Aké môže mať táto udalosť dôsledky pre tureckú politiku v regióne a vo svete?
Útok v Istanbule môžeme, samozrejme, vnímať ako nezvyčajne rýchlu reakciu Daeša práve na zbližovanie Turecka so židovským štátom a Ruskom, ktoré proti teroristom bojuje v Sýrii. Alebo netreba ani hľadať konkrétne dôvody. Stačí si spomenúť, že si USA kedysi zriadili al-Káidu na boj proti sovietskej okupácii Afganistanu a nasledoval 11. september. Turecko Daeš a ďalších teroristov v Sýrii vnímalo ako svoju predĺženú ruku v tamojšej vojne, obchodovalo s nimi, ponúklo im svoje územie na presuny bojovníkov aj dodávky zbraní, a teraz len prišla reakcia. Teroristický útok na letisko v Istanbule pritom nebol prvým svojho druhu a len napĺňa príslovie o tom, aké nebezpečné je hriať si hada na prsiach.
V každom prípade platí, že teroristi chcú ukázať, ktože to má situáciu v rukách, môžeme uvažovať rovno o pokuse preniesť sýrske vojny na turecké územie, teda fakticky na hranice Európy.
Pre Ankaru z toho všetkého vyplýva, že čas priateľských a obchodných kontaktov s Daešom, al-Káidou a ďalšími teroristami vypršal. Okrem vojny proti Kurdom sa tak zrejme priamo v Turecku otvorí ďalší vojnový front, ktorý bude možno ešte krvavejší, ale súčasne – na rozdiel od toho protikurdského – aj životne nevyhnutný. A z toho vyplýva, že Turecko zrejme radikálne zmení aj svoju politiku v sýrskej vojne, čo pre zmenu Rusku a Damasku podľa všetkého uľahčí ich operácie okolo Aleppa alebo Idlibu. Na podrobnosti si však pár dní počkajme.
Okrem reakcie Turecka na teroristický útok – aké budú podľa vás najdôležitejšie zahraničnopolitické udalosti nasledujúceho týždňa?
Nenapadá mi nič konkrétne, čo by sme mali sledovať. Veľa vecí sme prebrali a isté je, že tento rok opäť nečakáme žiadnu uhorkovú sezónu.
