Ekonóm Staněk: Bohatne len päť až osem percent populácie, zvyšok stagnuje alebo klesá. S príjmovou polarizáciou sa nedá robiť prakticky nič, aj keď…

0
Peter Staněk (Autor: TASR)

Už dlhodobo hovoríte o prehlbujúcej sa príjmovej a majetkovej nerovnosti vo svete.

Tvrdenia o bohatstve obyvateľstva, ktoré bohatne a narastá jeho majetok, ktoré často počúvame, nie sú pravdivé. Áno, týka sa to zhruba piatich až ôsmich percent populácie na planéte, ktorá má už skutočne obrovský majetok. Platí to, čo nakoniec odhalil za každú krajinu Oxfam (nezisková organizácia, ktorá sa zaoberá najmä majetkovou nerovnosťou na planéte – pozn. PL.sk), že päť až osem percent populácie vlastní 90 percent bohatstva v danej krajine. To už je univerzálny jav.

Zároveň počet tých, ktorí vlastnia väčšinu majetku, na planéte klesá. Keď si zoberiete dáta Oxfamu spred piatich rokov, tak to bolo 98 ľudí (rodín), ktorí vlastnia majetok ako 3,5 miliardy populácie. Potom ich bolo 84, teraz je to 61 ľudí (rodín) a smeruje to k tomu, že sa toto číslo zúži na dvadsať.

Týka sa príjmová polarizácia aj takzvaného vyspelého sveta?

Príjmová polarizácia sa prehlbuje aj vo vyspelých krajinách, v Nemecku, Francúzsku, Spojených štátoch či Japonsku. Kompenzuje sa to tým, že napríklad bohaté Nemecko malo predsa len úspory, ktoré si obyvateľstvo vytvorilo v 60. až 80. rokoch minulého storočia.

Dnes si už aj tam ľudia úspory vyberajú, ale tým „ochudobňujú“ základný kapitál väčšiny bánk a peňažné ústavy potom musia ísť na medzibankový trh. Tam síce od tých piatich až ôsmich percent bohatej populácie peniaze dostanú, ale pod podmienkou rizikovej prirážky. Dnes to už nie je len o rizikovej prirážke štátov, ale aj o rizikovej prirážke bánk.

Mimochodom, v prípade bánk asi tiež dochádza k „majetkovej polarizácii“.

Európska centrálna banka uskutočnila oficiálne sériu crash testov. V EÚ je celkovo 6200 bánk, 1200 je významných, dvesto supervýznamných. Ale v skutočnosti si zasa nechceme priznať fakt, že 85 až 90 percent bankového sektora drží v rukách osem konglomerátov. A to už nie sú nemecké, francúzske, talianske či španielske spoločnosti.

Týchto osem konglomerátov v sebe prepája penzijné fondy, lízingové spoločnosti, retail, investičné bankovníctvo či hedžové fondy. Je to obrovská koncentrácia finančných operácií, tokov, ktoré sú nadnárodné. Pri všetkej regulácii, ktorá je zavedená, ich nemáte možnosť kontrolovať.

Čo sa dá robiť s majetkovou polarizáciou obyvateľstva?

V podstate nič. Pred tromi rokmi vyhlásili na Svetovom ekonomickom fóre v Davose príjmovú polarizáciu za kľúčový rizikový fenomén budúceho vývoja na ďalších dvadsať rokov. Pred dvoma rokmi ho zaradili ako tretí kľúčový fenomén. Pri poslednom vlaňajšom Davose ho označili za mimoriadne rizikový faktor, ale je šiesty alebo siedmy.

Čo sa medzitým stalo? Ukazovatele takzvaného obnovenia hospodárskeho rastu sú síce minimálne, za celú planétu na úrovni 1,8 až dve percentá, ale je to hospodársky rast. Takže hovoríme, že síce rast je pomalý, ale už sme z najhoršieho vonku a krízu sme vyriešili.

Znamená to, že riziká spojené s poslednou veľkou krízou 2008 už nie sú také významné.

Áno a minimalizujú sa tým, že dochádza k nárastu minimálnej mzdy vo všetkých krajinách. Oficiálne ale Nemci priznali, že mzda v skutočnosti za posledných šesť rokov nerastie, ale mihlo sa to len ako správa v médiách a nikde ďalej sa to nerozpitvávalo. O tom, že mzdy vo Francúzsku, Taliansku a Španielsku stagnujú, sa nehovorí vôbec. Zdôvodňuje sa to aj tým, že produktivita nerastie. Ak sa to tak deje, nemali by rásť ani mzdy, ak nerastú mzdy, znamená to, že sa zachováva príjmová polarizácia. Ale pretože obyvateľstvo si berie veľkú časť spotreby na dlh, tak jeho osobná dlhová služba sa do budúcnosti stáva vysokým rizikom.

Ďalšiu vec, ktorú musíme mať na pamäti je, že v rokoch 2008 až 2010 sa zadlženosť obyvateľstva v Spojených štátoch, ktoré boli najviac postihnuté krízou, riešila komplexne. To znamená, že zákon o individuálnom konkurze a vyrovnaní viedol k tomu, že dlžníci požiadali súd o ochranu. Ten rozhodol, že dlžníci mali splatiť iba 60 až 65 percent dlhov a 35 až 40 percent dlhov si musí veriteľ odpísať.

Zabúda sa aj na to, že za prezidenta Baracka Obamu došlo otvorením ťažby plynu a ropy z ropných pieskov a frakovania plynu k zníženiu cien energií pre domácnosti a podnikateľov o 40 percent. Prispelo to k tomu, že americké domácnosti ušetrili 20 až 25 percent výdavkov. Navyše sa v USA vytvorilo 1,5 milióna pracovných miest a máte odpoveď, prečo znova Američania po kríze výrazným spôsobom obnovili spotrebu. Aj keď v období 2009 až 2011 najviac utlmili spotrebu domácností.

Aká je situácia v Európe?

V EÚ tiež platí zákon o individuálnom konkurze a vyrovnaní. Používa sa však menej. Ale vo väčšine súdnych rozhodnutí musí dlžník zaplatiť 80 až 85 percent záväzkov, 10 až 15 percent sa odpúšťa. K poklesu cien energií v podstate nedošlo a ľudia musia naďalej platiť vysoké sumy. Práve preto niekto prišiel s nápadom, že sa na starom kontinente spojí ekológia a úspory obyvateľstva a spustí sa energetická stratégia, ktorá má viesť k zatepleniu budov a zníženiu energetickej spotreby. Má to ušetriť 15 až 18 percent výdavkov domácností. Ale oproti USA s desaťročným oneskorením.

Okrem toho v Európe predsa len napriek príjmovej polarizácii prevláda určitá miera sociálneho vyrovnávania, v Spojených štátoch neexistuje. Znamená to, že príjmová polarizácia, ktorá sa naďalej prehlbuje, nespôsobuje také zásadné rozdiely.

Aj na starom kontinente sa po kríze vytvárali pracovné miesta.

Je pravda, že v Európe sa v období od roku 2010 do roku 2016 vytvorilo päť miliónov pracovných miest. Do pracovného procesu na starom kontinente sa zapojilo 2,5 milióna pracovníkov, rovnaká časť formálne chýba. To by bol argument, prečo rastú mzdy. Keď chýbajú pracovníci, zamestnávatelia platia viacej.

Prevažná väčšina z týchto 2,5 milióna ľudí však nerobí na plný pracovný úväzok, ale robí na čiastočný. Väčšina vytvorených pracovných miest je v nízkych príjmových skupinách a zväčša ide o kombinované pracovné miesta. Čiže už to nie je tradičný model pracovného miesta s plným výkonom či sociálnymi bonusmi.

A musíte sa na to pozrieť cez iný ukazovateľ. Podiel agentúrnych pracovníkov bol kedysi päť percent, dnes vo väčšine priemyselného sektora v Európskej únii tvorí 30 až 40 percent. Dokonca zdieranie tejto kategórie išlo tak ďaleko, že Európsky parlament prijal legislatívne úpravy na ochranu agentúrnych pracovníkov. Prečo by ich mali europoslanci chrániť, keby mali vysoké mzdy? Alebo ich zdierajú tak, že aj oni pri známej bruselskej byrokracii potrebujú začať ochranu tejto kategórie pracovníkov?

Agentúrnych pracovníkov však pribúda aj v slovenských priemyselných podnikoch.

Ako príklad možno spomenúť bratislavský Volkswagen, dnes tam už robí 38 percent agentúrnych pracovníkov, zvyšok tvoria kmeňoví. Na týchto sa vzťahujú sociálne bonusy, 13. a 14. plat, podnikové sociálne programy. Podiel tých, ktorí mali full-time job, plnú mzdu, sociálne bonusy a ochranu, však výrazne klesá. A nielen vo Volkswagene.

Logickým dôsledkom toho je, že mzdy potom v priemere nerastú, skôr stagnujú. Z toho vyplýva, že ak si chcú títo ľudia udržať životnú úroveň, musia si často brať pôžičky. A potom ich osobná dlhová služba začína dosahovať rizikové hranice.

Problémom je aj to, že ľudí, ktorí robia na čiastočný pracovný úväzok, ohrozuje akýkoľvek náhly výdavok. Napríklad, keď vám „odíde“ práčka, musíte si brať pôžičku. Podľa prieskumu Eurobarometra je v prípade náhleho výdavku, ktorý presahuje hodnotu päťsto eur ohrozených vyše 55 percent Európanov.

Čo takáto situácia môže spôsobiť?

Práve preto ľudia ako Robert Schiller či Joseph Stiglitz, ale aj ďalší ekonómovia čoraz viac varujú, že tento mechanizmus naisto zaručuje príchod ďalšej obrovskej krízy, založenej na nespotrebe, ale aj vnútornej virtualizácii finančného sektora. Kým objem reálnych tovarov a služieb sa za posledných dvadsať rokov zvýšil o 36 percent, finančný sektor zväčšil svoje výkony 180 percent.

Čo je to za výkon, pokiaľ len predávate a kupujete akcie nejakej virtuálnej firmy? Jednoznačne sa ukazuje, že nielen spomínaný život na dlh, ale aj „ondulovanie horúceho vzduchu“ virtuálneho finančného sveta narazí jedného dňa na hranice reality. Prosto miera odtrhnutia sa od reálnej ekonomiky bude taká vysoká, že finančný sektor imploduje sám do seba.

Práve preto rozumní ekonómovia upozorňujú na tieto procesy, a keďže politické elity prijali tézu, že všetko je v poriadku a nič netreba riešiť, tak tomu nechávajú voľnobeh. Ale je to len otázka času, kedy stret rizikových faktorov vytvorí nadkritickú masu a spôsobí to, čo sme videli v roku 2008.

Krízu v roku 2008 spôsobilo najmä hypotekárne „prehriatie“ v Spojených štátoch.

Aj na Slovensku máme v súčasnosti hypotekárny boom. Kto by si nebral hypotéku, keď máme také nízke úroky. NBS to trochu zbrzdila, požaduje, aby banky nedávali 100-percentnú hypotéku, ale len 80- až 90-percentnú. Všetci platia hypotekárne úrokové platby na úrovni päť až šesť percent, niektorí dokonca len 1,5 až dve percentá.

Ale ak mzdy stagnujú a náhodou dôjde k zvýšeniu týchto percent, aký to bude dôsledok na situáciu väčšiny zadlženého obyvateľstva? Nebude fungovať presne to, čo sa stalo v Spojených štátoch v roku 2008, kde veľkú časť nehnuteľností banky zhabali. Museli ich však veľmi rýchlo predávať pod cenu, lebo náklady na udržiavanie zabratých nehnuteľností boli príliš vysoké. Bude to znamenať, že dôjde len k tomu, že špekulanti, ktorí majú peniaze, budú čakať na situáciu, v ktorej banky zoberú dlžníkom byty, skúpia ich za lacný peniaz a potom ich budú prenajímať ako dlhodobý zdroj príjmov. To len opäť prehĺbi príjmovú polarizáciu.

Napokon aj my na Ekonomickom ústave SAV robíme už jedenásť rokov štúdiu, ktorá mapuje 4,7 milióna ľudí na Slovensku z hľadiska výšky príjmov. A v nej máte odpoveď na to, či u väčšiny obyvateľov mzdy rastú, alebo stagnujú. Stagnujú.

Pozrite sa na ďalšiu vec. Zoberte si rozdiel medzi výškou sľubovanej mzdy v inzerátoch a tým, čo vám dajú po nástupe do práce. Prevažná väčšina nikdy nedosiahne to, čo im sľubovali v inzerátoch. A už vôbec nie ako trvalý rast po skúšobnej lehote. Takže je zrejme nejaký rozdiel medzi ekonomickou realitou a tým, čo chápeme ako vyjadrenie reality cez štatistické čísla.

Aký by ste však ponúkli recept na riešenie týchto problémov?

Nemôžete to uviesť k normálnejšiemu vývoju pokiaľ prijmete dogmu, že hospodársky rast je jediným faktorom charakterizujúcim úspešnosť danej spoločnosti.

A pokiaľ by takáto dogma neplatila?

Tak môžete prijať dogmu, ktorú napríklad rozvíja jeden taliansky a jeden japonský profesor. Vychádzajú zo zmenšujúcej sa ekonomiky a zdôvodňujú to celkom logicky a správne.

Po prvé, ak väčšina populácie starne, pravdepodobne nebudú mať takú spotrebu ako mladí. Po druhé, ak vo väčšine krajín obyvateľstvo nad 65 rokov tvorí 40 až 50 percent vnútroštátnej spotreby, klasický príklad je Nemecko, aké platy budú mať budúci dôchodcovia? Také, ako mali doterajší penzisti alebo platí vyjadrenie kancelárky Merkelovej, že budúci nemeckí dôchodcovia sa musia pripraviť na podstatne skromnejší život, lebo budú mať podstatne menšie dôchodky.

A tretia poznámka. Ak prijmete tézu, že chcete vidieť reálny stav ekonomiky, musíte začať hovoriť o skutočnom stave pravdu. O tom, aké sú daňové úniky, aký je rozsah korupcie, akú sú čierne a sivé toky v ekonomike, pretože napríklad ten jeden bilión eur v EÚ z korupcie znamená jednu zásadnú vec. To nie je len presun peňazí od jedného k druhému. O to je drahšia prevádzka každej spoločnosti, každého štátu. A predstavte si, aké by to tu bolo, keby sa tie tri miliardy eur, ktoré Eurostat ročne uvádza ako korupciu za Slovensko, investovali do zdravotníctva, školstva, penzijného systému či dopravy.

- Reklama -