EÚ je stále „najveselší barák svetového kapitalizmu“. Hádam ani NATO nie je tak mimo, aby tu vznikol konflikt, myslí si odborník z prognostického ústavu

0
Richard Filčák z Prognostického ústavu SAV (Autor: rp)

Ako by ste zhrnuli sociálno-ekonomický vývoj v modernej Slovenskej republike od jej vzniku?

Vývoj na Slovensku musíme chápať v nejakom kontexte toho, čo prebiehalo v kľúčových krajinách Západu. Slovensko v deväťdesiatych rokoch naskočilo do rozbehnutého vlaku diskusie o tom, čo ďalej v ekonomickej, sociálnej a environmentálnej oblasti. Tá bola od sedemdesiatych rokov veľmi silne ovplyvnená neoklasickou, respektíve neoliberálnou ekonomikou, ktorú presadzovali hlavne Američania a Angličania a známy tandem Margaret Thatcherová a Ronald Reagan. Je to na Západe obdobie zmien po tom, čo Eric Hobsbawm nazýval zlaté časy povojnového kapitalizmu sociálneho štátu na Západe. Nastal posun k znižovaniu výdavkov sociálnej pomoci, posun k privatizácii a liberalizácii verejných statkov.

To bol kontext, v ktorom Československo začalo svoju transformáciu. Nie je prekvapivé, že tým, že sme malá krajina, ktorá sa potrebovala niekam integrovať, tak sme ideologicky prebrali väčšinu týchto konceptov. Z toho vyplývala veľmi silná a veľmi rýchla privatizácia, realizovaná často princípom, že sa najprv zhaslo a potom sa čakalo, ako sa to skončí. Keď sa na to dnes dívame spätne, vidíme, že boli aj iné názory, ako československú ekonomiku transformovať, možno spravodlivejšie, možno bez výpredaja všetkého, čo sa dalo. Tie ale veľmi rýchlo narazili a skončili. Z hľadiska vývoja má Slovensko špecifikum v tom, že je to interne veľmi zraniteľná krajina a to sa týka aj prípadného odporu. Václav Klaus mal kedysi taký bonmot, že Slovákom sa ľahko presadzujú reformy, pretože nemáme silnú odbornú a verejnú diskusiu, vplyvné odbory či profesne organizované skupiny, ktoré by bránili presadzovaniu tvrdších reforiem, ktoré tu nastali hlavne po roku 1998. Myslel to pozitívne, ale je to v podstate smutné konštatovanie stavu.

Po skončení mečiarizmu to začalo smerovať k presadzovaniu primitívnej rovnice viac voľného trhu sa rovná väčšia demokracia. V extrémnom prípade sa hovorilo o tom, že tu bude niečo ako Singapur, teda absolútne posilnenie ekonomických práv kapitálu na úkor práv ľudských. Pričom medzi ľudské práva sa u nás systematicky a cielene nezaraďujú práva sociálne. Čo, samozrejme, vyvolalo v spoločnosti prudkú reakciu druhej strany, pretože každá akcia vyvoláva reakciu. To, že tieto reformy boli úspešné, sa podľa mňa často interpretuje príliš úzko. Čiastočne boli úspešné ani nie pre samotné reformy, ale aj preto preto, že Slovensko sa otvorilo zahraničnému kapitálu a jednoducho prestalo byť pokladané za rizikovú krajinu. Čiže je veľmi veľká otázka, či by tie zahraničné investície sem neprišli pri inom priebehu ekonomickej reformy po roku 1998.

Je to samozrejme akademická otázka. Reformátori, ktorí si na nich postavili kariéru, vám povedia, že nie, druhí povedia, že reformy nemuseli byť až také tvrdé a príliš posilnili silu kapitálu na úkor ľudí. Vyvolali nevyhnutnú protiakciu a aspoň podľa môjho náhľadu viedli k posunu vo vyjadrení protestu spoločnosti. Dostal sa k moci Smer, ktorý začal atakovať koncept permanentnej reformy z pozície sociálne demokratického konceptu sociálneho štátu. I keď nakoľko sú presadzované riešenia sociálne demokratické, nakoľko je to hlboké alebo povrchové, je, samozrejme, na debatu. Ale minimálne v rétorickej rovine ľudia podvedome chceli väčšiu mieru sociálnej ochrany a zasahovania štátu do ekonomiky. Chvíľu to vydržalo. Momentálne sme v tranzitnej dobe, čakáme, kde sú limity súčasného rastu, ako sa bude vyvíjať EÚ a ako sa to prejaví u nás.

Predpokladáte zachovanie súdržnosti EÚ?

Európsku úniu musíme nevyhnutne chápať v historickom a globálnom kontexte. Z hľadiska historickej analýzy môžeme krajiny rozdeliť na jadro, semiperifériu a perifériu, pričom krajiny jadra sa vždy presúvajú (Wallersteinova teória svetových systémov). Pôvodne jadrom boli Benátky, potom to boli Spojené holandské provincie, potom bolo jadro Anglicko, čiastočne západná Európa, neskôr Amerika. Dnes sa jadro posúva do Ázie a Pacifiku, do Číny. EÚ možno relatívne klesá, ale stále je to „najveselší barák svetového kapitalizmu“ a je o čo bojovať. Globálne posuny si uvedomuje a odpoveď je zomknúť šíky.

Potom sú krajiny semiperiférie, ktoré oscilujú. Buď k jadru, alebo preč od neho. Slovensko je typická krajina semiperiférie, ktorá sa za uplynulé obdobie vďaka prístupu k EÚ, geopolitickej polohe, veľmi priblížila k jadru. To má rôzne pozitívne, ale možno aj negatívne dôsledky. Pozitívne v tom, že Slovensko od svojho vstupu do EÚ v roku 2004 prešlo neuveriteľným modernizačným procesom. To vidíme v každej úrovni štátnej správy. Vidíme to na kvalite riadenia štátu. Objektívne, vstup do EÚ tomu dal kontext, víziu, v mnohých oblastiach sa Slovensko sprofesionalizovalo. Je to moderná krajina, hoci ak človek počúva niektorých ľudí, tak by mohol mať pocit, že je to nejaká džamahírija. Investovalo sa neuveriteľné množstvo peňazí do infraštruktúry, nielen do diaľnic, do vodovodov, kanalizácií…

Môžeme sa však na ten pohár pozerať ako na poloprázdny alebo poloplný. Môžeme všetko kritizovať na základe toho, že sa dalo aj lepšie a premrhali sa peniaze z európskych fondov, čo je možno čiastočne pravda, ale prečo by práve fondy mali byť výnimka. Na druhej strane nemali by sme vylievať z vaničky vodu aj s dieťaťom, pretože v mnohých oblastiach sa kvalita infraštruktúry, školstva a vzdelávania zlepšila. Ku kritike, že to nebolo dosť, vám poviem asi toľko. Slovensko veľmi ťažko vyhrá majstrovstvá sveta vo futbale, pretože na to nemáme ekonomické, sociálne podmienky. Nie je na to jednoducho dostatočne ekonomicky silné ani nemá dostatočne veľkú populáciu, ktorá by vygenerovala širokú špičku. Takisto je ťažké si predstaviť, že by sa Slovensko stalo ekonomickým tigrom. Ten progres je vždy v rámci nejakých mantinelov, daných surovinovou základňou, geopolitickým a geografickým postavením, úrovňou vzdelania a podobne.

Pri komplexnom pohľade v niektorých ukazovateľoch stúpame, v iných klesáme. Keď budete pracovať pre koalíciu, môžete tvrdiť, že pohár je poloplný, v opozícii zasa, že je poloprázdny. Objektívne ekonomické ukazovatele ukazujú progres aj regres. Inak sa na to pozeráte, keď ste obyvateľ Bratislavy a inak, keď žijete v regióne, kde máte nezamestnanú polovicu rodiny a druhú polovicu máte v zahraničí. Posledných desať-pätnásť rokov stúpajú regionálne a sociálne rozdiely. Bohužiaľ asi budú stúpať ďalej a aj keď pracujem v tejto oblasti a dosť sa venujem kohézii, nevidím nejaké veľké svetlo na konci tunela. Myslím si, že tie trendy sú súčasťou kapitalistickej ekonomiky a veľmi ťažko ich možno ovplyvniť nejakými limitovanými opatreniami.

Druhá línia je vlastne sila štátu, ktorá podľa mňa veľmi súvisí s tým, že štáty sú čoraz menej schopné získavať dane. To je globálny problém, pre ktorý naráža aj koncept sociálneho štátu, väčšej intervencie alebo zlepšovania niektorých podmienok. Jednoducho v systéme, kde máte milión možností pre korporácie, alebo už aj pre malých a stredných podnikateľov, ako optimalizovať daňový základ, obchádzať zákony, je jasné, že štát má aj napriek makroekonomickým charakteristikám rastu relatívne menej a menej peňazí na investície do školstva, vzdelávania a na ďalšie veci. Otvorená ekonomika umožňuje znižovanie príjmov štátu. Na to sa však, bohužiaľ, v politickej debate nikto nezameria.

Najjednoduchšie je všetko zvaliť na korupciu. Tá sa nafukuje do biblických rozmerov. Netvrdím, že nie je, je veľká, zrejme väčšia ako v Škandinávii, ale je obrovská aj v iných krajinách. Vezmime si, ako skončil Helmut Kohl v Nemecku, ktoré sa nám dávalo za vzor. Korupcia je problém, ale nie základný. Používa sa ako politický nástroj, pretože je najľahšie pochopiteľná. Kľúčové výzvy pred našou krajinou také zrozumiteľné jednoducho nie sú. Ak máme seriózne hrať a benefitovať z možností, ktoré nám dáva integrujúca sa Európa, musíme trocha dospieť a namiesto žabomyších vojen mať dlhodobú koncepciu a jasné a progresívne stanoviská. Inak sa prepadneme na okraj záujmu.

Existuje pojem sociálny darvinizmus, vo verejnom priestore sa v tejto súvislosti skôr používajú eufemizmy ako finančný žralok, prípadne vlk z Wall Street. Nakoľko je podľa vás sociálny darvinizmus prítomný alebo určujúci z hľadiska sociálno-ekonomických vzťahov a trendov?

Boj o život a prírodný výber ako hybná sila spoločenského vývinu bez regulácie vedie do pekla. Už Karl Marx rozvíjal teóriu o tom, že po každej ekonomickej kríze dochádza k tomu, že väčšie ryby žerú menšie a to sa presne ukazuje aj po roku 2008. Akumulácia a koncentrácia kapitálu je v kapitalizme základný, železný zákon. To znamená, biblicky povedané, kto má, tomu bude nevyhnutne ešte pridané, a kto nemá, tomu bude aj ubrané. Úlohou štátu ako arbitra je práve zabezpečiť, aby tí veľkí neboli príliš veľkí a aby tí menší dostali tiež svoj diel koláča. Ak to nerobí, vzniká sociálno-ekonomické napätie a v extrémnom prípade revolúcia. Tá momentálne u nás nehrozí, keď pre nič iné, tak z dôvodu starnutia populácie a podobne, ale je to seriózny problém. Čím sú tí hráči väčší, je aj výber daní komplikovanejší, pretože pre veľké finančné skupiny je oveľa jednoduchšie diverzifikovať akcie tak, aby ich zdaňovanie bolo viac-menej virtuálne. Nemusíme ísť až k Applu, Googlu alebo Starbucksu, vidíme to aj v našom priestore.

Väčšinou po určitom období došlo k nejakej vojne alebo ku kolapsu, ktorý znova rozdal karty. Vymazali sa dlhy, prerozdelili sa pozície a podobne. Momentálne, našťastie, máme veľmi dlhé obdobie mieru a prosperity, ale z ekonomického hľadiska to napomáha koncentráciu bohatstva a jej rastom sa zvyšuje vplyv oligarchov na politiku. Mnoho sociológov dnešné Spojené štáty označuje už za úplnú oligarchiu. Sú štúdie, koľko stojí zvolenie za senátora, to sú miliónové sumy, zvolenie Obamu stálo miliardu dolárov, neviem teraz koľko stál Trump… To isté v malom nastáva u nás. Aby ste boli zvolený, potrebujete peniaze, aby ste mali peniaze, musíte sa k niečomu zaviazať… Ak nebudeme proti tomu podnikať kroky, skončíme v demokracii virtuálnej reality alebo v nejakej novej forme sociálneho konfliktu.

To už potom naozaj nemá opodstatnenie hovoriť o demokracii, možno ešte o oligarchickej demokracii?

Druhá stránka mince je, že tých dole je vždy viac ako tých hore, a pokiaľ máte akú-takú demokraciu, tak musíte robiť chlieb a hry. Ak ich nerobíte, tekutý hnev tých dole rastie. Problém je, že štát ako arbiter musí balansovať záujmy jednej aj druhej strany a tie sú úplne protichodné. Ak tí dole nemajú aspoň ilúziu sociálneho vzostupu, tak by najradšej tých hore nabrali na vidly a tí hore by najradšej neplatili vôbec nič, pretože si myslia, že prispievajú dosť vôbec už tým, že existujú. Toto je vlastne podstata sociálneho konfliktu.

Slovensko v tomto kontexte je presne krajinou, kde tento konflikt stúpa. Možno aj preto, že máme veľmi nízky podiel mzdy na HDP. Produktivita práce stúpa, ale zisky kapitálu voči príjmom zamestnancov sú vyššie ako inde. To znamená, že ľudia pracujú, majú porovnateľnú, ak nie vyššiu produktivitu práce ako niekde na Západe, ale relatívne dostávajú menej. Vidia to a nepáči sa im to. Buď odchádzajú do zahraničia, pokiaľ môžu a majú dosť schopností, alebo nemajú doma starých rodičov, alebo sedia doma a protestujú. To je podstata protestnej revolty. Keď toto nebude riešené, tak podľa mňa bude extrémizmus stále rásť. Nepotlačíte ho zákonmi ani tým, že budete hovoriť, čo Kotleba robí. Dá sa potlačiť jedine pocitom ľudí, že systém je funkčný a pracuje pre nich, nie proti nim.

Dokedy myslíte, že je možné globálne uhrať chlieb a hry?

Keď sa pozriete na výzvy generálneho tajomníka OSN na rok 2018, tak napríklad hrozba vojny je jednou z popredných, Hodiny súdneho dňa sa posúvajú k dvanástke… Nemyslím si, že momentálne priamo tu hrozí konflikt. Hádam ani NATO nie je tak mimo, aby tu vznikol konflikt, ktorý by maximálne tak krátkodobo potešil pobaltské republiky so svojimi fóbiami a niektorých našich „vojnových štváčov“. Ale je možný konflikt v Severnej Kórei. Keď človek pozerá analýzy, sme naozaj od toho na chlp. Čo by to znamenalo, akú dominovú reakciu by to vyvolalo, to absolútne netušíme. Sme možno kúsok od ďalších vojen na Blízkom východe spustených Trumpovým rozhodnutím presunúť ambasádu. Nemusí to mať priamy vplyv, väčšinou ide o proxy vojny niekde relatívne ďaleko, aj keď v prípade jadrového konfliktu by to bolo veľmi zaujímavé.

Skôr však dôjde k vyvolaniu nestability a napríklad to bude viesť k ďalším utečeneckým krízam a ďalšiemu rastu napätia. Keď sa pozrieme na problematiku zmeny klímy, tak severná časť Afriky a Stredný východ budú v priebehu ďalších desaťročí neobývateľné. To netvrdia zelení radikáli, ale napríklad aj socio-ekonomické analýzy OSN, Bundestagu, CIA, v každej sa uvádza, že v týchto regiónoch stúpa teplota, čoraz menej sa dajú pestovať plodiny a stúpa napätie. Aj sýrsky konflikt čiastočne odštartovalo to, že vidiecke oblasti boli zasiahnuté suchom, ľudia sa nasťahovali do miest. Štát im nebol schopný poskytnúť potravu, tak boli naštvaní, začali revolty. Takže ekonomické faktory v politike a v spokojnosti alebo nespokojnosti ľudí hrajú veľmi kľúčovú úlohu.

Keď ste spomenuli Severnú Kóreu, vyzerá to tak, že v oligarchických USA určujú politiku záujmy vojensko-priemyselného komplexu…

S termínom vojensko-priemyselný komplex prišiel prezident Dwight Eisenhower. V žiadnom prípade to nebol pacifista ani ľavičiar, ale kovaný generál armády, ktorý v päťdesiatych rokoch prišiel prvý s tým, že sila vojensko-priemyselného komplexu v americkej politike brutálne narástla. Boj o zdroje od druhej svetovej vojny opisuje výborná kniha od Howarda Zinna. Máte určitý koláč a keď chcete dať polovicu na armádu, tak niekomu musíte zobrať. V každom rozpočte sú väčšinou najväčšia časť mandátové a sociálne výdavky, pretože jednoducho dôchodky, zdravotnú starostlivosť, školstvo musíte nejakým spôsobom platiť. Sú to veľké náklady. Čím viac rastú výdavky na armádu, tým viac musíte okresávať peniaze inde. Keď napríklad skutočne začneme dodržiavať ten dvojpercentný záväzok, ktorý vlastne ani právnym záväzkom nie je, tak to znamená že tie peniaze, čo investujeme do tankov, budú niekde chýbať… Dve percentá sa zdajú opticky málo. Keby nemecká ekonomika dávala dve percentá na armádu, tak by im musela neuveriteľne narásť vojenská sila. Už len z psychologického hľadiska to vzbudzuje dosť veľké obavy, keď vám narastie takáto obrovská armáda za humnami. Je to ako dominové kocky, ťuknete sem a neviete kde vám to vypadne z druhej strany.

Čo sa týka národnej hrdosti, možno vypozorovať nejaký vývoj od vzniku Slovenskej republiky?

V deväťdesiatych rokoch som sa pomaly bál povedať, že som zo Slovenska, lebo som mal pocit, akoby som povedal, že som z nejakej obskúrnej krajiny na konci sveta. Vybuchovali tu autá, unášali prezidentské deti a imidž krajiny bol veľmi zlý. Dnes sme rešpektovanou krajinou, vonku sa k Slovensku hrdo hlásim a nie som sám. Myslím si, že máme byť na čo hrdí. Nie sme Škandinávia, nie sme Nórsko sediace na rope, na druhej strane máme neuveriteľné množstvo šikovných ľudí, slovenskí delegáti v Bruseli posúvajú svojimi vystúpeniami debatu o únii ďalej… Myslím si, že ten obraz sa zmenil. V 90. rokoch si veľká skupina ľudí myslela, že to pôjde úplne dole vodou, mladí ľudia mali pocit, že je to koniec sveta. Momentálne taký pocit nemáme. Aj keď sa situácia u nás môže v priebehu niekoľkých rokov veľmi radikálne zmeniť. Na to, aby bol človek hrdý na svoju krajinu, musí aj trocha veriť jej príbehu a tomu, že to tu funguje a má to budúcnosť. Ide aj o to voči komu sa porovnávame.

Nemám ilúziu o tom, ako to vyzerá na Západe. Nemusíme spomínať Ameriku ako extrémny príklad, pretože je to krajina s oveľa lepším imidžom, ako je reálny stav. Možno preto sú takí nervózni, lebo imidž im Trump rozbíja. Je vzor Taliansko? Podľa dlhodobých prognóz bude na tom za chvíľu časť východnej Európy oveľa lepšie ako mnohé regióny Portugalska a Grécka…

Ktorú krajinu alebo prístup by ste dali Slovensku za vzor?

Ja som asi ovplyvnený Škandináviou, študoval som tam a relatívne dosť dlho som tam pobýval. Pre mňa je škandinávsky model stále najlepší. Je nudný, možno chladný, takisto majú svoje problémy a z tej premiery stability musia občas písať detektívne príbehy, kde každú chvíľu niekto rozreže ženu na pätnásť častí a povešia ju po balkóne. Ale funguje to. Typický príklad – keď som bol pred nejakými rokmi vo Švédsku, diskutovala sa dôchodková reforma, nakoľko privatizovať dôchodky. Bola tam neuveriteľne komplikovaná a komplexná diskusia od posledného vrátnika až po všetky špičky, každý o tom rozprával. Diskutovali pracovné skupiny, odbory, armáda, všetci. V určitom bode došli k názoru, že súkromné penzie sa oplatia ľuďom, ktorí majú príjem nad určitú vyššiu sumu a pre ostatných je výhodnejšie ostať v penzijnom systéme. To bola spoločenská zhoda, dohodli sa, odsúhlasili to, systém ide ďalej.

U nás sa rýchlo prijme zákon a potom sa začne diskusia. Prijmeme zákon o dôchodkoch a potom zrazu zisťujeme, že tie fondy ani zďaleka tak nevynášajú, ako sa hovorilo a v podstate smerujeme k tomu, čo sme videli v Pinochetovom Čile. Niektoré generácie po vstupe do dôchodkového veku nemajú príjem ani na hranici životného minima. Preto dávam za príklad Škandináviu, kde existuje silná verejná diskusia a silné záujmové skupiny, ako napríklad odbory, ide tam o spoločenský dialóg a keď sa na niečom dohodnú, tak to budú uplatňovať. Fíni sú podobný príklad, majú dlhodobé rozvojové stratégie, prijímané na desať rokov. Napríklad prijali, že do roku 2030 úplne prejdú na vykurovanie biomasou, budú pestovať technické lesy, všetci s tým súhlasia. U nás sa pohybujeme od mantinelu k mantinelu, obviňujeme sa navzájom, kto je väčší zlodej, ale realita nám uniká. Toto je možno v dlhodobom horizonte naša najväčšia slabina.

- Reklama -