Na predstavení svojej knihy Evropské rozpory ve světle migrace ste koncom októbra povedali: „Povinné kvóty budú možno minulosťou, ale neradujme sa. Európska únia chce na prerozdeľovanie utečencov vytvoriť svoju legislatívu, takže by sa už Brusel potom s nikým nebavil a rovno by posielal migrantov do jednotlivých štátov na základe novovytvorených pravidiel. Nechcem však šíriť paniku, o tom sa bude ešte rokovať okolo Vianoc, potom budeme múdrejší.“ Bol vyslovený názor, že takzvaný Dublin 4 bude znamenať definitívne ukončenie suverenity členských krajín EÚ. Prestanú mať i to najmenšie právo rozhodovať o tom, kto bude žiť na ich území. O čo teda v návrhu ide?
Táto problematika je dosť zložitá, ale pokúsim sa ju opísať stručne. V septembri 2015 Komisia podporovaná Európskym parlamentom rozhodla o povinných kvótach žiadateľov o azyl. Vtedy sa predovšetkým v Grécku a Taliansku zhromaždilo už toľko migrantov, že tieto hraničné krajiny naliehali, aby sa o prichádzajúcich ľudí podelili všetky štáty EÚ. Bolo to v čase, keď Angela Merkelová pozývala do Nemecka všetkých Sýrčanov a keď Maďari zablokovali stavbou plota takzvanú balkánsku trasu. Podľa povinných kvót si mali členské štáty medzi sebou rozdeliť stanovené počty migrantov v priebehu nasledujúcich dvoch rokov. Tento časový úsek uplynul a zo všetkých krajín EÚ naplnilo povinné kvóty len niekoľko z nich, napríklad Malta a Fínsko.
Európska komisia preto hľadá nový spôsob, ako po neúspechu kvót uľaviť krajinám, ako sú Taliansko či Grécko, a rozmiestňovať prichádzajúce osoby podľa iného (opäť povinného) kľúča. Podľa doteraz platných dohovorov o zaobchádzaní so žiadateľmi o azyl je povinná riešiť ich žiadosti tá krajina, do ktorej ako do prvej v Európe vstúpili. Tieto zákony vznikali v čase, keď nikto netušil, aký prúd migrantov sa vydá cez Stredozemné more a aké preťažené budú predovšetkým Taliansko a Grécko.
Aby týmto dvom krajinám odľahčila, Komisia teraz navrhuje nový mechanizmus. Prečítam vám ho doslova: „Malo by dôjsť k vytvoreniu nápravného alokačného mechanizmu, ktorého cieľom je zaistiť spravodlivé rozdelenie zodpovednosti medzi členskými štátmi a rýchly prístup žiadateľov ku konaniam o udelení medzinárodnej ochrany, aby sa predišlo situáciám, keď niektorý členský štát čelí neprimerane vysokému počtu žiadostí o medzinárodnú ochranu, za ktoré je zodpovedný.“
Zrozumiteľne sa to dá preložiť takto: Každému, kto príde cez Stredozemné more, vezmú v Taliansku či Grécku odtlačky prstov a urobia s ním krátky pohovor. Jeho spis potom poputuje priamo do Bruselu. Tam rozhodne úrad s názvom Agentúra Európskej únie pre azyl, do ktorej krajiny bude žiadateľ o azyl pridelený. Pri rozhodovaní sa bude zohľadňovať počet obyvateľov jednotlivých členských štátov, výkonnosť ich ekonomiky a stupeň nasýtenia krajiny migrantmi. Výsledkom bude, že prichádzajúci ľudia budú rozmiestňovaní do jednotlivých krajín čoraz rovnomernejšie.
Aké z toho plynú najväčšie riziká?
Ak by bol takýto zákon na európskej úrovni prijatý, tak česká vláda by už nemohla hovoriť ani do toho, koľko žiadateľov o azyl nám v akých krátkych intervaloch pridelia, ani do ich zloženia, napríklad podľa miery kvalifikácie a dosiahnutého vzdelania. Ak príde niekto, kto už v Európe študoval či pracoval, pôjde prednostne do krajiny, kde to pozná. Podľa môjho názoru, ktorý sa v tomto prípade opiera len o sedliacky rozum, to znamená, že tých kvalifikovanejších si rozoberú hlavne Francúzi, Nemci, jednoducho krajiny, ktoré majú zahraničných študentov z tretieho sveta viac než my. K nám budú prideľovaní predovšetkým tí, ktorí sa v Európe ocitnú prvýkrát, budú bez kompetencií, budú bez prostriedkov a bez rodín, ktoré by sa o nich mohli aspoň čiastočne postarať.
V akej fáze je to celé prijímanie, čo nás čaká?
Pred dvoma týždňami sa v Štrasburgu hlasovalo, či začať rokovania o tomto novom mechanizme medzi parlamentom a radou. Zo 751-členného europarlamentu nás proti takémuto rokovaniu hlasovalo tuším 175. Boli sme prehlasovaní veľkou väčšinou. Z toho si môžete urobiť obrázok, ako asi skončí samotné hlasovanie o vecnom návrhu. Ešte nedávno to vyzeralo, že toto hlasovanie prebehne do konca tohto roka. Teraz sa zdá byť isté, že procedúry sa budú ťahať ešte niekoľko mesiacov. Uvidíme, čo s tým tempom prerokúvania urobí prípadná nová vlna migrantov, ktorá môže prísť, len čo sa zlepší počasie.
O aký nátlak v súvislosti s rokovaním o Dubline 4 išlo, ako ste spomenuli?
My, ktorí sme boli proti, sme dostali vyčítavý list od nášho talianskeho predsedu frakcie a tieňová spravodajkyňa vyjadrila znechutenie nad našimi postojmi. To aj napriek tomu, že z celej frakcie, ktorá má 191 členov, sa nás odvážilo hlasovať proti len sedem: traja Česi, traja Slováci a jeden poslanec z Litvy. Dodatočne sa k nám pripojil ešte jeden Maďar, ktorý zmenil hlasovanie.
Akú rolu v celom procese budú hrať členské štáty? Na summite v Bruseli sa hovorilo, že členské krajiny by mali vo veciach migrácie rozhodovať jednomyseľne…
Európsky parlament nemôže prijať zákon, ktorý by zavedenie nového mechanizmu záväzne nariaďoval. Ale keď za pár týždňov či možno mesiacov poslanci europarlamentu návrh odhlasujú, bude to pri rokovaní s premiérmi a ministrami členských krajín slúžiť ako argument svedčiaci o tom, aká je „vôľa európskeho ľudu“.
Odbojným premiérom a ministrom sa potom bude vzdorovať zase o niečo ťažšie. Navyše mám podozrenie, že jednomyseľnosť v Európskej rade sa bude vyžadovať len určitý čas. V prípade povinných kvót sa tiež najskôr spoliehalo na to, že budú prijaté jednomyseľne. Až v ďalšom kole sa použilo právo väčšiny. Išlo vtedy o ministrov vnútra členských krajín a český minister Chovanec patril k tým, ktorí boli prehlasovaní.
Čo teda robiť v prípade prehlasovania? Postaviť sa na odpor?
V každom prípade by sme mali čo najskôr zostaviť funkčnú vládu a konzultovať so susedmi z V4, s Rakúskom a možno aj s ďalšími krajinami EÚ spoločný postup.
