Prekvapilo vás, že Rusko opúšťa na príkaz prezidenta Vladimira Putina Sýriu, alebo ste to čakali? Do Ruska sa má vrátiť veľká časť leteckých síl nasadených v Sýrii, zostane tam podľa ruských zdrojov len asi tisíc členov vojenského personálu a systém protilietadlovej obrany na dvoch sýrskych základniach.
To muselo prekvapiť každého, keď Rusi ohlásili stiahnutie svojich jednotiek a Putin vyhlásil, že svoje ciele dosiahli. Myslím si, že to muselo byť všeobecné prekvapenie, a kto tvrdí, že to tušil, si podľa mňa musí vymýšľať, pretože tomu, že sa Rusko na takýto krok odhodlá, nič nenasvedčovalo, aspoň podľa informácií, ktoré sme mali k dispozícii.
Ako si tento krok vysvetľuje? Skutočne je dôvodom stiahnutia väčšiny síl ruského letectva zo Sýrie, že „ruská armáda splnila základnú uloženú úlohu“, ako vyhlásil ruský prezident, a to aj napriek tomu, že vojnový konflikt stále pokračuje?
Myslím si, že tých dôvodov, prečo sa Rusi čiastočne stiahli, je niekoľko. Po prvé ten, že prebombardovali cestu sýrskemu prezidentovi Bašárovi Asadovi k mierovým rokovaniam, takže je v zásade v oveľa lepšej vyjednávacej pozícii, ako bol predtým, než Rusko vstúpilo do tohto konfliktu. O tom niet pochýb. Po druhé: tým, že Rusko ohlásilo, že nebude bombardovať, ja nepoužívam výraz umiernenú sýrsku opozíciu, ale že už nebude bombardovať sýrsku opozíciu, ale iba Islamský štát a an-Nusrá (sýrska odnož al-Káidy – pozn. red.), podporili celkom nepochybne chuť sýrskej opozície ukončiť vojnu, pretože to je aj v záujme Ruska, aby sa vojna v Sýrii skončila. Tretia vec je, že Rusko prišlo s diplomatickou iniciatívou, ktorá bola celkom nepochybne konzultovaná a zladená s postojom Bašára Asada. Po štvrté, Rusko demonštrovalo touto operáciou, že je schopné nasadiť predovšetkým svoje letectvo nielen na taktickej, ale aj strategickej úrovni, a potvrdilo si v praxi, že je schopné pozemné ciele ničiť efektívne.
Navyše malo výhodu v porovnaní s Američanmi, ktorí lietajú zo základní, ktoré sú podstatne ďalej, než je Islamský štát. Rusko lietalo zo základní v Sýrii, takže ich efektivita bombardovania s počtom lietadiel, ktorý bol pripravený, bola vyššia ako efektivita amerického bombardovania vzhľadom na podstatne väčšiu vzdialenosť, z ktorej lietali Američania. Ja nedokážem povedať, či Rusi bombardovali brutálne, to znamená, že si nerobili žiadne starosti, či budú pri tom zabíjaní aj obyčajní civilisti. Len viem, že každé bombardovanie je brutálne, pretože keď sa bombardujú vojenské ciele v blízkosti ľudských obydlí, vždy si to odnesú nevinní ľudia.
Zároveň Rusko demonštrovalo potencionálnym záujemcom, že má špičkovú leteckú techniku, to znamená vrtuľníky MI-28, čo je nejaká protiváha amerického Apache, a Kamov 52, čo sú veľmi kvalitné vrtuľníky, samozrejme, tiež lietadlá SU 35 a ďalšie, a že táto technika obstála aj pri nasadení v boji. Takže to je pre nich ďalší pozitívny efekt z celej operácie. A súčasne majú vytvorené predpolie na to, aby sa kedykoľvek, keď si to situácia vyžiada, mohli vrátiť k väčšej forme bombardovania. A je evidentné, že celým svojím angažmán dávajú najavo Američanom, že by rovnako ako Rusi mali dosiahnuť väčší úspech, a to pokiaľ ide o likvidáciu Islamského štátu.
Takže celkovo bolo pre Rusko zapojenie do vojnového konfliktu v Sýrii úspešné, preto ho mohli predčasne ukončiť?
Nepochybne. Oni si zaistili základňu v Tartuse a v Latakii, o tú by mohli pádom Bášára Asada prísť. Povedzme si na rovinu, že Bašár Asad nie je ten, koho by milovali, je to proste len spojenec z rozumu, nie z lásky, ale tým si zaistili svoju vojenskú prítomnosť, pretože na rozdiel od Spojených štátov amerických, ktoré majú asi štyristo základní mimo svojich území po svete, Rusi majú námornú jednu, a to je Tartus.
Druhá vec je, že vstúpili pomerne robustne na medzinárodnú scénu, vstúpili pomerne robustne do konfliktu a podarilo sa im predsa len urobiť opatrenia, aj keď sa to nepáči tým, ktorí sú proti Bašárovi Asadovi, na elimináciu veľkej časti sýrskej opozície. To, že bombardovali všetky opozičné skupiny, ktoré Asad jednotne nazýva teroristami, nemôže nikoho prekvapiť, pretože Bašár Asad proste pozval Putina, aby mu pomohol, preto pre Putina neexistoval žiadny dôvod rozlišovať medzi Islamským štátom, an-Nusrá alebo Slobodnou sýrskou armádou a pod.
Podľa mňa svojím spôsobom Rusi trochu nachytali aj Spojené štáty americké, ktoré sa v tom konflikte príliš neangažovali, okrem leteckej operácie nevyvíjali žiadne veľké úsilie, aby sa situácia upokojila. Myslím si, že to sa Rusom podarilo, určite si zdvihli národné sebavedomie, hovoria si, sme dobrí, vieme to. A pomohli si aj v tom, ako som už uviedol, že ukázali potencionálnym kupcom, že ich zbrane sú kvalitné, preverené v bojovej činnosti. A to, že obstáli v bojovej činnosti, nepochybne zvyšuje záujem odberateľov o ich zbrane – a že ich nemajú málo.
Môže odchod Ruska zo Sýrie a uistenie, že nebude bombardovať sýrsku opozíciu, priblížiť koniec konfliktu v Sýrii?
To neviem, to bude veľmi zložité. Samozrejme, otázka je, akým spôsobom sa tam celý problém bude obchodovať. Bašár Asad na začiatku rokovaní v Ženeve, a je mi jasné, že to mal prekonzultované s Rusmi, povedal, že sú dve podmienky, pred ktorými neustúpi: jeho okamžitý odchod a federalizácia alebo akékoľvek delenie Sýrie. Je otázka, na čo budú ochotné rôzne skupiny, ktorých je tam veľa a ktoré majú rôzne záujmy, pristúpiť a ako na to budú reagovať. A zároveň budú celú vec komplikovať sýrski Kurdi, ktorí chcú mať nejakú autonómiu a zrejme ju aj napriek odporu Turecka a Sýrie vyhlásia.
Ale či sme na ceste, ktorá už skutočne povedie k ukončeniu konfliktu, neviem, pretože máme prímerie, ktoré sa aj tak porušuje, a navyše tu stále ešte máme troch hráčov, ktorí nie sú účastníkmi rozhovorov. To sú spomenutí Kurdi, o ktorých som hovoril, ale aj Islamský štát a Džabhat an-Nusrá. A zatiaľ Islamský štát bojuje proti Džabhat an-Nusrá. To je otázka, pri ktorej nedokážem predvídať, ako sa v tých uvedených okolnostiach budú koalície ďalej vyvíjať, pretože tam je to naozaj veľmi zložité a vzťahy sa medzi rôznymi opozičnými skupinami v čase menia, takže neviem predvídať, či už sme na začiatku konca toho konfliktu. Bolo by dobré, keby to tak bolo, ale nie som si tým vôbec istý.
S konfliktom v Sýrii súvisí aj migrácia do Európy, aj keď utečenci nepochádzajú len z tejto vojnou zmietanej oblasti. Veríte, že príliv migrácie do európskych krajín sa zmierni, keď došlo k uzavretiu dohody medzi Európskou úniou a Tureckom o vrátení utečencov?
Myslím si, že nemecká kancelárka Angela Merkelová stavila celú svoju politickú váhu práve na dohodu s Tureckom, o ktorej naplnení sa dá veľmi vážne pochybovať. Aj stanovený počet – 72-tisíc prerozdelených utečencov – je číslo, ktoré nemôže byť dostatočné. Mnoho štátov bude mať okrem toho problémy s bezvízovým stykom pre Turecko, aj keď tú zmluvu teraz podpísali. Sú tam podmienky, ktoré musí naplniť Turecko. Obávam sa, že v tejto chvíli ťahá za dlhší koniec povrazu turecký prezident Erdogan a dáva nám to pocítiť.
Ja sám mám problém s tým, aby Turecko bolo takto odmenené za to, ako dlhodobo, minimálne skryto podporovalo Islamský štát, čulo s ním obchodovalo. Myslím si, že Turecko by malo byť oveľa viac na našej strane. Aj keď je členom NATO, má oveľa bližšie k Rijádu ako k Parížu alebo Londýnu. Nie som si istý, že Turecko s nami hrá úplne rovnú a férovú hru. Nechcem úplne povedať, že sa snaží Európsku úniu vydierať, ale celkom nepochybne to k tomu významu nemá ďaleko. Som zvedavý, ako Turci uznajú Cyprus, čo je súčasť dohody, som zvedavý, ako sa budú rozvíjať turecko-grécke vzťahy, tam budú musieť kooperovať.
A hlavne neviem, čo bude robiť Angela Merkelová, keď to nevyjde, keď stavila všetko na túto kartu, a zároveň sa obávam toho, aby Nemecko nepokračovalo v tom, čo robí. Je nepredvídateľné a mení pravidlá hry, keď sa mu to hodí, bez ohľadu na to, čo hovoria ostatné členské krajiny. Tak by sa najväčšia a najsilnejšia krajina nemala správať, nemala by preferovať vlastné záujmy, nemala by meniť pravidlá, ktoré sú dané pre všetky krajiny, len preto, že je to Nemecko.
Migračná kríza vyvoláva v Európskej únii veľké napätie, pretože – ako ste povedali – niektoré krajiny hája skôr vlastné než spoločné záujmy, tlačia alebo dokonca vydierajú členské štáty, ktoré s nimi nesúhlasia, a všetci sú dnes závislí od nespoľahlivého Turecka a Grécka. Môžu takéto vzťahy udržať Európsku úniu, ktorá bola založená na rovnosti všetkých členov?
O tom, že sa integračný proces môže vážne narušiť, nepochybujú ani tí najväčší európski eurohujeri a eurooptimisti. To je skrátka evidentné. Na druhej strane to nie je prvá kríza, ktorou by Európska únia prechádzala. Ale táto má bohužiaľ veľký dopad na mnoho štátov, ktoré nie sú schopné nájsť spoločnú reč nielen v otázke migrácie, ale neboli schopné nájsť spoločnú reč ani v otázke Ukrajiny aj v iných problémoch.
Skutočne sa nedá vylúčiť, že sa niečo také môže stať. Jedna americká novinárka napísala: dvoje pokazené voľby v Európe – a môže byť po Európskej únii a po Severoatlantickej aliancii. To sa skutočne môže stať, keď vidíte, že končí klasické pravo-ľavé delenie politického spektra, na jednej strane sociálna demokracia, na druhej strane nejaké liberálne pravicové strany.
Dnes sa objavujú stále iné a iné útvary, buď na jedno, alebo dve volebné obdobia, ale také, ktoré si nezakladajú na politickej korektnosti a oslovujú obavy voličov z toho, ako nie je Európska únia schopná sa adekvátne vyrovnať s problémami, ktoré tu sú. Nechcem byť zlý prorok, ale nikde nie je napísané, že tu s nami bude Európska únia na večné časy, rovnako ako NATO.
