Sú to tri roky, čo 1. decembra 2013 vypukol Majdan v Kyjeve, na ktorom sa zhromaždilo skoro 400-tisíc ľudí. Ako vy vnímate, ako slovenský kňaz žijúci dlhé roky v Kyjeve, nezávisle od politiky situáciu na Ukrajine? Zlepšil sa ľuďom po troch rokoch život?
Ja som prežil nielen Majdan, ale aj Oranžovú revolúciu z roku 2004, keď aktérmi boli hlavne Viktor Juščenko a Juljia Tymošenková. Bohužiaľ, nemôžem povedať, že by sa zlepšil život k lepšiemu. Skôr opačne. Ľudia mali veľké nádeje obidva razy. Mali predstavu, že zobrali možnosť rozhodovania do vlastných rúk, ale dnes, keď sa rozprávate s normálnymi ľuďmi, tak vám každý povie, že sú veľmi znechutení, korupcia je ešte väčšia než bola, ekonomická situácia sa veľmi zhoršila, vojnový konflikt, ktorý sa začal, neprestáva a, zdá sa, že ani nikto z vládnych predstaviteľov nemá ani záujem a víziu, akým spôsobom to ukončiť. Na Ukrajine sú hlasy, že Kyjev sám nechce túto situáciu vyriešiť, lebo im to vyhovuje. Pravda je však pre bežných ľudí iba jedna, že sú v oveľa horšej situácii. Veľmi veľa rodín stratilo svojich príbuzných. Oficiálne štatistiky hovoria, že na východnej Ukrajine zomrelo vyše desaťtisíc ľudí. Nehovoriac o tom, že je zničená celá infraštruktúra, nemocnice sú absolútne nefunkčné a bez personálu. Dokonca na niektorých miestach je voda len na tri hodiny denne. Tí, čo mali možnosť, utiekli. Najviac sa to však dotklo starších a chudobnejších ľudí, ktorí nemajú žiadne možnosti, iba prežiť. Nakoniec, ako to býva v takýchto situáciách, trpia tí najslabší. Celá krajina je vo veľkom napätí.
Je medzi bežnými ukrajinskými občanmi pocit, že sa navzájom vnímajú tak, že jedni sú kvázi proruskí a druhí proeurópski?
Konfliktom, ktorý sa začal Majdanom, sa zdalo, akoby všetci Ukrajinci boli proeurópski. Pre mňa je to však také nepochopiteľné. Veď vždy Ukrajinci a Rusi boli ako dvaja bratia, lebo sám osobne poznám veľa Ukrajincov v Kyjeve, ktorí majú svoje rodiny v Rusku. Dejú sa však nepochopiteľné veci. Stretávam ľudí, ktorí majú zrazu medzi sebou rozhádané rodiny a konflikty, nebavia sa spolu. V Európskej únii vidia prosperitu a ekonomický faktor. No Európska únia kladie pre bežných ľudí nepochopiteľne do popredia gender ideológiu a jednou z prvých požiadaviek je, aby Ukrajina dala práva LGBT komunite. Pre úradníkov z EÚ sa toto stala priorita, ako keby to bolo to najdôležitejšie, čo trápi Ukrajincov. Samozrejme, ukrajinský parlament všetko schvaľuje v záujme Európskej únie, aj keď sa mi zdá, že tá už nemá vôbec taký záujem, ako to kedysi prezentovala.
Čím to je, že sa v súčasnosti média Ukrajinou nezaujímajú?
Neviem prečo, ale aj média sú riadené rôznymi záujmami. Pre Európu sa však stala Ukrajina neviditeľnou, lebo má veľké problémy. V súčasnosti je problémom aj vzostup nacionalizmu. Videl som, ako Kyjevom pochodovali ľudia s fakľami na počesť výročia narodenia Stepana Banderu, ktorý bol veľký nacionalista a má na svedomí tisíce životov. Tieto idey sú vždy veľmi nebezpečné a bolo to vidieť aj na Majdane s rôznymi heslami a vlajkami.
Vy ste boli vlastne priamo v Kyjeve, keď vypukol Majdan, však?
Áno, ja som bol v Kyjeve počas celého Majdanu. Ten týždeň vo februári, keď to bolo najintenzívnejšie a zastrelili okolo sto ľudí, vtedy sme zavreli seminár a báli sme sa vyjsť von. Mali sme pripravené zásoby múky aj cukru a s obrovským napätím sme čakali, čo sa bude diať. Vďakabohu, nemuseli sme však utiecť. Ale strach bol hrozný, naši študenti chodili bežne na prednášky mimo Kyjev, lenže na cestách boli rôzne ozbrojené stráže civilných obyvateľov, ktorí mali zbrane a nedalo sa ani nikomu veriť.
Roman Grék, slovenský kňaz na Ukrajine
Medzi mocnosťami sa však riešilo hlavne to, že Ukrajina stratila Krym. Vnímajú aj Ukrajinci stále túto stratu?
V súčasnosti sa o Kryme vôbec nehovorí skoro nikde na Ukrajine. Občania tejto krajiny majú teraz úplne základné problémy, lebo reálna cena veľmi spadla. Ľudia tu zarábajú 100 – 150 dolárov na mesiac a ceny sú naozaj vysoké, takže problém je prežitie. Zažil som jednu takú situáciu, v lekárni prišla jedna babka a pýtala sa, koľko tabletiek jej môžu z krabičky predať za tie peniaze, čo má pri sebe. Čo sa týka Krymu, tak asi, chvalabohu, Ukrajina nešla do konfliktu. Dokonca jeden môj známy kapitán z armády mi povedal, že my by sme aj išli na Donbas, ale my nemáme naftu.
Čo sa týka politickej reprezentácie. Porošenko nahradil Janukovyča, ale zdá sa, že stále bohatne.
Na Ukrajine je veru Porošenko vnímaný veľmi kriticky, verí mu minimálne percento obyvateľov. Sľuboval veľa. Pamätám si na jeho sľuby pred voľbami, keď bude prezident, predá svoj biznis. A teraz? Je najbohatší oligarcha.
Nedávno bola veľká zbierka pre Ukrajinu, ktorú inicioval pápež František. Koľko sa vyzbieralo a je istota, že „sa peniaze nestratia po ceste“?
Vyzbieralo sa vyše 10 miliónov eur a je utvorená komisia s biskupom Janom Sobilom, ktorá na to dozerá. Tiež to kontroluje apoštolský nuncius Claudio Gugerotti, ktorý mal skúsenosť s tým, keď bol osobne na Donbase, hneď celý internet začal hovoriť, že Vatikán súhlasí s nezávislosťou Donbasu. On však povedal, že keď vidíte človeka trpieť na tom mieste, nepýtate sa ho, či chce autonómiu Donbasu, alebo nie, chcete mu pomôcť.
Je nádej na nejakú zmenu na Ukrajine?
Ja nádej na zmenu mám, ale vyžaduje to generácie a nie roky. Moja nádej je obrátenie ľudí k Bohu, aj keď sú po komunizme veľmi materialisticky založení, lebo kapitalizmus, čo sa im núka z Európy, je lákavý. Problém je, že nevidno na Ukrajine žiadnu osobnosť, ktorá by aj niečo dokázala reálne zmeniť k lepšiemu. Hlavne na každého dolieha tlak peňazí a korupcia je strašne veľká na všetkých úrovniach, pričom na vás stále dolieha napätie z vojny.
Autor: Oš
- Reklama -
