Označili ste nedávno postoj premiéra Roberta Fica k otázke utečeneckej krízy za škodlivý a v konečnom dôsledku pre Slovensko nebezpečný a kontraproduktívny. V čom?
Rozlišujem pri tom tri roviny. Škodlivý je prvom rade voči tým, ktorým momentálne ide o život. Škodlivý je v druhom rade vo vzťahu k našim najbližším a najdôležitejším partnerom v EÚ, ktorí tento premiérov postoj nemôžu chápať inak ako prejav nedostatku elementárnej solidarity, či lepšie povedané ako podraz. Nebezpečné je aj to, že takéto postoje nahrávajú silám, ktoré si neželajú úspešnú budúcnosť EÚ (to, že viaceré argumenty premiéra majú racionálne jadro, nedokáže „skrášliť“ negatívny obraz Slovenska, ktorý sa mu „podaril“ vytvoriť a ktorý si Európa i svet budú ešte dlho pamätať… V treťom rade najviac škodlivý je tento postoj vo vzťahu k mentalite a dušiam bežných našincov, ktorí aj bez toho majú sklon ku xenofóbnemu strachu zo všetkého cudzieho. Toto nešťastné mentálne nastavenie sa len posilní, ak bude jeho čelným protagonistom sám predseda vlády. Viem si pritom predstaviť aj štvrtú rovinu, a to tú, že my tých schopnejších migrantov pre našu budúcu prosperitu vlastne potrebujeme. Ale tento pragmatický prístup nepovažujem v tejto chvíli za to najdôležitejšie. Nechcem sa hrať na proroka, ale som presvedčený, že tento postoj nášho premiéra a vlády sa nám vráti ako bumerang. Premiér možno z krátkodobého hľadiska pomohol svojmu Smeru-SD, ale z dlhodobého hľadiska uškodil Slovensku.
Aký je váš postoj k tejto otázke, keďže ešte v júni ste sa tiež stotožnili s odmietnutím kvót, ktoré neskôr Európsky parlament aj napriek nesúhlasu niektorých krajín vrátane Slovenska predsa len schválil?
Kvóty sú podľa mňa zástupný problém. Krajné byrokratické riešenie voči tým, ktorí nie sú ochotní prispieť k riešeniu spoločného problému dobrovoľne. Nie sú sympatické ani mne a vo svojom júnovom vystúpení na túto tému v NR SR som preto povedal: „OK, môžeme odmietnuť kvóty, ale za podmienky, že ponúkneme dobrovoľne minimálne takú mieru solidarity a spoluúčasti, aká by nám vyplývala z kvót.“ A ešte som možno trochu provokatívne poznamenal približne toto: „Naši predchodcovia vo vládnych a parlamentných laviciach poslali pred 75 rokmi takmer na istú smrť 70 000 svojich (našich) spoluobčanov. Teraz sa od nás očakáva, že prijmeme a – v prípade, že budú u nás ochotní zostať – zachránime existenciu cca 700 imigrantom, čo je jedno percento z tých 70 000. Nebolo by to celkom pekné symbolické gesto pokánia?
Vyjadrili ste sa, že teraz nemáme riešiť príčiny, ale skôr následky, ktoré si vyžadujú okamžité riešenie. Ako by sme to mali robiť?
Celý život sa zasadzujem za to, že prvoradé je riešenie príčin, teda prevencia. Je to aj jeden z hlavných princípov, na ktorých je založená koncepcia (trvalo) udržateľného rozvoja. Roky to vštepujem aj svojim študentom. Chcem tým povedať, že som ten posledný v tejto krajine, kto by spochybňoval prednosť riešenia príčin pred následkami. Týka sa to aj otázky nedobrovoľných migrantov či utečeneckej krízy. Má to však jedno veľké ALE. Volanie po riešení príčin, a nie následkov môže slúžiť ako krycí manéver na zakrytie neochoty riešiť aj následky. Alebo inými slovami, kým riešenie príčin je otázkou na roky a desaťročia, následky, ktorým čelíme, musíme riešiť tu a teraz. Niekto na to použil výstižnú metaforu s topiacim sa človekom. V takejto situácii nik normálny nezačne špekulovať, prečo sa ten človek topí, kto ho do tej vody hodil a pod., ale skočí do vody a bude sa ho snažiť zachrániť. Áno, treba riešiť najmä príčiny, ale v tejto chvíli to slúži skôr ako výhovorka, aby sme nemuseli riešiť následky. A ešte niečo: keď som sa pred týždňom členov vlády pýtal, ako konkrétne chce Slovensko riešiť spomínané príčiny, žiadnu uspokojivú odpoveď som nedostal.
Mohli by ste to vysvetliť?
Moja reakcia bola: aj keď prvoradá zodpovednosť leží na pleciach vlády, obraz Slovenska pred svetom a Európou nevytvára len vláda, ale našťastie, aj bežní ľudia. Inými slovami: ešte šťastie, že na Slovensku okrem vlády a oligarchov, máme aj ĽUDÍ. Máme robiť to, čo je v tejto chvíli nevyhnutné a správne: ponúknuť svoju reálnu spoluúčasť na riešení problému (i na riešení príčin).
Kritizujete vládu, že sa už dávno takto nedištancovala od kresťanských a európskych hodnôt ako v prípade jej postoja k utečeneckej kríze. Prečo si to myslíte?
O tých európskych hodnotách som sa zmienil vyššie. Tie kresťanské s tým súvisia: najvyššia z nich je, podľa mňa, láska k blížnemu. Ničím sa nespreneveríme kresťanským hodnotám viac, ako tým, že budeme namiesto posolstva lásky šíriť strach a nenávisť.
Ako sa podľa vás mení svet pod vplyvom súčasnej utečeneckej krízy? Nebude to mať celé aj dosah na rôzne kultúrne, spoločenské, demografické či iné hodnoty, konkrétne tu u nás v Európe?
Áno, bude. A už dávnejšie má. Nedá sa tomu vyhnúť, len sa na to treba čo najlepšie pripraviť. Takmer štvrťstoročie sa týmto témam venujem aj vo svojej ochranárskej, vedeckej i pedagogickej práci. Volá sa to globálne problémy a výzvy, ich vzájomná prepojenosť, prognózovanie a pod. Stále si myslíme, že za obrovskou migračnou vlnou, ktorou čelíme, sú len vojny, extrémna chudoba či demografická explózia. Áno, aj. Ale stále dôležitejšiu úlohu v tom hrajú aj environmentálne aspekty: katastrofálne znečisťovanie prostredia: súše i morí, zmena klímy, nedostatok, pitnej vody, vysušovanie celých regiónov, šírenie sa púští, na druhej strane katastrofálne záplavy a zaplavovanie pobrežných, husto osídlených území. A následne nedostatok jedla, šírenie sa chorôb, detská úmrtnosť… To, že sa tým napr. náš parlament takmer vôbec nezaoberá, ešte neznamená, že tieto problémy, ktoré sa už dnes bezprostredne týkajú stoviek miliónov ľudí, nejestvujú. Ak to mám zhrnúť: Dobre už bolo. Držte si širáky, vážení, pôjdeme z kopca.
Keď sa pozeráte na svoje doterajšie pôsobenie vo vysokej politike, nie ste v nej prvý raz, boli ste v nej aj tesne po Novembri 89. Aký je rozdiel v úrovni politickej kultúry vtedy a teraz?
Obrovský rozdiel je v tom, že sme v politike takmer úplne prišli o ideály, o snahu prijímať rozhodnutia v prospech celej spoločnosti a budúcich generácií, a nielen seba či svojej strany. To, že sme možno profesionálnejší a skúsenejší, je len chabá náplasť na toto fatálne zlyhanie.
Ste uznávaný vedec, často upozorňujete na rôzne konkrétne a vecné spoločenské aj politické nešváry a nekorektnosti, no zdá sa, že politici takéto hlasy príliš nechcú počúvať. Prečo je to tak?
Politici sú z veľkej väčšiny v zajatí rôznych doktrín, ideológií a záujmov. Niečo, ako objektívnu pravdu či fakty chápu ako ohrozenie. A skutočnosti, ktoré sa im nehodia, jednoducho ignorujú či odfiltrujú.
Ako vnímate skutočnosť, že Tatry, naše národné bohatstvo, ktoré by bolo inde vo svete nedotknuteľné, nám prakticky ukradli finančné skupiny a robia si v nich, čo sa im zachce? Je to podľa vás v poriadku?
Nielen ako ochranár, ale aj ako syn tatranského horolezca a bývalého chatára na Térynke i Chate pod Rysmi – Ala Hubu – je to pre mňa osobná prehra, tragédia, trauma a nočná mora prvej kategórie. Všetci ako-tak príčetní a cítiaci ľudia to, myslím si, pociťujú podobne (a výskumy, ktoré sme v tejto veci robili, to potvrdzujú), len realita ide opačným smerom.
Venujú sa politici u nás podľa vás dostatočne ekologickým otázkam, kvalite životného prostredia, ochrane prírody? Na čo by sme mali podľa vás v tejto oblasti zamerať určite väčšiu pozornosť?
Ako som naznačil už vyššie, našich politikov (až na malé výnimky) tieto otázky nezaujímajú. Dokonca ich obťažujú. Azda jedinou výnimkou sú situácie, keď je na riešenie či „riešenie“ environmentálnych problémov možné získať peniaze, a to najmä z eurofondov.
Keď sa pozrieme napríklad na veterné kalamity, po ktorých boli zničené tisícky hektárov lesných porastov v našich veľhorách a zostali ležať na zemi, tony dreva vo Vysokých, či Nízkych Tatrách, kto mal koordinovať odstraňovanie následkov? Je jasné, že prví boli namieste príslušníci drevárskej lobby a tisíce ton dreva smerovali takmer okamžite do zahraničia. Ako by sa malo v takých prípadoch postupovať? Akosi utíchla tiež „kauza lykožrúta“. Aký názor máte na tento problém vy? V Rakúsku, či Nemecku to celé nechávajú na samotnú prírodu. U nás sme to riešili inak. Opäť za tým bola ťažiarska lobby? Ako by sa malo postupovať v podobných situáciách?
Myslím si, že sa malo pristúpiť k zonácii a drevo sa malo odstraňovať (i neodstraňovať) v závislosti od toho, nakoľko prírodný charakter mal ten-ktorý porast (či lepšie lesný ekosystém) a do ktorej kategórie ochrany patril, alebo by mal patriť. Národné parky mali už dávno v zmysle kompetenčného zákona patriť pod rezort ochrany a ten v nich mal mať hlavné slovo. Tak je to takmer vo všetkých okolitých štátoch. Kým o národných parkoch budú rozhodovať hospodárske ministerstvá a rôzne podnikateľské subjekty, môžeme na ochranu prírody zabudnúť. Na druhej strane, nič im nebráni riadne hospodáriť v hospodárskych lesoch. Medzi týmito dvoma kategóriami lesov by mala byť tzv. nárazníková zóna, čím by sa o. i. eliminovala i migrácia drevokazného hmyzu a pod. Je to veľké zjednodušenie, ale aj tu platí, že vedecké poznatky sa zväčša ignorovali (hovorím to aj ako vedúci autorského kolektívu projektu Smerom k trvalo udržateľnému tatranskému regiónu, pri ktorom sa stretol interdisciplinárny tím vari najkompetentnejších odborníkov, akých tu máme, a ich poznatky a odporúčania skončili v lepšom prípade v šuplíku a v horšom v smetnom koši. Inak k spomínaným Rakúšanom a Nemcom by som doplnil aj Poliakov. Je to o to kurióznejšie, že Poliaci chránia svoje Tatry diametrálne odlišne ako my. Ale my sa tvárime, že Nemci, Rakúšania i Poliaci sú hlupáci a len my sme majstri sveta. V skutočnosti napríklad v takom Národnom parku Nízke Tatry súvislý les už pomaly ani nenájdete.
Kde sa podľa vás ocitá v celej spoločenskej hierarchii u nás občan? Vyzerá to totiž tak, že o všetkom podstatnom u nás rozhodujú výhradne politici na všetkých úrovniach a s nimi spriaznení oligarchovia. Je zrejmé, že viaceré politické strany by nemohli existovať bez svojich spriaznených oligarchov. Kde sa stala chyba, že po vyše 25 rokoch od Nežnej revolúcie sme sa dopracovali do štádia, keď nie politici slúžia občanom, ale skôr občania sa stali vazalmi politikov? Malo by sa tu niečo zmeniť a ako?
Bežný občan sa nachádza na tom najnižšom mieste rebríčka a politikov, ako je známe, zaujíma iba ako potenciálny volič. Viem, znie to ako klišé a rád sa dám presvedčiť o opaku. Vyriešiť to dokáže iba nová „revolúcia ducha“, alebo akási nová „spoločenská zmluva“ naprieč celou spoločnosťou. Možno k tomu prispeje aj tlak globálnych problémov, ktoré klopú na naše dvere, keď už sami nemáme dostatok vôle, aby sme sa zmobilizovali.
Jeden z príkladov arogancie moci je hradné nádvorie na Bratislavskom hrade. Milan Kňažko v rozhovore pre Parlamentné Listy konštatoval, že keby sa niečo podobné udialo inde, tak príde pred parlament 100-tisíc ľudí a politici by museli zobrať ich hlas do úvahy. Prečo je u nás taká letargia, ba až apatia ľudí o veci verejné? Alebo je to strach?
Okrem iného to chápem ako únavu ľudí, ktorí dlhé roky „hádzali hrach o stenu“ arogantnej moci a už jednoducho nevládzu. A nové generácia občianskych lídrov vzniká iba pomaly. Je tu mnoho skvelých mladých, občiansky angažovaných ľudí s organizačným talentom, len v kritickej chvíli, keď je treba zabojovať, akosi takmer nikto nemá čas. A to sú ešte – na rozdiel napr. od prednovembrových ochranárov – vďaka sociálnym sieťam o všetkom včas informovaní, len akoby stále čakali, že to urobí niekto iný. Ale je naivné očakávať, že revolúcie či občianske protesty budeme organizovať my, starci.
Aké kontrolné mechanizmy by ste zaviedli v politike, pretože napríklad výkonnú moc by mal v normálnej demokracii kontrolovať parlament a ten by sme mali kontrolovať my občania a voliči. Vyzerá to však tak, že politici si u nás robia, čo chcú. Existujú vôbec nejaké kontrolné mechanizmy, ktoré by to mohli zmeniť, keď ešte aj Najvyšší kontrolný úrad je jasným politickým nástrojom vládnej moci?
Máte pravdu, kontrolné mechanizmy u nás takmer úplne zlyhali. Snažíme sa využívať ich posledné zvyšky, napr. inštitút interpelácie, ale aj pri tom si z nás členovia vlády robia zväčša „dobrý deň“. To ostatné je všeobecne známe. Chcelo by to lídra a skupinu zanietených a zároveň vplyvných ľudí, ktorí by to chceli skutočne zmeniť a uvedomelých občanov – voličov, ktorí by sa toho nekompromisne dožadovali. Jeden Lojzo Hlina to nevytrhne…
Kam sa dostala slovenská spoločnosť po vyše 25 rokoch slobody? Nemáte pocit, že hierarchia hodnôt väčšiny ľudí u nás sa preklopila smerom k materiálnym hodnotám namiesto duchovným?
Áno, mám ten pocit, A nič na tom, žiaľ, nezmení naša hra na akúsi nadštandardne kresťanskú spoločnosť. Tak trochu príznačné bolo, že keď som na začiatku tejto schôdze Národnej rady navrhol, aby sme týmto hodnotovým otázkam venovali samostatný bod programu, môj návrh podporilo iba 19 poslancov a poslankýň, hoci inak tu má pomaly každý politik „plné ústa“ hodnôt, ich ohrozenia a potreby tomuto ohrozeniu čeliť.
Ako vnímate súčasnú mladú generáciu? Mladí ľudia často nevedia nič o Novembri 89, netušia, čo sa u nás dialo v auguste 1968. Čím to je?
Historické „bezvedomie“ je národná vlastnosť Slovákov.
Do politiky ste sa opätovne vrátili na kandidátke Obyčajných ľudí. S akým cieľom ste do toho opäť išli, keď už nie ste členom tohto zoskupenia?
To, čo som si zaumienil, venovať sa neprávom prehliadaným témam a pokúsiť sa načrtnúť model fungovania nezávislého poslanca, sa snažím realizovať v rámci svojich možností a schopností. Všetko ostatné vo svojom živote som dal dočasne bokom. Posúdiť, či a ako sa mi to darí, neprislúcha mne, ale iným.
Je podľa vás efektívne naše členstvo v EÚ? Na jednej strane je dobré byť členom silného zoskupenia, na strane druhej Brusel často okliešťuje národné štáty o ich prirodzené kompetencie? Ako vidíte budúcnosť EÚ z tohto pohľadu?
Mňa v tejto chvíli znepokojuje najmä infantilný egoizmus Slovenska, ktoré je prvé tam, kde sa dáva, a patrí k posledným tam, kde treba niečím prispieť. Ak by sa správali všetci takto, tak EÚ neprežije ani deň.
Čo by ste chceli na záver odkázať Slovákom?
Všetko zlé, ako sa hovorí, je aj na niečo dobré. Nech je súčasná domáca i globálna kríza pre nás produktívnou výzvou na zmenu!
- Reklama -
