Debilizácia Slovákov napreduje. Voľby nič nezmenia, máme len ilúziu, že niečo riadime, a politici to dobre vedia. Nekompromisná analýza národa a predpoveď najbližšieho vývoja z úst uznávaného kouča

0
Vladimír Synek (Autor: Alena Kuišová)

Naozaj si myslíte, že keby voľby mohli niečo zmeniť, tak by ich dávno zrušili alebo rovno zakázali?

Kedysi, za totality, sme v školách recitovali: Pašlá zimá, prišló léto. Spasíbo tebé straná za éto.  Dnes si dajte namiesto slova straná napríklad Smer alebo Fico. A vidíte, nič sa nezmenilo. Voľby totiž nezaručujú to, že pri moci bude nejaká demokratická vláda. V období totality jedna strana brala občanovi úplne všetko. V demokracii je to tak, že opozícia stráži vládu, aby občanovi nezobrala všetko, ale len preto, aby aj jej ešte niečo ostalo, keď sa pre zmenu dostane k moci. Takže výsledok je pre občana v podstate ten istý – takmer vždy príde o všetko. A môže si za to on sám.

Akí sú naši politici?

Môj obľúbený politik Harry Truman povedal, že keď bol mladý a volil si svoju profesijnú kariéru, tak sa rozhodoval medzi pianistom v bordeli a politikou. Vybral si politickú kariéru a na konci života skonštatoval, že by v tom veľký rozdiel asi nebol. A s tým sa stotožňujem. Dnes na bilbordoch čítam, že slúžia ľuďom. A pritom len vládnu, význam slova služba im je cudzí a o ľuďoch tiež nič nevedia. Nech premenujú úrad vlády na úrad služby, aby ten rozdiel mali stále pred očami. Ale to by asi nebolo dosť sexi. Niekedy sa mi zdá, že politik je človek, ktorého evolúcia posunula hore, aby dole, tam, kde beží život, neškodil.

Sú takí úplne všetci?

Samozrejme, sú aj výnimky. A spoznáte ich podľa toho, že sa z politiky veľmi rýchlo stratili.

A niektorých máme, pre zmenu, na scéne už dobrých 25 rokov…

To, že sú v politike tak dlho, súvisí s tým okrídleným, že moc pôsobí ako droga. Moc je naozaj droga, dokonca pôsobí na to isté centrum v mozgu. To znamená, že do určitého času berie človek drogu preto, aby mu bolo dobre. A od istého času ju musí brať, aby mu nebolo zle. Vtedy vzniká závislosť. A presne takto to funguje aj s mocou. To znamená, že povedať týmto dinosaurom, že odíďte, už tu dávno nemáte čo robiť, je také, ako drogovo závislému povedať, že „od zajtra si nepichneš“. To nefunguje.

Často hovoríte, že naša spoločnosť je v procese debilizácie. V akej fáze je momentálne tento proces?

Vo veľmi dobrej. V obrovských úvodzovkách, samozrejme. Kedysi som povedal, že proces debilizácie“ národa už vstupuje do novej fázy. To je fáza, keď ten, kto debilizuje, sa sám stáva debilom. A to nemyslím pejoratívne, ale ako diagnózu. Lebo naozaj presvedčivo klamať budete len vtedy, keď najprv presvedčivo oklamete aj sami seba. Potom už totiž neklamete, ale hovoríte svoju pravdu.

Politici a manažéri podľa vás trpia syndrómom HIP, ktorý následne prechádza do HIS.

Áno a súvisí to so spomenutou debilizáciou. To prvé je Hlúposť Iniciovaná Pozíciou a druhé Hlúposť Iniciovaná Skupinou. Hlúposť iniciovaná pozíciou znamená, že relatívne normálny človek, keď sa dostane k moci, tak jednoducho zblbne. Zrazu začne žiť v úplne inom svete ako jeho priatelia alebo podriadení. Vytvorí si svoj vlastný svet, virtuálnu realitu, a úplne sa odtrhne. Preto nie sú politici schopní normálne vládnuť, lebo oni vlastne riadia iný štát, ako je ten, v ktorom žijú občania. Tí, čo ich postihla HIP, sa, samozrejme, združujú, a tak vzniká hlúposť skupinová. To je ešte horšie. To sú naše politické a korporátne špičky, a tam je to v prvom rade o strate vlastného názoru. Tam meníte názor za výhodu a zásady za výsady. Bez akýchkoľvek zábran a škrupulí. Navyše sú ešte aj presvedčení o svojej nemennej pravde a akúkoľvek kritiku považujú za nepriateľstvo. Je to priestor, z ktorého sa morálne pokrytectvo následne šíri do celej spoločnosti.

Ten zdeformovaný priestor, ktorý popisujete, je však výsledkom volieb. Nestavia to teda tak trochu na hlavu celú demokraciu?                           

Máte pravdu, stavia. Demokracia je dnes len akési tlačidlo, ktoré občan stláča a stláča, lebo ho k tomu neustále vyzývajú, ale káble z neho v skutočnosti nikam nevedú. Ide len o ilúziu, že niečo riadime, že máme niečo pod kontrolou.

Čiže nám stačí už len ilúzia?

Stačí, a to politici veľmi dobre vedia. Demokracia je o dialógu, dôvere a najmä o spoločných hodnotách medzi politikom a občanom. A dnes nič z toho nemáme. Preto už nehovorme o demokracii, ale len o akejsi jej demoverzii.

A prečo im to žerieme?

Jednoducho preto, lebo sme prestali byť zvedaví. Vždy sa pýtam, že kedy ste naposledy niečo rozobrali len preto, aby ste vedeli, ako to funguje. My proste nerozoberáme veci. Keď nám niekto povie, že takto to je, tak to tak je. Ale čo je hrôzostrašné, že strata zvedavosti nám nedovoľuje dávať veciam zmysel. A pokiaľ nedávame veciam zmysel, nemôžeme byť šťastní. To znamená, že pre politikov, ktorí nám zobrali našu zvedavosť, lebo nezvedavý občan sa ľahšie ovláda, sa stále vzďaľujeme možnosti byť šťastní.

Je to naozaj až také zlé?

Sme v stave konfliktu, ktorého výsledkom nie sú jazvy na tele, ale na duši. Čo sa prejavuje aj prudkým nárastom výskytu ľahkých duševných porúch na Slovensku. To nie je o génoch, ale o prostredí, v ktorom žijeme. A za toto prostredie zodpovedajú vo veľkej miere politici. Súčasťou šťastia politika je totiž nešťastie občana. Aristoteles hovoril o zvrhlej forme demokracie. Demokraciu, v ktorej prevažuje demagógia, diktát väčšiny a vláda vášne nad rozumom, nazval ochlokraciou. A ochlokracia znamená vládu lúzy. Teda vládu politikov, ktorí sú zvláštnou kombináciou predátora a parazita. A myslím si, že sme sa už dopracovali až sem.

A napriek týmto svojim názorom na politikov ste nedávno sám seba vyhlásili za ministra. Prečo?

Nešlo mi o nič iné, iba upozorniť na fakt, že samozvaný minister je presne to isté ako minister politicky nominovaný.

Prečo ste vlastne založili Ministerstvo šťastia?

Pretože vidím, ako sú ľudia stále viac nešťastní. Aj keď si to málokto pripustí, lebo by priznal, že zlyhal, že to nedokázal. Rád by som ľuďom ukázal, že mať všetko, nie je všetko, že je veľký rozdiel medzi potešením a šťastím. Ľudia si myslia, že zo sumy krátkodobých nákupných a sexuálnych potešení vyskladajú šťastie, niečo ako to známe „čím viac čiarok, tým viac Adidas“, ale to, samozrejme, vôbec nefunguje. Šťastie je totiž o zvedavom hľadaní zmyslu v každom životnom okamžiku a o láske.

Ako vnímate aktuálne štrajky?

V prvom rade považujem za hanbu, ak niekto povedal, že nemali byť. A, bohužiaľ, bolo takých veľmi veľa. Ale druhá vec je trošku zradnejšia. Rozumiem tomu, že to, ako sú odmeňovaní ľudia v zdravotníctve a školstve, je hanba. Ale nemyslím si, že iba zvýšením ich platov sa niečo razantne zmení. Počas prvého väčšieho štrajku lekárov pred pár rokmi sme robili veľký výskum na vzorke 1 140 lekárov a oni nehovorili vetu „my chceme peniaze“. Hovorili: „Keď nič z toho, čo je pre nás dôležité, v tomto štáte nemáme, tak nech máme aspoň tie peniaze.“ A tento problém iba peniazmi nevyriešite. Nie je náhoda, že povstali práve lekári a učitelia. To nebolo povstanie profesijných skupín, ale povstanie vzdelania, ktoré však ešte samo nechápe, že tu už nejde len o peniaze. A to je to smutné.

Neskončilo sa to celé trošku rozpačito?

Úplne rozpačito. A hnevá ma, čo s tým urobila táto vláda. S akou nemorálnou aroganciou, s akou ignoranciou a s akou arogantnou ignoranciou vlastnej ignorancie sa politici k ľudu správajú. To je desné!

Kvôli čomu by podľa vás Slováci ešte išli do ulíc, vydržali a naozaj niečo zmenili?

Nedokážem odhadnúť, aký gumený je tento národ, pokiaľ ešte dokáže znášať to, čo sa na ňom deje, a pokiaľ mu niekto neotvorí oči. Určite tu sú skupiny, ktoré už sú naštartované alebo tesne pred výbuchom…

Ale aj tie „výbuchy“ majú zatiaľ skôr efekt silvestrovskej pyrotechniky, ktorá zažiari, zabaví a zhasne…

Áno, presne tak. Všimnite si tú majstrovskú rétoriku vlády – ako to všetko dokáže zhadzovať a bagatelizovať – to je jednoducho neprípustné. Aj keby štrajkovala jediná škola, tak sa tomu musia venovať a nie to dehonestovať, že však je to len jedno percento. Ono je to až jedno percento!

Kto má otvoriť oči tomuto národu?

Možno nie kto, ale čo! Jediné, čo tomuto národu môže pomôcť, je návrat zvedavosti. Znie to možno divne, ale ide v princípe o kritické myslenie. My sa musíme vrátiť k výučbe kritického myslenia.

Ale ako môže učiť kritické myslenie niekto, kto k nemu nebol učený?

Prednášal som na konferencii zhruba pre 200 učiteľov, kde bol aj vtedajší minister školstva pán Pellegrini. Bolo to hrozné. Videl som ľudí ubitých, rezignovaných, tlieskali ako za totality pri každom ministrovom pokuse o trápny žart, tlieskali pri jeho sľube o nejakých vianočných eurách navyše… A keď som hovoril ja a bol som veľmi kritický ku vzdelávaciemu systému, tak skôr, ako zareagovali, tak sa pozreli na pána ministra, či si môžu dovoliť sa usmiať… Mne bolo z toho tak smutno.

Vladimír Synek (Foto: Alena Kuišová)

Ako dopadnú tieto voľby?

Tak, ako očakávame. Proste Smer si zoberie niekoho a pôjde to ďalej. Smerom k nevedomostnej, morálne pokryteckej a chorej spoločnosti.

Ako vnímate tie aktuálne rituálne tance o tom, že kto a ako veľmi prezradí, že nakoniec by s nimi aj tak išiel…?

Aj ten, čo povie, že nie, tak potom povie, že v mene vlastného volebného programu, ktorý chce naplniť, musel ísť… Celé je to o ničom.

Koľko volebných období je potrebných na to, aby Smer postihol osud HZDS?

Pokiaľ úspešnosť akejkoľvek strany budeme počítať podľa počtu volebných období, tak sa nikam nedostaneme. Všetci chcú, samozrejme, uspieť vo voľbách. Keď ale chcem iba maximalizovať počet svojich volebných víťazstiev, tak budem stále robiť iba tie kroky, ktoré mi to zaručia. Nevykročím z myšlienkového kruhu, lebo čo keby mi to náhodou vzalo percentá… A nebudem robiť rozhodnutia, ktoré sú síce rizikové, ale nevyhnutné a prospešné. A tým to celé konzervujeme. Ale teda k otázke. Mojžiš vyviedol Izraelitov z Egypta a trvalo 40 rokov, kým nastala zmena. Nebol totiž problém dostať Izraelitov z Egypta. Problém bol dostať Egypt z Izraelitov…

Vždy zdôrazňujete význam hodnôt v našom živote. Prečo?

Žijeme v hodnotovom vákuu. To znamená, že pokiaľ nemáme hodnoty, tak nemáme smerovníky, ktoré nám v džungli s názvom život umožnia prejsť. A keď ich nemáme, tak máme pocit, že sa v tej džungli stratíme, čo, samozrejme, nikto z nás nechce. Preto podávame neznámej autorite ruku a hovoríme – prosím, veď nás, lebo sa stratíme. A politická autorita tú ruku veľmi rada uchopí a v určitom okamžiku sa to vedenie za ruku zmení na vedenie za nos. A tu je problém. Tu totiž dnes sme. Kde nie sú hodnoty, je jednoduché presvedčiť kohokoľvek o čomkoľvek. A rád by som opäť zdôraznil, že tam, kde nie sú spoločné hodnoty, nie je ani demokracia!

Ste autorom projektu Štátna identita Slovenskej Republiky. O čo ide?

Uvedomujem si, že ak štát nemá identitu, tak nemá charakter. A ak nemá charakter, je to bezcharakterný štát. A s takým sa spolupracuje, len ak je to ekonomicky veľmi výhodné, teda lacné, a v takom štáte sa naozaj blbo žije. Preto sme v reprezentatívnom výskume mapovali  identitu Slovenska a vzťah občana k štátu. Výsledky sú viacej ako zlé, ale dnes aspoň vieme, aké hodnoty by podľa občanov mali charakterizovať budúce Slovensko. Sú to nevšednosť, dôstojnosť, bezpečie a vzdelanie. A s tým sa dá naozaj nádherne pracovať. Len škoda, že nikto z mocných o tieto výsledky absolútne nemá záujem.

Keď už teda nemáme identitu, ako sme na tom s otcami národa?

Nemáme ani tých, preto si ich vymýšľame a tápame v minulosti. A ten, kto nemá minulosť, ten nemá budúcnosť. A je zvláštne, že to platí aj naopak. Minulosť je totiž pár skutočných faktov, niekoľko neoverených mýtov a strašne veľa konsenzu ohľadne budúcnosti. My nevieme, kam kráčame, a paradoxne, práve preto nevieme ani to, odkiaľ kráčame.

Ale keď neviete, kam kráčate, tak aspoň nezablúdite…

Iste. Občan dnes nepozná víziu Slovenska a nevie, kam to celé kráča. Vy si myslíte, že aspoň naši politici poznajú víziu Slovenska, ktorú majú napĺňať? Že zákony schvaľujú ako prostriedok na to, aby sme sa k tej vízii priblížili? No ako môžem schváliť nejaký zákon, keď neviem, na čo mi je dobrý?! Ale veď aj pokazené hodiny ukážu dvakrát za deň správny čas.

A nejaké svetlo na konci tunela? Môže niečo pomôcť, zmeniť politiku a politikov?

Myslím si, že ak niekto chce ísť do politiky, musí splniť štyri podmienky. Jeho plat má byť vo výške priemernej mzdy, pretože to je výsledok jeho práce. On a všetci jeho rodinní príslušníci musia využívať naše štátne nemocnice a chodiť do našich štátnych škôl. Veď je smiešne, keď ako šéfkuchár chodím obedovať ku konkurencii. A toto dnes oni robia. Sú „šéfkuchármi“ na Slovensku, ale svoje deti posielajú študovať a liečiť sa do zahraničia alebo do súkromných zariadení. A potom, že idú príkladom! A ešte musia prejsť psychotestom, mať niečo ako politický vodičák. A nech mi tu nikto nehovorí o politickej korektnosti a slobode voľby, pretože v mene politickej korektnosti práve slobodu voľby občanovi berú.

Vladimír Synek (59) sa narodil v Bratislave, striedavo žije v slovenskej metropole a v Českej republike na Vysočine. Vyštudoval Stavebnú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. V roku 1987 získal doktorát na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave v oblasti matematického modelovania. V roku 1990 založil poradenskú firmu Corporate Consulting Group. V súčasnosti sa venuje vzťahu mikromotivácie a makrosprávania.


- Reklama -