Cez víkend mal Smer konferenciu, na ktorej verejnosti predstavili programové tézy. Robert Fico sa netajil tým, že má ambíciu vyhrať aj nasledujúce parlamentné voľby. Myslíte, že má Smer šancu opäť skórovať?
To závisí od množstva faktorov, ktoré sa teraz nedajú predvídať ako z vešteckej gule, ale vo všeobecnosti sa voličská základňa Smeru v súčasnosti skôr zužuje. Nemusí to nevyhnutne znamenať, že sa mu nepodarí zostaviť budúcu vládu, ale Smer má už mocenský vrchol za sebou a podľa môjho názoru ho trestuhodne premrhal. Voliči sa oprávnene pýtajú, čo z toho, čo sľubuje urobiť dnes, nemohol urobiť v rokoch 2012 – 2016, keď vládol sám.
Pôvodné tézy mal pripraviť Ľuboš Blaha a Pavol Paška. Tie sa mali údajne stretnúť s kritikou priamo z vnútra strany a musel ich nanovo prerobiť poslanec Vladimír Faič. Paška na víkendovú schôdzu ani neprišiel a Blaha „osamotene“ sedel v poslednom rade. Prečo sa podľa vás Blahove tézy stretli s takým nepochopením?
Ak si porovnáte septembrovú verziu s októbrovou, dôvod bol jasný. Ten pôvodný koncept nemožno nazvať inak ako pamfletom, bol neznesiteľne konfrontačný, demagogický a smrdel útočným nacionalizmom. Bol to v podstate škandalózny pokus. Tézy, ktoré boli prijaté, ma príjemne prekvapili. Hovoria moderným jazykom, orientujú sa na klasické sociálnodemokratické témy, niet v nich ani stopy po koketovaní s nacionalizmom a konzervativizmom, ako sme to videli v minulosti. Ale to ešte nemusí nič znamenať. Podstatná bude reálna praktická politika.
Pozrite sa, Smer ideologicky nemusí objavovať teplú vodu. Niektorí jeho členovia a ideológovia sa tvária, akoby sa ľavica narodila s nimi, ale to všetko tu už bolo. Pred šestnástimi rokmi som s kamarátom Ivanom Štefunkom, ktorý dnes zakladá think tank Progresívne Slovensko, napísal programový manifest, ktorý reagoval na mocenský zápas medzi „migašovcami“ a „weissovcami“. Boli sme nespokojní s kvalitou vtedajšieho názorového sporu v ľavicovom politickom spektre, ktorý sa navonok prezentoval ako boj medzi neokomunistami a modernými ľavičiarmi, ale v skutočnosti to tak nebolo. Skupina okolo Jozefa Migaša síce viac inklinovala k neokomunistickej nostalgii, ale ani skupina okolo Petra Weissa nemala pripravený moderný projekt a intelektuálne žila z perestrojkového obdobia druhej polovice osemdesiatych rokov. Preto sme sa rozhodli vystúpiť s hodnotovou alternatívou. Vzbudila obrovský ohlas a obidve súperiace strany sa k nej prihlásili, ale ani jedna ju nepochopila.
Keď si dnes prečítate náš Manifest Generácie 2000, máte pocit, že tieto dve „deti“, mal som 29 rokov a Ivo ešte menej, buď predbehli dobu, alebo sa odvtedy nič nezmenilo. Lebo ak sme už v roku 2000 hovorili o potrebe inovácií, prehlbovaní demokracie, vnímaní potrieb rôznych neustále rastúcich menšín, priorite vzdelania, riešení alarmujúcich environmentálnych problémov, o mieri ako najvyššom princípe zahraničnej politiky a zmene hodnôt, ak sme odsudzovali korupciu a mafiánske praktiky slovenskej politiky, treba si položiť otázku, kam sa odvtedy slovenská ľavica posunula.
Bývalá europoslankyňa Katarína Neveďalová počas konferencie upozornila, že Smer by sa mal dotknúť aj problematiky práv homosexuálov, lebo ako poznamenala, aj oni sú potenciálni voliči strany. „Oceňujem odvahu, Katka,“ reagoval premiér. Myslíte si, že by sa mal Smer venovať aj tejto agende? Zanedbáva túto problematiku?
Robert Fico na konferencii povedal okrem iného aj to, že toto nie je priorita sociálnej demokracie. Ale to je obrovské nepochopenie otázky. Problematika LGBT komunity nie je prioritou ani liberálnych strán. Ona možno vzbudzuje veľkú mediálnu pozornosť a vášne, ale prioritou každej štandardnej strany je v podstate to, čo povedal Clintonov stratég James Carville roku 1992 počas prezidentskej kampane: „Je to o ekonomike, hlupáci.“ To, čo Robert Fico a ľudia okolo neho nepochopili, je fakt, že ľavica môže byť vo svojom nerovnom zápase proti moci nadnárodných korporácií presvedčivejšia iba tak, že bude vo svojom uplatňovaní rovnosti a ľudských práv dôslednejšia ako pravica. Inak bude zraniteľnejšia. Nesmie sa preto vzdávať tém, ktoré síce netvoria chrbtovú kosť ľavicovej politiky, ale dotvárajú jej hodnotovú konzistentnosť a príťažlivosť. Ak to totiž Smer so svojím prerodom na klasickú ľavicovú stranu myslí vážne, bude musieť nanovo zadefinovať aj svoju voličskú základňu. Zatiaľ ju zadefinoval dosť úzko. A hoci je pravdou, že schválené programové tézy zakotvujú Smer jasnejšie vľavo, cesta tejto strany k štandardnej sociálnej demokracii je ešte poriadne dlhá, zložitá a vôbec nie istá svojím výsledkom.
Jedna z exčleniek strany Renáta Kolenčíková, v minulosti krajská tajomníčka v Nitre, tvrdí, že Smer je pretkaný korupciou a klientelizmom. Na konferencii Smer ale prišiel s tézou, v ktorej sa zaviazali pre boj s korupciou a zároveň odkázali aj na protischránkový zákon z ich dielne. Je to podľa vás krok vpred?
Rozumiem ľuďom, ktorým pripadá záväzok Smeru bojovať proti korupcii ako zlý vtip. Máme tu totiž nejaké dlhodobé skúsenosti. Preto aj oveľa dôležitejší ako októbrová programová konferencia bude decembrový snem strany. Problémom Smeru totiž nie je program, ale spôsob uplatňovania moci. Ak nastanú nejaké zásadné personálne zmeny, ktoré zodpovedajú novej programovej orientácii, až potom bude možné povedať, či sa dá tomuto deklarovanému boju proti korupcii veriť. Ale ak chcete počuť môj názor – skôr si myslím, že nie.
Robert Fico je známy svojou kritikou médií, dokonca počas konferencie poslal novinárov „do čerta“. Jeho rétorika ale vždy takáto nebola, ešte v roku 1998 pred budovou televízie obhajoval slobodu slova médií. Prečo sa podľa vás premiérov pohľad na médiá takto diametrálne otočil?
Osobná skúsenosť a frustrácia. Médiá boli voči Robertovi Ficovi naozaj až príliš často nekorektné, aby sa to neprejavilo na jeho alergii voči novinárom. Na druhej strane každý premiér je pod tlakom médií a musí sa naučiť chápať, že ich úlohou nie je pochlebovať mu, ale kontrolovať moc. Z tohto hľadiska sa premiér správa nedôstojne.
Akú budúcnosť podľa vás Smer čaká? Bude ešte dlho skórovať na slovenskej politickej scéne alebo ho onedlho čaká zánik v štýle politických exgigantov ako HZDS či SDKÚ?
Veľa závisí od toho, kedy budú parlamentné voľby. Existuje čoraz viac signálov, že vládne strany sa pripravujú, že budú skôr ako v roku 2020. Tieto úvahy posilňuje aj vzrastajúce napätie medzi Smerom a SNS. Myslím si, že jedným z dôvodov programovej konferencie Smeru a jasnejšieho vyhranenia sa voči nacionalistickej politike je aj príprava na hodnotový a mocenský stret medzi týmito dvoma stranami. Konflikt je nevyhnutný, otázka je, kedy otvorene prepukne.
