Minulý týždeň (15. 2.) ste informovali, že zvažujete kandidatúru na prezidenta. Už ste sa definitívne rozhodli alebo si ešte nechávate čas?
Uvažujem o tom veľmi vážne. Ja nevyčkávam a nekalkulujem ako politické strany. Nezaujíma ma, kto bude môj protikandidát. Rozhodujem sa na základe kritérií, ktoré som uviedol vo svojom oznámení. Keď bude všetko pripravené, budem vám vedieť dať definitívnu odpoveď.
Napísali ste, že jedným z faktorov pri vašom rozhodovaní bude podpora verejnosti. Splnili reakcie ľudí vaše očakávania, ak ste teda nejaké mali, keď ste sa rozhodli, ako sa hovorí, „ísť s kožou na trh“?
Ako ste mohli vidieť pod mojím statusom, spontánna reakcia ľudí bola obrovská a milo ma prekvapila. Ale toto som nemal na mysli pod podporou verejnosti. Asi každý z nás zažil situáciu, keď ho niekto v návale emócií posielal na hrad. Niektorí tomuto klamu, bohužiaľ, podľahli, a tak aj skončili. Ubezpečujem vás, že sa držím pri zemi, a hoci mi priaznivé reakcie ľudí lichotia, neovplyvňujú môj triezvy úsudok. Uvedomujem si, že nie som favoritom týchto volieb. Pre mňa je dôležitá reálna podpora, teda či tí, ktorí ma vyzývali na kandidatúru, sú ochotní nejakou formou mi aj pomôcť – či už ako aktivisti pri zbere podpisov, finančne alebo ľubovoľne inak. Len tak môžem byť skutočným občianskym kandidátom, ak tí, ktorí chcú zmenu, sa stanú sami tou zmenou. Zatiaľ to vyzerá sľubne, takýchto ľudí sa už prihlásili desiatky.
Ste analytik a vysokoškolský pedagóg, ale mali ste aj v minulosti politické ambície. Sám seba označujete rád za „homo politicus“. Z čoho pramení vaša fascinácia politikou?
Na politike ma láka viac vplyv ako moc. Viacerí ľudia mi povedali, že by ma radšej videli vo vláde, kde môžem ovplyvniť viac vecí, ale to je čisté nepochopenie mojej motivácie a môjho uvažovania. Úloha prezidenta republiky moderovať politické rozhovory a určovať smerovanie verejnej diskusie v krajine sa najviac približuje tomu, ako si predstavujem svoju službu verejnosti. Otvárať dôležité témy, ktorým sa politické elity nevedia alebo nechcú venovať, hovoriť ľuďom z duše, byť ich hlasom, ktorý dosiaľ mocní nevypočuli – v tom som bez akejkoľvek falošnej skromnosti naozaj dobrý. Na rozdiel od väčšiny kandidátov rozumiem tomu, aké sú možnosti a rozsah právomocí hlavy štátu. V tom je moja komparatívna výhoda.
Prednedávnom sa objavila kritika na vašu adresu po zmene pracoviska. Ak sa rozhodnete kandidovať, neobávate sa ešte väčšieho mediálneho tlaku, ktorý sa ostatne už objavil?
V prvom rade ma šokuje, že kádrovanie sa po troch desaťročiach od pádu komunistického režimu začalo opäť považovať za legitímnu formu verejnej kritiky. Nevidím nijaký dôvod na to, aby sa niekto pokúšal škandalizovať, že prednášam na nejakej vysokej škole a zdôvodňoval to mojimi politickými názormi. Som riadne habilitovaný docent histórie s bohatou publikačnou činnosťou a takmer 25-ročnou pedagogickou praxou. Rektorka tento tlak, našťastie, ustála a vypoklonkovala drzého redaktora s výslovným upozornením, že na akademickej pôde sa berú do úvahy odborné predpoklady, nie politické názory. No najhoršie na tom je, že toto nie je ojedinelý prípad. Poznám viacero kolegov, ktorí čelia šikane, alebo ich dokonca prepustili z dôvodov, ktoré sa síce takto otvorene nepomenujú, ale majú jasné politické pozadie. To však znamená, že tu máme opäť obdobie neslobody, že do nášho akademického prostredia sa plazivo vracia neonormalizácia, keď budú samozvaní ideológovia posudzovať, kto smie a kto nesmie učiť. A toto musíme rázne odmietnuť.
Čo sa týka toho mediálneho tlaku, viete, ja som zvyknutý, že hovoriť nepríjemnú pravdu sa u nás stretáva s rovnako veľkým nadšením, ako aj zúrivou až živočíšnou nenávisťou. Rátam s tým. Veď som ešte ani nezačal a už sa na moju adresu vyrojilo toľko primitívnych klamstiev, nehanebných lží a výmyslov, až mi z toho rozum zastáva. Asi viete, že mojím obľúbeným životným krédom je Gándhího výrok: Najprv ťa ignorujú, potom sa ti vysmievajú, potom proti tebe bojujú, no a napokon vyhráš. Títo zlomyseľní škriatkovia ma však zabudli ignorovať, priamo prešli do útoku. Ja nebudem hrať ich hru. Mám vyvracať klebety, že spávam so študentkami? Prepáčte, to je pod úroveň. Mám sa brániť voči obvineniu, že som aktívnym účastníkom demonštrácií gayov? Nikdy som na žiadnej takejto akcii nebol, ale nebudem sa zbabelo dištancovať od práv menšín. Mám reagovať na osočovanie bývalej novinárky a kandidátky Kotlebovej strany v parlamentných voľbách, že mám „arabsko-slovenský pôvod“? Môžem si akurát tak poklepať na čelo. Mám zaujať stanovisko k tomu, že nepatrím do politiky, lebo vraj fotím medvede na neprístupných miestach? To celkom vážne sa mám zaoberať takýmito nepríčetnými ľuďmi a vysvetľovať, že sú to holé nezmysly? Iste, mohol by som si najať armádu právnikov a zo všetkých týchto hlupákov vytĺcť tučné odškodné. Bola by to hračka a mal by som viac peňazí na kampaň. Ale nebudem to robiť. Ľudia, ktorí podobné útoky o mne rozširujú, sa usilujú vtiahnuť ma do polemiky a upútať na seba pozornosť hádkou so známym človekom. Preto ma vo svojich hanlivých príspevkoch na FB označujú a márne sa dožadujú mojej reakcie. Nepôjdem touto cestou. Sľúbil som, že sa nebudem zapájať do osobných sporov, že ponúknem ľuďom svoju víziu štátu a budem sa usilovať vrátiť diskusiu k podstatným témam. To je moja misia. Špinavé útoky na konkurenciu sú autentickou vizitkou tých, ktorí sami nemajú čo ponúknuť, mňa sa takéto intrigy netýkajú.
Už ste to načrtli, keď ste oznámili, že zvažujete kandidatúru, ale konkretizujte, prosím, čo by ste ako prezident chceli v rámci možností zmeniť na Slovensku?
Predovšetkým atmosféru. Tá je u nás hrozná. Za celý svoj život som nevidel ľudí tak živočíšne sa nenávidieť ako v súčasnosti. Vnútorná rozpoltenosť slovenskej spoločnosti má síce svoje hlboké historické korene, ale žiaden z doterajších prezidentov sa ju nepokúsil prekonať. A ani nemohol. To sa nedá dosiahnuť nejakou predstieranou nadstraníckosťou. Prezident by nemal byť „prakticky akoby členom“ vládnej strany, ako sám seba označil Ivan Gašparovič, ani vodcom opozície, ako sa začal v poslednom období správať Andrej Kiska. Mal by byť mimo bežného politického diania, inak sa stane súčasťou koalično-opozičných šarvátok a nebude sa môcť sústrediť na svoju najdôležitejšiu úlohu: dovidieť za horizont budúcich volieb, ukázať Slovensku cestu z krízy, motivovať ľudí, aby v sebe objavovali a ukazovali to najlepšie, čo v nich je a rásť spoločnými cieľmi. V tejto úlohe však musíte byť uveriteľný. Musíte byť dostatočne rozhľadený, aby ste našli inšpiráciu v najlepších myšlienkach a činoch našich veľkých štátnikov, aby ste nadväzovali na to najvýznamnejšie, čo sme v dejinách dosiahli, aby ste dokázali presne sformulovať, kam sa má Slovensko uberať. Chcem, aby Slovensko získalo svoju charakteristickú, vľúdnu tvár, aby bolo bezpečnou domovinou pre všetkých, ktorí v nej žijú, aby bolo jedinečným prínosom pre Európu a svet. Chcem, aby sa občania mohli spoľahnúť na svoj štát a aby sa európska civilizácia mohla spoľahnúť pri obrane svojich hodnôt na Slovensko.
Aké sú podľa vás najväčšie výzvy pre hlavu štátu?
Dlhodobo kritizujem stav, že Slovenská republika ako štát nemá svoju zakladateľskú ideu. To má vážnejšie dôsledky, ako si väčšina ľudí myslí. Masaryk, ktorý nás učil, že štáty sa rodia a padajú na myšlienkach, ktoré ich stvorili, takúto ideu rekonštruoval z tradície Husa, Komenského a Kollára. My sa tvárime, že nič také nepotrebujeme. Naši politici nepoznajú myšlienky Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana či Milana Rastislava Štefánika. Nikdy nečítali spisy Milana Hodžu, Karola Medveckého alebo Emila Stodolu. Necitujú ani len Alexandra Dubčeka. Sú vykorenení a topia sa v povrchnosti dneška, neraz vymýšľajú koleso a tvária sa, že svet sa narodil s nimi. Ale to nielen oni. Rovnako povrchní sú aj novinári. Ťažko sa medzi nimi nájde budúci Novomeský, Mňačko alebo Kaliský. Na politikov nemajú nijaké hlbšie nároky, len štekajú alebo hryzú. V tejto myšlienkovej prázdnote potrebujeme prezidenta-mysliteľa, ktorý inšpiruje, občas provokuje a najmä určuje hlavné témy verejnej diskusie. Hlava štátu by mala byť nielen strážcom ústavy, ale aj tradícií a hodnôt, ktoré formujú našu spoločnosť. Mimochodom, aj preto si myslím, že oficiálne oslavy štátnych sviatkov by mali byť v réžii prezidentskej kancelárie. Aby sa najvyšší ústavní činitelia nehašterili, kto koho pozval a kto nie, koho je to akcia a prečo tam nie je ten či onen, aby ich nezneužívali na stranícku propagandu. Je to maximálne trápne a nedôstojné. Kto ak nie hlava štátu by mal tlmočiť skutočný význam štátnych sviatkov bez ideologických nánosov? Aj takéto posolstvá majú potenciál zjednocovať spoločnosť.
Prezident nemá rozsiahle právomoci, ale ako ste už povedali, má možnosť nadnášať témy. Na ktoré by ste kládli najväčší dôraz?
Rozdelil by som ich do troch skupín: tie, ktoré občanov najviac trápia; tie, ktoré sa dlhodobo neriešia a tie, ktorými môžeme osloviť okolitý svet. Chcem byť advokátom tých najslabších a najzraniteľnejších, ktorí sa nevedia brániť. Pripomínal by som politikom ich nesplnené sľuby, poukazoval by som na zlé pracovné podmienky našich pracujúcich, zasadzoval by som sa za zvýšenie sociálnej ochrany všetkých rodín, prihováral by som sa za bezplatný prístup dôchodcov k liekom. Mojou ambíciou by bolo pohnúť s odstránením problémov, ktoré si táto spoločnosť už takmer tri desaťročia dlhodobo tlačí pred sebou ako snehovú guľu a nevie alebo skôr nechce ich riešiť. Sem patrí komplexná volebná reforma, reforma územnosprávneho členenia, reforma školstva, odluka cirkvi od štátu, obnova zrušených vlakových a autobusových spojov, zvýšenie obnoviteľných zdrojov energie, zvýšenie potravinovej bezpečnosti, no najmä preskúmanie pochybných privatizácií a vrátenie rozkradnutého majetku štátu. Tretí balík tém by sa týkal môjho pôsobenia na medzinárodnej scéne. Rozhodne by som nebol pasívnym tlmočníkom predžutých fráz. Vystúpenia na pôde Európskeho parlamentu, vo Valnom zhromaždení OSN a či na summitoch NATO by som využil na predloženie návrhov na reformu Európskej únie, na vytvorenie systému európskej obrany a dôraznejšie by som sa zasadil za opatrenia nevyhnutné na ochranu pred zmenou klímy, ktorú považujem za najvážnejší problém ľudstva. Inicioval by som nové typy regionálnej spolupráce, ktoré viac zodpovedajú potrebám dneška ako Vyšehradská štvorka. V ekonomickej oblasti mám na mysli spoluprácu podunajských štátov (Česko, Rakúsko, Slovensko, Maďarsko, Chorvátsko, Srbsko, Rumunsko) a v kultúrnej spoluprácu slovanských štátov v rámci EÚ (Poľsko, Česko, Slovensko, Slovinsko, Chorvátsko, Bulharsko). Slovensko nemôže iba pasívne prijímať, čo sa dohodne vo Washingtone, Bruseli, Berlíne alebo Paríži. Sami nikdy nebudeme mať silu presadzovať vlastné medzinárodné koncepcie, no môžeme ich navrhovať a získavať pre ne spojencov. Táto krajina môže byť zdrojom veľkých civilizačných projektov, môže byť poslom dobrej vôle, ktorý si získa svojou aktivitou rešpekt, prestíž a uznanie.
Potrebuje slovenský prezident vyššie právomoci?
Potrebuje. Bez nich je priama voľba iba nákladným divadlom. Nie som zástancom prezidentského systému, bližší mi je skôr poľský model, kde má výkonnú moc v rukách vláda, ale prezident má niektoré dôležité právomoci, ako napríklad posilnené právo veta, ktoré je možné zlomiť len trojpätinovou väčšinou alebo možnosť navrhovať zákony. Ja by som k tomu pridal aj jasnejšie definovanú možnosť odmietnuť vymenovanie konkrétnych ministrov, sudcov alebo iných štátnych funkcionárov. Naopak, odstránil by som menovanie vysokoškolských profesorov prezidentom republiky. To je monarchistický pozostatok, ktorý vo väčšine európskych krajín už neexistuje.
Ktoré súčasné právomoci prezidenta považujete za najdôležitejšie?
To je správna otázka, lebo mnohí kandidáti sa dnes, ale i v minulosti tvárili, akoby z tohto postu dokázali vyriešiť nezamestnanosť, problémy migrácie, zdravotníctva a vzbudzujú vo verejnosti veľmi falošné očakávania a emócie. Za najdôležitejšie právomoci dnes považujem tie, ktoré sú spojené so zahraničnou politikou. Prezident je jedným z jej hlavných tvorcov a podľa ústavy koná nezávisle, nie je viazaný žiadnymi príkazmi. To mu dáva pomerne veľké možnosti na formulovanie vlastných predstáv. Ani jeden však túto možnosť nevyužil. Čo je však najdôležitejšie a na čo chcem upozorniť, hlava štátu má ešte jednu významnú právomoc, ktorej sa však všetci doterajší prezidenti vzdali a preniesli ju na vládu: dojednáva a ratifikuje medzinárodné zmluvy. Podľa viacerých významných ústavných právnikov, s ktorými som túto záležitosť konzultoval, prezident si kedykoľvek môže túto právomoc vziať späť. A ja by som tak aj okamžite urobil. S takouto právomocou sa môžete pokúsiť otvárať zmluvy, ktoré sú nevýhodné pre Slovensko (napríklad tie vatikánske), vysloviť súhlas s ratifikáciou významných ľudskoprávnych dohovorov zvyšujúcich rovnosť našich občanov, ale aj zabrániť prijatiu medzinárodných dohôd, ktoré poškodzujú sociálne a environmentálne štandardy nášho obyvateľstva. Chcete príklad? V stredu vláda schválila obchodnú dohodu CETA, čo považujem spolu s našimi ochranármi za závažnú chybu, ktorá môže mať do budúcnosti za následok zrušenie zákazu ťažby uránu na našom území. Podobný postoj mám aj k zmluve TTIP – ako prezident by som urobil všetko pre to, aby som tomuto pokusu o globálny prevrat korporácií zabránil.
V súvislosti so zahraničnou a bezpečnostnou politikou mi nedá nespýtať sa: prezident je hlavným veliteľom ozbrojených síl. Nemali by ste s tým problém? Môže byť krajina bezpečná, keď na jej čele stojí pacifista?
Odpoviem vám protiotázkou: môže byť štát bezpečný, ak jeho kroky riadi militarista? To sú predsudky a skreslenie pojmov. Pacifista predsa nie je ten, kto sa nebráni, keď je to nevyhnutné, a nechce bojovať ani vtedy, keď na neho útočia. Pacifista je ten, ktorý sa snaží zabrániť vojne. Väčšinou teda býva oveľa zodpovednejší. Pozrite sa na závery Mníchovskej bezpečnostnej konferencie z minulého týždňa. Svetoví lídri sa po prvýkrát zhodli, že vojna je na spadnutie a medzinárodný systém je v troskách. Pripadá mi to, akoby objavili teplú vodu. Píšem a hovorím o tom do médií už takmer dvadsať rokov, pretože svetový poriadok sa začal rozpadať vojnami v Kosove a Iraku. Ale oni si to všimli až teraz a aj tak nič nepochopili, lebo ich jediná odpoveď je mantra o zvyšovaní vojenských výdavkov na dve percentá HDP. Neviem, či si ľudia uvedomujú, aké sú to obrovské peniaze. V čase krvácajúceho školstva a zdravotníctva si to nielenže nemôžeme dovoliť, ale táto suma je nezmyselná a samoúčelná. Netvrdím, že netreba prezbrojovať armádu. Ale o tom, čo naša obrana potrebuje, by som sa radil s armádnymi veliteľmi, nie so zbrojárskymi lobistami.
Táto doba si jednoducho vyžaduje silnú osobnosť a pevný charakter. Spomeňte si na summit NATO vo Walese. Americká delegácia tam naziapala na slovenskú, že buď si máme plniť záväzky a niečo ponúknuť – rozumej vojenskú základňu –, alebo máme ísť od stola. Mne by sa nemohlo stať, že by som poslušne stiahol chvost a sklopil uši. Zdvorilo by som amerického prezidenta ubezpečil, že Slovensko je pripravené plniť si všetky medzinárodnoprávne záväzky tak, ako sú uvedené v spojeneckej zmluve: urovnávať všetky spory mierovými prostriedkami (čl. 1), prispievať k ďalšiemu rozvoju mierových a priateľských vzťahov medzi národmi (čl. 2), udržiavať a rozvíjať svoju schopnosť odolať ozbrojenému útoku (čl. 3), spoločne konzultovať vždy, keď bude mať ktorýkoľvek členský štát pocit ohrozenia (čl. 4) a v prípade napadnutia spojenca podniknúť na jeho obranu kroky, ktoré považujeme za nevyhnutné (čl. 5). Nijaký článok Severoatlantickej zmluvy nás nezaväzuje vydávať na zbrojenie dve percentá HDP. A naopak nijaký článok tejto dohody neoprávňuje USA neplniť si povinnosti člena, ak odmietneme dať toľko peňazí na výskum a vývoj nových zbraní.
Čím si vysvetľujete, že doterajší prezident nebol schopný takto veci vysvetliť?
Nebudem hodnotiť jeho správanie. Zopakujem len, že ja by som to nerobil. Prvoradou úlohou prezidenta je chrániť štátne záujmy, nie bezmyšlienkovite plniť vôľu spojencov. Bezvýhradne prijímať to, čo od nás chce veľmoc, nie je vzťah partnerov, ale miestodržiteľa impéria voči mocenskému hegemónovi. Ak je NATO naozaj spojenecká zmluva, potom spojencov nemožno vydierať dodatočnými podmienkami. Tomuto správaniu nerozumiem rovnako ako mlčaniu lídrov EÚ, keď im americký minister obrany v reakcii na formujúce sa obranné jadro EÚ vmietol do tváre, že európska obrana môže byť úlohou jedine NATO. Ak je Severoatlantická aliancia naozaj spojeneckou zmluvou, potom spojencom USA môže byť aj EÚ. Spoločná európska obrana je výlučne naša vec a ak nie, potom nejde o vzťah spojenecký, ale vazalský a treba to takto otvorene pomenovať. V každom prípade, mojou úlohou ako hlavného veliteľa ozbrojených síl by bolo zvyšovať bezpečnosť štátu. A jednotná európska armáda s povinnosťou chrániť územie EÚ je vyšší stupeň obrany ako NATO. Preto sa budem zasadzovať za takéto riešenia. A zároveň navrhovať, aby súčasťou dvoch percent HDP na obranu bola aj rozvojová pomoc. V rámci OSN sme sa zaviazali prispievať na rozvojovú pomoc sumou 0,7 % HDP a neplníme to, dávame len zhruba 0,1 %. Aj to je politický záväzok, ktorý nie je právne vynútiteľný. Ale som presvedčený, že keby sme ho plnili, keby sme odvádzali takúto sumu na ekonomickú a environmentálnu stabilizáciu severnej Afriky a Blízkeho východu, pre svoju bezpečnosť by sme urobili viac ako kúpou stíhačiek.
Ak by ste mali porovnávať doterajších prezidentov, ktorý z nich bol najlepší? V čom by ste na nich chceli nadväzovať?
Ťažká otázka… Od Michala Kováča by som si osvojil snahu obsadiť prezidentskú kanceláriu širokým spektrom osobností, aby som nedostával jednostranné informácie. Rovnakú rôznorodosť by som zachovával aj pri odovzdávaní štátnych vyznamenaní. Rudolf Schuster bol náš najužitočnejší prezident. Mal obdivuhodné kontakty v zahraničí, v mobile mal priame čísla na štátnikov od Michaila Gorbačova až po Helmuta Kohla, významne pomohol Slovensku pri jeho integračných ambíciách a bol to zatiaľ posledný slovenský prezident, ktorého prijal americký prezident v Bielom dome, a to hneď dvakrát, v priebehu deviatich mesiacov. To sa dá ťažko prekonať. Pri Ivanovi Gašparovičovi mi nič nenapadá… No a Andrej Kiska si vie dokonale budovať osobný imidž. Až tak dokonale, že mnohí ľudia mu uverili, že predchádzajúci prezidenti nechodili medzi ľudí…
Otázka na záver. Aký by ste boli prezident?
Spravodlivý a mierumilovný. Chcel by som prispieť k tomu, aby po tých zahanbujúcich rokoch, keď sme sa stali komplicom všetkých vojnových zločinov Spojených štátov, bolo Slovensko konečne vnímané ako mierový štát a diplomatická veľmoc. Ponúkol by som sprostredkovania mierových dohôd, priestory pre medzinárodné rokovania, príležitosti na urovnávanie konfliktov. Vzhľadom na vynikajúce vzťahy s oboma stranami mnohých sporov (Ukrajina – Rusko, Izrael – Palestína, Srbsko – Chorvátsko atď.) máme na to tie najlepšie predpoklady. Chce to len politickú vôľu, odvahu a prezieravosť. Preto by som bral na zahraničné cesty nielen podnikateľov, ale aj umelcov, vedcov, športovcov, to najlepšie, čo doma máme. Do prezidentského paláca by som pozýval tvorivých ľudí z celého sveta, filozofov, spisovateľov, hudobníkov, výtvarníkov, nositeľov Nobelových cien, aby to bolo živé miesto, v ktorom Slovensko zažíva dotyky so svetom a svet dotyky so Slovenskom. Do záhrady Grasalkovičovho paláca by som namiesto postmoderných sôch osadil panteón najvýznamnejších osobností slovenských dejín. Chcel by som byť prvým prezidentom, ktorý výrazne podporuje vedu, umenie a životné prostredie. Štát môže rásť len s veľkosťou svojich úloh. A ja si želám, aby bolo Slovensko stabilizátorom pomerov v strednej Európe, nositeľom porozumenia, vzájomnosti a spolupráce. To je štát, ktorý chcem pomôcť budovať.
- Reklama -
