Chmelár: Zeman priniesol z Ruska obchody za vyše 19 miliárd. Kiska priniesol z Mexika iba ovracané lietadlo

7.1.2018 0:00

ROZHOVOR Nie je to konflikt medzi prezidentom a premiérom, to je konflikt dvoch konkurenčných politických táborov, tvrdí analytik Eduard Chmelár o vyostrenom spore medzi elitami Smeru a prezidentom Andrejom Kiskom. Osobná averzia medzi ministrom vnútra a hlavou štátu podľa analytika prerástla do vyťahovania nechutností a rukojemníkom je celá verejnosť. V rozhovore pre PL sa Chmelár vracia aj k vyznamenaniam, ktoré Kiska udelil 1. januára na 25. výročie vzniku SR.

Chmelár: Zeman priniesol z Ruska obchody za vyše 19 miliárd. Kiska priniesol z Mexika iba ovracané lietadlo
Foto: Reprofoto/Facebook:Eduard Chmelár
Popis: Eduard Chmelár
Zdá sa, že po Novom roku sa začala ďalšia fáza „vojny“ medzi prezidentom a elitami strany Smer-SD. Aký je zmysel alebo cieľ tohto súboja, ak teda existuje?
 
Pozrite sa, tichá vojna medzi nimi sa vedie od začiatku a na viacerých frontoch. Len doteraz to nemalo ako vojna vyzerať. Tábor Andreja Kisku predstiera, že túto vojnu začal Robert Fico. Lenže v skutočnosti to bol Andrej Kiska, ktorý ako prvý porušil údajnú dohodu medzi prezidentom a premiérom o neútočení začiatkom novembra 2016 v rozhovore pre Trend. To bol kľúčový zlom. Premiér najprv zareagoval zmierlivo. V krátkom vyhlásení zopakoval, že má záujem na dobrých vzťahoch s prezidentom a že konflikt, do ktorého sa ho pokúšajú zatiahnuť, odmieta. Až keď Grasalkovičov (Prezidentský) palác v tomto tóne pokračoval, nasledovala reakcia v podobe obvinenia prezidenta zo zneužívania vládneho špeciálu na súkromné účely a potom sa už valilo všetko ostatné. Ale to nie je jediná rovina sporu. Všimnite si „hradný“ Denník N. Ten málokedy zverejňuje veci náhodne, a keď nejaký bývalý pracovník kancelárie ministra zahraničných vecí, ktorý bol k nemu tak blízko, že mu písal prejavy, poskytne rozhovor, v ktorom spochybňuje ľudský rozmer Miroslava Lajčáka a naznačuje, že sa na funkciu prezidenta nehodí, a podsúva verejnosti, že sa na ňom prejavuje, že študoval diplomaciu počas komunistického režimu v Moskve – je to nielen vysoko neprofesionálne, ale predovšetkým je to celkom zámerný útok na potenciálneho prezidentského kandidáta Smeru. Zmysel tohto súboja nedokážete vždy prečítať, to nie je konflikt medzi prezidentom a premiérom, to je konflikt dvoch konkurenčných politických táborov.
 
Ako hodnotíte rozhovor, ktorý prezident poskytol týždenníku Vasárnap? Bolo správne takýmto spôsobom obviniť ministra vnútra zo zneužívania moci? 
 
Ten rozhovor bol v prvom rade vedený vysoko neprofesionálne s neprípustnými sugestívnymi otázkami. Vlastne to neboli novinárske otázky, ale lichôtky, ktoré boli odporne zhovievavé aj pri zmienkach o prezidentových daňových kauzách. To načasovanie rozhovoru je v každom prípade zvláštne. Prišlo len tri dni po tom, čo prezident v novoročnom príhovore hovoril o tom, že vecnú obsahovú politiku vytláčajú malicherné škriepky, že víťazstvá v agresívnych politických súbojoch nevedú k ničomu zmysluplnému a že nemôžeme dovoliť, aby sa naša spoločnosť v dôsledku bezvýznamných politických bojov a pochybných záujmov rozpadla na tábory, ktoré sa navzájom nenávidia... A vzápätí urobil presný opak, čo ho usvedčuje z dlhodobého pokrytectva. V každom prípade týmto rozhovorom brutálne ukončil novoročnú atmosféru. Tým nechcem povedať, že by minister vnútra nemal toho za ušami až-až. Ale tentoraz mu na konfrontáciu nedal žiaden vecný dôvod. Bol to priamy osobný útok, dokonca s využitím klebiet, ktoré sa prezidentovi údajne doniesli o hádke na predsedníctve Smeru. Viete, zverejnenie neoverených kuloárnych informácií veľmi starostlivo zvažujeme aj my analytici, ak ich však používa hlava štátu, je to vrcholne nedôstojné a nevhodné.
 
Andrej Kiska znova použil označenie mafiánsky štát. Nie je to od prezidenta trochu odvážne vyjadrenie, keďže je sám jeho súčasťou? 
 
Tak tu nastal u prezidenta zaujímavý posun – už sa nepýta, či je Slovensko mafiánsky štát, už to kategoricky tvrdí. On nie je len jeho súčasťou, on je jeho hlavou. A to je postoj, ktorý vzbudzuje v celej Európe údiv. Čo tým chcel povedať? Že je hlavou mafie? Aby sme si správne rozumeli, ja nepochybujem, že v slovenskej politike dominujú mafiánske praktiky. Mne o tom netreba vykladať. Autorom okrídleného výroku, že tento štát ovládajú dve, tri finančné skupiny a päť, šesť veľkopodnikateľov, som ja sám. Dnes je to už banálna fráza, ktorú opakujú všetci od Borisa Kollára až po ekonóma Petra Staněka, ale keď som túto vetu povedal na verejnom zhromaždení v októbri 2011 a preletela všetkými médiami, nastalo peklo. Pokusy o zastrašovanie, vyhrážanie sa trestným oznámením, v médiách som sa nemohol objaviť asi rok. Ja viem, ako fungujú mafiánske praktiky, keď veci odrazu „prestanú fungovať“, lebo títo ľudia majú svoje chápadlá všade. Ale prezident takýmito teatrálnymi rečami skôr devalvuje hodnotu odvahy. Keby sa takto ostro vyhradil pri najväčších kauzách štátu, malo by to svoju váhu. Ale keď to povie len preto, lebo podnikateľ Kiska nemá poriadok vo svojom biznise a má strach z ďalších únikov informácií o nezákonnom financovaní jeho volebnej kampane, hraničí to so zneužívaním funkcie verejného činiteľa.
 
Bolo od ministra vnútra korektné vytiahnuť ovracaný špeciál, žiadosť o lepšie vybavenú limuzínu a faktúry za lety do Popradu ako protiútok na prezidentovu kritiku? 
 
Čo mám na to povedať? Dlhodobá osobná averzia medzi oboma pánmi prerástla až do vyťahovania nechutností, pričom za rukojemníkov tohto sporu si vzali celú verejnosť. Už keď prezident vyhlásil v parlamente, že sa hanbí za to, že taký človek ako Kaliňák stojí na čele ministerstva vnútra, bolo jasné, že celý spor prerástol do osobného konfliktu. Všetko nasvedčuje tomu, že Robert Kaliňák má na Andreja Kisku kompromitujúce materiály, a to ovplyvňuje celé jeho správanie. Už pri daňovom podvode som prezidentovi odporučil, aby predstúpil pred novinárov a zverejnil všetky svoje faktúry, že to jediné ho môže uchrániť od ďalšieho vydierania. Nemal odvahu to urobiť a na týchto nedôstojných prestrelkách už pomaly niet čo komentovať. Je ale zaujímavé, že z ovracaných priestorov sa medzitým stala politická tradícia. Na ovracané koberce na úrade vlády sa už v minulosti sťažovali na svojich predchodcov Vladimír Mečiar i Robert Fico. Ovracané lietadlo je trápna téma na politickú komunikáciu, rovnako ako výhovorka prezidentskej kancelárie, že oni nepili, to len jeden z členov delegácie mal žalúdočné problémy z jedla – pričom doteraz koluje na internete fotografia, ako sa Andrej Kiska na štátnom obede v Mexiku posilňuje tequilou a ktorú medzičasom stiahol zo svojej FB stránky. Ja by som bol oveľa radšej, keby politici a novinári dokázali vecne zhodnotiť výsledky Kiskových zahraničných ciest, prípadne porovnať ich s inými. Český prezident Miloš Zeman priniesol z oficiálnej návštevy Ruska obchody za vyše 19 miliárd korún (OPRAVA, pôvodný text hovoril o 19 miliardách eur, za chybu sa ospravedlňujme), kým slovenský prezident Andrej Kiska priniesol z oficiálnej návštevy Mexika iba ovracané lietadlo. Napriek tomu naši novinári považujú Miloša Zemana za opité hovädo, za ktoré sa treba hanbiť, a Andreja Kisku za dobrého anjela, ktorého nám vraj Česi závidia. Nedávny prieskum odhalil, že je to mýtus, keď sa zistilo, že väčšina obyvateľov Českej republiky ani nevie, kto je slovenským prezidentom. V každom prípade som za racionálnejšie analýzy výsledkov práce oboch pánov.
 
Podľa Kaliňáka sú za kritikou voči nemu Kiskove chyby a neschopnosť prevziať zodpovednosť. Mal by prezident prevziať zodpovednosť a vyvodiť dôsledky? 
 
Ja nevidím do hlavy Andrejovi Kiskovi, ale toto nevyzerá na nejaké prehadzovanie si zodpovednosti. Toto vyzerá ako začiatok predvolebnej kampane a signál, že prezident predsa len ide do boja. Ešte nikdy nezaútočil na vládny Smer tak tvrdo a ešte nikdy na to nebol menší dôvod ako práve v tomto novoročnom období. To nedáva inú logiku.
 
Pred približne rokom ste sa vyjadrili, že okolo prezidenta médiá vytvárajú kult osobnosti a mimovládky mlčia. Trváte na tom aj dnes, keď sa o prešľapoch prezidenta Kisku píše a hovorí v médiách viac a nielen v pozitívnom zmysle?
 
Dôležitejšie je, ako sa o tom píše, a nie, či sa o tom píše. To by už, preboha, bolo iné dno, keby médiá mlčali o prezidentových daňových podvodoch. Stále však nad ním držia ochrannú ruku a aj spomínaný rozhovor pre Vasárnap dokazuje, že pri ňom úplne zabudli na staré novinárske pravidlo, že politici sa kontrolujú, nie obdivujú. A to mi prekáža najviac. Odhaľovanie prezidentových chýb nie je výsledkom poctivej práce médií, ale politického boja. Od začiatku pritom upozorňujem na to, že my sa musíme konečne zamerať na to, ako prezident vykonáva svoje právomoci a aké sú konkrétne výsledky jeho činnosti pre štát a pre spoločnosť. To by mali byť hlavné kritériá pri posudzovaní jeho činnosti, nie to, či je obľúbený. Len si predstavte, ako by to vyzeralo, keby sa médiá nezameriavali na výsledky činnosti vlády, ale na to, ako srdečne prijali Roberta Fica na Horehroní, ako ho vybozkávali babičky a odfotili sa s ním mladé slečny. Takto to predsa nejde. Napriek tomu niektoré médiá slúžia Andrejovi Kiskovi ako reklamné agentúry.
 
Odovzdávanie štátnych vyznamenaní pri príležitosti 25. výročia vzniku nezávislej Slovenskej republiky vyvolalo ešte väčšie vášne ako minulý rok. Vy ste patrili k najväčším kritikom tohto aktu, ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská, naopak, spochybňovanie vyznamenaných osobností odmietla a vyjadrila sa, že okolnosti vzniku samostatného Slovenska dnes už nie sú určujúce v tom, aký vzťah k tejto krajine máme. Má pravdu? Nemyslíte si, že deliť spoločnosť na dobrých a zlých Slovákov je už zastarané?
 
Nielenže je to zastarané, pre mňa to určujúce nikdy nebolo, a to ani v deväťdesiatych rokoch, keď som vášnivo odmietal túto Mečiarovu zakladateľskú dogmu. Bol v tom totiž kus účelovej lži, keď kritikov Mečiarovho autoritatívneho vládnutia nálepkovali ako antislovenské sily, podobne ako neskôr, keď Dzurindova garnitúra označovala kritikov zahraničnej politiky USA za antiamerické sily. Toto bol od začiatku falošný spor. Dnes ho však neoživili nacionalisti, ale prezident republiky. Vstúpil do tejto témy v tom najnevhodnejšom čase a tým najnevhodnejším spôsobom. Neoceniť pri oficiálnych štátnych oslavách 25. výročia založenia štátu nikoho, naozaj nikoho, kto stál pri jeho zrode? To je ako keby ste pri štátnom sviatku Slovenského národného povstania ocenili ľudáckych účastníkov protikomunistického odboja, ale nespomenuli by ste si na veteránov Povstania. Veď je to čistá neokrôchanosť, škandál a hanba na roky dopredu.
 
Prečo to podľa vás urobil? Neuvedomil si, čo tento jeho krok spôsobí v spoločnosti?
 
Myslíte si, že nevedel, na akých oslavách sa zúčastňuje a pri akej príležitosti rozdáva štátne vyznamenania? Žeby sme sa na to mali pozerať z inej stránky – veď neprekáža, že neocenil zakladateľa štátu, stačí, že ocenil objaviteľa Mečiara? Už nežartujme, prosím. Bola to čistá, vedomá a vrcholne nedôstojná provokácia, veď prezidentova suita sa vzápätí vytešovala, ako zasa naštvala polovicu národa. Hlava štátu v posledných dňoch otvorene rezignovala na predstieranú nadstraníckosť, prihlásila sa k jednému veľmi vyhranenému politickému táboru a rozšírila svoju konfrontáciu o ďalšie politické subjekty ako len Smer. Toto bude mať pre Slovensko strašné následky. Prezident otvoril nový front studenej občianskej vojny, o ktorom sme si už všetci mysleli, že je ukončený, že rany sú zahojené a že toto nie je ani téma dňa, ani predmet sporov. Vrátil nás do atmosféry deväťdesiatych rokov a určil nové nepriateľské tábory, ktoré sa budú medzi sebou nenávidieť a nebudú spolu vedieť komunikovať. Je to otvorené vyhlásenie vojny a nemalo sa to nikdy stať, od hlavy štátu je to vrcholne nezodpovedné správanie.
 
Ale „druhá strana“, ak to tak môžem povedať, si myslí to isté. Tvrdí, že oživujete ducha nacionalizmu a neznášanlivosti. Napríklad jeden bloger vás zaradil medzi „nechutnú červeno-hnedú nacionalistickú svorku“ a ďalší bloger vás obvinil, že chrlíte „tú najsmradľavejšiu nacionalistickú síru“...
 
Prepáčte, ale keby som mal prikladať vážnosť každému hejterovi, ktorý si o mňa obtrie ústa, tak nemám čas venovať sa skutočne dôležitým veciam. Každý, kto pozná môj životný príbeh a moje hodnotové postoje, si musí pri takejto konštrukcii poklepať po čele. Ak niekto stotožňuje oprávnenú kritiku Kiskových postojov s nacionalizmom a neznášanlivosťou, ak sa ma niekto pokúša hádzať do jedného vreca s fašistami a komunistami, tak je skrátka nepríčetný, vypovedá tým viac o sebe ako o mne a ja nemám dôvod venovať sa takýmto bludom. Necítim sa byť príslušníkom žiadneho bojujúceho tábora, ja túto konfrontáciu práveže odmietam a presne v tom vidia fanatici na oboch stranách problém. Skutočný zdroj napätia leží práve v tej neurotickej predstave, keď uveríte, že vy ste tí slušní a tí druhí sú nemravní, že vy ste za toleranciu a tí druhí sú za nenávisť, že vy predstavujete dobro a tí druhí zlo. Takto nastavený diskurz je falošný a úplne vykoľajený z podstaty sporu. My sa tu v jednom kuse klameme, médiá ustavične vyrábajú nepravých hrdinov, ktorých autorita nie je podložená prirodzeným rešpektom ľudí, ale zdeformovaným mediálnym obrazom. Dnes na to, aby ste sa stali „expertom na extrémizmus“, nepotrebujete uznanie odbornej obce, ale to, aby vás takto označili spriatelené médiá. Tí, ktorí si uzurpovali monopol na slušnosť a porozumenie, sú spravidla len zjednodušenou verziou cynizmu a nemorálnosti tých druhých. Všetko ich gýčové volanie po pravde a láske sa dramaticky míňa s Heglovou filozofiou, ktorá nás učila, že tragédiou dejín nie je boj pravdy a lásky proti lži a nenávisti, ale boj jednej pravdy proti inej pravde a boj jednej lásky proti inej láske. Ak sa takíto ľudia vyslovujú proti nenávisti a zároveň používajú proti oponentom slovník typu svorka, čvarga, smradi, sami sa usvedčujú z neúprimnosti. To isté sa týka Andreja Kisku. Postaviť si politickú kariéru na moralizme je ten najriskantnejší spôsob kráčania po tenkom ľade, lebo takýto politik je neustále konfrontovaný s rozporom svojich slov a činov. Ak s takouto konfrontáciou ráta a neprekáža mu to, je to pokrytec, ak s tým neráta a postaví sa do bolestínskej pózy, že kritikov jeho činnosti vedie nenávisť, je to navyše aj slaboch neschopný vyrovnať sa s relevantnou kritikou. Lenže táto chorá rozoštvaná spoločnosť potrebuje v prvom rade ako liek na svoje neduhy dialóg, nie moralizovanie.
 
analytik Eduard Chmelár
analytik Eduard Chmelár
 
Nie je pokusom o dialóg vyznamenanie tých, ktorí boli proti rozdeleniu Československa?
 
Nie je, pretože dialóg musíte viesť s oponentom, nie sám so sebou. Prezident Kiska sám pri príležitosti štátneho sviatku vzniku Slovenskej republiky v rozhovore pre české médiá vyhlásil, že zo zániku Československa bol smutný. Vyznamenal ľudí, ktorí boli rovnako smutní ako on. Niektorí aj nahnevaní. Tým ukázal, že je schopný oceniť len svojich kamarátov, že nevie prekročiť svoj tieň, že si neváži a neuvedomuje bohatstvo a význam osobností z celého názorového spektra Slovenska. Niečo vám poviem. Práve v týchto dňoch si spomínam na Michala Kováča viac ako kedykoľvek predtým. Lebo ak nám zanechal nejaký odkaz alebo tradíciu, na ktorú by mal tento štát nadväzovať, tak to bola snaha o vyváženosť a pluralitu, ktorou sa vyznačovala najmä prvá polovica jeho funkčného obdobia. Vo svojej kancelárii sa opieral o to najširšie spektrum osobností od národovca Romana Kaliského až po kozmopolitu Pavla Demeša, od pravičiara Milana Zemka až po ľavičiara Jána Stenu. Aj štátne vyznamenania sa snažil udeľovať vyvážene s ohľadom na politické spektrum a podobne k tejto právomoci pristupoval aj Rudolf Schuster, a dokonca aj Ivan Gašparovič. Tento prezident spoločnosť fatálnym spôsobom rozdelil a každý, kto si uvedomuje, aké to bude mať dôsledky na kvalitu verejného života, musí byť z tohto vývoja krajne znepokojený.
 
Súhlasili by ste s tým, aby prezident vyznamenal zakladateľov VPN niekedy v budúcnosti?
 
Ale pravdaže áno, ja predsa nemám námietky proti vyznamenaniu konkrétnych ľudí – to mi zámerne podsúvajú tí, ktorí chcú zahovoriť podstatu problému. Teším sa napríklad, že bola po prvýkrát ocenená ochranárska obec v osobe Mikuláša Hubu. Ja protestujem proti tomu, že pri (náročky to zdôrazním) ŠTÁTNYCH oslavách ŠTÁTNEHO sviatku vzniku ŠTÁTU si jeho hlava nespomenula na nikoho, kto ten štát zakladal. Je to také ťažké pochopiť? V spoločnosti sa vytvorila atmosféra očakávania, prezident neudeľoval štátne vyznamenania v Rytierskej sále Bratislavského hradu ako obyčajne, ale v koncertnej sieni Slovenskej filharmónie v rámci osláv okrúhleho výročia založenia nášho štátu. A namiesto toho, aby si spomenul na mužov nezávislosti, neocenil z tej širokej plejády osobností, ktoré stáli pri vzniku samostatného Slovenska, nikoho, vôbec nikoho. Vo svojom prejave si nespomenul ani na prvého slovenského prezidenta, svojho predchodcu Michala Kováča. Namiesto toho dal štátne vyznamenanie Fedorovi Gálovi, ktorý povedal, že tento štát je hlúposť, odovzdal Rad Ľudovíta Štúra Martinovi Šimečkovi, ktorý sa o slovenčine vyjadril, že je to obyčajná bačovčina a na rozdiel od češtiny zdegenerovaný jazyk, ktorý sa otvorene priznal k tomu, že tejto krajine nerozumie a nemá k nej vzťah. Namiesto iných, nie popri iných – to je ten kameň úrazu. Ja to považujem za prejav hlbokej neúcty voči všetkým, ktorí si tento štát želali a ktorí preň niečo urobili. A tých, ktorí obhajujú toto prezidentovo rozhodnutie výhovorkou, že bez získania demokracie v roku 1989 by nebolo ani samostatného štátu (s čím súhlasím), sa treba spýtať, prečo neocenil aspoň Milana Kňažka, tribúna Nežnej revolúcie a zároveň prvého ministra zahraničných vecí SR, ktorý sa zaslúžil o medzinárodné uznanie nezávislého Slovenska a vybudovanie slovenskej diplomacie? Prečo pri tom oceňovaní predstaviteľov VPN a MNI zabudol na katolícky disent? Veď taký František Mikloško mal nedávno 70 rokov a tohto roku bude 30. výročie Sviečkovej demonštrácie, ktorú organizoval. A prečo by sa malo zabúdať aj na Jána Čarnogurského, ktorý prvý vystúpil s myšlienkou „samostatnej stoličky a hviezdičky“ pre Slovensko? Iba preto, že dnes má radikálne postoje? Veď hádam vyznamenávame za konkrétne dielo, nie za celý život, v opačnom prípade sú kontroverzné aj mnohé postoje Fedora Gála.
 
Ako by ste teda na mieste Andreja Kisku postupovali vy?
 
Snažil by som sa pri takomto významnom výročí oceniť v prvom rade tých, ktorí prispeli k budovaniu štátu a prežili svoj život so cťou. Napríklad Romana Kaliského, jedného z mála mysliteľov, ktorí o nezávislosti Slovenska snívali, premýšľali a bojovali za ňu rovnako statočne, ako bojovali v Povstaní i proti komunistickej moci. Profesora Ladislava Burlasa, ktorý inštrumentálne upravil slovenskú hymnu z pochodového rázu (ktorý sme poznali v uplynulom režime) do vznešenej a slávnostnej podoby štátnej hymny – minulý rok mal 90 rokov a doteraz sa nedočkal za svoje významné dielo ocenenia. Ladislava Vrteľa a Ladislava Čisárika, autorov štátnych symbolov Slovenskej republiky. A mnohých ďalších. Generácia VPN by pokojne mohla dostať štátne vyznamenania pri budúcoročnom 30. výročí Nežnej revolúcie. Ale za optimálne riešenie by som považoval toto: vyznamenať súčasne niekdajších rivalov, osobnosti, ktoré sa podieľali na dosiahnutí nezávislosti Slovenska, i tie, ktoré proti nej bojovali. Prezident by tým do spoločnosti vyslal signál, že tento štát je pre všetkých, že si váži svojich ľudí, ktorí dosiahli veľké činy, bez ohľadu na ich politické názory, že sme všetci jedna spoločnosť, ktorá vyjadruje úctu tým, ktorí nenásilnú demokratickú revolúciu v roku 1989 začali, i tým, ktorí ju emancipáciou Slovenska medzi európske štáty v roku 1993 zavŕšili. Taký prezident by zohral rovnakú úlohu ako Abraham Lincoln v amerických dejinách, zjednotil by národ, zacelil staré rany a dosiahol celospoločenské zmierenie, ktoré by ukončilo studenú občiansku vojnu. To všetko sú symboly a treba si uvedomiť, že symboly majú pri vykonávaní funkcie prezidenta kľúčový význam, preto má obrovskú váhu a ďalekosiahly spoločenský dosah každé gesto, ktoré hlava štátu urobí. Andrej Kiska však urobil presný opak. Rozoštval slovenskú spoločnosť a vrátil všetko do starých koľají, vrátil váhu primitívom, ktorí sa opäť budú považovať za tých lepších, ktorí si vystačia s vlastnou pravdou, ktorí popierajú pluralitný charakter demokracie, bojkotujú ľudí s inými názormi a nevedia sa s nimi porozprávať, nieto dohodnúť. Považujem to za najväčšie ľudské i štátnické zlyhanie Andreja Kisku.
 

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Tomáš Pilz
Diskusia obsahuje 13 príspevkov Vstúpiť do diskusie Vytlačiť

Ďalšie články z rubriky

Spoločnosť si rozparcelovali tí, ktorí na to majú dosť peňazí. Toto nie je ten svet, o ktorom sme snívali, tvrdí spisovateľ Ľuboš Jurík

0:01 Spoločnosť si rozparcelovali tí, ktorí na to majú dosť peňazí. Toto nie je ten svet, o ktorom sme snívali, tvrdí spisovateľ Ľuboš Jurík

ROZHOVOR „Keď si človek len povrchne prečíta programy politických strán, tak skoro každý z nich je d…