Česko je v Európskej únii trinásť rokov. Ako vnímate častú kritiku na adresu Európskej komisie, že ide o nikým nevolený orgán, ale pritom by chcela všetkým stále niečo nariaďovať?
Na takú kritiku hovorím, že sú to reči ľudí, ktorí v lepšom prípade nevedia, čo Európska únia (EÚ) je a ako funguje. Pretože EÚ, respektíve Európska komisia, funguje na základe zákona a dohôd medzi členskými štátmi. Tieto pravidlá sme sami schvaľovali. Tie základné so súhlasom prijali aj občania, keď sme do EÚ vstupovali na základe referenda. Môžeme mať však predstavu o lepších pravidlách a lepšej Komisii rovnako ako o lepších zákonoch pre inštitúcie doma, no nielen v EÚ, ale aj doma možno veci meniť len demokraticky na základe volieb a dohôd, nie ohováraním a klamom.
V horšom prípade však také reči vedú ľudia, ktorí nás chcú postaviť proti EÚ, dokonca z EÚ nechať vystúpiť, aby sme však potom zostali sami napospas osudu v strednej Európe. Tomu hovoria suverenita a národný záujem, pritom je to bezmocnosť a slabota. Teraz je jasné, že sa EÚ zmení a pravidlá Európskej komisie tiež. Čo s takými rečami? Dávam prednosť západnej Európe s jej demokratickou tradíciou pred neliberálnymi demokraciami strednej Európy. Takáto stredná Európa je pre nás bezpečnostnou hrozbou. To vedeli už Palacký a Masaryk a my by sme na to nemali zabúdať.
Je správne, aby bola Česká republika finančne postihnutá za nedodržiavanie kvót, a podľa čoho si myslíte, že by sa mala počítať pokuta?
Je zrejmé, že záväzky sa majú plniť. Ak ich plniť nechceme, príde sankcia. EÚ nie je štát, ale je to dohoda o spoločných pravidlách, ktoré sú podopreté mocou členských štátov. Aby tieto spoločné pravidlá platili, musia byť vynútiteľné, inak by si z nich každý robil dobrý deň. Bral by výhody a náklady presúval na druhých. Ako budeme postihnutí za nedodržiavanie záväzkov, neviem. Najjednoduchší je však finančný postih, či už priamo viazaný na počet neprijatých migrantov, alebo prevedený do inej oblasti, čo však nie je také jednoduché.
V Rakúsku rozdelili utečencov proporcionálne do jednotlivých spolkových krajín, miest, mestečiek, obcí. A oni volili nohami, takže sa aj tak začali zhromažďovať vo veľkých mestách. Z Česka utiekli do Nemecka. Čo si s tým počať? Ako tomu zamedziť?
To je naša obľúbená výhovorka, že kvóty nefungujú. Keby sme vedeli, že nefungujú, tak sa im predsa naši odporcovia migrantov nebudú brániť. Myslím si, že sa skôr bojíme toho, že by kvóty za istých podmienok mohli fungovať. Ak niekomu, kto je na dne, ponúknete ubytovanie a dáte nejakú prácu, nebude utekať do veľkomesta, aby spal v papierovej krabici na stanici.
Myslíte si, že by podobným nešvárom zabránila jednotná azylová a imigračná politika EÚ, ako to navrhujú niektoré neziskovky?
Jednotná azylová – nieto ešte imigračná politika – je nereálna. Reálnejšia je, myslím, snaha o koordináciu azylových politík. Sú dve krajnosti, ktoré sú určite chybné. Predovšetkým, keď jeden štát svoju azylovú politiku realizuje tak, že stavia ostnaté drôty na hraniciach a nikoho nepúšťa. A potom, keby bolo jedno azylové konanie v jednom štáte platné pre všetky ďalšie štáty a dotyčný azylant by mohol s daným papierom zo Sicílie prísť do Gdanska. Medzi tým je však celá škála možností, ako viesť azylové konanie, aby bolo funkčné a dôstojné.
Poliaci často odpovedajú na kvóty tým, že do krajiny prijali zhruba dvestotisíc utečencov z Ukrajiny, takže vlastne povinnosť splnili. Dá sa to takto odbiť?
Každý štát, ktorý odmieta prerozdeľovať utečencov, hľadá nejaké výhovorky. Poliaci tak poukazujú na prijatých Ukrajincov, aby sa nemuseli podieľať na bremene, ktoré ťaží ostatných. Lenže Ukrajinci k nim prišli zo susedstva, z územia, ktoré Poliaci vnímajú ako blízke a s ktorým spájajú vlastné geopolitické záujmy. Naše spory o utečencov sa však týkajú predovšetkým utečencov zo Stredného východu. Nemožno prijať argument, nech sa o nich postará niekto iný, že my s nimi nemáme nič spoločné.
V Poľsku som sa pýtal pod sochou najväčšieho Ježiša na svete, prečo katolíci – ľudia so zmyslom pre milosrdenstvo a národ s možno najväčšou ekonomickou imigráciou všade po svete – odmietajú brať utečencov. Okrem v predchádzajúcej otázke uvedeného som sa potom dozvedel, že ide o pud sebazáchovy, strach z neznášanlivosti islamu, neprispôsobivosti moslimov. Svedčí to o akejsi prefíkanosti ľudí s podobným zmýšľaním?
Kresťanstvo je milosrdné. Ukazuje to pápež František. Ale nie všetci kresťania sú milosrdní. Lepšie povedané, ľudia si milosrdenstvo často nejako prispôsobujú, aby pre nich bolo znesiteľnejšie. Videli sme to u nás, keď niektorí naši katolíci – a dokonca aj tí najvyšší – chceli vyberať medzi utečencami len tých pokrstených, ostatní mali jednoducho smolu, neboli to našinci.
Nehovoril by som o prefíkanosti. Ľudia majú sklon uprednostňovať záväzky k blízkym. Keď niekto v rodine potrebuje pomoc v núdzi, urobíme veci, ktoré by sme inak neurobili. Problém s milosrdenstvom v kresťanstve je ale v tom, ak môžem ako laik súdiť, že má univerzálny dosah, a dokonca nás obracia viac k tým vzdialenejším (v zmysle biedy) než blízkym, čo bežnú ľudskú predstavu o pomoci v núdzi naštrbuje. Nehovoríme tu ale o kresťanskom milosrdenstve, ktoré je náročné, ale o politickom milosrdenstve, o pomoci druhému v núdzi, ktoré je svetsky organizované. V západnej demokratickej tradícii má aj ono univerzálny rozmer. Pomáhame utečencom, aj keď sú to moslimovia, pretože vieme, že sú to koniec koncov ľudia ako my a že aj voči nim máme isté záväzky.
EÚ má teraz s Ukrajinou bezvízový styk. Je to krok správnym smerom?
Bezvízový styk s Ukrajinou je prejav politickej podpory súčasného režimu. Podporili sme demokratickú revolúciu na Ukrajine, ktorá, bohužiaľ, viedla k občianskemu rozvratu. Vtedy nás tešilo, keď Ukrajinci na námestí skandovali, že chcú ísť do Európy. Máme teda zodpovednosť dopomôcť Ukrajine k demokratickej konsolidácii. Bezvízový styk je symbolický krok. Dôležitejšie pre demokratickú konsolidáciu sú však iné veci. V neposlednom rade vyriešenie vojenského konfliktu na východe dohodou.
Mala by sa EÚ rozšíriť o Ukrajinu, Gruzínsko, Turecko, či dokonca Rusko?
V žiadnom prípade. EÚ sa bude rozdeľovať na jadro a perifériu, nie rozširovať. Kde skončíme my, je vo hviezdach. Ale Európa je širší kontinent než EÚ a treba nájsť mechanizmy spolupráce, ktoré by bránili konfliktom. Môžeme oprášiť Mitterrandovu víziu Európy až po Ural alebo napríklad Gorbačovov európsky dom. Tie mali svojho času prekonať rozdelenie Európy. Lenže teraz sa vracajú niektoré bojové línie. Je to v záujme EÚ aj Ruska.
