Migračná a utečenecká kríza kulminovala v roku 2015, keď počet žiadateľov o azyl v EÚ vzrástol na 1,3 milióna. Vlani tento trend ustal, žiadateľov bolo „iba“ milión, no v roku 2017 sa, naopak, zasa oživil. Je teda utečenecká otázka opäť vysoko aktuálna?
Určite. Ak si vezmeme do úvahy rozsah reštrikcií, ktoré jednotlivé členské krajiny EÚ zaviedli minulý rok, tento pokles možno považovať len za istú transformáciu – presun utečencov na trasy cez Stredozemie – južnú k talianskym brehom a západnú k brehom Španielska. Okrem toho, utečenecká otázka bola prítomná v médiách latentne pri všetkých kľúčových rozhodnutiach roka 2016.
Ostro sledované referendum o brexite či voľby amerického prezidenta boli sprevádzané antiimigračnou kampaňou. V neposlednom rade, utečenecká otázka bude aktuálna v Európskej únii ešte dlho, pretože prináša ďalekosiahle dôsledky a zmeny v spoločnosti. Eskaláciu síce už nečakáme, ale žiadatelia na území zostávajú a stále aktuálnou zostáva ich integrácia.
Oproti roku 2015 ale možno s výnimkou Nemecka opadlo nadšenie prijímať imigrantov. Vo viacerých krajinách sa táto politika rapídne zmenila, počnúc Švédskom a končiac Rakúskom. Je to naozaj tak?
Vzhľadom na počty žiadateľov o azyl v jednotlivých krajinách EÚ ich Nemecko prijalo v roku 2016 viac ako všetky ostatné krajiny EÚ dokopy – vyše 745 000. Počet žiadostí o azyl sa tam medziročne zvýšil až o vyše 59 percent. Ostatné krajiny EÚ hromadne obmedzili či už svoje azylové programy, alebo obnovili bezpečnostné kontroly na hraniciach, príp. úplne uzatvorili hranice pre utečencov.
Vo Veľkej Británii napríklad pozastavili tento rok program presídlenia osamelých utečeneckých detí, pričom oproti plánu 3 000 detí z augusta minulého roku tento program zafinancoval integráciu len 350 detí. Maďarsko na Valentína tohto roku vyhlásilo uzatvorenie hraníc pre utečencov, čo spôsobilo pokles ilegálnych prestupov za jediný deň o 50 percent.
V Nemecku presiahol celkový počet žiadateľov o azyl trištvrte milióna, teda takmer dvakrát toľko ako vo zvyšku členských krajín EÚ. Prečo je práve Nemecko takým lákadlom pre migrantov? Vieme, že aj v Nemecku existujú radikálne politické sily striktne odmietajúce utečencov…
Nemecko je skutočne zaujímavým príkladom politického vodcovstva (leadershipu). Napriek radikálnym politickým silám dokázala kancelárka Angela Merkelová obhájiť svoju politiku „otvorených dverí“ voči utečencom. Naposledy v predvolebnom boji tohto roku vyhlásila, že by sa inak v tejto politike nerozhodla, a voľby vyhrala. I v politike Nemecka však badať posun.
Deportácie neúspešných žiadateľov o azyl do Afganistanu pokračujú. Nemecko začalo deportovať tento rok utečencov, ktorí prišli do Nemecka cez Grécko po 15. marci, naspäť do záchytných táborov v Grécku. V októbri kancelárka pristúpila na kompromis CSU stanoviť ročný limit prísunu migrantov na 200-tisíc.
Odkiaľ pochádza najviac žiadateľov o azyl? Vieme, že to boli najmä občania Sýrie, Afganistanu a Iraku. Zmenil sa nejako tento trend?
Najviac žiadateľov o azyl v roku 2016 bolo naďalej zo Sýrie, Afganistanu a Iraku, avšak medziročne ich podiel poklesol. Tento rok viaceré zdroje upozorňujú, že rýchlym tempom narastá podiel obyvateľov Bangladéša. Za prvý polrok 2017 ich prišlo k brehom Talianska 7 106, čo predstavuje druhý najvyšší počet utečencov z jedného štátu v Taliansku. Pre porovnanie, v prvom polroku 2016 ich prišlo k talianskym brehom len dvadsať. Podobný bezprecedentný nárast reportovali nedávno aj Srbsko a ďalšie balkánske krajiny.
V roku 2017 sa migračné cesty pomerne výrazne zmenili a väčšina ľudí prichádza po mori. Odkiaľ a do ktorých krajín?
Uzatváraním východnej cesty cez Turecko ku gréckym brehom EÚ cítime presun utečencov na nebezpečnejšiu trasu cez Stredomorie – východ a najmä západ, k brehom Talianska a Španielska. Medziročne sa počet utečencov k španielskym brehom v roku 2017 strojnásobil a v lete 2017 za jediný deň pri španielskych brehoch zachránili takmer 700 utečencov. To je viac ako pri brehoch ostatných štátov EÚ. Mnohí sa presúvajú z Líbye, ktorá zostáva po občianskej vojne deregulovaná a registruje rozmach pašeráctva.
Paula Puškárová Zdroj: archív Pauly Puškárovej
Brusel napriek všetkému stále trvá na migračných kvótach. Poľsko, Česko a Maďarsko chce dokonca trestať za to, že tieto kvóty odmietajú. Ako vnímate politiku kvót? Má vôbec zmysel, aby za ich neakceptovanie trestali krajiny, ktoré nemajú nič so spustením migračnej krízy?
Myslím si, že či už kvóty budú alebo nebudú implementované, transferu našej spoločnosti na multikultúrnu sa nevyhneme. Môžeme sa brániť, ale Slovensko nie je uzavretá spoločnosť s minimom stykov s multikultúrnymi členskými krajinami EÚ. Nasledujúce generácie utečencov do našej spoločnosti preniknú. Už v súčasnosti rastie počet študentov tretích krajín na vysokých školách, napríklad na Lekárskej fakulte UK. Nemajú síce štatút utečenca, ale pochádzajú z krajín, ktoré do EÚ utečencov v hojnom počte posielajú. Ich prítomnosť na území vytvára kontakty pre ďalšie vlny príchodov.
Kvóty sú politicky a spoločensky citlivou témou, najmä na Slovensku. Ja sa na ne pozerám z čisto ekonomického hľadiska. Koncentrácia čohokoľvek vytvára silné multiplikačné tzv. spillover efekty – niekedy pozitívne, ak ide napríklad o koncentráciu výskumu, niekedy negatívne. Obávam sa, že koncentrácia utečencov je skôr tým druhým prípadom. Vnútri táborov vzniká kultúra, ktorú neovplyvňujeme, a po čase stratíme akúkoľvek kontrolu nad ich integráciou.
Keby sme mali hľadať skutočné príčiny migračnej a utečeneckej krízy, ktoré by boli tie hlavné?
Migračná kríza takéhoto rozsahu si vyžaduje zapojenie viacerých zložiek spoločnosti a ekonomiky, v ktorej každý má svoj cieľ – ekonomický zisk, ochrana vlastného života, individuálny zisk. Migračné teórie hovoria o spleti push a pull faktorov.
Medzi push faktory možno zaradiť destabilizáciu krajín v bezprostrednej blízkosti EÚ – Sýria, Líbya. Medzi pull faktory možno zaradiť „politiku otvorených dverí“ Nemecka. Vyvolať ale taký príval utečencov – na to treba kapitál a organizovanosť. Vzhľadom na rozsah krízy je možné predpokladať, že kapitál na presun získali utečenci nielen z vlastných zdrojov, ale napríklad i z remitencií. Organizovanosť presunov súvisí zase s postupným rozvojom pašeráctva a prevádzačstva vnútri EÚ i mimo nej.
Azylanti bez práce v EÚ či mimo EÚ vidia v prevádzačstve skvelý zdroj zisku a majú pritom konkurenčnú výhodu – poznajú jazyk a majú kontakty v krajine pôvodu utečencov. K tomu pripočítajme dostupnosť internetu ako bezplatného prostriedku náboru a máme krízu.
Môže dôsledky migrácie vyriešiť sprísnenie azylových politík, prípadne sprísnenie zahraničnej migračnej politiky EÚ?
Ekonomické štúdiá nám v tomto smere veľa nádeje nedávajú. Vnútorná politika EÚ je len jedným z faktorov. Nespočetný rad empirických analýz pre rozličné časti sveta tvrdí, že v migračných vlnách existuje efekt zotrvačnosti a v drvivej väčšine prípadov reštrikcie vedú len k presunu migrantov na nebezpečnejšie trasy. To sa v podstate deje i v súčasnej EÚ. Riešenie spočíva v asimilácii a v boji s pašeráckymi skupinami. Pretože v prvom rade sú to kapitál a organizovanosť, čo sem migrantov dostáva.
Samostatnou kapitolou je rozmach pašeráctva a obchodovania s ľuďmi v Líbyi. Aké je toto nebezpečenstvo a čo s tým?
Kríza pašeráctva a obchodu s utečencami v Líbyi eskaluje v týchto rokoch hlavne z dvoch príčin: vnútorná deregulácia, keď moc majú rozličné lokálne vlády a ozbrojené skupiny. Druhou je zlá ekonomická situácia. Ľudia bez možností zarobiť si legálne sa ľahko dajú nahovoriť na výnosné pašeráctvo. Je to skutočný problém, pretože z Líbye sa dostáva drvivá väčšina utečencov do EÚ.
Riešenia zlyhávajú, keďže korupcia v krajine je vysoká a postihy za pašeráctvo mizivé. Čo s tým? Je to suverénny štát, postihovať nemá zmysel, azda len podporovať transformáciu, budovať ľudský kapitál. Na to má slúžiť i Memorandum o porozumení s Talianskom vo výške 240 miliónov dolárov na budovanie kapacít. Ak sa však Líbya sama politicky nestabilizuje, trhové mechanizmy v nej budú absentovať a ilegálne aktivity prekvitať.
Ako vy osobne vidíte ďalšie možnosti riešenia migračnej a utečeneckej krízy?
Reštrikcie sú nutné, avšak situáciu neriešia. Je nutné rozbiť financie a organizácie, ktoré ľudí vydávajú na cestu do EÚ. Okrem toho je nutné bojovať s koncentráciou utečencov. Z ekonomického hľadiska má koncentrácia omnoho silnejšie efekty na spoločnosť, ako keď ten istý objem rozdelíme rovnomerne do spoločnosti.
Koncentrácia znalostí umožní akcelerovať výskum – znalostné spillovery (prelievanie). Čo sa však stane, ak koncentrujete ľudí bez práce a sociálne traumatizovaných? Budujete ohniská kriminality a pašeráctva, ktoré rýchlo bujnejú. V EÚ je najvyššia koncentrácia záchytných táborov na juhu Nemecka a práve týmto miestam by mala byť venovaná zostrená pozornosť. Regulácia toku je tiež nevyhnutná – „európsky sen“ má iné parametre ako ten „americký“: štedrosť európskeho sociálneho modelu, hustota osídlenia.
Vyzerá to tak, že Slovensku sa zatiaľ spomínaná kríza pomerne vyhýbala, počet žiadateľov o azyl je u nás minimálny, ba až zanedbateľný. Naopak, vyzerá to tak, že premiér Robert Fico neuspel so žalobou za kvóty a jeho kritici pripúšťajú, že sa potichu dohodol s Bruselom tak, aby sa Slovensko vyhlo nejakým sankciám. Ako vidíte úlohu Slovenska v tejto kríze?
Slovensko je veľmi homogénnou krajinou a je teda prirodzené, že v súčasnej kríze si svoju homogenitu chráni. Kríza ide do krajín, ktoré už národnostne heterogénne sú, pretože tam majú utečenci kontakty. Slovensko má výhodu, že v boji s Bruselom o kvóty nestojí samo ako členská krajina. Naši susedia – Poľsko, Česká republika i Maďarsko, sú vehementne proti. Pri negociáciách s Bruselom teda Slovensko môže dosahovať ústupky. Osobne si však myslím, že boj o homogenitu Slovenska je vopred prehraný. V ďalších generáciách sa budeme čoraz častejšie stretávať s potomkami utečencov a je pravdepodobné, že si nájdu cestu na Slovensko. Môžeme proces spomaliť, ale domnievať sa, že homogénne Slovensko tu bude aj o sto rokov, je skôr nereálne.
Sú pre nás Slovákov migranti hrozbou?
Otázka je, ako definujeme hrozbu. Hrozba kultúrna? Tej sa nevyhneme v dlhodobom horizonte. Hrozba bezpečnostná? Hrozbou je koncentrácia – podľa mňa nie je riešením udržiavanie utečencov na okraji spoločnosti. Krajina má právo si vybrať koho prijme ako azylanta, ale mala by sa z bezpečnostného hľadiska báť koncentrácie nespokojných neintegrovaných migrantov aj za hranicami štátu.
Ako vidíte vývoj migračnej a utečeneckej krízy v najbližších mesiacoch?
Predpokladám, že reštrikcie príliv utečencov veľmi nezmiernia. Krajiny nezasiahnuté konfliktom tiež podávajú žiadosť o azyl v snahe splniť si svoj „európsky sen“. Reálne riziká vidím v stavbe nelegálnych záchytných táborov a v eskalácii konfliktov v ich vnútri.
