Ľudia vás zatiaľ veľmi nepoznajú, prečo ste sa rozhodli vstúpiť do politiky a kandidovať za Sieť?
Žil som asi deväť rokov v zahraničí a po veľkej finančnej kríze som dostal možnosť pracovať pre Ivana Mikloša, kde som sa dostal do problematiky eurozóny a eurovalu. Videl som rozpad bývalej pravicovej vlády, pričom viacero projektov, ktoré bývalé SDKÚ malo rozbehnuté, nebolo dokončených. Zmena, ktorá prišla, bola v rámci politickej stability dobrá, ale veľa reforiem sa ukončilo a zdravé technologicko-kreatívne napredovanie krajiny ustalo. Témy, ktoré dnes prevládajú, sú o prerozdeľovaní a nie o tom, ako vytvárať niečo nové a posúvať ekonomiku dopredu. Pracoval som v Európskej investičnej banke na veľkých projektoch a veľakrát som videl na Slovensku, že pri viacerých projektoch, ktoré sa mali realizovať, boli štúdie nadnesené, ako v prípade D4R7, alebo viacero týchto projektov nemalo také politické krytie, aby mohli byť presadené. Párkrát som sa stretol s Radom Procházkom a dúfam teda, že tú jeho víziu, podľa ktorej zase treba priniesť na Slovensko vzduch pre inovácie a pre rast, ako aj riešenia pre strednú vrstvu, malých a stredných podnikateľov, posunieme skoro do popredia.
Môžete trochu bližšie ozrejmiť, že ako ste sa dostali do Siete?
V Sieti šéfujem pracovnej skupine pre národné hospodárstvo, podieľal som sa celkom významným podielom na vytváraní základných bodov Siete, čo sa týka odbremenenia napríklad byrokratického zaťaženia malého a stredného podnikateľa, ale taktiež daňového a odvodového zaťaženia. Z tohto titulu si myslím, že zastupujem aj týchto pracujúcich ľudí, a to je aj dôvod, prečo som na kandidátke. V budúcnosti si to predstavujem tak, že sa presunie dôraz práve na strednú triedu, toho pracujúceho človeka, ktorý dnes, bohužiaľ, vo vláde nie je skoro vôbec reprezentovaný.
Kde ste pôsobili predtým, ako ste začali pracovať pre ministerstvo financií?
Predtým, ako som prišiel na Slovensko, som dlhodobo študoval v Anglicku, konkrétne na London School of Economics, University College London a neskôr som absolvoval aj manažérsky kurz na University of Cambridge. Ešte v tých mladších rokoch, keď som mal 18, 19, tak som sa živil manuálnymi prácami, väčšinou po hoteloch, a neskôr som sa dostal k zaujímavejším pozíciám, napríklad v consultingu a v bankovníctve.
Na kandidátke ale neuvádzate žiadne akademické tituly, prečo?
V prvom rade ich mám asi štyri. Väčšina ľudí by asi ani nevedela, že čo som vyštudoval. Mám Master of Science z účtovníctva a finančného práva, čo je vlastne v preklade inžiniersky titul. Taktiež mám magisterský titul z makroekonómie, biznisu, no a nedokončil som matematiku.
Prečo ste ju nedokončili?
Bol som na dvoch školách súčasne a nemohol som stíhať skúšky…
S kým z kandidátky Siete máte najlepšie vzťahy?
V prvom rade asi s Alenou Bašistovou. Ale taktiež s Katkou Cséfalvayovou. Prakticky s tými novými tvárami som v bližšom kontakte, ale, samozrejme, aj s Radom Procházkom, ktorý je náš líder a udáva to tempo.
Ktorý politik Slovensku najviac škodí?
Ťažko povedať, ale myslím si, že aj jednotlivé prieskumy verejnej mienky, ktoré sa týkajú jednotlivých kandidátov alebo lídrov strán, ktorí škodia politickému prostrediu, viac-menej vyjadrujú aj môj názor. No a tie prieskumy podľa mňa hovoria veľmi jasnou rečou…
Ktorý slovenský politik je naopak najužitočnejší?
V súčasnosti vidím určité svetlo aj v osobe prezidenta, ktorý trošku krotí vášne. Ja sa nerád prikláňam k nejakým extrémom, či je to naľavo, alebo napravo. Mali by sme byť pragmatickí a racionálne vnímať každú problematiku. Momentálne si myslím, že tá úloha prezidenta je dôležitá na usmerňovanie veľmi vášnivých diskusií, ktoré teraz prebiehajú.
Čo považujete za svoj najväčší životný úspech?
Fakt, že som si založil rodinu a to, že mám zdravú a peknú dcérku.
A naopak, čo bolo vaším najväčším neúspechom?
Myslím si, že nemám v živote niečo, čo by som vedel označiť ako zásadný neúspech, alebo čo by som extra ľutoval…
Čo konkrétne a v akej hodnote vlastníte?
Mám byt v centre Bratislavy v hodnote asi 120-, 130-tisíc eur. Auto Audi A6 a niečo na účte, pod 30-tisíc eur.
Ako ste spomenuli, ste vedúcim pracovnej skupiny Siete pre národné hospodárstvo. Čo je jadrom vášho ekonomického programu?
Jadrom vízie je pomoc strednej pracujúcej triede. Živnostníci, resp. SZČ sú, bohužiaľ, vyciciavaní systémom do takej miery, že nielenže sa im zvyšujú dane a odvody, ktoré sú, samozrejme, naviazané na priemernú mzdu, ale tá priemerná mzda nerastie v národnom hospodárstve rovnako. Čiže napríklad živnostníkovi v Humennom a v Michalovciach sa tržby nemusia zvýšiť, ale jeho odvody sa mu zvyšujú. Je to sčasti spôsobené aj tým, že v Bratislave ekonomika rastie a darí sa jej lepšie. Postupne to vytvára to, že veľa živnostníkov uzavrie tieto živnosti alebo vytvára prácu načierno. Podľa niektorých odhadov táto čierna práca tvorí napríklad v stavebníctve až 30, 40 percent. Je to napríklad spôsobené aj tým, že tieto reformy v rokoch 2012 – 2013, či to už bolo za Richtera, alebo ešte za predchádzajúcej garnitúry, vytvorili také prostredie, kde sa extra viac daní nevyzbieralo, zdravotky stúpli, ale tých 30, skoro 40-tisíc živnostníkov odovzdalo svoje živnosti v posledných rokoch. Namiesto toho, aby sme trošku poľavili a tento systém dovolil ľuďom aj zarobiť a dobrovoľne odviesť daň, tak ich nútime do čiernej práce alebo ich zlikvidujeme úplne, že sa z nich stanú zamestnanci alebo v horšom prípade nezamestnaní. Práve tam vidíme veľký potenciál, napríklad na juhu stredného Slovenska, na východnom Slovensku, že keď týmto ľuďom znížime povinné poplatky, tak sa dostanú do systému a budú legálne pracovať a vytvárať hodnoty, či už cez klasické remeslá, alebo cez malé podniky, kde budú môcť zamestnať aj svojich rodinných príslušníkov.
Čo je lepšie? Mať postavenú ekonomiku na zopár firmách, veľkých automobilkách, ktorým niekedy musíme dať 10- až 100-miliónové dotácie, alebo je to tisíc menších, stredných firiem, z ktorých v prípade väčšej recesie niektoré zaniknú, ale väčšina ostane? Ide teda o to, či stavíme všetko v rámci makroekonomiky na jednu kartu alebo sa inšpirujeme skôr inými krajinami, ako je Rakúsko.
Takže ekonomiky, ako sú Rakúsko a Nemecko, ktoré sú postavené na malých a stredných podnikoch, sú pre vás vzormi?
Áno, ale zmienil by som aj iné ekonomiky, napríklad Estónsko, kde máme rozvinutý sektor napríklad v IT digitalizácii verejnej správy, zatiaľ čo u nás aj po preinvestovaní takmer miliardy eur to nie je veľmi citeľné. Dnes máme relatívne vysoký rast HDP, ale reálne mzdy sú zhruba o jeden percentuálny bod rastu pomalšie. Spôsobuje to to, že práve majitelia zahraničných investícií si na dividendách peniaze z krajiny zoberú späť. Ten rast sa potom neukazuje tak v tých peňaženkách ľudí, hlavne tých slovenských pracujúcich. A keď zmeníme pomer zahraničného kapitálu a trocha sa budeme venovať aj tým menším slovenským zamestnávateľom, môže sa to v budúcnosti odraziť aj na tom, že platy porastú trošku viac. Rodinná firma si jednoducho viac potrpí na kvalite svojich zamestnancov, ktorých zamestnáva aj 30 rokov, a nemusí vyberať dividendy každý rok.
Naprieč politickým spektrom zaznieva tvrdenie, že Slovensko je len montážnou dielňou…
Netreba možno ísť úplne do extrému a tvrdiť, že sme montážna dielňa. Slovensko v určitom bode má možnosť sa pretransformovať na krajinu, ktorá vyvíja svoje vlastné technológie. Primárne to vidíme v IT sektore, kde máme aj niekoľko startupov, ktoré sú úspešné. Ale na druhej strane napríklad v strojárstve a v iných odvetviach Slovensko používa skôr technológie, ktoré sú vyvinuté v zahraničí. Jedným z dôvodov, prečo tak Slovensko zaostáva a nemá také dobré podmienky pre investície do vedy a výskumu, je aj to, že napríklad odpis pre vedu a výskum v Maďarsku, Česku a ďalších okolitých krajinách je vyšší ako na Slovensku. Bola to táto garnitúra, ktorá zaviedla odpis na vedu a výskum vo výške 125 percent, ale väčšina okolitých krajín to má stanovené na 200 aj 250 percent. Daňovoodvodové prostredie je preto nastavené tak, že niekto si dá radšej to výskumné centrum do Estónska než napríklad na Slovensko. Toto by sme vedeli zmeniť, a teda by sme pritiahli aj tieto inteligentné investície s vyššou pridanou hodnotou.
Chcete sa teda sústreďovať na vzdelanostnú ekonomiku…
Nie je to iba o vzdelanostnej ekonomike. Treba pomôcť aj ľuďom, ktorí nemajú vyššie vzdelanie. Máme tu veľkú masu mladých ľudí s nižším vzdelaním. Je to, myslím, po Grécku, Španielsku a Taliansku najvyššie číslo v rámci Európy. Vyzerá to teraz tak, že každý tretí mladý človek na Slovensku je nezamestnaný a väčšina z nich práve nemá to vyššie vzdelanie. Takže treba zapracovať ako na tom vyššom, tak aj na nižšom konci problematiky.
Slovensko sa pravidelne umiestňuje veľmi nízko na priečkach zamestnanosti mladých. Dokonca máme mať najväčší podiel mladých ľudí vo veku 25 až 35 rokov, ktorí žijú so svojimi rodičmi. Prečo sú na Slovensku mladí na tom tak zle?
Nemyslím si, že sú mladí Slováci na tom tak zle. Zle sú na tom tí, ktorí na Slovensku zostanú. Tá štatistika, že koľko mladých u nás býva s rodičmi, asi nebude úplne korektná, keďže veľa mladých napríklad žije v Londýne, ale trvalý pobyt si nechávajú na Slovensku u svojich rodičov. Tá štatistika je do určitej miery skreslená, ale poukazuje na to, že aby si dnes mladý človek založil rodinu, tak si musí zobrať 20- až 30-ročnú hypotéku a riskovať pomerne dosť veľa. A tí, ktorí nemajú prácu, tak si túto hypotéku nezoberú a žijú u rodičov. A potom máme primárne stred južného Slovenska a východné Slovensko, kde proste tej práce niet, a keď je nejaká práca, tak často v oblasti školstva, preto u nás musí ísť viac prostriedkov na minimálnu mzdu.
S tým zrejme súvisí aj vami presadzovaný koncept regionálnych ekonomických zón…
Áno, sčasti, keď si zoberiete, tak súčasná vláda presadila koncept rozvoja regiónov, ktorý je síce dobrým krokom, ale nie je to niečo také veľmi výrazné, že by to dokázalo radikálne zmeniť tieto podmienky, a, samozrejme, ruka v ruke s týmto musí ísť aj reforma školstva. Slovensko stálo na tom, že malo veľmi dobré základné školstvo, lenže v posledných rokoch sa deje to, že naše školstvo už nepatrí k tým relatívne lepším, ale skôr je to opačne. Rebríčky vedú krajiny vo východnej Ázii, ako sú Singapur, Hongkong a tak ďalej, nielen v oblasti platov pedagógov – taktiež treba zmeniť systém výučby, aby bol prispôsobený modernej ekonomike. Nemôžeme si dnes dovoliť vyprodukovať ľudí, ktorí nevedia cudzí jazyk alebo nemajú elementárne skúsenosti v rámci IT. To sú základy, bez ktorých sa nepohnete.
Jeden z najväčších problémov Slovenska je odlev peňazí do zahraničia, často prostredníctvom takzvaných schránkových firiem. Dá sa v dnešnom globalizovanom svete tomuto javu zabrániť?
Kapitál by mal byť zdanený tam, kde sa vytvára, takže keď sa vytvorí na Slovensku, tak by tu mal byť aj zdanený a nie v nejakom raji alebo nejakej schránke. Momentálne je systém vytvorený tak, že väčšina kapitálu je zdaňovaná, resp. nezdaňovaná v rámci schránok na Cypre. Je to aj úlohou Európskej únie, keď ju už tu máme, aby presadila efektívny systém, vďaka ktorému by sa táto daňová optimalizácia nedala takto jednoducho robiť.
Myslím si teda, že sa tejto praxi v modernom digitalizovanom svete dá zabrániť. Problémom je, že sa bavíme o šialených sumách peňazí finančných skupín, ktoré, bohužiaľ, tieto zisky vynášajú a, samozrejme, si vedia zaplatiť tú lobby, aby sa tieto zákony až tak príliš rýchlo nemenili.
Takže nechýbajú nástroje, ale vôľa…
Áno. Ešte by som zmienil takú pikošku, keď sa bavíme na tom globálnom leveli. Keby ste sa spýtali ľudí z hedžových fondov, že čo je najväčším hedžovým fondom na svete, čo by vám povedali? Je to Apple, pretože táto firma vyvinie relatívne za lacno nejakú technológiu v USA, kde zaplatí zopár ľuďom dobrú mzdu, ale výrobu presunie niekde do Číny, kde je najlacnejšia, a následne ju predá za kredit v Amerike s obrovskou maržou. A zisky cez povedzme nejaký Double Irish Sandwich vynesie do daňového raja, ktorý tieto prostriedky nikdy nezdaní. Niekto tak sedí na obrovskom množstve peňazí, ktoré sa nevracajú do systému. Tým sa aj v Amerike roztvorili tieto nožnice, čo sa týka produktivity práce, ako aj toho, čo ľudia dostávajú…
A potom ľudia čítajú Pikettyho…
Tak…
Ako sa staviate k možnosti ďalšej privatizácie slovenských strategických podnikov?
Z môjho pohľadu sú niektoré tieto podniky prirodzené monopoly a prirodzený monopol vytvára nadpriemerné zisky v rámci trhu. Ak k niečomu takému z makroekonomického hľadiska dôjde, tak asi je na mieste spraviť niečo preto, aby z toho mal niečo aj občan. Ja by som nešiel tou cestou zvyšovať im dane, ale bolo by dobré, aby štát získaval do rozpočtu prostriedky priamo z dividend týchto podnikov. Marža, ktorú majú tieto podniky, je vyššia než trhová a tento rozdiel, ktorý im zabezpečuje ich monopolné postavenie, by mal ísť naspäť do spoločnosti na ďalšie sociálne investície, do zdravotníctva, školstva či na výstavbu bytov, ktorá prakticky stagnuje. V takýchto podnikoch štát nemusí mať 100-percentný podiel, ale výrazný podiel by mal mať. My sme sa postavili aj proti privatizácii Slovak Telekomu, kde si myslíme, že svojím spôsobom je to skoro monopol. Bol to zároveň štátny podnik, ktorý mal relatívne vysokú zamestnanosť, ale aj tržby, na základe ktorých mohol vyplácať štátu dividendy. Po tom, čo sa štát zbavil aj zvyšného podielu, tak Slovensko nemá takú kontrolu nad telekomunikačnými službami, ktoré sú z určitého pohľadu strategické.
Malo by to byť zákonom stanovené, aby strategické podniky vyplácali z dividend štátu prostriedky?
V prvom rade by sa mala urobiť jedna poriadna stratégia, ktorá by stanovila, že ktoré sú to odvetvia a čo by od nich štát mal požadovať. Teraz je tá najkritickejšia masa v energetike, kde môžeme spomenúť príklad Hornonitrianskych baní, kde nejde o to, že štát dostáva dividendy, ale naopak dotuje asi 4-tisíc pracovných miest skoro 100 miliónmi eur každý rok.
Jeden z najväčších štrukturálnych problémov slovenskej ekonomiky je aj demografická kríza. Stále sa rodí menej a menej detí. Mladí odchádzajú do zahraničia. Aká je vaša vízia v tejto oblasti?
Ide naozaj z dlhodobého hľadiska asi o ten najvážnejší problém. Samozrejme, z fiškálneho hľadiska nejde len o to, že koľko ľudí pracuje v ekonomike, ale koľko ľudia zarábajú a koľko daní a odvodov odvedú, aby sme vedeli financovať svoj sociálny systém. Ale vidíme, že naše dane a odvody už o moc vyššie nemôžu ísť, pretože momentálne sú na úrovni 42, 43 percent. To je to, čo dáte štátu zo svojej superhrubej mzdy, resp. ceny práce. Neviem si predstaviť, že by to bolo na Slovensku ešte viacej. Samozrejme, k tomu musíme pridať ešte aj DPH a spotrebné dane. Vtedy je to podľa určitých prepočtov aj 50 percent, čo dáme štátu zo svojej mzdy. Kapitál však nie je zaťažený až tak ako práca. A tým, že štát neinvestuje do ľudského kapitálu, tak ho amortizuje. Neinvestujeme napríklad do výstavby nových bytov. Máme napríklad štátny fond rozvoja bývania, ale to sú drobné. Nemáme jasnú demografickú politiku, kde by sme to označili za hlavné gro problému. Najväčšou tragédiou je to, že by to malo byť hlavnou náplňou politiky nejakej sociálnej vlády. Naša vláda ale túto tému v podstate ani nenašla. Keď sa pozrieme na ďalší sociálny balíček, tak uvidíte, že je skôr o policajtoch, vianočných odmenách pre dôchodcov a tak ďalej. Samozrejme, spomenie sa tam výstavba nových bytov, ale 8 rokov sa s týmto skoro nič nedialo. Pritom tie možnosti sú. Európska únia podporuje výstavbu bytov cez európske fondy. A takisto sa nič nedeje, čo sa týka veľmi lacných pôžičiek, napríklad z Európskej investičnej banky. Peniaze teda sú. Slovensko si stále požičiava na trhu so zápornými úrokovými sadzbami. Štát keby chcel, tak si tie peniaze vie nájsť a vie spustiť masovú výstavbu nájomných bytov, a teraz sa nebavíme o pár tisíckach, ale o desaťtisícoch ročne. Keby v takejto situácii mladé rodiny neboli zaťažené tridsaťročnými hypotékami, tak by si mohli dovoliť mať viac ako jedno dieťa. Dnes mať dve alebo tri deti znamená, že jeden z partnerov prakticky príde o príjem na asi štyri, päť, šesť rokov.
Čo by to v praxi znamenalo, keby k takejto rozsiahlej bytovej výstavbe došlo, rozdávali by sa byty?
Neboli by rozdávané, ale za nejaký nižší poplatok by štát dokázal dať dvoj- až trojizbový byt rodine na desať, dvadsať rokov s tým, že má aspoň dve deti a niekto z nich pracuje. Bola by to jednoducho jasná podpora viacdetných pracujúcich rodín. Jeden z hlavných bodov programu Siete je taktiež zvýšenie daňového bonusu rodinám, takže rodina za ten rok dostane minimálne o 500 eur viacej než by dostala za normálnych okolností. Na to, aby sme zvrátili alebo aspoň trošku zmenili tento veľmi nepriaznivý demografický vývoj, musíme preinvestovať trošku väčšie prostriedky, aby pre mladé rodiny bolo finančne únosné mať viac ako jedno dieťa.
Spravila vláda za posledné štyri roky nejaké reformy v oblasti hospodárstva, ktoré by ste dokázali oceniť?
Nie som šialený kritik vlády. Pár dobrých opatrení sa nájde. Primárne by som sa zmienil o tom najlepšom, ktorým je zrušenie platenia DPH z nezaplatených faktúr, a druhým je presunutie povinnosti platcu DPH na toho posledného v reťazci v stavebníctve, čo znamená, že nemusia lietať faktúry a poplatky za DPH, ale jednoducho to zaplatí ten posledný v reťazci. Inými slovami ten, kto stavbu odovzdá, ten zaplatí aj DPH. Tým, že DPH nebehá medzi subdodávateľmi, sa vlastne predchádza tzv. carouselovým podvodom.
Je začiatok nového roka. Čo od neho očakávate?
Keď si dnes niekto otvorí nejaký plátok, tak asi neočakáva nič dobré. Myslím si ale, že nemôžeme prepadávať šialeným negatívnym náladám, ale treba sa na problémy pozrieť triezvo a pozrieť sa na to, čo trápi bežného občana. Podľa mňa veľa tých problémov, čo máme, je vytvorených na Slovensku, pričom externalizácia týchto problémov je niečo, čo môže nahnať preferencie pred voľbami, ale na konci dňa by vláda mala robiť to, čo má, a teda držať sa dlhodobej línie rozvoja Slovenska a slovenskej ekonomiky. Gro toho je práca, demografia a možno aj dať trošku viacej životného priestoru menším živnostníkom a malým podnikateľom na Slovensku.
