Tak nám vykradli maily Georga Sorosa, zavesili ich na internet a je z toho haló. Čo pekné ste z uniknutých mailov vyčítali a čo by možno dokonca mohlo mať vplyv na našu súčasnosť? Mimochodom, môj kolega zbehlý v spravodajských službách, tvrdí, že ide o klasickú „bielu operáciu“, teda že si to pre zmätenie urobil Soros akosi sám.
Úprimne povedané, s tým hackingom sa v posledných týždňoch roztrhlo vrece a človek nevie, či si má skôr čítať korešpondenciu donedávna vrchného veliteľa NATO v Európe generála Breedlova, alebo sa rochniť v e-mailoch americkej Demokratickej strany o tom, ako prefalšovali Hillary primárkami, alebo o jej napojení na tureckého „velzloducha“ Gulena. Najnovšie vidíme aj prielom do serverov Equation Group, ktorá spadá pod americkú Národnú bezpečnostnej agentúru (NSA), vďaka čomu sa vraj môže dokázať, že za „slávnym“ vírusom Stuxnet naozaj stáli Američania… Takže materiálov „na štúdium“ sú zrazu stohy, ale nie je jasné, či má zmysel to vôbec čítať. Je to všetko pravda alebo len nejaká spravodajská hra? Neviem, neviem to posúdiť, aj keď napríklad reakcia Hillary („Všetky ďalšie úniky budú len ruské lži!“), rovnako ako Breedlova by nasvedčovali, že to všetko pravda je.
No a do toho všetkého sa zjavili materiály zo Sorosovho Open Society Fund. Už dlho je George Soros považovaný za tradičného organizátora všemožných „farebných revolúcií“ s dlhými prstami vo svetovej politike, ale teraz sa ponúka pohľad na financovanie všemožných organizácií alebo médií v globálnom meradle. Mňa však zaujali pasáže o ovplyvňovaní migračnej politiky v Európe. Podľa Sorosa by migračná kríza mala byť považovaná za „novú normu“, ktorá navyše Sorosovej organizácii ponúka „nové príležitosti“ na ovplyvňovanie migračných politík na globálnej úrovni. Skoro vzniká dojem, ako by utečenecká kríza v Európe bola plánovaná a starostlivo pripravená, a to nielen Sorosovou organizáciou, ale aj ďalšími, ktorí môžu ťažiť zo zmeny regionálnej „migračnej správy“, čo v praxi zrejme znamená obmedzenie štátnej suverenity, ako sa o tom pred pár mesiacmi presvedčilo Grécko, ktorého ostrovy sa z vôle EÚ (alebo azda priamo Sorosa?) stali utečeneckými tábormi. A k dispozicii je pritom aj zoznam Sorosových „spoľahlivých spojencov“ v Európskom parlamente – okrem členov 11 výborov a 26 delegácií sú tam aj mená 226 europoslancov… Ak je to všetko reálne, tak z toho trochu behá mráz po chrbte. Veľké peniaze si kúpili nielen Hillary Clintonovú, ale aj únijnú politiku.
Pokiaľ ide o Sýriu, v Aleppe sa stále bojuje. Čo sa za týždeň zmenilo? A inak, Human Rights Watch tvrdí, že Rusi a Asadovci bombardujú civilné objekty zakázanými a zákernými fosforovým zbraňami. Čo na to povedať? A čo si myslíte o mediálnych obrázkoch miest šťastne oslobodených od Daeša protiasadovskou opozíciou a Kurdmi?
Myslím, že sa za týždeň nič moc nezmenilo – ofenzívu džihádistov na čele s Front al-Nusrat, ktorá sa papierovo odtrhla od al-Káidy, viac-menej zastavili, boje pokračujú a ohrozené je teraz celé Aleppo, nielen jeho východná časť ovládaná džihádom. Oslobodenie Aleppa od džihádu pritom do značnej miery ďalej viazne na pokračujúcom spore medzi Ruskom a USA, koho bombardovať možno, a koho nie. Hoci Biely dom tvrdí, že al-Káida zostala al-Káidou a ako taká je ďalej terčom, šéf americkej diplomacie John Kerry trvá na tom, že by Rusi mali “ukončiť všetky ofenzívne akcie proti akýmkoľvek rebelom”. Čiže zatiaľ čo Rusi sa riadia pravidlom “strieľajú po nás, tak sú to nepriatelia”, Američania tvrdia niečo ako “nie, nie, nie, tamten po vás síce strieľa, ale vie vysloviť slovo demokracia, a tak je umiernený a náš”. Ruská strana teraz síce tvrdí, že je dohoda s Američanmi už “na spadnutie”, ale Boh vie, čo z toho nakoniec vylezie a koľko džihádistov, proti ktorým bojujeme napríklad v Afganistane, sa nám podarí v Sýrii uhájiť “pre neskoršie použitie”. Alebo koľko z tých “zachránených” fanatikov sa za čas vymrští trebárs niekde v Európe.
No, na správy HRW o fosforovej munícii hovorím niečo ako “hmmm”. Čo si s nimi počať? A prečo by vlastne Rusi alebo Sýrčania mali niečo také vôbec robiť? Potrebujú to v čase, keď majú situáciu ďalej pod kontrolou alebo jednoznačne pod väčšou kontrolou ako my? Propaganda skrátka ide na plné obrátky.
To s tými nadšenými mužmi, ktorí sa holia, a ženami, ktoré pália svoje habity, je trochu iný príbeh. Prvýkrát som tie zábery náhodou videla už niekedy pred dvoma týždňami na jednom z mnohých sýrskych provládnych portálov; a napadlo mi vlastne zase to isté: Pekná propaganda, teraz len doložiť, že to nie je zohrané a že sa to deje naozaj tam a tam, kde sa to odohrať malo, a tak ďalej… A zrazu to isté pomáha aj v západnej propagande. Svojím spôsobom je neuveriteľné, čo všetko sa dá využiť na viacero spôsobov. Západné médiá tým však dokazujú nadšenie z oslobodenia Manbídža, mesta pri tureckých hraniciach, ktoré s pomocou amerického bombardovania dobyli oddiely Sýrskych demokratických síl, koalície Kurdov a niekoľkých arabských klanov. A nielenže pritom nechali posledné asi dve stovky bojovníkov Daeša z Manbídže pokojne nasadnúť na nákladiaky a odísť, ale svojím spôsobom pomohli vytvoriť ďalší problém vo vzťahoch USA a Turecka.
Ankara totiž teraz tvrdí, že jej Barack Obama osobne sľúbil, že Kurdi v Manbídži rozhodne nezostanú a stiahnu sa zase na “svoje územie” na východ za Eufrat, Kurdi však s americkou podporou akosi zostávajú a „menia demografickú situáciu v oblasti”, slovami Turkov. Kurdi ako by sa – zrejme s posvätením USA – rozhodli, že začnú meniť „realitu priamo v teréne” a posúvať hranice svojich území. Na jednej strane im to v hĺbke duše prajem – Kurdi si svoj štát celkom určite zaslúžia – na druhej strane mám ale pocit, že sa tým len opäť eskaluje napätie aj v rámci NATO. Nechcem tvrdiť, že sa pri Manbídži „bojuje o Prahu“, ale na druhej strane sa tým len môže urýchliť „koniec starých čias“. A otázkou je, čomu dajú USA prednosť: Kurdom alebo udržaniu NATO?
Aby sme riešili, slovami klasika, nielen to „mikro“, ale aj to „makro“. Čo môže zmeniť plánovaná schôdzka majúca za účel zblížiť postoje Turecka, Ruska a Iránu vo veci Sýrie? Bol by to tak silný pakt, že ani pani Hillary by s tým nič neurobila? Ako vnímate správy o ruských lietadlách štartujúcich z Iránu a články teraz už aj západných médií o ohrození amerických jadrových zbraní v Turecku? Mimochodom, Oskar Krejčí tvrdí, že politika USA ženie k sebe do náručia nielen Turecko a Irán, ale aj turkické štáty a Irán. Vzniká podľa neho unikátny celok, ktorý posúva ťažisko sveta od Atlantiku…
Myslím si, že vznikajúci trojblok Rusko-Turecko-Irán je téma, ktorá nám ešte poriadne zamotá hlavu. Iránsky minister zahraničia Zarifa bol jeden z prvých, kto priletel do Ankary vyjadriť podporu po potlačení puču z polovice júla. Teherán hovorí o “strategickom partnerstve” s Ruskom a novo mu umožnil využívať leteckú základňu v Hamadáne pre strategické bombardéry. Ankara síce pomaly, ale najskôr iste zbližuje svoje postoje s tými ruskými. Nie je to aliancia v pravom zmysle, ale všetky tri strany majú dostatočné skúsenosti, aby neverili Západu ani slovo, a vyšli si preto v ústrety medzi sebou, prinajmenšom pre kauzu Sýrie, zrejme aj energetickú bezpečnosť a výhľadovú stabilitu ich regiónu.
Súhlasím s Oskarom Krejčím, že americká blízkovýchodná politika založená – s výnimkou Afganistanu – do značnej miery na podpore sunnitských radikálov, musí zbližovať všetky štáty regiónu aj priľahlých oblastí, ktoré majú logické obavy z rôznych „farebných” revolúcií líbyjského typu. A tým sa logicky posúva aj ťažisko geopolitiky. Na tom všetkom je vlastne najdivnejšie, že Západ je tým posledným, kto si ešte nevšimol, že už nie je „pupkom sveta”. USA aj Európa strácajú čoraz rýchlejšie význam s každý kilometrom za svojimi hranicami a k tomu navyše aj kontrolu sami nad sebou – stačí sa pozrieť na brexit, posilňovanie nacionalizmu a protestných hnutí v Európe, rasové nepokoje a nesplatiteľnú zadlženosť v USA. A konkrétne EÚ prestáva riešiť základné potreby, akými sú ekonomický rast, zabezpečenie bezpečnosti alebo sociálny zmier, pričom v snahe o urýchlené riešenie potláča jednu slobodu za druhou. Skrátka, vôbec sa nečudujem, že vznikajú mocenské bloky „bez nás”. Teraz už len ostáva otázka, do akej miery budú do budúcnosti „o nás”.
Obľúbená medzinárodnopolitická hra „jeden incident, tisíc verzií” nám bujnie vo veci Krymu. Najnovšie ruské médiá špekulujú, že mohlo ísť o akciu Ukrajincov, ale nie oficiálne o akciu Kyjeva. Je skutočne na Ukrajine taký, s prepáčením, bordel, že by to bolo možné?
Istých je len pár skutočností – na Kryme sa „čosi” stalo, mlčanie Kyjeva v prvých dňoch napovedá, že sám netušil, že čo sa to vlastne deje, a pohľad na ukrajinských “diverzantov úplne očividne druhej až tretej kvality, ako pri výsluchu priznávajú všetko, čo vedia aj čo nevedia, zase podľa mňa naznačuje, že ktosi jednoducho na Krym vypustil akýsi “kanónenfutr”, ktorého straty nebude škoda. Je, samozrejme, otázka, kto to bol a prečo tak urobil. Čiže odpovedám na vašu otázku: Áno, na Ukrajine je bordel, a keď k tomu vezmete do úvahy odhalenie od “Sorosa” a tak podobne, je jasné, že Porošenko je síce prezident, Ukrajina má dokonca aj vládu a parlament, ale to ešte neznamená, že naozaj vládnu…
Veľmi dôležité boli pritom reakcie Západu. Európska únia síce konštatovala, že nemá žiadne dôkazy, ktoré by potvrdzovali ruský výklad o „sabotážnej operácii“, súčasne ale vyzvala “obe strany konfliktu” na plnenie minských dohôd, čo platí predovšetkým pre Kyjev. A vzápätí “prešla” z ukrajinskej strany na neutrálnu pôdu a ponúkla sa ako prostredník pri rokovaní medzi Kyjevom a Moskvou. A s touto „odvážnou” pozíciou sa osmelila po tom, ako americký viceprezident Joe Biden Porošenka bez obalu vyzval, aby neeskaloval konflikt s Ruskom. Asi je to tým, že sa nehrá o Donbas, kde Rusko „len” podporuje miestnych povstalcov, ale rovno o Krym – Západ síce jeho anexiu trebárs nikdy neuzná, ale je mu jasné, že z hľadiska Moskvy je to už neoddeliteľná súčasť Ruskej federácie, čo stavia prípadný konflikt na kvalitatívne nový level.
Faktom však je, že sa Rusko nenechalo vyprovokovať k nejakej razantnej odpovedi, a tak problém zostáva náš, teda západný – ďalej máme na krku „zdemokratizovanú“ Ukrajinu, do ktorej už nikto nechce naliať ani euro, čo dala krutým odsúdením ukrajinskej skorumpovanej reality jasne najavo naposledy cez víkend napríklad Svetová banka.
Nasledujúca otázka bude trochu čudná, lebo smeruje k niečomu, čo sa nekoná. Európska komisia stále trvá na realizácii utečeneckých kvót, lenže… Nič sa nedeje. Je to pokoj pred búrkou a nakoniec nás Brusel donúti utečencov brať (priškrtením dotácií) alebo jednoducho narazila kosa na kameň a európske národy sa zasekli a odmietajú počúvnuť? Môže to byť začiatok konca EÚ, keď nie je schopná exekuovať svoje vlastné rozhodnutia? A čo návrh komisára Oettingera, aby všetci migranti dostávali celoeurópsky zhodné sociálne dávky?
Únijná politika v migračnej kríze nebezpečne pripomína všetko, čo sa dá v tomto smere dočítať o Sorosových víziách z hacknutých e-mailov jeho OSF. A to je už samo o sebe veľmi znepokojujúce. Rozhoduje ešte nejaká Európska komisia, Angela Merkelová, Juncker? Voličov, teda občanov EÚ, z tohto opisu z objektívnych dôvodov vynechávam, lebo… No veď viete! Alebo sú tí politici len Sorosove bábky? Neviem, netrúfam si hádať, ale niekedy od vymyslených Saddámových zbraní hromadného ničenia pociťujem všeobecnú tendenciu ku skepticizmu.
Zdá sa, že migračná kríza môže byť pre Európsku úniu Rubikonom. Aké sú fakty? Väčšina obyvateľov európskych štátov podľa posledných prieskumov vníma migráciu negatívne. V Turecku “na vypustenie” do EÚ – podľa najčiernejších odhadov – čakajú bezmála tri milióny ľudí. Ak budeme Turkov (slovami ich vlády) “ďalej ponižovať” a do októbra nepredložíme dohodu o bezvízovom styku, tie bezmála tri milióny ľudí budú “vyslané” na pochod. A ak sa tak stane, možno očakávať vnútroúnijnú vzburu. Toho Oettingera, mimochodom, neberme vôbec vážne, je to, žiaľ, len ďalší “kvokal”, ktorý sa akýmsi spôsobom prepracoval do funkcie, keď o nás rozhoduje. Hlavnou kvalifikáciou bude najskôr ono hlúpe “kvokanie” a poslušnosť.
Možno sa celá konštrukcia EÚ s migračnou krízou zrúti, ale pozrime sa na to, čo tu máme už dnes. Putin si zašiel do Slovinska, Grécko chce nakupovať ruské zbrane a pripojiť sa k Turk Streamu, Bulharsko premýšľa, či môže vypovedať poslušnosť Bruselu a zabezpečiť si ruský plyn cez South Stream, španielske prístavy sú otvorené pre ruské vojnové lode mieriace k sýrskym brehom, ruské lietadlá pomáhajú pri hasení lesných požiarov v Portugalsku, Nemecko ďalej podporuje Nord Stream, ktorý je tŕňom v oku Bruselu – a hlavne USA. Sú to len časti, ale ak si ich poskladáte vedľa seba, vzniká obraz rozkladu. A to k tomu musíme pripočítať Turecko, člena NATO, ktoré sa začína bratríčkovať s Ruskom natoľko, že už sa objavujú “pokusné balóniky” o tom, že by mu poskytlo aj leteckú základňu NATO v Incirlik, kde USA skladujú päťdesiat svojich jadrových hlavíc…
Americké ratingové agentúry predpokladajú, že za súčasného stavu je EÚ “neudržateľná”. Možno to niekto aj uvíta, ale osobne si myslím, že rozpad EÚ žiadna výhra nie je, nieto že by to bola záchrana v “záujme občanov”. Na druhej strane je ale celá tá konštrukcia už natoľko vychýlená mimo os, že je asi na čase nechať pôvodnú stavbu spadnúť a skúsiť začať znovu. Pre nás žiadna iná lepšia možnosť neexistuje.
A, mimochodom, migračná kríza môže byť dnes “neriešiteľným problémom”, ale čo si počneme, ak počas pätnástich, dvadsiatich rokov na sever vyrazí stovka miliónov Arabov, ktorí už doma – aj bez vojen – nebudú môcť žiť, lebo zmeny klímy vyženú teploty vysoko nad päťdesiat stupňov? Svet sa jednoducho v priebehu dejín vždy menil. To je normálne. Jedna vec preto dnes je búriť sa hlúpej migračnej sorosovskej/bruselskej politike, iná vec je pripraviť sa na realitu, ktorá jednoducho príde.
