Ako cholera a mor. Kruté a zlé náboženstvo, prehovoril o islame starý krajan z krajiny, kde sa s imigrantmi nemaznajú. Má toho na srdci viac

7.1.2017 8:00

PRÍBEH Islam úplne pohŕda ľudským životom, demokraciou, právami žien aj príslušníkov iných vyznaní. Takáto ideológia sa náboženstvom pri najlepšej vôli nazvať nedá, jedine azda diabolským. Čech z Austrálie George Švehla sa s ničím moc nebabre. Navyše sa rozhovoril o Európskej únii, živote u „protinožcov“ a svojej predstave lepšej spoločnosti. Nakoniec sa zamyslel nad rozdielom medzi morskými krokodílmi a politikmi.

Ako cholera a mor. Kruté a zlé náboženstvo, prehovoril o islame starý krajan z krajiny, kde sa s imigrantmi nemaznajú. Má toho na srdci viac
Foto: Facebook, India Today
Popis: Islamskí radikáli
„Ak by došlo k zničeniu Islamského štátu, tak džihád vystrčí rožky inde na svete, čoho sme už boli v nedávnej histórii svedkami. Islam je jednoducho vojnová ideológia.
 
Afganistan, Irak a inkubátor toho všetkého, teda Irán, Saudská Arábia a ďalší, ktorí to podporujú. Či už materiálne, alebo ideologicky. Sú ako cholera a mor za stredoveku. Keď bol potlačený v jednej oblasti, vyskytol sa v inej. Alebo ako rakovina, čo pokladám za najvýstižnejšie prirovnanie,“ vysvetľuje krajan z Austrálie George Švehla. Býva v Modrých horách, čo je jedna z hlavných turistických destinácií ležiaca zhruba sto kilometrov západne od veľkomesta Sydney. K islamu a migračnej kríze má hŕbu ostrých poznámok.

Ako návštevníci z Marsu

Dnešný dôchodca prekonal nedávno operáciu ruky, a tak, ako sám napísal, sa opäť učí „ďatľovať“ na klávesnici.
 
Parlamentným listom okrem iného ohľadne moslimov napísal: „Vidím jediné riešenie, ktoré je načrtnuté v závere môjho článku ‚Azylanti‘. A nielen v Európe, ale v celom svete, na každom kontinente. Oni aj tí ,umiernení‘ sú všade piatou kolónou. Spoznal som ich dosť, keď som ešte pracoval, a môžem povedať, že ich myseľ, správanie, svetonázor a morálne hodnoty sa od našich natoľko líšia, že sú ako návštevníci z Marsu. Sú s našou kultúrou úplne nekompatibilní a nemienia sa asimilovať v hostiteľskej krajine ani vo štvrtej generácii. Sú presvedčení o svojej nadradenosti. Ich ideológia nerozumie ničomu inému než násiliu a s ohľadom na toto násilie je nutné s nimi rokovať. Akýkoľvek ústupok alebo ústretovosť berú ako slabosť džaurov.“
 
Parlamentným listom poslal aj spomínaný článok Azylanti. V ňom najskôr opisuje, ako vyzerala jeho emigrácia v roku 1968 cez Rakúsko do Austrálie. Ako sa museli s manželkou obracať, aby si zarobili na živobytie, a pritom sa po večeroch ešte učili po anglicky.
 
„Verím, že našou prácou a odvedenými daňami v rokoch 1968 až 2006 sme plne splatili nielen letenku, ale aj našu výučbu angličtiny a prispeli k rozkvetu nášho adoptovaného a krásneho domova. Splynuli sme s tunajšou spoločnosťou a asimilovali sa, ako to len šlo. Austrálčania k nám boli ústretoví a priateľskí a máme medzi nimi veľa dobrých priateľov. To na rozdiel od dnešných, vo veľkej miere ekonomických imigrantov, ktorí preferujú žiť v etnických getách na účet hostiteľskej krajiny,“ vysvetlil s tým, že preto je na mieste nedávny návrh súčasnej austrálskej federálnej vlády zakázať nelegálne a bez dokladov pribúdajúcim jedincom vstup na austrálsku pôdu po celý zvyšok života.

Diabolské náboženstvo

V článku sa nakoniec rozpisuje aj o islame a moslimských migrantoch: „Sú z krajín s inkompatibilnou kultúrou, ak sa to, čo so sebou privezú, kultúrou vôbec nazvať dá. Vojnová ideológia vzniknutá v divokej púšti vyniká neobyčajnou krutosťou a agresivitou. Islam úplne pohŕda ľudským životom, demokraciou, právami žien a príslušníkov iných vyznaní. Takáto ideológia sa náboženstvom pri najlepšej vôli nazvať nedá, jedine azda diabolským. So svojou doktrínou podrezávania ľudí, kameňovania žien obvinených z nevery alebo usekávanie rúk tým, čo niečo ukradli, nemá s náboženstvom nič spoločné. Vo svete nie je jediné náboženstvo, ktoré by sa islamu, čo do krutosti, pomstychtivosti, agresivity, neznášanlivosti a nezmieriteľnosti, aspoň priblížilo.
 
V Austrálii doteraz moslimskí radikáli neútočili. Niekoľko pokusov však bolo tamojšou kontrarozviedkou a políciou pred ich uskutočnením zneškodnených.

Umelý zlepenec EÚ

Európska únia je podľa neho umelý zlepenec vytvorený politikmi a byrokratmi bez uváženia kultúrnych, jazykových a etnických rozdielov národov v tejto únii.
 
„Tieto národy spolu po stáročia o svoje územia bojovali. Naposledy v druhej svetovej vojne. Nemožno teda prirovnať EÚ k USA alebo k Austrálii, kde sú okrem domorodcov všetci imigranti, teda prisťahovalci. Zároveň ide aj o psychologický mejkap. Aj Škandinávec zo Švédska sa správa a myslí inak ako Grék alebo Talian z juhu,“ dodal.
 
Uvádza vlastnú skúsenosť: „V druhej polovici sedemdesiatych rokov som robil vo veľkej konštrukčnej kancelárii, kde – vtedy ešte za rysovacími doskami – kreslilo a počítalo 140 strojárov. Jedny Vianoce sme sa rozhodli napísať každý vo svojej reči a abecede ‚Veselé Vianoce a šťastný Nový rok‘. Nakoniec to bolo napísané v 56 jazykoch a asi ôsmimi rôznymi písmami. Európa bola zastúpená celá vrátane utečencov z Ruska, Ukrajiny, Pobaltia a podobne. Česi sme tam boli traja a Slovák jeden. A práve tam bolo jasne viditeľné, akí sú aj Európania rozdielni. Ako k problémom a diskusiám pristupovali napríklad Francúzi a Angličania či Taliani a Dáni. Ono sa stačí pozrieť na rozdiely v jednej krajine. Napríklad taký Walesan a Angličan. Takže mám dojem, že EÚ v súčasnej podobe veľmi dlho nevydrží. Bude sa musieť transformovať napríklad len do hospodárskej spolupráce a obrany a inak ponechať jednotlivým štátom ich autonómiu. V opačnom prípade sa asi rozpadne.

Doma v Austrálii

A ako sa to u „protinožcov“ od čias, keď tam Švehla začal zapúšťať korene, zmenilo?
 
„Porovnávať Austráliu z konca rokov šesťdesiatych s rokom 2016 je ťažké. Myslím, že vtedy bol tunajší život pokojnejší a pohodlnejší, aj keď tu doteraz dožíval duch anglického kolonializmu. Cez rôzne obmedzenia a nariadenia všetko bezchybne a väčšinou s úsmevom fungovalo podľa vzoru starého dobrého Anglicka, ktoré už tiež neexistuje. Veľa vecí z denného života mne vtedy pripomínalo život v Československu v čase medzi svetovými vojnami, ako nám to opisovali naši rodičia. Ľudia žili oveľa skromnejšie, matky detí boli v domácnosti a vytvárali domov,“ zaspomínal.
 
„Ľuďom sa tu pre nás bývalých Čechoslovákov až naivne verilo. Všetko sa dalo urobiť cez ‚ksicht‘. Žiadna identifikačná karta neexistovala. Keď som prišiel do banky a otvoril si účet ako Josef Vonásek, tak som bol Josef Vonásek. Avšak v inej banke som mohol byť niekto úplne iný. To okrem kriminálnych živlov nikto nezneužíval, kým sa tu neobjavili niektorí vychcaní privandrovalci z Československa a neskôr aj z iných krajín. Terajší život je uponáhľanejší, vďaka migrantom zo všetkých končín sveta kozmopolitnejší. Vo veľkých mestách sú reštaurácie z celého sveta, pre labužníkov nirvána. Avšak na všetko dohliada ‚veľký brat‘, vodičáky sú dnes vybavené fotkou, slúži ako identifikačná karta a na ‚ksicht' sa už nič nerobí. Ekonomicky je spoločnosť nesporne bohatšia, ale kvalita života sa zhoršila, aj keď stále tunajšie mestá patria medzi prvé na svete aj v tejto kategórii,“ pokračoval v spomienkach.
 

Známa budova Opery v Sydney patrí medzi svetoznáme atrakcie. Zdroj: Facebook, Daily Telegraph

Správa štátu čo najmenšia

Zažil hneď niekoľko režimov, takže môže hodnotiť: Zažil som vojnu, po nej pár rokov obnovy a potom dvadsať rokov socializmu. V roku 1968 sme mali prvýkrát možnosť pozrieť sa do štátov, kde vládol prehnitý kapitalizmus. Do Rakúska a Talianska. Keď sme spoznali ten priepastný rozdiel, ako spoločnosť fungovala tam a u nás, tak po bratskej pomocinebolo čo riešiť. Odvtedy žijeme v demokracii, ale nie je to prechádzka ružovým sadom. Áno, máte slobodu a početné práva, ale aj zaväzujúce občianske povinnosti a istú politickú angažovanosť, zvlášť v čase volieb, ktoré tu sú okrem iného povinné. To preto, že pri svojom ležérnom prístupe k životu by priemerný Austrálčan o voľbách ani nevedel. Zatiaľ je existujúca demokracia tým najmenším zlom. To preto, že tí, čo vládnu, sú si na celom svete podobní a na voličoch alebo spoločnosti im záleží len v čase volieb. Potom sa starajú sami o seba. Nie som jasnovidec, a tak neviem, čo bude zajtra, a nepoviem, či vznikne nejaký iný politický systém. Môj osobný názor je, že vláda a správa štátu by mala byť čo najmenšia a jedinec by mal byť zodpovedný sám za seba. To však príliš neladí s európskymi socialistickými názormi. Ale prerozdeľovanie vytvorených hodnôt vždy musí niekoho obrať o výsledky jeho úsilia, aby mohlo iným, hoci aj potrebným, dať. Tu hneď vzniká otázka, kto určuje tú potrebnosť? Kto rozhoduje, komu dať a komu nie? Zvyčajne to sú politici a byrokrati, ktorí v prvom rade nezabúdajú na svoje vrecká. Keď sme v roku 1968 dorazili medzi klokanov, tak tunajšie sociálne zabezpečenie bolo naozaj len základné. Podpora v nezamestnanosti taká, že každý postihnutý si rýchlo hľadal prácu. Byť bez práce a vyžadovať podporu bolo pre priemerného Austrálčana pod jeho úroveň a hrdosť. Keď sa stalo a o prácu z nejakého dôvodu prišiel, tak žil zo svojich úspor alebo si aj požičal na skromné živobytie od kamarátov, príbuzných či z banky; a hneď ako získal novú prácu, pôžičku splatil. Na štátnu pomoc ani nepomyslel.
 
Zmena existujúcich poriadkov je podľa neho na mieste, ale nesmeruje k väčšej rovnosti.
 
To je blábol a pozostatok učenia marxizmu-leninizmu. Nivelizácia príjmov a možností v spoločnosti túto spoločnosť ničí. Nie je tu nič, čo by jednotlivca inšpirovalo k väčšiemu nasadeniu. Čo by to bolo za spoločnosť, keby ten, čo nič nerobí a váľa si šunky, dostával rovnakú odmenu ako ten, čo je kreatívny a maká ako fretka? To by potom musela ľudská spoločnosť vyzerať ako spoločenstvo kolektívneho hmyzu... ako včely alebo mravce. Človek je však každý iný a každý vyniká v niečom inom. Spoločnosť, ktorá je schopná zabezpečiť každému jedincovi plné rozvinutie jeho unikátnych schopností, pokladám za tú najlepšiu. Takže dúfam, že zmena existujúcich poriadkov nepovedie k väčšej rovnosti v spoločnosti, pretože by to viedlo k jej stagnácii a smrti,“ doplnil.

Morské krokodíly verzus politici

George Švehla kedysi po telefóne informoval o situácii v Austrálii v českom vysielaní BBC. V rokoch 1996 až 1998 písal do Neviditeľného psa komentáre o austrálskej politike, hospodárstve a spoločnosti.
 
Po negatívnych reakciách poslucháčov a čitateľov som sa toho s radosťou vzdal,“ povedal Parlamentným listom. Od roku 2000 občas prispieva do prílohy Neviditeľného psa nazývanej Zvieratník. Píše tam o dosť exotickej austrálskej prírode, hlavne o zvieratách.
 
Tak či onak, domnienku, že sa pred v severnej Austrálii obávaným krokodílom morským musí pri úteku podobne ako pri stretnutí s prešibaným politikom kľučkovať, vyvrátil: „Stretol som sa tu s pekným zástupom morských krokodílov (crocodylus porosus), a pred žiadnym som kľučkovať nemusel. Ak sú na súši a nažraní, ide o dosť letargické jašterice. O politikoch to povedať nemôžem. Tí aj keď sú nažraní, sú pre radového občana krajne nebezpeční, a to všade na svete.“
 

 

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Jan Rychetský

Ďalšie články z rubriky

Slovensko má nové vyznamenania. Môže sa to stať aj Cenou Andreja Danka. Toto si musí predseda parlamentu uvedomiť, hodnotí bývalý Gašparovičov hovorca

6:00 Slovensko má nové vyznamenania. Môže sa to stať aj Cenou Andreja Danka. Toto si musí predseda parlamentu uvedomiť, hodnotí bývalý Gašparovičov hovorca

ROZHOVOR Parlament si napriek prezidentovmu vetu predsa len presadil udeľovanie nových štátnych cien…