Ako cholera a mor. Kruté a zlé náboženstvo, prehovoril o islame starý krajan z krajiny, kde sa s imigrantmi nemaznajú. Má toho na srdci viac

7.1.2017 8:00

PRÍBEH Islam úplne pohŕda ľudským životom, demokraciou, právami žien aj príslušníkov iných vyznaní. Takáto ideológia sa náboženstvom pri najlepšej vôli nazvať nedá, jedine azda diabolským. Čech z Austrálie George Švehla sa s ničím moc nebabre. Navyše sa rozhovoril o Európskej únii, živote u „protinožcov“ a svojej predstave lepšej spoločnosti. Nakoniec sa zamyslel nad rozdielom medzi morskými krokodílmi a politikmi.

Ako cholera a mor. Kruté a zlé náboženstvo, prehovoril o islame starý krajan z krajiny, kde sa s imigrantmi nemaznajú. Má toho na srdci viac
Foto: Facebook, India Today
Popis: Islamskí radikáli
„Ak by došlo k zničeniu Islamského štátu, tak džihád vystrčí rožky inde na svete, čoho sme už boli v nedávnej histórii svedkami. Islam je jednoducho vojnová ideológia.
 
Afganistan, Irak a inkubátor toho všetkého, teda Irán, Saudská Arábia a ďalší, ktorí to podporujú. Či už materiálne, alebo ideologicky. Sú ako cholera a mor za stredoveku. Keď bol potlačený v jednej oblasti, vyskytol sa v inej. Alebo ako rakovina, čo pokladám za najvýstižnejšie prirovnanie,“ vysvetľuje krajan z Austrálie George Švehla. Býva v Modrých horách, čo je jedna z hlavných turistických destinácií ležiaca zhruba sto kilometrov západne od veľkomesta Sydney. K islamu a migračnej kríze má hŕbu ostrých poznámok.

Ako návštevníci z Marsu

Dnešný dôchodca prekonal nedávno operáciu ruky, a tak, ako sám napísal, sa opäť učí „ďatľovať“ na klávesnici.
 
Parlamentným listom okrem iného ohľadne moslimov napísal: „Vidím jediné riešenie, ktoré je načrtnuté v závere môjho článku ‚Azylanti‘. A nielen v Európe, ale v celom svete, na každom kontinente. Oni aj tí ,umiernení‘ sú všade piatou kolónou. Spoznal som ich dosť, keď som ešte pracoval, a môžem povedať, že ich myseľ, správanie, svetonázor a morálne hodnoty sa od našich natoľko líšia, že sú ako návštevníci z Marsu. Sú s našou kultúrou úplne nekompatibilní a nemienia sa asimilovať v hostiteľskej krajine ani vo štvrtej generácii. Sú presvedčení o svojej nadradenosti. Ich ideológia nerozumie ničomu inému než násiliu a s ohľadom na toto násilie je nutné s nimi rokovať. Akýkoľvek ústupok alebo ústretovosť berú ako slabosť džaurov.“
 
Parlamentným listom poslal aj spomínaný článok Azylanti. V ňom najskôr opisuje, ako vyzerala jeho emigrácia v roku 1968 cez Rakúsko do Austrálie. Ako sa museli s manželkou obracať, aby si zarobili na živobytie, a pritom sa po večeroch ešte učili po anglicky.
 
„Verím, že našou prácou a odvedenými daňami v rokoch 1968 až 2006 sme plne splatili nielen letenku, ale aj našu výučbu angličtiny a prispeli k rozkvetu nášho adoptovaného a krásneho domova. Splynuli sme s tunajšou spoločnosťou a asimilovali sa, ako to len šlo. Austrálčania k nám boli ústretoví a priateľskí a máme medzi nimi veľa dobrých priateľov. To na rozdiel od dnešných, vo veľkej miere ekonomických imigrantov, ktorí preferujú žiť v etnických getách na účet hostiteľskej krajiny,“ vysvetlil s tým, že preto je na mieste nedávny návrh súčasnej austrálskej federálnej vlády zakázať nelegálne a bez dokladov pribúdajúcim jedincom vstup na austrálsku pôdu po celý zvyšok života.

Diabolské náboženstvo

V článku sa nakoniec rozpisuje aj o islame a moslimských migrantoch: „Sú z krajín s inkompatibilnou kultúrou, ak sa to, čo so sebou privezú, kultúrou vôbec nazvať dá. Vojnová ideológia vzniknutá v divokej púšti vyniká neobyčajnou krutosťou a agresivitou. Islam úplne pohŕda ľudským životom, demokraciou, právami žien a príslušníkov iných vyznaní. Takáto ideológia sa náboženstvom pri najlepšej vôli nazvať nedá, jedine azda diabolským. So svojou doktrínou podrezávania ľudí, kameňovania žien obvinených z nevery alebo usekávanie rúk tým, čo niečo ukradli, nemá s náboženstvom nič spoločné. Vo svete nie je jediné náboženstvo, ktoré by sa islamu, čo do krutosti, pomstychtivosti, agresivity, neznášanlivosti a nezmieriteľnosti, aspoň priblížilo.
 
V Austrálii doteraz moslimskí radikáli neútočili. Niekoľko pokusov však bolo tamojšou kontrarozviedkou a políciou pred ich uskutočnením zneškodnených.

Umelý zlepenec EÚ

Európska únia je podľa neho umelý zlepenec vytvorený politikmi a byrokratmi bez uváženia kultúrnych, jazykových a etnických rozdielov národov v tejto únii.
 
„Tieto národy spolu po stáročia o svoje územia bojovali. Naposledy v druhej svetovej vojne. Nemožno teda prirovnať EÚ k USA alebo k Austrálii, kde sú okrem domorodcov všetci imigranti, teda prisťahovalci. Zároveň ide aj o psychologický mejkap. Aj Škandinávec zo Švédska sa správa a myslí inak ako Grék alebo Talian z juhu,“ dodal.
 
Uvádza vlastnú skúsenosť: „V druhej polovici sedemdesiatych rokov som robil vo veľkej konštrukčnej kancelárii, kde – vtedy ešte za rysovacími doskami – kreslilo a počítalo 140 strojárov. Jedny Vianoce sme sa rozhodli napísať každý vo svojej reči a abecede ‚Veselé Vianoce a šťastný Nový rok‘. Nakoniec to bolo napísané v 56 jazykoch a asi ôsmimi rôznymi písmami. Európa bola zastúpená celá vrátane utečencov z Ruska, Ukrajiny, Pobaltia a podobne. Česi sme tam boli traja a Slovák jeden. A práve tam bolo jasne viditeľné, akí sú aj Európania rozdielni. Ako k problémom a diskusiám pristupovali napríklad Francúzi a Angličania či Taliani a Dáni. Ono sa stačí pozrieť na rozdiely v jednej krajine. Napríklad taký Walesan a Angličan. Takže mám dojem, že EÚ v súčasnej podobe veľmi dlho nevydrží. Bude sa musieť transformovať napríklad len do hospodárskej spolupráce a obrany a inak ponechať jednotlivým štátom ich autonómiu. V opačnom prípade sa asi rozpadne.

Doma v Austrálii

A ako sa to u „protinožcov“ od čias, keď tam Švehla začal zapúšťať korene, zmenilo?
 
„Porovnávať Austráliu z konca rokov šesťdesiatych s rokom 2016 je ťažké. Myslím, že vtedy bol tunajší život pokojnejší a pohodlnejší, aj keď tu doteraz dožíval duch anglického kolonializmu. Cez rôzne obmedzenia a nariadenia všetko bezchybne a väčšinou s úsmevom fungovalo podľa vzoru starého dobrého Anglicka, ktoré už tiež neexistuje. Veľa vecí z denného života mne vtedy pripomínalo život v Československu v čase medzi svetovými vojnami, ako nám to opisovali naši rodičia. Ľudia žili oveľa skromnejšie, matky detí boli v domácnosti a vytvárali domov,“ zaspomínal.
 
„Ľuďom sa tu pre nás bývalých Čechoslovákov až naivne verilo. Všetko sa dalo urobiť cez ‚ksicht‘. Žiadna identifikačná karta neexistovala. Keď som prišiel do banky a otvoril si účet ako Josef Vonásek, tak som bol Josef Vonásek. Avšak v inej banke som mohol byť niekto úplne iný. To okrem kriminálnych živlov nikto nezneužíval, kým sa tu neobjavili niektorí vychcaní privandrovalci z Československa a neskôr aj z iných krajín. Terajší život je uponáhľanejší, vďaka migrantom zo všetkých končín sveta kozmopolitnejší. Vo veľkých mestách sú reštaurácie z celého sveta, pre labužníkov nirvána. Avšak na všetko dohliada ‚veľký brat‘, vodičáky sú dnes vybavené fotkou, slúži ako identifikačná karta a na ‚ksicht' sa už nič nerobí. Ekonomicky je spoločnosť nesporne bohatšia, ale kvalita života sa zhoršila, aj keď stále tunajšie mestá patria medzi prvé na svete aj v tejto kategórii,“ pokračoval v spomienkach.
 

Známa budova Opery v Sydney patrí medzi svetoznáme atrakcie. Zdroj: Facebook, Daily Telegraph

Správa štátu čo najmenšia

Zažil hneď niekoľko režimov, takže môže hodnotiť: Zažil som vojnu, po nej pár rokov obnovy a potom dvadsať rokov socializmu. V roku 1968 sme mali prvýkrát možnosť pozrieť sa do štátov, kde vládol prehnitý kapitalizmus. Do Rakúska a Talianska. Keď sme spoznali ten priepastný rozdiel, ako spoločnosť fungovala tam a u nás, tak po bratskej pomocinebolo čo riešiť. Odvtedy žijeme v demokracii, ale nie je to prechádzka ružovým sadom. Áno, máte slobodu a početné práva, ale aj zaväzujúce občianske povinnosti a istú politickú angažovanosť, zvlášť v čase volieb, ktoré tu sú okrem iného povinné. To preto, že pri svojom ležérnom prístupe k životu by priemerný Austrálčan o voľbách ani nevedel. Zatiaľ je existujúca demokracia tým najmenším zlom. To preto, že tí, čo vládnu, sú si na celom svete podobní a na voličoch alebo spoločnosti im záleží len v čase volieb. Potom sa starajú sami o seba. Nie som jasnovidec, a tak neviem, čo bude zajtra, a nepoviem, či vznikne nejaký iný politický systém. Môj osobný názor je, že vláda a správa štátu by mala byť čo najmenšia a jedinec by mal byť zodpovedný sám za seba. To však príliš neladí s európskymi socialistickými názormi. Ale prerozdeľovanie vytvorených hodnôt vždy musí niekoho obrať o výsledky jeho úsilia, aby mohlo iným, hoci aj potrebným, dať. Tu hneď vzniká otázka, kto určuje tú potrebnosť? Kto rozhoduje, komu dať a komu nie? Zvyčajne to sú politici a byrokrati, ktorí v prvom rade nezabúdajú na svoje vrecká. Keď sme v roku 1968 dorazili medzi klokanov, tak tunajšie sociálne zabezpečenie bolo naozaj len základné. Podpora v nezamestnanosti taká, že každý postihnutý si rýchlo hľadal prácu. Byť bez práce a vyžadovať podporu bolo pre priemerného Austrálčana pod jeho úroveň a hrdosť. Keď sa stalo a o prácu z nejakého dôvodu prišiel, tak žil zo svojich úspor alebo si aj požičal na skromné živobytie od kamarátov, príbuzných či z banky; a hneď ako získal novú prácu, pôžičku splatil. Na štátnu pomoc ani nepomyslel.
 
Zmena existujúcich poriadkov je podľa neho na mieste, ale nesmeruje k väčšej rovnosti.
 
To je blábol a pozostatok učenia marxizmu-leninizmu. Nivelizácia príjmov a možností v spoločnosti túto spoločnosť ničí. Nie je tu nič, čo by jednotlivca inšpirovalo k väčšiemu nasadeniu. Čo by to bolo za spoločnosť, keby ten, čo nič nerobí a váľa si šunky, dostával rovnakú odmenu ako ten, čo je kreatívny a maká ako fretka? To by potom musela ľudská spoločnosť vyzerať ako spoločenstvo kolektívneho hmyzu... ako včely alebo mravce. Človek je však každý iný a každý vyniká v niečom inom. Spoločnosť, ktorá je schopná zabezpečiť každému jedincovi plné rozvinutie jeho unikátnych schopností, pokladám za tú najlepšiu. Takže dúfam, že zmena existujúcich poriadkov nepovedie k väčšej rovnosti v spoločnosti, pretože by to viedlo k jej stagnácii a smrti,“ doplnil.

Morské krokodíly verzus politici

George Švehla kedysi po telefóne informoval o situácii v Austrálii v českom vysielaní BBC. V rokoch 1996 až 1998 písal do Neviditeľného psa komentáre o austrálskej politike, hospodárstve a spoločnosti.
 
Po negatívnych reakciách poslucháčov a čitateľov som sa toho s radosťou vzdal,“ povedal Parlamentným listom. Od roku 2000 občas prispieva do prílohy Neviditeľného psa nazývanej Zvieratník. Píše tam o dosť exotickej austrálskej prírode, hlavne o zvieratách.
 
Tak či onak, domnienku, že sa pred v severnej Austrálii obávaným krokodílom morským musí pri úteku podobne ako pri stretnutí s prešibaným politikom kľučkovať, vyvrátil: „Stretol som sa tu s pekným zástupom morských krokodílov (crocodylus porosus), a pred žiadnym som kľučkovať nemusel. Ak sú na súši a nažraní, ide o dosť letargické jašterice. O politikoch to povedať nemôžem. Tí aj keď sú nažraní, sú pre radového občana krajne nebezpeční, a to všade na svete.“
 

 

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Jan Rychetský

Ďalšie články z rubriky

Bratislavský poslanec Chren bez okolkov: V meste sú dve silné skupiny, ktorým vyhovuje zákaz hazardu. Jedna vlastní hotel, druhá stávkovú kanceláriu

19:00 Bratislavský poslanec Chren bez okolkov: V meste sú dve silné skupiny, ktorým vyhovuje zákaz hazardu. Jedna vlastní hotel, druhá stávkovú kanceláriu

ROZHOVOR Pokiaľ by si mali vybrať len medzi celoplošným zákazom hazardu a úplným uvoľnením trhu, vol…