Najväčší problém je, že ľudia začínajú byť apatickí a neveria politike. Varuje šéf strany Most-Híd Béla Bugár

0
Béla Bugár, predseda strany Most - Híd (Autor: Jozef Hübel)

Ste v politike viac ako 25 rokov, najprv dva roky ako poslanec Federálneho zhromaždenia, potom až doteraz aj poslancom Slovenskej národnej rady a Národnej rady SR. Ktoré najzásadnejšie momenty sa z vášho pohľadu odvtedy udiali u nás?

Najzásadnejšie bolo podľa mňa obdobie hneď po Novembri ´89, pretože sme museli zmeniť veľa vecí. Zrušili sme vedúcu úlohu strany, prijali sme Listinu základných ľudských práv a slobôd. Prijali sme zákony o pôde, ktoré hovorili o tom, že je možné dostať naspäť majetok, hoci s určitými obmedzeniami. Prijali sme tiež zákony, ktoré už hovorili aj o súkromnom vlastníctve. Začali sme teda prerábať štát na demokratický. Samozrejme, to nie je jednorazová záležitosť.

Ktoré ďalšie kroky boli na začiatku kľúčové? Zmenila sa napríklad za tie roky politická kultúra?

Druhým zásadným krokom bolo, keď sa nám podarilo vstúpiť do EÚ a NATO. Pokiaľ ide o politickú kultúru v parlamente, bol by som veľmi rád, keby som mohol povedať, že to ide k lepšiemu, ale, bohužiaľ, to nie je pravda. Pamätám si ešte z Federálneho zhromaždenia, že aj tam sme už mali tvrdé potýčky, ale boli to skôr politické výmeny názorov. Tam ste sa nestretli s osobnými útokmi. Aj tam boli medzi Čechmi a Slovákmi rôzne nezhody, ale taká nevraživosť, chvíľami až nenávisť, ktorú vidíme u nás posledných 5 – 6 rokov, tam nebola. Dokonca ani za Mečiara nebola atmosféra taká, aká je dnes. A Mečiarovu  éru určite necharakterizovalo demokratické politické dianie. Zažili sme „noc dlhých nožov“ (z 3. na 4. 11.), veľa ľudí malo problémy s mafiou, dokonca aj ja..Aj v parlamente sa diali veci, ktoré demokratickými nemôžeme nazvať – napríklad vylúčenie Františka Gauliedera – ale strety boli vždy politické. Margaret Thatcher povedala, že je rada, keď na ňu útočia osobne, lebo to znamená, že došli politické argumenty. Dnes to v parlamente vyzerá, ako keby každému došli politické argumenty. Politické strany – či už sami seba nazývajú hocijako, vyvolávajú nevraživosť voči sebe a voči politikom a politike. Ale ponúknutú alternatívu nevidieť.

Aktuálny stav na Slovensku je taký, že tu vládne jedna politická strana s parlamentnou väčšinou, na druhej strane sa pravica rozdrobila tak, že v parlamente má dnes 11 rôznych zoskupení. Všeobecne sa tvrdí, že pravici chýbajú lídri. Vy ste takisto jeden z lídrov pravice, no všeobecná mienka je taká, že okrem Roberta Fica nie je na Slovensku momentálne žiadny iný silný líder. Prečo je to tak?

Súhlasím s tým, že chýbajú lídri. Len problém je v tom, že práve v tomto marazme, ak sa niekomu z pravice nepodarí presadiť niečo pre neho dôležité vo svojej strane, tak okamžite z nej vystupuje a založí ďalšiu stranu. Takže v takomto marazme je veľmi ťažké hovoriť, že „napravo“ potrebujeme jedného silného lídra. Aj keby tu bol ten najsilnejší líder, aj keby napríklad Dzurinda bol na čele silnej SDKÚ, tak si myslím, že by to mal veľmi ťažké. Nemyslím si, že sa dajú zjednotiť strany, ktoré v zásadných otázkach, zaujímajú odlišné postoje. Zjednotiť sa len preto, aby sa niekto dostal do parlamentu, mi príde ako vrcholne nezodpovedné. Práve preto my v Most – Híd hovoríme už od marca 2015, že nehľadajme lídra. My hľadáme partnerov. Líder vždy je ten, ktorý si myslí, že ostatní ho majú nasledovať. My sme za partnerstvo. Partner je ten, ktorý vníma toho druhého ako rovnocenného, rovnako vzácneho, rovnako dôležitého partnera a v prospech niečoho chce s ním spolupracovať. A toto mi tu chýba. Partnerský vzťah sa veľmi ťažko buduje. Partnerská spolupráca si vyžaduje empatiu, trpezlivosť a úprimnú snahu. My v Most – Híd máme spoluprácu v DNA.

No dobre a u nás nič také na politickej scéne neexistuje, čo by vygenerovalo takéhoto lídra pravice? A ak už nie líder, tak aspoň spoľahlivý partner?

Náš postoj je jasný a realistický. Hovoríme, že tri strany by mohli byť alternatívou a partnermi, pretože aj z hľadiska programového a ideového majú k sebe blízko – okrem Mostu-Híd je to SIEŤ a KDH. Žiaľ, nenachádzame odozvu. Na jednej strane vidíme nerozhodnosť a na druhej strane strach zo „starých politikov“. Ale kto je realista, tak vidí, že jedna strana alternatívou ani nemôže byť, nech si to o sebe myslí akokoľvek silno. Práve preto si myslím, že kým tu chýba korektné partnerstvo, tak o lídrovi pravice môžeme iba snívať. Nemôžete byť lídrom pravice, ak neviete prekročiť kruh vašej strany.

Máme niekoľko mesiacov do volieb a súčasne tu už dlhšie máme vážnu migračnú krízu. Stala sa práve migračná kríza prostriedkom, ako sa teraz politické strany zviditeľňujú? Je to v poriadku?

Nie je to v poriadku. Ja tvrdím, že keby sme neboli pár mesiacov pred voľbami, tak na Slovensku by reakcie niektorých politikov a politických strán boli tiež iné. V základných otázkach, ktoré sú „bezpečné“ aj z hľadiska verejnej mienky, sa všetci zhodujeme: treba chrániť Schengenské hranice, aktualizácia Dublinskej zmluvy a nesystémovosť tzv. kvót. V tom sa všetci zhodujeme.

Dobre, v čom sa teda názorovo rozchádzate?

Od začiatku tejto krízy hovoríme, že je veľmi, ale veľmi nebezpečné rozosievať strach medzi občanmi. Nekomunikovať s nimi alebo účelovo využívať situáciu. Hovoriť len o tom, že je to bezpečnostné riziko, pričom to nevylučujeme ani my, ale zároveň nepridať druhú polovicu vety, teda že za vyše 22 rokov existencie štátu sme tu mali 58-tisíc žiadateľov o azyl, teda migrantov, pričom len 650 z nich azyl aj dostalo a z nich len 26 percent tu zostalo. Nepovedať, že len v roku 2004 sme tu mali za jeden rok 10-tisíc žiadateľov o azyl a minimálne množstvo z nich dostalo možnosť na udelenie azylu, lebo sa skúmalo, či majú právo ho dostať, či sú naozaj utečenci, či medzi nimi nie sú takí, ktorých radšej chceme vidieť inde a nie na našom území. To znamená, toto považujem za veľmi zlé, že sa vyvolal u ľudí strach. Pritom aj vládna strana, aj niektorí opoziční politici tvrdia, že to máme v rukách, máme bezpečnostné zložky, že naša SIS spolupracuje so zahraničnými tajnými službami, že vieme odhaliť identitu ľudí, ktorí sem prídu, hoci tých, ktorí sem naozaj prídu, je veľmi málo. Toto problém nie je.

A v čom teda problém je?

Problém je ale napríklad v tom, ak už hovoríme o bezpečnostnom riziku, že aj od nás odišli ľudia bojovať napríklad za Islamský štát alebo na Ukrajinu. Tých, ktorých máme odhalených, vieme, o koho ide – som vo Výbore na kontrolu SIS a tam aj niektoré informácie dôverného charakteru dostávame – to je v poriadku. Vieme, ktorí ešte žijú, ktorí už nie a keď sa vrátia, okamžite vieme, čo máme robiť. Ale čo tí, ktorí sú neodhalení? Toto zaznelo dokonca aj z úst človeka z EÚ zodpovedného za bezpečnosť Európy, podľa ktorého nie je problém, že sem idú ľudia, problém je v tom, že už vyše päťtisíc občanov krajín EÚ bojuje za Islamský štát. My sme teda neupokojili našich občanov, ale vyvolali sme v nich strach. Môžem zodpovedne povedať, že sme u nás jediná politická strana, ktorá hovorí, že musíme byť ľudskí v prípade tých ľudí, ktorí sú fakt utečencami, ktorí majú mať možnosť dostať azyl a ktorí tu chcú zostať. Tých je ale mizivé percento. Ale prečo by sme im nepomohli? My si myslíme, že ľudskosť a bezpečnosť nie sú protichodné pojmy. U ostatných tvrdíme, že ak ide o ekonomických migrantov, tí tu nemajú čo hľadať! Práve preto, lebo ani naši ľudia nemajú dostatok práce a ani naši ľudia nežijú tak, že by sme mohli rozdávať. Ale politickým utečencom, ľuďom, ktorým ide o život, ktorí sú prenasledovaní pre svoje vierovyznanie, by sme pomáhať mali. Je ich veľmi málo, ktorí by tu chceli zostať, ale tým by sme mali pomôcť.

Kde je v tomto celom procese názor občana? Vieme, že v Gabčíkove prebehlo referendum, v ktorom obyvatelia drvivou väčšinou rozhodli, že utečencov v utečeneckom tábore na území obce nechcú. Premiér Robert Fico deklaroval, že ich názor budeme rešpektovať, no v tichosti prišlo medzitým do tábora už vyše 250 utečencov zo Sýrie. Je to v poriadku, že niečo iné sa deklaruje a celkom iná je prax?

Myslím si, že tento problém nezvládla vláda. Dokonca niektorým ministrom som hovoril ešte pred spomínaným referendom: „Chlapci, treba tam ísť, vy máte všetky informácie.” V momente, ako sa začalo rokovať s rakúskou stranou, tak mali „naklusať“ do Gabčíkova a vysvetliť občanom, čo sa v Gabčíkove chystá. Pokojne mohli povedať verejnosti v Gabčíkove, že títo ľudia tam budú len dovtedy, kým Rakúšania neukončia ich azylový proces, kým zistia, koľkí z tých približne 500 ľudí môžu dostať azyl. To je jedna vec. Druhá vec je, že títo ľudia sú už prekontrolovaní z hľadiska bezpečnostných rizík i z hľadiska zdravotných rizík. Že títo ľudia budú strážení rakúskymi službami, že títo ľudia budú financovaní rakúskou stranou a že Gabčíkovo dostane namiesto pôvodných deväť navyše ešte 10 policajtov a kamerové systémy, ktoré pomôžu zvýšiť bezpečnosť, aby sa miestni ľudia nebáli. Toto im nikto nepovedal!

Bola to teda napríklad aj chyba v komunikácii?

Určite. Ľudia rozumejú len tomu, čo im niekto povie a vysvetlí, hoci tvrdím, že aj napriek tomu by tam bol odpor. Lebo ľudia v Gabčíkove sledujú aj maďarskú televíziu, sledujú sociálne siete a tam sú rôzne veci, ktoré nevedia overiť, či sú pravdivé alebo nie. A keď vidia, že migranti zaútočia ešte aj na policajtov, tak, samozrejme, že sa boja. Po nezvládnutej komunikácii zo strany vlády sa iný výsledok referenda ani nedal čakať. Druhým problémom, ktorý toto referendum odhalilo, je aj v tom, že zákon musí jasnejšie určiť, v čom je kompetentná miestna samospráva, v akej otázke môžu vyhlásiť referendum. Lebo ak chceme mať takú občiansku spoločnosť, kde občan vyjadrí svoj názor a ten názor by mal byť rešpektovaný, tak aj výsledok referenda musí byť rešpektovaný. Či už to bolo v Tešedíkove, kde chceli občania získať naspäť pôvodný historický názov, alebo hocikde inde, tak potom treba jasne povedať, v čom majú kompetencie. Na druhej strane, ak to vláda takto ignoruje, tak sa to môže v budúcnosti stať aj inde. Toto je podľa mňa nezvládnutá situácia a je to podľa mňa memento do budúcnosti.

Ako hodnotíte skutočnosť, že premiér Robert Fico spoločne s ďalšími štyrmi krajinami na samite lídrov EÚ odmietol kvóty stanovené Bruselom, no ako jediný pohrozil žalobou na Európsky súd v Luxembrugu za tento spôsob rozhodnutia. Je to podľa vás v poriadku, že v takej dôležitej otázke sa premiér či vláda neopýtali občanov napríklad v referende? Mal na toto premiér mandát?

Na jednej strane treba povedať, že celý parlament, aj my ako Most-Híd, sme súhlasili, že povinné kvóty nie. Podobne Maďarsko, Česko, Rumunsko a Estónsko povedali, že povinné kvóty nie, tak nech sa páči, odmietli sme to, nech teraz EÚ, Európska komisia (EK) koná. Osobne by som sa v tomto momente a bode zastavil. Všetky ďalšie kroky Roberta Fica a vlády považujem za „zúrivé dupotanie nohami“. Je pravda, že vláda na podanie žaloby nepotrebuje mandát parlamentu, lenže vláda ho nepotrebovala ani vtedy, keď išlo o povinné kvóty. Ale v zastupiteľskej demokracii by každému politikovi malo záležať na tom, aby si vypočul názor volebných zástupcov ľudu. Bol som teda presvedčený, že ten mandát bude silnejší, ak ho schváli parlament a práve preto sme požiadali vládu, aby prišla do NR SR informovať, čo všetko pripravujú. Mrzí ma táto tvrdohlavosť premiéra. Mrzí ma hlavne preto, lebo zostal sám, sme jediní, ktorí napadneme Európsku komisiu. A nemyslím si, že ostatní premiéri sú zbabelí a nechcú chrániť občanov svojich krajín. Len nemajú pred voľbami. Obávam sa, že jeho postoj nás posúva na okraj EÚ a ďaleko od stola, kde sa rozhoduje o tom, aká má byť budúca EÚ…

Môže nám to EK „vrátiť“ za tento postoj premiéra nejako inak?

Samozrejme, ak napadnem rozhodnutie EK napríklad v nejakej ekonomickej otázke, ako boli krivé uhorky či veľkosť banánov, je to niečo celkom iné, ako v tomto prípade. Považujem to za veľmi nebezpečné, že ako jediná krajina európskej 28 ideme zaútočiť na EK. To môže dlhodobo uškodiť Slovenskej republike a záujmom Slovenska. Takže my iba chceme, aby vláda sem prišla a vysvetlila, čo hodlá urobiť.

A nie je na toto už v prípade spomínanej žaloby neskoro?

Žaloba ešte neodišla, zatiaľ vláda iba poverila ministra spravodlivosti Boreca, aby do dvoch týždňov pripravil návrh. Práve preto si myslím, že je načase, aby sme o tom boli podrobne informovaní.

Most-Híd je jedinou zmiešanou stranou v našom parlamente, ale aj na Slovensku. Má nové impulzy? Pretože ste sa v minulosti viackrát vyjadrili, že u nás neustále prichádzajú nejaké nové strany, noví politici a neponúkajú nič nové voličovi. Kde sa v tomto kontexte nachádza Most-Híd?

Samozrejme, je ťažké robiť politiku v čase, keď skúsenosti v politike sú označované za najväčšie zlo v spoločnosti. Čestne a otvorene sa priznávam, že som v politike 25 rokov, že Most-Híd je politická strana, že každá veta politika sa nemôže začínať slovom „ja“ a politika sa nedá robiť cez facebook. Možno som staromódny, ale u mňa cieľ nesvätí prostriedky. Myslím si, že politický systém majú tvoriť politické strany. Že politika má byť stretom hodnôt a programu. Pre mňa, pre nás je veľmi dôležité, čo sme urobili – už rok máme hotový volebný program, ktorý sa volá Občianska vízia. Samozrejme, sme si vedomí, že vyše 160-stranový dokument ľudia čítať nebudú, preto začíname našu volebnú kampaň s tým, že budeme chodiť medzi občanov a budeme sa ich snažiť presvedčiť, že máme rozumný program a ponúkame rozumné riešenia. Snažíme sa všade hovoriť, čo a ako by sme riešili inak. Napríklad v uplynulých dňoch sme mali Medzinárodný deň seniorov, tak sme hodnotili ich postavenie a hovorili sme o tom, že za tri a pol roka súčasnej vlády sa ich postavenie zhoršilo. Poukázali sme, že je nefér a nerozumné rozdávať napríklad na jednej strane zadarmo cestovanie vlakom a na druhej strane dôchodcom zvyšovať odvody. Ak pracuje dôchodca, tak platí väčšie odvody ako pracujúci študent. Alebo druhý dôchodkový pilier. Ak je niekto v dvoch pilieroch, teda aj v druhom, tak dostáva automaticky z prvého menej peňazí. Dali sme to na Ústavný súd, uvidíme, ako to dopadne. Alebo napríklad valorizácia dôchodkov. Podľa vzorca, ktorý súčasná vláda prijala, ešte v roku 2012 dostal každý dôchodca plus 11 euro 20 centov, no v budúcom roku má dostať jedno euro 90 centov! Ak spočítame ten rozdiel za tri roky, tak ročne to vychádza viac ako 1165 euro. Je to jednoznačne zhoršenie postavenia dôchodcov. A dokonca podľa tých výpočtov v roku 2017 by mali dostať sumu od nuly po jedno euro. Toto, samozrejme, musíme zmeniť.

Ktoré ďalšie dôležité oblasti chcete riešiť inak ako vláda?

Napríklad v oblasti nezamestnanosti vláda pol roka pred voľbami rýchlo prichádza s tým, že v zaostalých regiónoch s mierou nezamestnanosti nad 20 percent pomôžu s dotáciami. V poriadku, ale tie dotácie budú len určité obdobie, pričom my tvrdíme, že takéto pracovné miesta nebudú udržateľné. Ak totiž dotyčný človek nebude dostávať od štátu dotácie či úľavy, jeho miesto môže zaniknúť. Teraz prichádza aj nové plánovacie obdobie a prečo by sme nepomohli napríklad tak, že v regiónoch s najvyššou nezamestnanosťou, ako napríklad na Gemeri alebo na Orave, by sme sa mali riadiť princípom, čo sa v regióne vypestuje, dochová, tak to treba v tom regióne aj spracovať a predať. Príklady zo zahraničia hovoria jednoznačne v prospech takýchto projektov.

Vyzerá to celkom idylicky, no ako by to malo podľa vás v praxi fungovať?

Samozrejme, na jednej strane, ak založím takýto podnik, musím vedieť, že ak spracovávam zeleninu, tak ju nebudem dovážať zo zahraničia. Ale EÚ zakazuje povedať, že zo zahraničia nie. Veľmi jednoduché riešenie. Ak teda dávam peniaze na takýto projekt, tak podmienkou napríklad bude, že nakupovať môžeš z okruhu 30 kilometrov. Tým pádom vylúčim, že to bude zo zahraničia a navyše sa vytvoria druhotné pracovné miesta, lebo z toho 30kilometrového okruhu jednak družstvá, ktoré fungujú a aj občania, ktorí kedysi záhradkárčili – ak dostanú zmluvu a budú mať garantované, že od nich odkúpia zeleninu či ovocie – budú to robiť a takto si aj privyrábať. Nezamestnanosť tam klesne a ľudia budú mať peniaze a programovo sa zabezpečí aj odbyt. Ale aj to je jednoduché. Poviem, že všetko, čo sa spracuje ide napríklad do sociálnych zariadení, školských kuchýň, do vývarovní a v tom momente mám zabezpečenú o niečo lacnejšie aj surovinu pre nich. To je iba jeden príklad, keď hovoríme o konkrétnych veciach a tu okrem iného podporujeme aj slovenskú produkciu. Viete, pri niektorých krokoch je dobré používať sedliacky rozum. A veriť v šikovnosť a tvorivosť našich ľudí. To treba podporiť programovo. O takéto projekty sa treba biť v Bruseli. To má zmysel.

Keď sa pozrieme na členskú štruktúru strany Most-Híd, aký je asi pomer maďarských a slovenských členov?

Zatiaľ asi 75 ku 25 v prospech maďarských aj pokiaľ ide o členov aj pokiaľ ide o výsledky volieb. V súčasnosti sa snažíme byť aktívnejší aj na severe Slovenska. Som rád, že na našej kandidátke budú aj etablovaní lídri z regiónov. Napríklad pán Tomáš Galbavý v Nitre či viceprimátor Bardejova Vladimír Savčinský alebo žiarsky primátor Peter Antal.

Ešte raz sa ale vrátim k novej krvi v slovenskej politike. Nové tváre môžeme zrátam na prstoch dvoch rúk, teda takých, ktorí sú zapamätateľní a ktorí prinášajú naozaj nové a užitočné impulzy. Ako ste to mysleli, keď ste kritizovali nevýraznosť nových tvárí?

Nestačí byť novým, musíte prísť aj s novými riešeniami. Nestačí zvládať marketing, treba prinášať reálne a nie teatrálne riešenia. Politika je priestor, kde bez schopnosti počúvať iných a bez spolupráce nedokážete nič. Dlhodobo určite nie. Možno na jeden-dva dni zaujmete pózami, škandálmi a škandálikmi, ale skôr či neskôr budete musieť dokázať, že viete pracovať a spolupracovať. Toto zatiaľ od tzv. nových tvárí nevidím. Trošku pokory a zdravého sedliackeho rozumu a citu by ešte potrebovali, aby boli a mohli byť viditeľní aj v reálnych politických skutkoch. A ako som už povedal, neexistuje s „ja“ ale len s „my“. Pre niektorých nových kolegov to môže byť náročné pochopiť, ale bez toho to nejde.

Čo podľa vás v súčasnosti najviac škodí našej krajine?

Že občanom nedokážeme ponúknuť víziu. Že politici, ktorých si občania volia, budú vedieť korektne spolupracovať v záujme kontinuálneho rastu tejto krajiny a dôstojného života občanov. A potom sa nám stane, že protestne vyhrá voľby jedna strana, v horšom prípade nacionalisti. A na pravej strane vidíme roztrieštenosť, ktorá sa nedá odstrániť už od pádu vlády Ivety Radičovej. Tak sa občania dennodenne stretávajú na jednej strane s kauzami, ako predražené CT či schránkové firmy. Na druhej strane SMER má snahu všetko zahrať do autu a veci zľahčovať, pričom hovoria, že „veci riešia“. Zatiaľ sa však viac riadia heslom: „Vyhraj voľby a môžeš všetko.” A čo sa roztrieštenosti opozície týka, tak sa ju nedarí odstrániť hlavne preto, lebo nie je založená na ideových sporoch, ale na zlyhaniach, ktoré poukazujú na rozpory v tom, čo niektorí hlásajú a v tom, ako potom konajú. A najväčší problém je, že ľudia začínajú byť apatickí a neveria politike. Neveria tomu, že za tých 25 rokov sa ich životy zmenili k lepšiemu. Ale ja som presvedčený, že ak nerezignujeme na nutnosť spolupráce, zdravého rozumu a slušnosť, tak to môžeme zvrátiť. Verím tomu, že sa to aj vďaka Most-Híd v budúcnosti podarí.

Je to tak aj na lokálnej úrovni, teda v samosprávach?

V samosprávach je to dokonca niekde aj vypuklejšie. To znamená, že tam sú oveľa tvrdšie spory. Ak je niekto pri moci, tak sa snaží úplne všetko obsadiť svojimi ľuďmi. A potom prijímajú také rozhodnutia a uznesenia, ktoré nie sú v prospech obce alebo mesta, ale v prospech niektorých „vyvolených“.

Myslíte si z tohto pohľadu, že ľudia sa u nás majú lepšie? Nakoniec ste to už naznačili pred chvíľou, že takýto pocit mnohí nemusia mať. Realitou totiž je, že mladí utekajú do zahraničia, starších diskriminujú napríklad pri získavaní práce, vládne tu klientelizmus a známosti, teda nie je podstatné, kto čo vie, ale kto koho kde pozná. Prakticky na všetkých stupňoch, ak niekto niekoho nepozná a nie je spriaznený s tými, ktorí sú pri moci, tak si „ani neškrtne“. Tiež máte taký pocit?

Áno, a myslím si, že to je ďalší veľký problém, ktorý ľudia ako keby nevideli. Je katastrofou, ak z občanov len 5% sa stotožňuje s presvedčením, že na Slovensku sú vytvorené podmienky pre to, aby ľudia mohli žiť dôstojne. Až 95% ľudí je presvedčených, že pre dosiahnutie úspechu v živote je nevyhnutné poznať tých „správnych ľudí“. Teda k tomu, aby sme dosiahli taký stav, keď budeme neustále obmedzovať klientelizmus, znižovať možné zásahy zo strany štátu, na to potrebujeme prijať zákon. Tak, ako sme kedysi prijali zákon, že ak nie je zverejnená zmluva, tak je neplatná. Práve preto dnes vieme odhaliť napríklad aj to, kde sa stráca najviac peňazí z verejných zdrojov. Pokiaľ v tomto štáte nezavládne právo, tak sa s tým nevyrovnáme. A nejde o jeden zákon, ale o systém právnych predpisov, ktoré zabezpečia dobrú správu vecí verejných. A ich dodržiavanie bude verejne kontrolovateľné. Inak ľudia tomu nebudú veriť.

Určite máte aj nejakú praktickú skúsenosť s tým, o čom hovoríte, či nie?

Jeden konkrétny príklad. V týchto dňoch som sa zúčastnil na verejnom zhromaždení občanov v Šamoríne, kde chce istá firma postaviť medzi Šamorínom a Kvetoslavovom pri obci Šámot plazmovú spaľovňu, či plynofikáciu odpadu. Teda zo začiatku by tam vozili 240-tisíc ton, teraz „už len“ 100-tisíc ton smetí a odpadu. Ľudia sú proti, pod protestnú petíciu sa podpísalo vyše 1600 občanov, čím sme sa stali aj účastníkmi konania. Zástupcovia investora vysvetľovali, ako to bude celé fungovať, snažili sa ľudí presvedčiť, že to nebude škodlivé. V tom ale vidím problém. Lebo oni rátajú s tým, že mesto to zrejme odmietne, ľudia sú totiž veľmi tvrdo proti, potom pôjdu na okres, ktorý to asi tiež neschváli, no kraj to už schváliť môže. Pretože z ministerstva majú také stanovisko, ktoré v zásade nie je proti. No a ja si neviem predstaviť, že mesto to odmietne, aj postihnutá obec a napriek tomu to postavia. Tvrdím, že ak by k tomu došlo, tak musíme použiť tie najtvrdšie prostriedky. Samozrejme, odpor ľudí môže mať rôzne formy, aj podľa Ústavy SR. Len ľudia cítia, akoby sa rozhodovalo o nich, ale bez nich. A to je neprijateľné.

Ak sme spomínali diskrimináciu starších u nás, tak už ľudia starší ako 45, či dokonca už od 40 rokov majú obrovský problém zamestnať sa, a to napriek tomu, že majú na to vzdelanie i prax. Neuvažujete o tom, aby sa legislatívne zakotvilo pravidlo, že firma napríklad po dovŕšení istého veku pracovníka, napríklad 55 rokov, ho nemohla vyhodiť? Ako je to napríklad v Nemecku?

Myslím si, že niekedy je nutné urobiť správnu vec. Ale nemusí ísť vždy o populárny krok. Napríklad veľa dôchodcov pracuje v štátnej správe. Ja som zato, aby aj dôchodcovia mohli pracovať. Ale nemusí to byť tam, kde napríklad štát má priamu možnosť zamestnať mladších ľudí v produktívnom veku. V súkromnej sfére ale sa môže zamestnať každý. Zamestnanosť starších občanov na druhej strane treba chrániť. Ale tak, aby sa to nedalo zneužiť – napríklad zo strany zamestnanca. Tento problém sa nedá riešiť mantinelovo. Treba prijať dobrý kompromis.

Ako by to teda malo v praxi fungovať?

Viete, asi mi neuveríte, ale na Slovenskú sú fabriky, ktoré nemôžu nájsť zamestnancov. Napríklad primátor Žiaru nad Hronom teraz hovorí, že sa tam chystá firma a vytvorí 3-tisíc nových pracovných miest. Má však obrovský problém – nemá pracovníkov! Vozia ľudí z Vietnamu. Je to normálne? Že nemáme dostatok pracovných síl, a pritom sú tu tisíce našich nezamestnaných? Je pravda, že dostanú napríklad minimálnu mzdu, no vždy je to lepšie, ako byť nezamestnaným bez podpory. Most-Híd napríklad už dlhodobo hovorí, že ak niekto dostane sociálnu dávku, musí odpracovať určitý počet hodín. Rozdiel medzi tým, čo prijala vláda a čo hovoríme my, je v tom, že vláda musí zabezpečiť pracovné miesta. Za vlády Ivety Radičovej sme za to krátke obdobie zabezpečili 15-tisíc pracovných miest pri úprave priekop, pri cestách, vodných tokov. Len pri odstraňovaní buriny z týchto miest sa dajú vytvoriť stovky pracovných miest. Len treba používať zdravý sedliacky rozum a treba chcieť. A starostom treba z úrovne vlády pomôcť. No niekde to funguje, inde zasa nie. Alebo iba na papieri. A to je zle, lebo už tu vyrastá druhá generácia, ktorá je zvyknutá urobiť niečo „bokom“ načierno, no popri tom dostáva podporu v nezamestnanosti alebo sociálnu dávku a ešte sú poistení. To je zle. V tomto musíme urobiť poriadok.

Myslíte si, po tom, čo ste doteraz povedali, že občan môže mať oprávnený pocit, že politici sú často odtrhnutí od ľudí, od reality a ide im len o to, aby od nás raz za štyri roky dostali mandát, aby mohli byť zasa vo funkciách a mať sa dobre?

Neviem si napríklad vôbec predstaviť, že by politik, ktorý bol občanmi zvolený, nebol niekedy vo svojom volebnom obvode medzi ľuďmi, ktorí si ho zvolili. Za seba a za svojich kolegov môžem povedať, že chodíme medzi ľudí a robíme to pravidelne. Bez ohľadu na to, či sú voľby alebo nie. To znamená, že u nás je naozaj problém povedať – a to nehovorím iba o sebe, ale o všetkých našich poslancoch – mám voľný víkend. Okrem toho naša strana ako jediná má svojho vlastného ombudsmana. Cez neho riešime stovky konkrétnych podnetov. Alebo cez radu samospráv, ktorá funguje pri našej strane. Na druhej strane musím povedať, že nato, aby ste skutočne mohli riešiť problémy občanov, musíte byť vo vláde, resp. vládnym poslancom. Obzvlášť, keď ste v opozícii pri vláde jednej strany. Urobíme všetko preto, aby sme vo voľbách dosiahli taký výsledok, ktorý nás posunie do pozície, kde budeme môcť presadiť čo najväčšiu časť nášho programu.

- Reklama -