Voľby v USA: Čo ste nevedeli o mediálnom poradcovi Hillary Clintonovej. Platia ju vraj veľké korporácie, Trumpa drobní podporovatelia. No a Putin…

0
Prezidentské voľby v USA patria vo svete politiky medzi najsledovanejšie udalosti (Autor: Facebook, United States presidential election, 2016)

Asi by sme si zo všetkého najskôr mali povedať, ako je to s mechanizmom amerických prezidentských volieb. Napriek všeobecnému presvedčeniu nevolia občania v USA svojho prezidenta priamou voľbou. Dnes, 8. novembra, ako každé štyri roky budú vyberať členov tzv. The United States Electoral College, telesa, ktoré sa po voľbách stretne vo Washingtone a uskutoční samotnú voľbu tímu prezidenta a viceprezidenta. Zložitý systém je dedičstvom prvých rokov histórie USA, keď sa štáty Severoamerickej únie rozhodli – vzhľadom na rozlohu krajiny a vtedajšiu obtiažnosť priamej voľby, že každý zo štátov zvolí počet „elektorov“ podľa počtu ich zástupcov v Kongrese USA, každý podľa svojich volebných pravidiel. District of Columbia, okres, v ktorom leží hlavné mesto Washington a ktorý nepatrí k žiadnemu štátu Severoamerickej únie, má svojich delegátov, ktorých počet sa rovná počtu elektorov štátu USA s najmenším zastúpením v americkom Kongrese.

Spolu bude mať tohtoročný College of Electors 538 elektorov, čo zodpovedá 435 členom Snemovne reprezentantov a 100 senátorom, plus trom elektorom z District of Columbia, Washingtonu. Na zvolenie potrebuje kandidát na prezidentský úrad väčšinu, teda v aktuálnom prípade 270 hlasov.

Všetky štáty Severoamerickej únie, s výnimkou Maine a Nebrasky, volia svojich elektorov na báze „víťaz berie všetko“. Prakticky to znamená, že aj keby – dajme tomu – v Kalifornii vyhrala Hillary Clintonová len s 51 percentami voličských hlasov, budú všetci kalifornskí elektori povinní voliť v College of Electors práve ju. V praxi to môže znamenať, a štyrikrát v histórii sa to už skutočne stalo, že za prezidenta môže byť zvolený kandidát, ktorý dostal celoštátne menej voličských hlasov ako jeho súper. Zatiaľ naposledy sa to stalo v roku 2000.

V skutočnosti však tento rok nie sú len dvaja kandidáti, ako by sme mohli odvodzovať z médií. Na volebných lístkoch sa ich objaví viac ako 24, budú to okrem demokratky Hillary Clintonovej a republikána Donalda Trumpa ešte delegát libertariánov Gary Johnson, kandidátka zelených Jill Steinová, kandidát Konštitučnej strany Darrell Castle a mnoho nezávislých kandidátov.

Jediným kandidátom, ktorý bude spolu s Clintonovou a Trumpom na volebných lístkoch vo všetkých amerických štátoch, je Gary Johnson, ale tretí a ďalší kandidáti by mohli ovplyvniť voľbu v prípade, že by niektorý z nich vyhral aspoň v jednom štáte Severoamerickej únie (veľmi málo pravdepodobné) alebo by získal nejaké hlasy v jednom zo spomínaných dvoch štátov, Maine a Nebraske, ktoré by potom mohli chýbať jednému z dvoch hlavných kandidátov.

Zvlášť v momente, keď je voľba tesná, sa teda môžeme dočkať prekvapenia.

A teraz k voľbám samotným a k vyhliadkam dvoch hlavných kandidátov.

Keby som ich mal charakterizovať jedným slovom, použil by som slovo „establishment“, ktoré znamená súčasnú mocenskú štruktúru. Jasným kandidátom establishmentu je Hillary Clintonová, jej protivníkom je kandidát „antiestablishmentu“, Donald Trump. Ešte nikdy v histórii neboli roly tak zreteľne narysované.

Hillary Clintonová je nielen manželka bývalého amerického prezidenta Billa Clintona, ale sama bola od roku 2001 do roku 2009 aj senátorkou za štát New York a v rokoch 2009 až 2013 bola Secretary of State (ministerkou zahraničných vecí) Obamovej vlády. Len ťažko by sa našiel niekto viac „zrastený“ s americkými mocenskými štruktúrami ako ona.

Donald Trump, naopak, nikdy nebol v žiadnom verejnom úrade. Je to úspešný biznismen a niekedy kontroverzná osoba vďaka svojej voľbe slov, ale rozhodne to nie je ten Trump, ktorého opisujú americké aj naše médiá, nie je jednoduchý a hlúpy, nie je populista (aspoň nie viac ako Hillary Clintonová), nie je nebezpečný jastrab a nie je bábka v rukách svojej strany, republikánov. Dokonca sa dá povedať, že vyhral v primárkach a stal sa kandidátom republikánov navzdory straníckemu vedeniu a napriek mnohým najvplyvnejším funkcionárom, kongresmanom a senátorom Republikánskej strany. Je to teda skutočný kandidát „antiestablismentu“. O to väčšia je jeho podpora medzi prostými americkými voličmi. Jeho kampaň sa rozbiehala pomaly. Napriek médiám, ktoré sa mu vysmievali a opisovali ho ako excentrického polodivokého muža bez šancí, dokázal presvedčiť svojich krajanov, že je reálnym kandidátom a že práve on môže priniesť zmeny, po ktorých Američania túžia, a odpovedať na otázky, ktoré ich znepokojujú.

Proti nemu hovorí predovšetkým niekoľko skutočných hendikepov. Nielen to, že bol na začiatku svojej kampane, po ohlásení kandidatúry všeobecne málo známy, okrem New Yorku, ktorý bol strediskom jeho biznisu a kde sa jeho firmy výrazne zapísali do architektúry a prosperity mesta. Nebol zvyknutý hovoriť rečou politikov, ktorú tak dobre poznáme aj u nás – hovoriť pol hodiny bez toho, aby povedal čokoľvek podstatné. Nestáli za ním peniaze veľkých korporácií ako za jeho súperkou. Jeho kampaň financoval on sám a státisíce drobných podporovateľov. Nestála za ním silná a vokálna umelecká loby, ktorá podporovala jeho oponentku, a čo je horšie, nebol miláčikom médií: médiá ho dlho odmietali brať vážne a neskôr k nemu boli otvorene nepriateľské.

Dokázal však tieto hendikepy obrátiť na pozitíva. Voliči ho začali vnímať ako niekoho, kto hovorí ich rečou, niekoho, kto hovorí o problémoch, ktoré ich trápia, a kto v praktickom živote dokázal splniť to, čo sľuboval, vytvoril podniky zamestnávajúce desaťtisíce ľudí. Dokázal si získať ich dôveru, stať sa niekým, komu mohli veriť. Prekvapivo sa kontroverzný miliardár dokázal stať jedným z nich. To sa Hillary nikdy nepodarilo – a nie že by sa o to nesnažila.

Dokonca aj jeho „škandály“ sa obrátili v jeho prospech. Pred desiatimi rokmi povedal niečo, čo médiá opísali ako „šovinistickú a sexistickú“ poznámku o ženách. Médiá sa z toho snažili urobiť vážny problém, ale jeho popularita neprestala rásť, taká politicky nekorektná reč je „prostému ľudu vlastná“ a navyše išlo o čosi, čo sa odohralo už dávno, nebol to „populizmus na objednávku“. A keď sa mu to Hillary Clintonová pokúsila vyčítať, skončilo sa to pre ňu zle. Označiť Trumpa za sexistu by možno mohol nejaký učiteľ dobrých mravov v nedeľnej škole, ale nie žena, ktorá kryla sexuálne škandály svojho manžela priamo v Bielom dome.

Ako je možné, že sa Donald Trump dokázal stať z politicky neskúseného a politicky nekorektného terča médií vážnym kandidátom a v závere kampane dokonca rovnocenným súperom ženy, v prospech ktorej hovorilo všetko a ktorá ovláda politické remeslo ako málokto na svete? Predovšetkým pre tých, ktorí ho od začiatku sledovali, bolo zrejmé, že je to človek, ktorý dokáže hodnotiť svoje prednosti a svoje nedostatky a dokáže sa rýchlo učiť. Donald Trump v novembri 2016 nie je Donald Trump z novembra 2015.

Hillary Clintonová. Od začiatku kampane ju prenasledovala jej minulosť. To, čo malo byť jej prednosťou, sa stalo jej najväčším hendikepom. Čím viac sa na ňu zamerali svetlá reflektorov, tým viac strácala rešpekt, pravý opak toho, ako americká verejnosť vnímala jej súpera. Jej mediálny poradca, najznámejší americký PR man a mediálny manipulátor James Carville, ktorý zachránil jej manžela Billa Clintona pred impeachmentom a dokázal zvrátiť verejnú mienku v jeho prospech, musel ku koncu kampane staviť na protiruskú kartu a snažil sa presvedčiť voličov, že americký politický systém je infiltrovaný ruskými agentmi a že Vladimir Putin v spojení s FBI a republikánskymi senátormi a kongresmanmi ovplyvnil americké voľby. Putin sa stal na niekoľko týždňov takmer centrálnou figúrou amerických volieb, mohlo sa dokonca zdať, podľa pozornosti, ktorú mu venovali médiá, že je tretím a možno najsilnejším kandidátom. Ani tento trik nepomohol, naopak, Američania vedia, že keby to bola pravda, tak by to bola predovšetkým vina Hillary Clintonovej a jej kolegov v americkej administratíve, ktorí by niečo také nemali nikdy pripustiť. A vyplávali ďalšie a ďalšie škandály, jej neuveriteľná nedbalosť v zaobchádzaní s emailmi, protizákonné používanie nechránenej súkromnej poštovej schránky na ukladanie tajných vládnych dokumentov a nadácia Clintonovcov, ktorú financovali arabské vlády, Líbya, kde jej nepružnosť a nevôľa riešiť krízu, ktorú vyvolali Spojené štáty a jej zlé rozhodnutia, stáli životy amerických diplomatov, a ďalšie, a ďalšie.

Hillary Clintonová sa nakoniec v závere kampane ocitla v defenzíve – finiš sa jej, na rozdiel od Trumpa, vôbec nedaril. Vyzerala ako troska, strácala ťah na bránu. Trump naopak priniesol víziu, víziu Ameriky, ktorej sa vráti jej veľkosť a o ktorej budú rozhodovať nie globálne korporácie a arabskí šejkovia, ale americkí občania. Do akej miery to môže naplniť, je iná vec, ale rozhodne si volič spomenie na Reaganovo „shining city upon the hill“ (žiariace mesto na vrcholku kopca). Trump nie je Reagan, ale Američania si pamätajú, že bol terčom podobnej nevraživosti zo strany médií a jeho vízia bola spochybňovaná a zosmiešňovaná, podobne ako Trump bol terčom úsmeškov ako nie veľmi inteligentný „herec, ktorého najväčšia životná rola bola tá so šimpanzom v televíznej reklame“, a aj napriek tomu sa stal milovaným a rešpektovaným prezidentom.

Je ťažké predikovať výsledok volieb. Ak máme veriť prieskumom, Clintonová je stále v hre, hoci Trumpov finiš je oveľa lepší a trendy v ostatných týždňoch hovoria v jeho prospech, čo priznávajú aj jemu nie veľmi naklonené americké médiá. Ale stav je tesný, a keď nič iné, tak práve ten zvláštny americký volebný systém môže výsledok volieb obrátiť naruby.

Bude to napínavé.

- Reklama -