Úpadok západnej civilizácie, časť prvá: Spoločnosť a ekonomika

16.8.2016 5:30

Politológ Jozef Hrabina sa tentoraz podujal rozobrať obzvlášť závažnú tému, akou je úpadok západnej civilizácie. Končí sa zlatý vek „spasiteľov sveta“?

Úpadok západnej civilizácie, časť prvá: Spoločnosť a ekonomika
Foto: archív J.H.
Popis: Politológ Jozef Hrabina

Západ je tou najvyspelejšou civilizáciou, ktorá uzrela svetlo sveta. Civilizáciou, ktorá svetu dala demokraciu, kapitalizmus, pracovnú morálku, modernú konkurenciu, vlastnícke práva a technológie ako cestovanie do vesmíru, modernú medicínu a zreformovala bigotnú, deformnú a despotickú formu kresťanstva na stráviteľnejšiu formu, ktorá umožnila masám generovať zisk - evanjelické vetvy kresťanstva. V priebehu vekov sme sa presvedčili o jej oslnivosti a svojou agresivitou a súťaživosťou si podmanila celý svet, keď už lode Krištofa Kolumbusa nesúce technológie z Číny, ako kompas a strelný prach, neboli prieskumnícke, ale podmaniteľské. Kompas bol navigačným zariadením okrem iného umožňujúcim zámorské objavy, ktoré dali Európe materiálnu prevahu, a strelný prach umožnil podmaniť si novoobjavené územia.

Samozrejme, je to len čiastkový náhľad, západná civilizácia získala svoju prevahu aj vďaka schopnosti preberať a inovovať vynálezy iných civilizácií a neskôr inštitucionálne zakoreniť kapitalizmus a sprístupniť jeho výhody širokým masám. Jasný úsvit civilizácie, ktorá sa po piatich storočiach nadvlády pasovala do roly spasiteľskej a ktorej vedci vynašli vynálezy strašnejšie ako strelný prach - vodíkovú bombu, lietadlové lode, diaľkové bombardéry či genocídu - a s nimi prišli termíny ako humanitárne bombardovanie, sily umiernenej opozície, vedľajšie škody (civilné obete), demokratická transformácia a všetky tieto termíny, ospravedlňujeme najvyšším princípom ľudských práv, v ktoré ako spasiteľská civilizácia verí, a má pocit, že je to ona, ktorá určuje, čo je humánne a čo nie je.

Mnohí teoretici medzinárodných vzťahov a antropológovia však dejiny skúmajú z pohľadu teórií veľkých cyklov a predpokladá sa, že geopolitické ťažisko, ktoré sa dnes nachádza v transatlantickej oblasti, sa presúva do tej transpacifickej, tak ako pred piatimi storočiami bola najvyspelejšou civilizáciou orientálna Čína a jej vek sa skončil na úkor našej - teda európskej. Končí sa zlatý vek spasiteľov celého sveta? A ak áno, prečo je to tak? Dá sa s tým niečo robiť? A ako to prebieha?

Hnacím motorom ekonomiky Západu sa stali verejný dlh, štátne dlhopisy, akciové spoločnosti a priemyselná revolúcia. Prvé tri zmienené vynálezy kapitalistickej ekonomiky boli nástrojmi, ako štáty v Európe mohli v novoveku financovať svoje nákladné vojny. Hovoríme však o regulovaných dlhoch, nie tých, ktoré dnes spôsobujú stagnáciu západných ekonomík. Tieto javy sa pretavili do priemyselných revolúcií, ktoré vytvorili novú formu feudalizmu, ktorý sa nepraktizoval na poliach, ale v továrňach bez okien a za mizernú mzdu. 

V súčasnosti kapitalizmus nabral novú dimenziu vo svojej liberálnej podobe a ako mnohí teoretici tvrdia, vzniklo neofeudálne zriadenie spoločnosti, kde sa dve percentá bohatých majú stále lepšie, stredná vrstva zaniká a pracujúci občania prichádzajú o svoje zisky na úkor neofeudálnych pánov. Negatívna dimenzia tohto systému rezonuje najviac v Spojených štátoch, ktoré sú ako vedúca mocnosť Západu aj najzadlženejšou ekonomikou na svete. Nie je to kapitalizmus, ktorého konkurencia v Európe bývala motorom súťaživosti jednotlivých štátov, ale jeho súčasná neregulovaná podoba. Krajina, ktorá sa podľa svojej doktríny pasuje do roly „globálnej sily dobra“, nevlastní ani centrálnu banku a jej mena je krytá len objemom transakcií v nej prevedenom.

Tento vratký systém dnes zažíva krízu, keď sa objavila ekonomická konkurencia v podobe zoskupenia BRICS - Brazília, Rusko, India, Čína a Južná Afrika. V tomto zoskupení krajiny medzi sebou obchodujú v národných menách, miesto ničím nekrytého doláru, skupujú zásoby zlata z celého sveta a Spojené štáty na záchranu svojej potápajúcej sa ekonomiky prišli so zmluvami TIP a TTIP - Transpacifické partnerstvo a Transatlantické partnerstvo. Od roku 2008 sme počuli slovo ekonomická kríza toľkokrát, že sme sa voči nemu stali odolnými. Ak niekto nemá peniaze na investovanie, ohradí sa krízou, ak niekto musí prepustiť 1 000 zamestnancov - živiteľov rodiny, ohradí sa krízou, ak štátna ekonomika nefunguje správne, ohradí sa krízou.

Avšak kríza, ktorú nám najprv predstavili ako krízu realitnú, sa neskôr pretavila do krízy hypotekárnej, a teda neschopnosti dlžníkov splácať svoje úvery. Prečo? Lebo naša spoločnosť žije na dlh, požičiavame si peniaze, aby sme zvýšili spotrebu, a tá logicky zvýšila produkciu, ktorá je hnacím motorom kapitalistických ekonomík. To, že produkujeme nadbytky a plytváme vzácnymi surovinami, vodou či jedlom, je vedľajší produkt, pretože sme všetci zadlžení a potrebujeme splácať naše dlhy, to znamená, že musíme byť zamestnaní a produkcia potrebuje zamestnancov, čo znamená, že ak by sme neprodukovali nadbytky, nemali by sme prácu a neboli schopní splácať svoje dlhy.

Všetky krajiny na svete trpia obrovským a ustavične rastúcim štátnym dlhom. Británia má dlh, ktorý sa rýchlo blíži k, 1,99 bilióna USD. Dlh Belgicka dosiahol 479 miliárd USD a Nemecko už prekračuje 2,79 bilióna USD, Japonsko je s dlhom zodpovedajúcim 13,7 bilióna USD alebo Amerika so štátnym dlhom prevyšujúcim 19,5 bilióna dolárov. Taliansko 2,54 bilióna USD, Portugalsko 257 miliárd USD, Francúzsko 2,26 bilióna USD. Preto od roku 2016 počúvame o kríze spotreby, za ktorou sa neskrýva nič iné, len dlhová kríza.

V hone za zvyšovaním spotreby sa z prirodzeného výberu najsilnejšieho jedinca stáva hon na majetnejšieho jedinca, s najznačkovejším oblečením, najnovším i-Phonom a najdrahším autom. Z jednoduchej dogmy tradičnej rodiny sa stala dogma najupravenejšieho milionára, prípadne najzadlženejšieho úbožiaka s výzorom milionára. Toto z našej spoločnosti vytvorila komercia, ktorá nám dnes ukazuje obrázok bohatých a „značkových“ pseudomilionárov bez akejkoľvek štipky intelektu či ľudskej sily. 

Jasne na to poukazuje zadlženosť občanov Spojených štátov v prvej dekáde 21. storočia:

1. Celková suma spotrebiteľského dlhu v USA bola v roku 2010 takmer 2,4 trilióna USD, čo znamená približne 7 800 USD na jedného občana.
2. 51 biliónov dolárov z tohto dlhu bolo účtovaných v rýchlom občerstvení v roku 2006, zatiaľ čo 33,2 bilióna dolárov sa účtovalo v rýchlom občerstvení v roku 2005.
3. Priemerný dlh na držiteľa kreditnej karty je 5 100 dolárov.
4. Jeden z desiatich spotrebiteľov je držiteľom viac ako desiatich kreditných kariet.
5. Priemerný spotrebiteľ vlastní 4 kreditné karty.
6. Jedna z päťdesiatich domácností má viac ako 20-tisíc dolárov dlh na kreditných kartách.
7. Medzi 2 - 2,5 milióna Američanov ročne vyhľadá pomoc finančného poradcu, aby sa vyhli bankrotu.

Vytvorili sme konzumný kult, ktorý sa viac zaoberá jednotlivcom ako spoločnosťou a vizuál hrá hlavnú rolu v každom ohľade. Pozeráme reality šou a snívame o rozprávkovom živote na dlh, bez perspektívy na rodinu. Bulvarizujeme vlastné súkromie prostredníctvom sociálnych sietí a ukazujeme našu intimitu, tak aby každý videl, že žijeme tú istú rozprávku, ktorú nám predkladá televízia a internet.

Komerčná bulvarizácia spoločnosti však nie je len súčasťou nášho každodenného života, ale aj politiky. Úpadok západnej civilizácie sa z politického hľadiska začína v najsilnejšej krajine, a to v Spojených štátoch. Od začiatku 21. storočia nebol do Bieleho domu zvolený prezident s prechádzajúcimi politickými skúsenosťami, to znamená, že si ľudia prestali vyberať politikov, ale ľudí, ktorí sa im podobajú. 

Dnešná prezidentská kampaň svedčí o všetkom. Sympatie si kandidáti získavajú v kampani, ktorá svojimi financiami na komerciu prevyšuje HDP mnohých krajín tretieho sveta. Okrem facebookových profilov majú kandidáti profily twitterové či instagramové, kde oslovujú svoju voličskú základňu jednoduchými heslami bez akejkoľvek pointy. V súčasnom súboji narcisov alebo, ako niektorí analytici uvádzajú, v súboji Hitler vs Hitllary, sa rozhoduje o tom, ktorý z kandidátov, ktorí naháňajú hrôzu celému spektru médií, povedie jadrovú superveľmoc. 

V tomto boji hrajú hlavnú rolu médiá, ktoré prirovnávajú kandidátov ku komunistom, Hitlerovi, či ich financovanie spájajú s nepopulárnymi svetovými lídrami. Zabudnite na program, zabudnite na konštruktívnu diskusiu - dnes je zaujímavé, že vaša protikandidátka nedokáže sexuálne uspokojiť svojho muža a instagramový profil rozhodne o tom, ktorá je tá správna voľba. No nie je to len USA, je to trend na celom Západe. V presvedčení o svojej pravde sa médiá rozhodli ovplyvňovať politiku, podľa finančných tokov a vytvárať obraz „dobrých“ a „zlých“, opomínajúc nemetafyzický základ politiky. Využívajú obrovskú priepasť medzi majetnými a pracujúcimi, ktorí potrebujú počuť, kto môže za ich biedu, a nezaujíma ich prečo, či tieto tvrdenia sú pravdivé, a potom sa „odborníci“ nestačia diviť, že prezident Slovenskej republiky pozná len jeden smer, a to Washington. Ten Washington, kde je dôležitejší orálny sex a Instagram ako reálne kroky v reštrukturalizácii stagnujúcej ekonomiky a spoločnosti na pokraji občianskej vojny, ktorá ešte prednedávnom poľovala na policajtov.

Zlyhanie multikulturalizmu

Okrem spoločenského a ekonomického úpadku v Európe vzniká kríza multikulturalizmu spojená s neúspešnou integráciou prisťahovaleckých komunít. Problém rezonuje v Európe omnoho viac ako v USA, kvôli jej členitosti na menšie štátne útvary a silnejšie poňatie tradičnej spoločnosti utvorenej okolo centier združujúcich občanov do národných štátov. Spojené štáty sú pomerne mladou federáciou, založenou na špecifických hodnotách, ktoré vychádzajú viac zo štátnosti, ústavy a z nej vyplývajúcich národných hodnôt. Z každej strany sa nám dostáva obrázok uzavretých prisťahovaleckých komunít. Uzavretosť týchto komunít však nevyplýva z ich neschopnosti sa integrovať do spoločnosti. Je to ich nechuť sa zapojiť do systému, v ktorom je dekadencia vedľajším produktom. Pokrytectvo srší aj z bojovníkov proti multikulturalizmu, ktorí sú často sami nositeľmi dekadencie západnej civilizácie.

Doba teroru, ktorá vraj nastala 11. septembra, vyvolala v západnom svete hystériu mobilizujúcu obyvateľstvo proti moslimom. Čo však bolo horšie, médiá dali návod jedincom znechuteným zo západného úpadku na ich nasledujúce činy. Keď od roku 2001 konštantne médiá ako CNN a BBC desili obyvateľov Západu s útokmi tzv. „vlkov samotárov“, netušili že v roku 2016 sa stanú ich priania o neorganizovaných a spoločnosťou frustrovaných teroristoch skutočnosťou. Keď v rokoch 2001 a 2003 bol vytvorený obrázok spoločností v Afganistane a Iraku, ako tých, čo ukrývajú teroristov a poskytujú im financie, netušili, že v roku 2012 vznikne Islamský štát, najdesivejšia teroristická skupina, ktorá nenávidí všetko západné, lebo to bola práve západná civilizácia, ktorá sa rozhodla spasiť týchto „barbarov“ tak, že na nich vykoná genocídu a mŕtve matky, deti a živiteľov rodiny označí za vedľajšie straty.

Dnes sa tak ocitajú v Európe obrovské masy, ktoré sem ušli v umelej domnienke života videného v televízii, miesto ktorého našli podradnú prácu a viac médií, ktoré každý deň označujú ich mŕtve rodiny za vedľajšie straty. A keď sa dopočujeme, že útočník moslimského pôvodu napadol mačetou ľudí na námestí, nezamyslíme sa nad tým, prečo sa to deje, ale zaujíma nás jeho osobný život, tak ako nás zaujímajú osobné životy našich obľúbených celebrít.

Urobíme z neho super námet na hollywoodsky trhák a začneme nenávidieť moslimov za to, že sme im vzali ich domovy a naše médiá im ukázali rozprávkový život, ktorý si tu vraj žijeme, a oni ho sem prišli hľadať. Nie je to zlyhanie multikulturalizmu, ale je to zlyhanie našej spoločnosti, ktorá sa postavila do roly spasiteľa. Nie je to islam, ktorý je násilný, ale sú to naše nové kulty peňazí a ignorancie, ktoré radikalizujú prisťahovalcov. A už vôbec to nie je Korán, ktorý dáva návod moslimom, ako vraždiť svojich nepriateľov, ale sú to naše médiá, ktoré z nich vytvárajú obrázok poloprimitívnych barbarov páchajúcich smrteľné hriechy proti ich svätému písmu a majúcich psychické poruchy a nakoniec ich mŕtvych príbuzných označia za vedľajšie straty.

Zatiaľ čo v tejto časti článku som sa zaoberal viac spoločensko-ekonomickou stránkou úpadku západnej civilizácie, v jeho druhej časti budem popisovať politický úpadok elít Západu, neschopnosť diplomaticky riešiť krízy a práca bude zakončená cyklickými teóriami na prípade úpadku moci Spojených štátov.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Redakcia

Ďalšie články z rubriky

Mala som pocit, že americký prezident huláka niekde na trhovisku a nie na pôde OSN. Tereza Spencerová komentuje prejav Donalda J. Trumpa

19:00 Mala som pocit, že americký prezident huláka niekde na trhovisku a nie na pôde OSN. Tereza Spencerová komentuje prejav Donalda J. Trumpa

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ „Trumpov prejav ma sklamal. Bol veľkohubý, arogantný a plný lží,“ o…