Keby sa dnes niekto prebral z kómy, možno by bol v šoku: Turecko „morduje“ s americkým požehnaním Kurdov v Sýrii. Ako hodnotíte uplynulých pár dní vojny, najmä fakt, že Erdogan už otvorene vstúpil na sýrske územie? Ako sa zmenilo rozloženie síl a čo veľmocenské krytie jednotlivých aktov? Pokiaľ ide o Kurdov, ktorých Američania vykresľovali ako statočných spojencov a bojovníkov, ako hodnotíte to, že USA trpia ich masakrovanie z tureckej strany? Nie je to, mierne povedané, trochu problematické zo strany USA, že skĺzli od spojenectva rovno k tolerancii deštrukcie nejakej entity?
Nepovedala by som, že Turci majú ohľadom vojny proti Kurdom „americké požehnanie“, pretože je to trochu zložitejšie. Turecko, člen NATO, teda nominálne americký spojenec, vstúpilo – vraj so súhlasom Ruska a vedomím Sýrie – do sýrskeho hraničného priestoru, kde sa zameralo na Daeš, ale predovšetkým na Kurdov. A tým postavilo Spojené štáty do zložitej pozície: jeden ich spojenec bojuje s ďalším ich spojencom a Washington teraz skúša svojich dvoch spojencov upokojiť. Paradoxne však Turci americké príkazy rovno ignorujú a to isté platí minimálne pre časť kurdských oddielov, ktoré odmietajú návrat na západný breh Eufratu. Vo výsledku si tak Washington musí vybrať, či bude stáť na strane Turecka alebo či ho úplne stratí tým, že sa jednoznačne postaví za Kurdov. S ľahkou nadsádzkou sa dá pritom konštatovať, že Turecko fakticky vedie vojnu proti USA. Neviem, ako sa z toho Washington nakoniec vykrúti, ale je zrejmé, že sa ocitol v situácii, keď bude každé riešenie zlé a v každom prípade niečo – alebo skôr niekoho – stratí. A Turecko ešte navyšuje stávky prihláškou do Šanghajskej organizácie spolupráce, avizovaným záujmom o vstup do ruskej Eurázijskej ekonomickej únie alebo podpisom dohody o jadrovej spolupráci s Čínou.
Keby USA prišli o Turecko, mohli by „zabaliť“ celé južné krídlo NATO, takže sa asi budú pokúšať splniť Ankare jej želania, aby ju udržali na svojej strane, ale aj to je kameň úrazu. Erdogan totiž od USA požaduje hlavne vydanie lídra islamistickej globálnej vplyvovej siete Fethullaha Gülena, pričom USA by jeho stratou prišli práve o neoceniteľnú globálnu vplyvovú sieť, takže sa zdá, že cesty oboch krajín sa ešte budú rozchádzať. A tak by som odhadovala, že namiesto Gülena ponúkne Washington Turecku skôr „hlavu“ Kurdov, ktorým znovu zostanú prázdne ruky a k svojej vysnívanej a doteraz veľa tvrdo vybojovávanej štátnosti sa, bohužiaľ, nijako zásadne nepriblížia. A kým bude Erdogan pri moci, žiadna väčšia zmena v tomto trende nemusí nastať.
V každom prípade však platí, že sme svedkami neuveriteľnej situácie, kedy „malé“ Turecko, ktorému však do značnej miery kryje chrbát Rusko, Čína a Irán, „lomcuje“ veľmocenskými Spojenými štátmi a ignoruje ich „výzvy“ na upokojenie, takže Washington len pasívne čosi proklamuje a horúčkovito premýšľa, čo má robiť. A Kurdi si pomaly, ale isto tesajú do kameňa slávnu poučku Henryho Kissingera, podľa ktorej Amerika nemá trvalých priateľov alebo nepriateľov, má len svoje záujmy.
Po internete kolujú rôzne mapy sýrskeho priestoru v relácii k tomu, kto a akú jeho časť reálne ovláda. Poďme si v tom urobiť jasno: Damask, Aleppo, Latakia, púšť pod kontrolou Daeša, reálne dŕžavy an-Nusrá a Slobodnej sýrskej armády. Už pred časom ste dali najavo, že Asad potrebuje dobyť určité dostatočné množstvo územia, aby mohol prísť k rokovaciemu stolu v dobrej pozícii. Blíži sa tento „turning point“? Pri rešpektovaní faktu, samozrejme, že v Amerike budú za pol roka voľby a pani Hillary sa teší.
Asi nemá zmysel slovne opisovať mapu Sýrie, pretože by si pod tým aj tak málokto dokázal predstaviť niečo uchopiteľné. Ale platí, že z hľadiska obrysov budúcej Sýrie sa hlavná bitka vedie o Aleppo. Tá sa premenila nielen na bitku národov, ale možno rovno na svetový konflikt: na jednej strane tam stoja sýrska armáda s libanonským Hizballáhom, iránskymi a irackými šiítskymi oddielmi a napríklad aj s Kurdmi proti džihádistickým silám al-Káidy, Daeša a ďalších skupín, v ktorých sú zastúpení radikáli azda z celého arabského sveta, z Afriky, Európy, Strednej Ázie alebo aj z Číny. Práve čínski Ujgurovia vraj boli tými, kto pred pár týždňami prelomil obranu sýrskej armády, čím zároveň uvoľnil blokádu východných štvrtí mesta. A práve v súvislosti s týmito „svojimi“ teroristami vstúpila teraz podľa mnohých názorov do vojny v Sýrii aj Čína – nechce, aby sa jej jedného dňa vrátili domov…
Zvláštne však je, že Rusi v očividnej snahe dosiahnuť nejakú politickú dohodu s USA – akoby pakt s veľmocou bol dôveryhodnejší než akýkoľvek iný – obmedzujú svoje nálety v oblasti, pričom v médiách sa objavujú komentáre, že Aleppo vlastne až také dôležité pre Asada nie je a že by v jeho menšinovej východnej časti, ktorú päť rokov ovládal džihád, aj tak nikdy v budúcnosti nemal žiadnu skutočnú legitimitu. Tým akoby ponúkali Spojeným štátom „prize money“ za dohodu: nechajte si Aleppo pre potreby svojho džihádu, pretože nikoho iného – o to viac po predpokladanom hodení Kurdov cez palubu – už v Sýrii aj tak nemáte a výmenou za to sa poďme dohodnúť o legitimizácii trvalých ruských základní v Sýrii a možno aj o Ukrajine, Kryme alebo napríklad Čiernom mori či sankciách. Neviem, je to len špekulácia. Ale fakt je, že USA vlastne ani nemajú Rusku – okrem svojho džihádu – čo ponúknuť, a tak sa obe strany zhodujú len na tom, že sa nedohodnú. Za pár dní sa však Putin s Obamom stretnú na summite G20 v Číne a možno spolu niečo „upečú“ tak, ako sa to stalo vlani v prípade spustenia ruských náletov v Sýrii. Uvidíme. Ale ak sa nedohodnú, Rusku zrejme nezostane nič iné, než vojensky pritvrdiť a „vyriešiť“ problém Aleppa a tamojšieho džihádu aj bez USA. Napokon, presne to od Rusov požaduje Teherán, Damask aj Hizballáh. Čoraz častejšie sa objavujú tézy o ruskom „októbrovom prekvapení“. No uvidíme.
Zatiaľ čo Turci „mordujú“ Kurdov, českí komentátori sa pohoršujú nad otvorením „konzulátu“ Doneckej ľudovej republiky v Ostrave. Ten má sídliť v akejsi barabizni (aspoň oficiálne) a „konzulkou“ má byť pani Lisková, spojenkyňa Adama B. Bartoša. Môžete k tomu niečo povedať? A ako pokračuje vývoj na Ukrajine, kde podľa Amnesty International prebieha mučenie väzňov?
S tým konzulátom je to vlastne neuveriteľná vec. Doneckú (a ani Luhanskú) ľudovú republiku, mám dojem, nikto neuznal a aj ruské médiá o nich ďalej píšu ako o „samozvaných“ republikách. A keď ich aj Rusi ďalej považujú za faktickú súčasť Ukrajiny, tak nápad s ich konzulátom v Ostrave vyzerá už ako maximum bizarnosti. Ten náš svet – alebo radšej, niektorí ľudia v ňom – začína byť čím ďalej, tým divnejší, naozaj.
A s tými tajnými mučiarňami, v ktorých „naši“ demokrati z Majdanu mrzačili nepohodlných, je to tiež trochu podivné. Niežeby som spochybňovala správu Amnesty International, ale zvesti o mučení na Ukrajine sa objavujú už pár mesiacov, avšak až teraz sa do veci aktívne vložili západné médiá a začali zverejňovať rozhovory s obeťami mučenia či vykresľovať obrázky typu „chodby boli také krvavé, že to nikto nestíhal umývať“. Mám dojem, ako keby sa teraz ktosi rozhodol, že sa tej Ukrajiny treba nejako „zbaviť“, zriecť sa zodpovednosti za ňu. Medzinárodný menový fond súčasne so správami o mučení odložil diskusiu o ďalších pôžičkách Kyjevu, bezvízový režim sa znovu odkladá o ďalší polrok, Poľsko Ukrajincom citeľne skomplikovalo pravidlá pre legálne zamestnanie, Kyjev ponúkol davom domácich nezamestnaných lekcie angličtiny zadarmo, aby sa mohli lepšie uplatniť vo svete, pretože doma už pre nich asi nikto nič dobré nechystá, a väčšine Ukrajincov už musí byť jasné, že ich Európa nechala napospas osudu. Hádam len George Soros, ktorý nechce prísť o svoje investície do Majdanu, teraz prikývol na členstvo v ukrajinskej Národnej investičnej rade, ale bohvie, čo s tým skorumpovaným, demoralizovaným a neustále zbedačenejším štátom dokáže za zázraky.
Ukrajinská otázka sa bude prerokúvať aj na summite G20, ale zástupcov Kyjeva tam nikto ani nepozval, takže sa teda bude – pre istotu? – „nerušene“ rokovať o nich bez nich. Putin pritom viac-menej zrušil nefunkčný „normandský“ formát, teda diskusie s Nemeckom a Francúzskom, a rád by to prebral osobne s Obamom. Takže tu máme ďalšie „uvidíme“.
Česko navštívila pani Angela. Vľúdne sa vyrozprávala, otázke utečencov sa venovala čo najmenej, vypočula si rev a piskot ľudu na svoju adresu a odišla. Ako jej návštevu chápete? Počuť hlasy, že vzhľadom na krátkosť návštevy ide o urážku Českej republiky, a Erik Best dokonca tvrdí, že s premiérom Sobotkom sa pokútne dohodla na tom, že Česko prijme pár tisíc utečencov. Ako jej návštevu vidíte vy? A ako hodnotíte jej následné výroky smerujúce en bloc proti Vyšehradskej štvorke, že takto to skrátka nepôjde – odmietať utečencov? Nemecké médiá by ČR rovno pokutovali a z okolia slovenského predsedníctva padla taxa: poplatok 500 až 1 000 eur za neprijatého imigranta. Je to dosť?
Úprimne povedané, mňa vôbec neuráža, že prišla len na pár hodín, pretože nepreceňujem náš význam. Ale vzhľadom na to, čo všetko v priebehu tých niekoľkých hodín zaznelo, mi nie je jasné, prečo do Česka vôbec chodila, keď si také drobnosti mohli všetci povedať aj po telefóne. Špekulatívne preto predpokladám, že sa na verejnosť dostali len „omrvinky“, pričom skutočný dôvod a hlavne výsledok jej návštevy sa ešte len dozvieme, či už priamo a slovne, alebo konkrétnymi činmi.
Migračná kríza začína byť pre EÚ hotovým prekliatím a Angela Merkelová začína trochu strácať glanc, aj keď mi to pripadá celkom normálne – nechcela by som byť v jej koži. Na jednej strane kritizuje V4 a za pár dní sama priznáva chyby v migračnej politike. Ale keď urobila chyby ona, prečo za ne musia platiť všetci? Podľa mňa sa tým sama akosi neguje, ale je jasné, že krátko pred krajinskými voľbami v Nemecku sa ani Angela Merkelová nemôže tváriť ako supermanka, pretože voliči vidia realitu a spočítali by jej to viac, než keď teraz nejakú tú chybičku pokorne a so slzou v oku pripustí.
A to s tým poplatkom je už celé na hlavu. K nám, ako je známe, žiadni migranti nechcú prísť, tak ako a prečo máme platiť – a fakt je jedno koľko – za to, že tu nebudú?
Strana ODS rozvesila po Českej republike billboardy s textom „Patríme na Západ“. Jakub Janda distribuuje hrnčeky s „ksichtami“ Putina a Zemana s nápisom „Nechceme sa vrátiť späť na Východ“. Kam podľa Terezy Spencerovej patrí Česká republika?
Neviem, či v ODS alebo u Jandovcov skúsili vziať Českú republiku a len o meter s ňou nejakým smerom pohnúť, ale keď áno, tak sa stavím, že sa s nami o výsledok tohto experimentu nepodelia. Nefunguje to. Sme tam, kde sme – k Západu hľadíme tradične s plebejskou pokorou až pätolizačstvom, k Východu s opovrhnutím. Pritom sa nachádzame kdesi uprostred a máme v sebe z každého trochu, či chceme, alebo nie. A čo viac, podobný uhol pohľadu platí aj inde: na Západe na nás pozerajú ako na ten Východ a trochu cez prsty. Kým s nimi vo všetkom poslušne súhlasíme, sme hviezdy, ale len čo si trúfneme nadhodiť, že máme aj svoj názor, prichádzajú hrozby v podobe trestov a sankcií. A keď sa na to pozrieme z inej strany, tak občania východnej Európy boli jednou z príčin Brexitu… To len k tomu tvrdeniu, že „Patríme na Západ“.
A už len vymýšľanie podobných hesiel trochu svedčí o tom, že ktosi vsádza na pribrzdenosť spoluobčanov a ich sklon obliecť si mikinu od Vietnamcov s nápisom „Harvard“ a pripadať si pritom ako neoddeliteľná a úplne prirodzená súčasť „toho“ Západu. Neviem, ale vnucuje sa mi staré cimrmanovské „svetový ohlas to vzbudzuje hlavne na Litoměřicku“. Podľa mňa by sme mali prestať snívať o tom, že by sme niekam mohli skĺznuť pri tektonickom pohybe zemskej kôry a objaviť sa niekde pri Hamburgu ako úplne iný národ alebo že sme lepší, než v skutočnosti sme. Čo tak začať uvažovať realisticky, v našom skutočnom a nielen ideologickom záujme. To by sa potom mohli diať veci!
Mimochodom, neviete, či tie Jandove hrnčeky nie sú náhodou Made in China?
Českí novinári dôkladne opeľujú ako usilovné včeličky témy z rôznych častí sveta, ale niekedy na niečo zabúdajú. Napríklad na Jemen, postihnutý saudskoarabskou vojenskou agresiou. Alebo na samotnú Saudskú Arábiu, s jej sociálnym nepokojom, obrovskou kráľovskou rodinou a komplikovanými medzinárodnými vzťahmi…
Saudská vojna proti Jemenu pokračuje, ale žiadny veľký sukces to rozhodne nie je. Jemenskí rebeli sa už bežne pohybujú desať aj viac kilometrov v saudskoarabskom území, ničia tam vojenské základne a nútia Saudov „žalovať“ vo svete, že páchajú „vojnové zločiny“ už hlboko v ich vnútrozemí. Ešte trápnejšie musí byť to, že rebeli ponúkli Rusku svoje letecké základne a prístavy v Jemene na voľné využitie, že ich delegácie chodia voľne do irackého Bagdadu rokovať o spolupráci, že Saudovia odčerpali za jeden mesiac zo svojich finančných rezerv ďalšie miliardy dolárov a už si musia požičiavať v zahraničí, zatiaľ čo doma už začínajú trpieť nedostatkom najcennejšej suroviny, teda vody. Čiže ak sa Rijád rýchlo nespamätá a nezmení svoju politiku, ktorá celkom očividne presahuje – strategicky aj finančne – ich skutočné možnosti, zostane Spojeným štátom visieť na krku ďalší zúfalý a „neriešiteľný“ spojenec, ktorého nakoniec budú musieť hodiť cez palubu. Problém s tamojšími kráľmi, princmi, korunnými princmi, zástupcami korunných princov a tak podobne však spočíva v tom, že boli odmala vychovávaní v pocite neomylnosti, takže zmena ich uvažovania je a bude pomalá a neobratná. Vlastne sa k svojej vlastnej škode – ale zato na základe tradície – otáčajú horšie ako zaoceánsky parník; a to už je čo povedať.
Udalosti posledných dní nás vedú k oprášeniu vedomostí o „mäkkom podbrušku Ruskej federácie“, teda Strednej Ázii. Uzbecký prezident (uzbecký Mugabe, ako napísala Petra Procházková) je buď úplne mŕtvy, alebo skoro mŕtvy. A v susednom Kirgizsku vybuchla bomba. Ako sú obe krajiny kryté proti islamskému radikalizmu, nakoľko sa má Putin báť, že by Uzbekistan pod novým vedením smeroval na Západ? A aké je v regióne postavenie Číny? Mimochodom, týždenník Dotyk zverejnil zaujímavú reportáž z Kazachstanu, kde vraj masívne dotuje stavbu mešít Saudská Arábia. To je, prosím, slovami nás katolíkov nejaká misijná činnosť?
S Petrou sa očividne v mnohých ohľadoch nezhodneme. Niežeby som nesúhlasila s tým, že by uzbecký prezident Karimov nebol diktátor, ale na druhej strane platí, že výmenou za praktickú neexistenciu slobôd v našom západnom poňatí (a neviem, koľko Uzbekov, ktorí neprešli gülenovskými alebo sorosovskými „školami“, je na nich v skutočnosti zvedavých) zaistil krajine politickú a sociálnu stabilitu, ubránil ju pred džihádom a uplynulých deväť rokov navyše ponúkol aj pravidelný osempercentný ekonomický rast a s ním súvisiacu prácu a sociálne istoty. A to je – v porovnaní napríklad s krízami zmietaným Západom – super. Mugabe-nemugabe.
Samovražedný atentátnik v Biškeku útočil pri čínskej ambasáde, čo je asi jedna z prvých reakcií miestnych – alebo pokojne aj čínskych – džihádistov na vstup Pekingu do vojny v Sýrii. Nemusí to ešte znamenať žiadnu veľkú destabilizáciu, ale zároveň je to jasné upozornenie, že Stredná Ázia nie je žiadna selanka. Tisíce občanov týchto krajín bojujú v radoch Daeša a al-Káidy v Sýrii alebo v Iraku; a v prípade ich návratu späť „domov“ by sa všetko mohlo razom zmeniť na nočnú moru nielen pre súčasné režimy, ale aj pre susedné Rusko a pre Čínu, ktorá vníma Strednú Áziu ako jeden z centrálnych bodov svojej Novej Hodvábnej cesty. Aj preto „pôjdu“ oba štáty v Sýrii aj v Iraku najprv po tých „svojich“ džihádistoch; zmyslom je, aby sa – pokiaľ možno – nikto z nich už nevracal a „skončili v pekle“.
A to s tými saudskými mešitami v Kazachstane je predsa úplne bežná prax. Saudovia vyvážajú svoj frankensteinovský vahhábizmus do celého sveta, platia výstavby mešít aj v Nemecku alebo vo Francúzsku, je to globálny problém. Takže kým si budeme vážiť ich ropu a „volebné príspevky“ pre našich politikov – tým myslím západných politikov vo všeobecnosti – viac ako nejaké prežitie, tak je tu problém; a na Kazachstan pritom fakt nehľaďme.
Na záver tradičná otázka: Čo by sme ešte mali počas nadchádzajúcich dní sledovať?
Myslím si, že jasnou tematickou jednotkou budúceho týždňa bude summit G20. Niežeby tých dvadsať krajín ako takých niečo zásadné vyriešilo, ale dôležitejšie budú rokovania „za zatvorenými dverami“ medzi Obamom a Putinom, Obamom a Erdoganom, Číňanmi a všetkými ostatnými… Môžu sa lámať ľady alebo naopak zuby.
