Tereza Spencerová po čase: USA prehrali. Gaučoví experti na Putina majú smolu. Čo médiá nepíšu o čerstvej udalosti

6.1.2018 0:00

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ Po vianočnej prestávke sa Tereza Spencerová znovu vracia k čitateľom Parlamentných listov so zhrnutím svetových aktualít. Venuje sa pozadiu nepokojov v Iráne, ktorý sa podľa jej pozorovania začína čím ďalej, tým viac spájať s Tureckom a najmä s Ruskom. Napokon, americké médiá si podľa jej slov myslia, že USA v Sýrii už prehrali. Situácia v Sýrii je teraz v rukách Ruska a Turecka, poznamenáva okrem iného. Spencerová tiež komentuje nadchádzajúce prezidentské voľby v Rusku či plánovaný presun americkej ambasády do Jeruzalema.

Tereza Spencerová po čase: USA prehrali. Gaučoví experti na Putina majú smolu. Čo médiá nepíšu o čerstvej udalosti
Foto: SITA
Popis: Ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov a prezident Vladimir Putin

V Iráne prepuklo povstanie. Počúvame, že ľudia tam majú hlad v dôsledku ekonomických sankcií a zlej vlády. A tiež, že to rozhodne nie je podnecované z USA. Ako to vnímate? Je teraz Irán natoľko dôležitou entitou na Blízkom východe, aby sa niekomu oplatilo ho destabilizovať? Peržania majú „prsty“ v Sýrii aj inde. Aké vyústenie bude mať toto povstanie? A máme sa obávať skutočnosti, že Irán je spoľahlivým partnerom Ruska?

Myslím si, že pojem „povstanie“ je príliš silný. V skutočnosti sme skôr svedkami protestov proti ekonomickej situácii v krajine, ktoré sa v priebehu niekoľkých dní premenili na obyčajné násilie. A čo viac, protesty ako také po týždni pomaly utíchajú a prím v nich preberajú relatívne nepočetné skupinky, ktoré sa ponorili do chaosu, napádajú policajné alebo hasičské stanice, štátne úrady. Tým si koledujú o razantný zásah bezpečnostných zložiek. Napokon, také násilie by netoleroval žiadny štát, ale skutočná sila, či už je reč o armáde, alebo Revolučných gardách, zostáva pokojná. Zdá sa totiž, že túto „protestnú“ deštrukčnú vlnu už postupne „utápajú“ v desaťtisícoch ľudí, ktorí vyšli do ulíc na podporu súčasného režimu.

Aj keď, súčasne sa zdá, že nielen vláda prezidenta Rúháního, ale aj konzervatívne náboženské kruhy využili protesty na to, aby posilnili svoje pozície na úkor toho druhého. Rúhání nechal zverejniť údaje, koľko peňazí z rozpočtu vydáva štát na rôzne náboženské nadácie a podniky, čím pomohol „našľahať“ zlosť bežných Iráncov proti kléru. A klérus zase tvrdí, že demonštrácie v uliciach sú protestom proti tomu, že sa Rúhání pokúša o „neoliberálne“ reformy, škrtá obyčajným ľuďom zabehané dotácie, snaží sa vylepšovať vzťahy so Západom a tak podobne. Čiže demonštrácie, ktoré prepukli v čase, keď je v Iráne 12 percent nezamestnaných a inflácia dosahuje deväť percent, skúšajú využívať vo svoj prospech dve hlavné sily iránskeho politického spektra. Uvidíme, kto „vyhrá“ a kadiaľ sa teda Irán bude ďalej uberať. Nie je, mimochodom, bez zaujímavosti, že Turecko už vyjadrilo podporu „stabilite“ Iránu, čo je nenápadný bianco šek na prípadné silové potlačenie demonštrácií. Inými slovami, Ankara a Teherán, dve vychádzajúce mocnosti Blízkeho východu, majú k sebe bližšie, než sa možno na prvý pohľad zdá. A za oboma metropolami stojí Rusko, mimochodom, medzi Turkami najdôveryhodnejší štát súčasnosti. Či sa toho máme báť? Kto chce, nech sa bojí. Kto nechce a berie realitu takú, aká je, nech to berie ako fakt...

Hasan Rúhání

Hasan Rúhání Zdroj: TASR

Samozrejme, nestabilita Iránu a „zmena“ tamojšieho režimu je tradičným bodom na programe amerických neokonzervatívcov, do značnej miery aj Trumpovej administratívy a, samozrejme, aj Izraela. Tieto sily už rozbehli kampaň, ktorú inak poznáme z klasických „farebných revolúcií“: západným politikom, ktorí na svojich vlastných „pracujúcich“ väčšinou zvysoka kašlú a roky udržiavali sankcie proti Iránu, aby zhoršovali tamojšiu ekonomickú situáciu, je zrazu ľúto „iránskych pracujúcich“. Médiá volajú po silovom zásahu, ktorý by ten istý „iránsky ľud“ uchránil pred krviprelievaním, a bla-bla-bla. Nie som si však istá, aký účinok budú mať podobné praktiky v samotnom Iráne, pretože väčšina hesiel v uliciach naznačuje, že leitmotívom nie je podrobenie sa Západu, ale naopak vybičovaný nacionalizmus... Len dobre zaplatený „aktivista“ a absolvent rôznych „sorosovských“ kurzov by dnes v Iráne uveril tomu, že Západ chce pre Iráncov niečo dobré...

Vladimir Putin sa chystá na prezidentské voľby, ktoré sa zaobídu bez Alexeja Navaľného. Zatiaľ je ticho, nikde žiadne demonštrácie aj západné médiá sú akosi zmierené s tým, že Putin zvíťazí. Má to v Rusku naozaj také „isté“, že ani nemá cenu proti nemu nič robiť? Alebo sú Rusi vďační aspoň za to, že majú čo jesť a hospodárstvo sa stabilizovalo? Alebo sa ešte má Putin zo strany Západu na čo „tešiť“? Mimochodom, keby ste sa na vec dívali z hľadiska akéhosi strategického poradcu EÚ... Radili by ste skúšať zavádzať demokraciu v Rusku vonkajšími cestami alebo radšej nie?

Čo máte stále s tým Navaľným, priateľu? Veď ten pozér nikdy nemal ani zbla nádeje, že by mohol zvíťaziť alebo získať aspoň nejaké hmatateľné percentá, nie je obľúbený ani v ruskej opozícii a to, že si ho západné médiá vybrali za svojho „hrdinu“, ešte neznamená, že má zmysel sa o ňom vôbec baviť. Chápem, že keď už sme si z neho na Západe urobili hrdinu „reality šou“, musia sa mu mainstreamové médiá nejako venovať, ale prečo aj my?

Áno, Putin vyhrá, bude mať na pár rokov úplne voľnú ruku, aby pokračoval v nastúpenom trende, a naši politológovia a médiá sa budú dosť dlho zaoberať percentami, ktoré získa či nezíska, a vyvodzovať z toho kdečo. A budú „z gauča“ skloňovať sem a tam otázky, ktoré ste položili. Najjednoduchšie odpovede by však človek získal tak, že by si do toho Ruska zašiel a skúsil sa tam porozhliadnuť a porozprávať s ľuďmi. Veľa našich „axióm“ by asi rýchlo padlo.

Keby som mohla EÚ radiť, tak by som povedala niečo ako: Choďte už niekam! Aké „zavádzanie demokracie v Rusku“? Veď je to len „palica“, ktorou môžeme Rusko biť, pretože nehrá podľa západných nôt. Ak by hralo, nikto by sa o to, či tam majú alebo nemajú demokraciu, vôbec nestaral. A čo viac, ako vlastne chápať demokraciu, keď ani na Západe, napríklad u nás alebo v USA, veľa ľudí neuznáva výsledky volieb len preto, že neskončili podľa ich predstáv?

„Rusko a demokracia“ je len zvetraná téma obľúbeného mlátenia prázdnej slamy. Sankčná politika Západu nielenže Rusko nezlomila, ale navyše ho priblížila k Číne, čo znamená, že sme pod vedením našich prevažne prihlúplych politikov/ideológov pomohli vytvoriť dvojblok, možno rovno alianciu dvoch veľkých a silných krajín, s ktorými si nevieme poradiť. Medzitým stabilne rastie objem obchodu medzi Nemeckom a Ruskom, bez ohľadu na sankcie, a Francúzsko teraz hovorí, že by najradšej vytvorilo „hlavné“ ekonomické spojenie s Čínou cez Moskvu. Celkový obchod medzi Ruskom a EÚ za prvú polovicu minulého roka medziročne vzrástol o 27 percent. Nemali by sme teda radšej začať hovoriť o tom, či sú lídri EÚ, Nemecko a Francúzsko, ešte demokracie, alebo už náhodou nezradili naše „európske hodnoty“?

Očakávajú sa rozhovory o usporiadaní v Sýrii. Budú mať vôbec nejaký zmysel? Dozrela už situácia na to, aby si jednotlivé ozbrojené zložky a ich sponzori povedali: Tak, už sme si vybojovali dosť, teraz s týmito kartami pôjdeme hrať diplomatický poker. Zdá sa, že Asad by z tejto hry asi nevyšiel ako porazený... Čiže bude sa o „karty“ bojovať ďalej? Čo sa vlastne v Sýrii zmenilo od nášho posledného pravidelného rozhovoru?

Máte pravdu, Baššár Asad ako porazený naozaj nevyzerá. A platí to niekedy od chvíle, keď do vojny pred dvoma, vlastne tromi, rokmi vstúpila ruská armáda. Naopak, Asad zostáva na čele štátu, Daeš je porazený, americké médiá sa domnievajú, že Trumpov Washington sa zmieril s tým, že prehral, teda s tým, že Asad zostane na čele Sýrie prinajmenšom do ďalších volieb v roku 2021, a Rusko je očividne rozhodnuté počas tohto roka uzavrieť sýrsku krízu spôsobom, aby boli kompromisne spokojní nielen Sýrčania, ale aj Rusko, Turecko alebo Irán.

Bašár Asad

Baššár Asad Zdroj: TASR

Ak teda hovoríte o „diplomatickom pokri“, máte svojím spôsobom pravdu, ale „vtip“ je v tom, že čím dlhšie rôzni diplomati odmietajú rôzne riešenia – a teraz hovorím o Američanoch, Saudoch, Katarčanoch a aj Turkoch –, tým rýchlejšie sa mení situácia na bojisku. A tým pádom sa mení – alebo lepšie zmenšuje – aj predmet rokovaní. Len v predchádzajúcich dvoch dňoch sýrska armáda so svojimi spojencami obsadila 50 kilometrov štvorcových v provincii Idlib pri tureckých hraniciach. To je oblasť, ktorú ovládajú džihádisti, a Turecko malo pocit, že je to do budúcna jeho „vojnová korisť“. A zrazu sa deje pravý opak a o „svoje“ územie prichádza – pretože Sýria chce svoje územie späť! A Erdogan zrazu pení, že je Asad „terorista“, ktorý „zabil milión ľudí“...

Problém je v tom, že Rusko sa s Tureckom podľa všetkého dohodlo na nejakom variante riešenia prihraničných oblastí, ale Damask má iný názor. A nie je to prvýkrát. Pri dôkladnom pohľade na situáciu totiž platí, že Sýria je síce Rusku vďačná za záchranu, ale v žiadnom prípade to neznamená, že je pripravená stať sa bezduchým vazalom. Takže áno, ešte sa v Sýrii bojovať bude, ale v zásade už len o posledné džihádistické kapsy a o Idlib. Z hľadiska celého štátu sú to už svojím spôsobom „zanedbateľné“ akcie.

Vianočný čas nám spestrilo ohlásené sťahovanie. Sťahovanie americkej ambasády z Tel Avivu do Jeruzalema, ktorý by tak USA vlastne uznali za hlavné mesto Izraela, hoci ho za hlavné mesto svojho sľubovaného štátu považujú aj Palestínčania. Niekto by možno povedal, že je to tragikomické, ale v skutočnosti ide o desiatky rokov trvajúci krvavý konflikt. Prispel tým Donald J. Trump k jeho vyriešeniu v štýle „kopnem do toho a ono to nejako dopadne“? A čo rola Českej republiky, ktorá ako jeden z mála štátov Američanov podporila pri hlasovaní na Valnom zhromaždení OSN? Vraj za to bude pozvánka do Washingtonu na nejakú párty.

Na jednej strane je celkom očividné, že Izrael „salámovou metódou“ postupne ukrajoval z palestínskych území a zaberal ich až do tej miery, že dnes prakticky ani žiadny palestínsky štát v reáli vzniknúť nemôže, lebo vlastne už ani nemá poriadne kde. Drvivá väčšina palestínskych území je okupovaná a zabraná. Z tohto pohľadu možno nad palestínskym štátom, samozrejme, „zlomiť palicu“ a povedať si niečo ako: Už je to aj tak jedno. Osobne by som však motívy Trumpovho rozhodnutia o uznaní Jeruzalema za hlavné mesto Izraela nehľadala v realite Blízkeho východu alebo v jeho snahe rozťať gordický uzol, ale jednoducho v tom, že vlani pred voľbami mocnej židovskej loby niečo sľúbil a teraz to aj splnil. Veď len od kasínového magnáta Sheldona Adelsona dostal na kampaň 25 miliónov dolárov a odkladaním kauzy „Jeruzalem“ si fakt len koledoval o stret s loby. Mimochodom, všimli ste si, že súčasne s týmto krokom ešte presadil výrazné zníženie daní pre najbohatších „chudákov“ z jedného percenta najbohatších a z ničoho nič jeho popularita vyskočila na 46 percent, čo je porovnateľné s Obamovou popularitou po prvom roku vládnutia? Aké jednoduché, že?

Ale idea Jeruzalema ako „nedeliteľného hlavného mesta Izraela“ vlastne nie je pre USA nič nové, pretože v americkom Kongrese príslušný a schválený zákon leží už od roku 1995. Umožňuje však prezidentovi každých šesť mesiacov odkladať presťahovanie ambasády do Jeruzalema na základe rizík súvisiacich s národnou bezpečnosťou USA. A je otázkou, do akej miery táto hrozba naozaj zafunguje teraz. Po Trumpovom oznámení o uznaní Jeruzalema totiž protestovala nielen „arabská ulica“ a tamojšie vlády, ale so svojou „troškou do mlyna“ prišli aj al-Káida a Daeš, podľa ktorých Amerika za tento krok zaplatí... Uvidíme.

Pokiaľ viem, Česká republika sa pri „jeruzalemskom“ hlasovaní v OSN zdržala, čo asi nemožno považovať priamo za podporu. Jasné ÁNO, a teda podporu USA, vyjadrilo len pár tichomorských atolov typu Palau. A práve tie dostali tú hlavnú pozvánku na americkú „ďakovaciu“ párty. Ale pretože by to bolo asi dosť bizarné stretnutie, boli pozvaní aj tí, ktorí sa iba zdržali, pretože aj to je vlastne tichý súhlas s tým, že USA premenili dlhý rad rezolúcií Bezpečnostnej rady a Valného zhromaždenia OSN na zdrapy papiera a ešte viac tak zneistili zmysel svetovej organizácie... O „vyzmizíkovaní“ Palestínčanov z mapy ani nehovoriac.

A k tomu si neodpustím poznámku: Ak si chcel Trump naozaj znepriateliť celý Blízky východ a prenechať ho Rusku a jeho vplyvu, tak lepší ťah než uznanie Jeruzalema urobiť azda ani nemohol. Nebude on nakoniec ruský agent? Fakt skvelý ruský agent?

V USA sa objavujú nové pochybnosti okolo vyšetrovania údajného ruského vplyvu na zvolenie DJT. Ukázalo sa, že zvláštny vyšetrovateľ Mueller má vo svojom tíme aj ľudí, ktorí sa správali ako aktivisti Hillary Clintonovej, a dokonca sú na to telekomunikačné záznamy. V akom stave to teda celé vlastne je?

Úprimne, už to veľmi nesledujem. Mám dojem, že sa The Washington Post po roku usilovného hľadania ruských stôp niekedy minulý týždeň nefalšovane zhrozil, že žiadne dôkazy o ruskom zasahovaní skrátka nie sú a nie sú, a nie sú... A samotný Trump medzitým prechádza do protiútoku a žiada väzenie pre Hillary a ľudí z jej okolia. Čiže fraška nudne pokračuje, len hlavní hrdinovia sa pomaličky menia.

Čaká nás olympiáda, ktorá bude, bohužiaľ, lemovaná dvoma politickými udalosťami. Po prvé, Rusi pre obvinenie z dopingu budú môcť štartovať len pod vlajkou Medzinárodného olympijského výboru, nie ako Rusi. A po druhé, KĽDR a Južná Kórea sa možno stretnú a budú rokovať, keď už je tá olympiáda. Čo na to poviete?

V roku 1980 sa olympiáda konala v Moskve a Západ ju bojkotoval, pretože Sovietsky zväz vtedy vpadol do Afganistanu. Dnes USA a štáty NATO už osemnásty rok okupujú a ničia ten istý Afganistan a všetko je v úplnom poriadku. Tá irónia! Je očividné, že kauza s ruským dopingom je politická a uplatňuje sa pri nej aj inak neprijateľný princíp kolektívnej viny. Vzniká pritom bizarná situácia, keď Medzinárodný olympijský výbor „škrtá“ jedného ruského športovca za druhým a jednotlivé športové asociácie nechávajú tých istých športovcov v súťažiach, pretože im dôkazy od „olympionikov“ nepripadajú dôveryhodné alebo sa im ani žiadne do rúk nedostali... Takže na olympiáde štartovať nemôžu, ale na svetových pohároch napríklad lyžiarov, bežcov alebo sánkarov áno. To je fakt dosť na hlavu. Ale kým na čele všetkých tých antidopingových komisií, ktoré dokonca utajujú aj mená svojich členov, budú súčasné „osvedčené kádre“, studená vojna v športe potrvá. Komu na prospech? Ťažko povedať, kto a čo tým chce v praxi dokázať.

Rozhovory medzi oboma Kóreami sú, samozrejme, veľmi pozitívna správa a nielen pre olympiádu. O nutnosti a vlastne aj neodvratnosti kontaktov a dialógu na Kórejskom polostrove sa tu spolu bavíme už pol roka, po celý čas, čo „svet“ čaká jadrovú vojnu medzi USA a Severnou Kóreou. V každom prípade to, samozrejme, dáva väčší zmysel, ako keď sa Kim s Trumpom na diaľku prekrikujú, kto z nich má pred sebou na stole väčší „červený gombík“. To je, mimochodom, tiež dosť na hlavu.

Čo by sme mali v najbližších týždňoch sledovať?

Iste bude zaujímavé, či vývoj v Iráne ovládnu reformátori z okolia súčasného prezidenta, alebo preváži konzervatívne duchovenstvo. Výsledok bude mať zásadný vplyv nielen na Irán, ale aj na celý Blízky východ.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Martin Huml
Diskusia obsahuje 0 príspevkov Vstúpiť do diskusie Vytlačiť

Ďalšie články z rubriky

Tereza Spencerová: Uvidíme, či v sebe lídri EÚ nájdu „chrbticu“ alebo či zostanú pred USA zhrbení, aj keď im americká politika škodí

14:01 Tereza Spencerová: Uvidíme, či v sebe lídri EÚ nájdu „chrbticu“ alebo či zostanú pred USA zhrbení, aj keď im americká politika škodí

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ „Nemecký minister zahraničia Sigmar Gabriel si nedávno posťažoval, …