Tereza Spencerová: Prelom na Ukrajine, v Sýrii a kľúčová schôdzka Putina s Trumpom? USA lezú Číne kamsi. Niečo sa chystá. Sú tu zásadné informácie

10.11.2017 11:00

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ V situácii, keď Asadova vláda ovládla väčšinu územia Sýrie, začína vojensky dotierať do vojsk USA, ktoré do Sýrie nikto nepozval. Vojna oboch veľmocí nehrozí, ale to dostáva Američanov pod tlak, informuje analytička a editorka periodika Literární noviny Tereza Spencerová. Pripomína, že v podivnom súzvuku sú vyjednávači USA a Ruska, aj čo sa týka Donbasu. A to v atmosfére blížiaceho sa stretnutia Donalda J. Trumpa a Vladimira V. Putina vo Vietname. „Podľa ruských médií je aktuálnejšia možná ,výmena‘ v iných oblastiach – USA vraj ,vzdajú‘ Ukrajinu a Rusko im za to ,pomôže‘ so Severnou Kóreou. Ale, ako hovorím, uvidíme, čo bude,“ poznamenáva Spencerová v rámci svojho pravidelného zhrnutia udalostí z ostatných dní na Parlamentných listoch.

Tereza Spencerová: Prelom na Ukrajine, v Sýrii a kľúčová schôdzka Putina s Trumpom? USA lezú Číne kamsi. Niečo sa chystá. Sú tu zásadné informácie
Foto: TASR
Popis: Prezidenti Ruska a USA, Vladimir Putin a Donald Trump počas oficiálneho bilaterálneho rokovania na okraj summitu G20 v Hamburgu

Veľmi zaujímavým spôsobom sa vyjadrila poradkyňa Bašára Asada Busajna Šaabanová. Vyhlásila, že americké a turecké jednotky v Sýrii, ktoré na rozdiel od ruských či iránskych vláda nepozvala, sú invazívne a okupačné. A ako s takými s nimi Asadova vláda zúčtuje. To je celkom ostré a – minimálne, pokiaľ ide o možný americko-ruský stret – aj vcelku nebezpečné. Je to solitérne vyhlásenie tejto činiteľky alebo sa Asad chystá na vojnu proti Američanom a Turkom? Je to v konečnom dôsledku aj vyhlásenie vojny zo strany Ruska či Iránu Amerike, prinajmenšom v Sýrii? Správy medzinárodných agentúr znejú desivo...

Úprimne, pripadá mi vcelku normálne označiť cudzie nepozvané jednotky na svojom území podľa pravdy, teda za okupačné. O to viac, keď je reč o štátoch, ktoré celé roky vojensky, finančne aj politicky podporovali snahy zvrhnúť damaský režim. Iste, Turecko po minuloročnom vojenskom puči, z ktorého v zásade obvinilo americkú CIA, svoju politiku radikálne otočilo, teraz podľa všetkého postupuje na severozápade Sýrie a po dohode s Ruskom má „na starosti“ tamojšiu baštu al-Káidy v Idlibe. V očiach väčšiny Sýrčanov, ktorí prežili celú tú vojnu, to však očividne nálepku drancujúceho „okupanta“ nijako neznižuje. A prinajmenšom pre nich musí Damask vystupovať rázne a rozhodne.

A dostupné správy naznačujú, že sýrske jednotky sa blížia k americkej základni al-Tanf pri hraniciach s Jordánskom, pričom sa hovorí aj o tom, že práve z oblasti tejto americkej základne džihád beztrestne podniká útoky proti sýrskym oddielom. Znamená to však, že sa Sýria chystá na vojnu s Američanmi? Nie nevyhnutne. Možno bude stačiť základňu obkľúčiť, dať najavo prevahu a všetky iniciatívy vo veci ilegálnych amerických síl na sýrskom území preniesť na medzinárodnú scénu. Sťažnosť tam, protest tu, návrh rezolúcie zase inde. Čím väčší tlak vytvorí, tým horšie sa bude Washingtonu popierať, že porušuje medzinárodné právo, a o to viac vystúpi na povrch americká politika dvojakého metra a pokrytectva. Svet sa rýchlo mení a určite existujú medzinárodné platformy, na ktorých to USA alebo ich spojenci už jednoducho neuvetujú. Píárová porážka po porážke vojenskej.

A o vojne medzi Ruskom a USA by som sa už vôbec nezmieňovala. Neviem, aké desivé agentúrne správy máte na mysli, ale Obamov minister zahraničia John Kerry niekedy pred dvoma či troma rokmi sýrskej opozícii jasne vysvetlil, že kvôli Sýrii Washington do vojny s Moskvou nepôjde. A nič nenasvedčuje tomu, že by malo byť na tomto postoji dnes niečo inak. A to isté v obrátenom garde platí aj pre Rusko – obe krajiny, naopak, v Sýrii v rámci možností kooperujú, vymieňajú si informácie, aby zabránili vzájomným stretom, a občas sa pritom maximálne posťažujú, že druhá strana nehrá fér.

Špekuluje sa, že Sýria bude jednou z hlavných tém nadchádzajúcich rozhovorov Trumpa s Putinom vo vietnamskom Danangu (Ako dnes informovali agentúry, Trump sa s Putinom nestretne - pozn. PL.sk). Obe strany sú za „politické riešenie“ sýrskeho konfliktu, ale celý proces si predstavujú úplne inak. Fakt zostáva, že americká snaha blokovať politický proces v uplynulých dvoch rokoch poskytla sýrskej strane a jej spojencom čas na to, aby ovládla väčšinu územia a zobrala tak americkej strane „žolíky“, ktoré by mali byť predmetom licitácie. Možno už vo Washingtone túto svoju „chybičku“ pochopili a niečo zmenia. Uvidíme, čo z toho vzíde, ale napríklad podľa ruských médií je aktuálnejšia možná „výmena“ v iných oblastiach – USA vraj „vzdajú“ Ukrajinu a Rusko im za to „pomôže“ so Severnou Kóreou. Ale, ako hovorím, uvidíme, čo bude.

Pani Šaabanová nepotešila ani Kurdov v Sýrii, keď naznačila, že pokiaľ ide o ich požiadavky o autonómiu, vláda Sýrie nemieni diskutovať o jednote krajiny. A že by malo plynúť poučenie zo situácie irackých Kurdov, na ktorých po ich referende o nezávislosti „nastúpila“ centrálna vláda Iraku, podporená Iránom a Tureckom. Tak teda znova... Je to vyhlásenie jednej osoby alebo známka novej, tvrdšej línie Bašarovej vlády? A inak, pani poradkyňa je to, čomu sa v USA hovorí „hawk“, teda jastrab?

Ako už sme si vysvetľovali niekedy minule, sýrski Kurdi aktuálne skúšajú, čo všetko môžu v rámci rokovaní s Damaskom získať. A aktuálne je vcelku jedno, či je reč o autonómii, federalizácii alebo o niečom inom, pretože dôležité bude, čím sa tieto pojmy nakoniec naplnia. O to viac, že iracká armáda obsadila aj priechody do Iraku, a teda spojnicu sýrskych Kurdov s tými irackými, čo nutne musí „pridusiť“ nielen ekonomické vyhliadky sýrskeho Kurdistanu, ale aj prípadné separatistické tendencie.

Problém Kurdov však spočíva v tom, že sami akoby nevedeli, čo majú chcieť. A každý tam navyše chce byť „generál“, a tak z ich enkláv zaznieva kakofónia najrôznejších požiadaviek. Nad väčšinou pritom môžeme smelo mávnuť rukou. Rozhodujúci bude podľa všetkého nakoniec hlas Strany demokratickej únie (PYD), ktorá je najsilnejšia. A jej oponenti sa, mimochodom, už teraz sťažujú, že sa správa diktátorsky, teda že väzní svojich kritikov, silou presadzuje svoje názory, arabským a turkménskym obyvateľom kurdských území vnucuje kurdskú ideu už od školských osnov a tak ďalej...

Ale je čas. Ak sa tento rok stal rokom, keď skončil Daeš ako územná entita – práve v týchto dňoch sýrska armáda a libanonský Hizballáh z jednej strany a iracká z druhej strany obsadili posledný oporný bod Daeša, pohraničný priechod al-Bukamal –, môžeme rok 2018 brať ako rok, keď sa „dorieši“ kurdský problém, a to nielen v Sýrii, ale aj v Iraku. A vzhľadom na to, že Kurdi sú hlavnou americkou oporou v Sýrii, súčasne teda akosi automaticky vyvstane aj riešenie ilegálnej americkej vojenskej prítomnosti – čiže okupácie.

Litovčania navrhli Európskej únii, aby realizovala „Marshallov plán“ pre Ukrajinu. Teda aby zaistila investície 15 miliárd dolárov na Ukrajine v najbližších troch rokoch a ďalšie peniaze v nasledujúcich rokoch. Nájde takýto plán podporu? A má to vôbec cenu? Ako sa k tomu postavia európske veľmoci, medzi ktoré Litva, pri všetkej úcte k nej, nepatrí?

Stavím sa, že ukrajinskí oligarchovia pri vyhliadke na 15 miliárd, ktoré by im spadli len tak pre nič za nič do vrecka, horia nedočkavosťou. Ich najtajnejšie sny sa menia na realitu – pečené holuby vedia samy doletieť až do huby, nieže nie. Ale vážne. Možno by to bol za normálnych okolností aj dobrý nápad, ale Ukrajina je v moci korupčných schém, takže by to bolo vyhodenie peňazí do čiernej diery. Iste, EÚ si tie peniaze beztak vydáva po tonách, takže by v skutočnosti nebol azda nikto škodný, ale aj tak... Samotnému ukrajinskému štátu by to veľmi nepomohlo, obávam sa.

Navyše, už som spomenula možný „handel“ Ukrajiny za Severnú Kóreu. Možno sa naozaj niečo „chystá“, pretože emisári prezidentov USA a Ruska, Volker a Surkov, v ostatných týždňoch rokujú azda v „akorde“, americká strana zakazuje Kyjevu vymýšľať vlastné návrhy, ktoré by situáciu okolo Donbasu len viac zamotali... K tomu oficiálne ukrajinské štatistiky uvádzajú, že za osem mesiacov tohto roka ukrajinský export do Ruska poskočil o 25 percent, zatiaľ čo ruský na Ukrajinu o 23 percent.

Navyše sa prevalilo, že spolu vlády oboch krajín uzavreli tajnú dohodu, na základe ktorej bude legendárny ukrajinský výrobca obrích lietadiel Antonov spolupracovať s ruskou firmou, ktorá jeho mamutie Ruslany prevádzkuje... Ukrajinskí nacionalisti kričia, akoby ich na nože brali, ale vraj je to všetko len biznis, „nič osobné“. Chcem povedať, čosi sa už mení „prirodzeným“ vývojom, ktorý však z veľkej časti zostáva skrytý za siláckymi vyhláseniami, ktorých z oboch strán zaznieva toľko, že už splývajú do nezaujímavého monotónneho hluku.

Donald J. Trump je v Číne. O čom tam chce a môže rokovať? V kampani neustále kričal, že s Čínou majú USA veľmi zle formulované obchodné dohody. Potom zase chválil čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga, že je úžasný a najlepší, aby ho neskôr kritizoval, že málo tlačí na Severnú Kóreu. Pripomeňme, že Si je považovaný za mimoriadne silného vodcu Číny.

Trump čínskemu prezidentovi Si k znovuzvoleniu na nedávnom zjazde čínskych komunistov pogratuloval ako vôbec prvý z celého sveta a potom ho ešte vychvaľoval v následných tweetoch alebo televíznych rozhovoroch. Na prvý pohľad to silne pripomína podliezanie. A na druhý pohľad sa vnucuje otázka, či s niečím takým americký prezident v Pekingu naozaj pochodí. Stavím sa, že nie.

Peking podľa všetkého aktuálne nepotrebuje robiť s Washingtonom nejaké veľké dohody, ako to bolo ešte za čias Tenga a Nixona, a to ani nehovorím o tom, že uzatvárať nejaké prevratné dohody s nepredvídateľným a vo svojej funkcii neistým Trumpom nemusí byť pre Peking vôbec lákavé. Si sa práve na komunistickom zjazde dostal na samý vrchol možného a prichádza za ním prezident, o ktorého si doma každý otrie topánky...

Si Ťin-pching

Si Ťin-pching. Zdroj: SITA

Isteže sa Trumpovi rozprestrie červený koberec, určite sa nejaké dohody uzavrú, aby sa mohol po návrate domov megalomansky pochváliť nejakým tým „historickým úspechom“, ale budú to zmluvy krátkodobé a rýdzo pragmatické. Nič, čo by Čínu, za ktorú sa poslušne radí celé – kedysi proamerické – Združenie národov juhovýchodnej Ázie (ASEAN), odviedlo od neustále sa prehlbujúcej spolupráce s Ruskom, ako o tom snívajú stratégovia vo Washingtone.

V Katalánsku je generálny štrajk a Tomio Okamura navrhol, aby Česko prijímalo katalánskych utečencov. Sú to vôbec správy, ktoré niečo niekam posúvajú?

No ja neviem, ale sme v EÚ, ešte stále platí voľný pohyb osôb, a tak k nám môže prísť Španiel aj Katalánec a pokojne sa tu usadiť, ak sa mu tu zapáči. A pokojne to môže byť aj katalánsky „utečenec“, hoci ono utečenectvo v kontexte EÚ ani nepoznáme. Takže tento návrh veľmi nechápem.

Inak všetko zatiaľ beží, aj keď neviem kam. Na jednej strane sú tu pokračujúce katalánske protesty, demonštrácie a blokády ciest a železníc, na druhej strane úplne bizarný postoj madridskej vlády, ktorá uväznila osem členov katalánskej regionálnej vlády, na ďalších vydala zatykače a súčasne vypísala „slobodné, čisté a legálne voľby, aby obnovila demokraciu“. Členský štát Európskej únie v roku 2017! Neuveriteľné.

Z tohto pohľadu je vcelku prekvapivé, že sa katalánsky líder Carles Puigdemont pokúsil o „internacionalizáciu“ problému práve na pôde EÚ, dokonca priamo v jej bruselskom „jadre“. Márnosť a naivita takéhoto počínania napovedá, že ten pán môže byť aj úplne, ale úplne mimo, slušne povedané. Mimochodom, nie je divné, že nielen Katalánci, ale aj ďalšie európske národy, ktoré majú našliapnuté „sa odtrhnúť“, síce odmietajú byť pod nadvládou svojich doterajších metropol a vlád, ale to nikým nevolené vedenie v Bruseli bohvieprečo akceptujú, a dokonca sa k nemu hlasno hlásia? Cítim, že tam niekde vnútri sa skrýva brutálna logická chyba v úsudku.

Carles Puigdemont

Carles Puigdemont. Zdroj: TASR

Avšak v spomínaných „čistých“ voľbách naplánovaných na december môže zjednotená kandidátka za nezávislosť síce zvíťaziť, ale podľa všetkého znovu nezíska nadpolovičnú väčšinu, a tak sa bude celá záležitosť zase len ďalej vliecť. Dostratena. A ľudia, ktorí po nezávislosti túžia a dnes ešte prejavujú značné dávky občianskej neposlušnosti, sa s najväčšou pravdepodobnosťou skôr alebo neskôr – pod vedením mierne „stratených“ lídrov – jednoducho „unavia“.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Martin Huml
Diskusia obsahuje 0 príspevkov Vstúpiť do diskusie Vytlačiť

Ďalšie články z rubriky

Rozbili sme Líbyu, ani nevieme prečo a dnes tam kvitne otrokárstvo. A podanie ruky Putinovi? Hystéria antitrumpovcov je dávno za hranicou diagnózy, hodnotí Tereza Spencerová

14:00 Rozbili sme Líbyu, ani nevieme prečo a dnes tam kvitne otrokárstvo. A podanie ruky Putinovi? Hystéria antitrumpovcov je dávno za hranicou diagnózy, hodnotí Tereza Spencerová

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ Rozbili sme Líbyu bez toho, aby sme dodnes vlastne vedeli, prečo to…