Tereza Spencerová: Juncker sa raduje z Macrona, že už nás nebude musieť buzerovať sám. CNN si zabila posledný klinec do rakvy. Kto jej má veriť?

30.6.2017 6:00

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ Ak CNN klamala o napojení Trumpa na Rusko, kto jej má veriť, že neklame aj v otázke ďalšieho vyšetrovania amerického prezidenta? Pýta sa analytička a editorka periodika Literární noviny Tereza Spencerová, ktorá v rámci pravidelného zhrnutia udalostí z ostatných dní na Parlamentných listoch komentuje nový vývoj medzi Katarom a Saudskou Arábiou, hroziaci „chemický útok“ v Sýrii, plánovanú schôdzku Trump – Putin, Macronovo karhanie východného krídla Európskej únie či predpoveď novej úlohy USA v globálnom poriadku.

Tereza Spencerová: Juncker sa raduje z Macrona, že už nás nebude musieť buzerovať sám. CNN si zabila posledný klinec do rakvy. Kto jej má veriť?
Foto: TASR
Popis: Emmanuel Macron

Objavujú sa prapodivné vyhlásenia: Americká vláda vie, skrátka VIE, že v Sýrii sa chystá ďalší chemický útok. A už dopredu varuje, že to nenechá len tak. Je podľa vás Bašár Asad na hlavu padnutý alebo potrebuje proti obyvateľstvu používať plyn, aby uskutočnil svoje vojenské potreby? Ako toto vyhlásenie vnímate? Mimochodom, v poslednej sérii seriálu House of Cards prezident Underwood už takisto dopredu vie, skrátka VIE, že bude chemický útok, a veľmi sa teší, ako do Sýrie pošle 30-tisíc vojakov a prehluší obtiažny hmyz v podobe kongresmanov, ktorí chcú vyšetrovať jeho machinácie...

Trochu vás poopravím: americká vláda „nevie“. Ten „ďalší Asadov chemický útok“ oznámil totiž len Trumpov Biely dom, pričom Pentagón aj ministerstvo zahraničia konštatovali, že o tom nemajú ani potuchy, nieto aby mali nejaké dôkazy. Čiže bola to len a len „trumpovina“.

O tom, či je Bašár Asad „na hlavu padnutý“, alebo či má nutkavú potrebu používať plyn proti občanom Sýrie, sme sa tu už rozprávali v apríli, keď sa celé „medzinárodné spoločenstvo“ rozbesnilo po „chemickom útoku sarinom“ v Chán Šajchúne. Vtedy som vyjadrila názor, že to má Asad v hlave zrovnané a proti žiadnym civilistom plyn používať nepotrebuje, o to viac, že by tým na seba privolal prípadnú americkú agresiu. Pred pár dňami legendárny americký reportér Seymour Hersh zverejnil výsledky svojich rozhovorov s členmi amerických tajných služieb aj osôb z blízkosti Bieleho domu, ktoré ukazujú, že ani vtedy sa žiadny „chemický útok sarinom“ nekonal, lebo aj americká strana vedela, že sýrska stíhačka zaútočila riadenou bombou na dom, v ktorom sa mali zísť velitelia regionálneho džihádu, a že v pivnici toho domu boli uložené akési dezinfekčné a iné prostriedky. Tie po explózii vytvorili mrak a potom nasledovali všetky tie zábery „zbedačených obetí sarinu“, ktorý vraj „ľudia cítili na pol kilometra“, hoci sarin je bez zápachu... Trump sa však pozeral v televízii na zábery a fotky, ktoré západným médiám šikovne dodali ľudia prevažne napojení na al-Káidu a ďalšie džihádistické skupiny, a rozhodol sa, že to chemický útok bol, navyše sarinom – a žiada si to odvetu...

Prečo teraz americký prezident avizoval ďalšiu „false flag“ operáciu s „chemickými zbraňami“, to fakt netuším, ale posledné správy z Bieleho domu naznačujú, že sa tam asi niekto začal škrabať na hlave a zavelil ústup. Už sa zrazu nehovorí o „chystanom ďalšom chemickom útoku“, ale len o snahe „odstrašiť“ Asada od prípadného chemického útoku; a najnovšie hlásenia dokonca hovoria o tom, že „chemický útok sarinom“ už bol dokonca odvrátený, a to práve len vďaka tomu, že o ňom Trump prehovoril a zahrozil odvetou...

Bašár Asad

Bašár Asad Zdroj: TASR

Dá sa, samozrejme, predpokladať, že by avizovaný americký útok proti Sýrii na základe Amerikou avizovaného chemického útoku súvisel s tým, ako zle sa pre americkú stranu vyvíja situácia na bojiskách južnej a východnej Sýrie, ale takýto nepokrytý pokus o „nápravu stavu“? To je až príliš detinské, zdá sa mi. Ale je naozaj zvláštne, že hádať, čo sa odohráva v hlavách amerického prezidenta a jeho najbližších poradcov, začína byť rovnako záhadologické ako kultové a dekády trvajúce pokusy odhadnúť, s čím to zase príde niektorý z nevypočítateľných severokórejských Kimov...

CNN sa dostala do pomerne trápnej situácie. Najprv bol skrytou kamerou natočený jej zamestnanec, ako pobavene vykladá, že obvinenie Trumpa z kolaborácie s Rusmi vysielajú, samozrejme, len pre udržanie sledovanosti, lebo inak sú to nezmysly. A následne sa ďalší „hejt“ na Trumpovu administratívu, ktorý prichystali redaktori televízie, vedenie radšej rozhodlo stopnúť, lebo už to bola aj na nich príliš silná káva. Redaktori sa proti tomu búria. Ako celú situáciu vnímate? Ako vlastne opísať spravodajstvo CNN? Čo si myslíte o jej pomerne slávnej histórii, ktorá sa začala už prvou vojnou v Perzskom zálive? Koluje vtip, že generáli najprv nechajú zhodiť bomby a potom si idú pozrieť CNN, kam to vlastne dopadlo.

Áno, neziskový Project Veritas najprv zverejnil video, na ktorom sa ku klamstvám o Trumpových ruských konexiách priznáva producent John Bonifield, a teraz pribudlo ďalšie video, na ktorom to isté pripúšťa aj známy politický komentátor CNN Van Jones...

Myslím si, že sláva CNN z časov prvej vojny v Perzskom zálive, keď naozaj prinášala objektívne a živé spravodajstvo priamo z bojiska a borila tým propagandistické snahy bushovskej mašinérie, je dávno preč. Už dlho je to televízia povoľná voči americkému establishmentu, a keď ešte jej hviezdy – hoci na skrytej kamere – otvorene priznajú, že klamú, je to z môjho pohľadu posledný klinec do rakvy. Osobne som ale CNN prestala brať vážne a sledovať ju počnúc arabskou jarou, po ktorej nasledovali nadšené ovácie nad šírením „demokracie“ do Líbye alebo Sýrie.

Dôležité však je, že „russiagate“ nešíri len CNN, ale všetok americký – a nielen americký, samozrejme, – mainstream, a to s úplne rovnakým výsledkom – teda bez akýchkoľvek dôkazov, zato na princípe „stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou“. Platí to aj pre slávne tituly typu The New York Times alebo The Washington Post. Hoci „russiagate“ po zhruba roku pomaly utícha, pretože k výsledku, teda k impeachmentu prezidenta, neviedla, teraz sa všetky tieto médiá sústredia na Trumpovo zasahovanie do justičných procesov. Ale ak klamali v prvej téme, ako sa im asi dá veriť, že neklamú aj teraz a nebudú klamať do budúcna? Je to pre nich kritická situácia – dôvera sa buduje dlho, ale stratiť sa dá počas jediného dňa. A ak sa redaktori búria, tak čo? Médiá sú biznis, o to viac biznis politicky vplyvový, a šéfom, ktorí o ich obsahu rozhodujú, tento trend z rôznych politických a súvisiacich ekonomických dôvodov vyhovuje... A to bez ohľadu na skutočnosť, že si podľa jedného z najnovších prieskumov 64 percent Američanov myslí, že vyšetrovanie „ruskej stopy“ Amerike škodí a 73 percent z nich je presvedčených, že celý ten hurhaj len odvádza pozornosť Kongresu od dôležitých problémov typu zdravotnej reformy alebo daní.

Osobne som zvedavá, či nové odhalenia zo CNN nejako ovplyvnia americký mainstream. Ale odhadujem, že nie. Na odhalenia o klamstvách sa mlčky zabudne, Project Veritas neobsiahne toľko čitateľov a divákov ako mainstream, a tak zistenia zostanú väčšine utajené. Napokon, aj spomínaný Seymour Hersh nenašiel pre svoj najnovší text o podvode v Chán Šajchúne v Amerike vydavateľa, strach dostal aj jeho doterajší „vydavateľ“ z London Review of Books, a tak musel ísť až do nemeckého Die Welt. A keby Berlín nebol aktuálne s Washingtonom na nože, ktovie, či by vôbec uspel aj tam.

Na Ukrajine zajali ruského vojaka, ktorý mal pri sebe vojenské papiere ruskej armády a navyše pochádzal až z Altaja, čiže to určite nebol donbaský domobranec. Nakoľko je podľa vás Rusko vojensky angažované v konflikte na Donbase? Putin tvrdí, že ruská armáda tam priamo nebojuje, ale existuje množstvo svedectiev matiek padlých vojakov, ktoré tvrdia, že ich synovia boli nútení bojovať na Donbase. A ten pán z Altaja asi na Donbas tiež nezablúdil cestou na toaletu.

Sovietsky zväz býval národnostne veľmi premiešaný, a tak sa stavím, že aj na Ukrajine bude možné nájsť nejakých tých „domestikovaných“ občanov Altaja, ktorí sa už po rozpade ZSSR do horských rodísk svojich predkov jednoducho nevrátili. Čiže samotný fakt, že je niekto z Altaja, pre mňa zase až taký veľký argument nie je. Na druhej strane je však súčasne jasné, že vojaci ruskej armády „niekde na Donbase“ sú, či už (utajene) na oficiálny rozkaz, alebo v rámci akýchsi „dobrovoľníckych oddielov“, či napríklad ruských žoldnierskych agentúr. Koniec koncov, nejaký čas sa zdalo, že sa schyľuje k vojne Západu s Ruskom, a samotní donbaskí domobranci by to v nárazníkovom pásme za ruskú stranu asi nezachránili.

A že je na Donbase, ktorý je aktuálne akosi „územím nikoho“, ruská armáda? Je aj v susednom moldavskom Podnestersku a akoby to už nikoho nezaujímalo. A keď sa pozrieme, kde všade po svete sú americkí vojaci, ktorých tam v mnohých prípadoch vlády príslušných krajín takisto nepozvali... Dôležitejšia mi preto pripadá skutočnosť, že Washington proti prítomnosti ruských vojakov/dobrovoľníkov/žoldnierov na Donbase nijako zásadne neprotestuje. Buď mu to pripadá – z vlastnej skúsenosti – akosi geograficky prirodzené, alebo je to možno aj súčasť nejakého holportu: my vám budeme tolerovať toto a vy nám zase tamto... Ale to už sa dostávam do sféry čírych špekulácií.

Keď už hovoríme o tej Ukrajine, Donald J. Trump vraj vníma pozitívne, že americké firmy by mohli eventuálne obnovovať Donbas, keď sa vráti k Ukrajine. Na druhej strane sa chystá schôdzka Trump – Putin, ktorá by sa asi nechystala, keby sa DJT chystal vtrhnúť na Ukrajinu. Ako tomu teda máme rozumieť? A keď sme pri tej schôdzke, čo sa od nej dá a naopak nedá čakať?

Nedávne dvojminútové tragikomické prijatie ukrajinského prezidenta Porošenka v Bielom dome zrejme v Kyjeve všetkým otvorilo oči – Ukrajina je na rozdiel od obamovských čias až na okraji periférie Trumpovho záujmu. Dokonca aj radikáli typu Turchynova alebo ministra vnútra Avakova tlmia svoju rétoriku a už prestávajú stereotypne vidieť Rusko za všetkým zlým, čo sa na Ukrajine odohráva.

Americký prezident Donald Trump (druhý zľava) a ukrajinský prezident Petro Porošenko

Americký prezident Donald Trump (druhý zľava) a ukrajinský prezident Petro Porošenko Zdroj: TASR

Mám však na mysli stratu politického záujmu, teda záujmu vyostrovať vzťahy s Ruskom až na hranu vojny, nie ekonomického záujmu. Vleklou a zamrznutou vojnou rozmlátený Donbas – teda jeho rekonštrukcia – bude určite lukratívnym sústom pre všetkých zúčastnených. Takže uvidíme, čo bude. Podľa agentúry AP sú ľudia z Bieleho domu už dopredu nervózni z toho, že Trump chce pojať stretnutie s Putinom v Hamburgu s plnou diplomatickou a protokolárnou pompou ako udalosť svetového významu, zatiaľ čo podľa svojich radcov by si mal ešte stále radšej ďalej držať od Ruska dištanc... Podivné je, že americká aj ruská strana v ostatných dňoch opatrne hovorí, že by sa stretnutie „malo konať“, ale žiadna istota z tých formulácií neplynie. Či sa teda tí dvaja vôbec stretnú a pritom sa naozaj na niečom dohodnú, neviem. Zrejme – aspoň rámcovo – áno, ale počkajme si.

Médiá informujú aj o akcii, ktorá dá širší rámec tomu stretnutiu, a síce summite G20. Hostiteľka Angela Merkelová vraj plánuje DJT zavaliť otázkami ochrany klímy, migrácie a voľného obchodu. Prekvapivé je, že sa vraj proti nemu chystá spojiť s úplne všetkými vrátane Číny. A táto predstava DJT ako „kola v plote“ vyvoláva zdesenie, že Amerika už teraz nebude vedúcou silou sveta. To je pre mnohých nepredstaviteľné. Je to pravdepodobné? Naozaj to bude summit „všetci proti DJT“?

Summit „všetkých proti Trumpovi“ to určite nebude, pretože v globalizovanom svete a globalizovanej ekonomike si nikto nemôže dovoliť znepriateliť si Spojené štáty do nejakej citeľnej miery. A to platí aj pre Nemecko, ktoré má s USA vysoko pozitívnu obchodnú bilanciu a určite by o túto výhodu nechcelo prísť – teda ak taká Merkelová áno, tak nemecký priemysel rozhodne nie. Súčasne potom platí, že Nemecko sa aktívne zapája do projektov novej Hodvábnej cesty, takže ani jeho väzba na Čínu nie je žiadnym veľkým prekvapením.

Angela Merkelová

Angela Merkelová.Zdroj: SITA

To si skôr dokážem predstaviť, že Trump príde do Hamburgu, ako keby si chcel vo svojom voľne len zahrať golf, a zaujímať ho bude hlavne stretnutie s Putinom, prípadne s čínskym prezidentom Si Ťin-pchingom.

Pre niekoho to môže byť naplnenie predstavy „kola v plote“, hoci v skutočnosti sa osamoteným stáva skôr ten „plot“ tvorený prevažne tradičnými európskymi „pudlíkmi“, vždy poslušnými voči všetkému, čo z Washingtonu zaznelo. Podľa mňa to vlastne odráža len novo sa formujúce multipolárne usporiadanie sveta. A ak je pre niekoho koniec Ameriky ako svetového hegemóna nepredstaviteľný, tak sa mu – okrem rituálnej samovraždy – ponúkajú dve praktické možnosti: buď si jednoducho zvykne, že svet už nie je to, čo býval, a evolučne sa prispôsobí, alebo môže skúsiť zbaviť sa Trumpa a nahradiť ho nejakým jastrabom, ktorý však súčasne udrží Ameriku pred krachom, potom ešte vyzmizíkovať čínsku ekonomiku, potom ešte Rusko, potom dať do laty ten ropný Blízky východ... No uznajte, to je roboty ako na kostole! A navyše bez záruky na úspech.

Príbeh s blokádou Kataru začína mať zaujímavé súvislosti. Za štátom, ktorý trpí pod tlakom Saudskej Arábie, stojí nielen Irán a Rusko, ale aj Turecko. Sunnitské Turecko. Čo to tu máme za alianciu? Rusko, Irán, Turecko? Pomôže to Kataru? A nemá to, čírou náhodou, konotácie aj pre Sýriu?

V kocke. Turecko je fakticky jediný úspešný režim, ktorý vychádza z princípov Moslimského bratstva, teda z vízie politického islamu, ktorý je ochotný zúčastniť sa volieb a demokratického politického života vôbec. Katar práve Moslimskému bratstvu – v miernej „emancipačnej“ opozícii voči Saudom, ktorí sa skutočných volieb boja ako čert kríža – poskytol pomocnú ruku v Egypte za vlády Mohameda Morsiho, čím sa s Tureckom veľmi zblížil. Irán je síce šiítsky, ale delí sa s Katarom o najväčšie plynové náleziská na svete, takže oba štáty bez ohľadu na náboženské rozdiely jednoducho spolupracovať musia. A súčasne Irán aktuálne nachádza ďalšie spoločné body na kooperáciu s Tureckom. A s Ruskom Katar spája práve otázka zemného plynu; už sa prerokúvajú rôzne varianty spolupráce vo sfére skvapalneného plynu. A súčasne už vraj panuje aj „zhoda názorov“ na vojnu v Sýrii...

Isteže sa s podporou týchto troch štátov Kataru aj pod saudským tlakom dýcha výrazne voľnejšie, pričom je to práve saudská blokáda, čo fakticky tlačí Katar preč od tradičných spojencov k spojencom novým. Katar napríklad dováža 80 percent svojej spotreby potravín a Irán je už vraj pripravený začať do Kataru predávať potraviny za dve miliardy dolárov ročne. Keď k tomu prirátame ešte Omán a Kuvajt, ktoré sa v súčasnej kríze takisto nepostavili za Saudov, zdá sa, že saudská hegemónia v ropnom Perzskom zálive sa pomaly rúca.

A konflikt medzi Saudmi a Katarom sa, samozrejme, premieta aj do Sýrie – zatiaľ čo Saudovia rôznymi spôsobmi podporovali a financovali (a zrejme to robia dodnes) tamojší Daeš, Katar „spurne“ uprednostňoval al-Káidu a džihád na ňu napojený. A medzi oboma týmito teroristickými silami až donedávna panovala predovšetkým „nespolupráca“, ktorá sa však teraz mení na čoraz intenzívnejšie bojové konflikty alebo aj samovražedné atentáty, pri ktorých sa rady džihádistov zmenšujú po stovkách denne. Konflikt medzi Saudmi a Katarom pritom podľa všetkého uzatvára aj finančné kohútiky pre sýrsku exilovú opozíciu – demisiu z najrôznejších jej „orgánov“ podáva čoraz viac ľudí, z ktorých zopár si do roly „predstaviteľov sýrskeho ľudu“ dosadila (za saudské, katarské alebo turecké peniaze) ešte Hillary Clintonová... Skrátka, pokus Saudov vnútiť svoju vôľu Kataru a donútiť ho k poslušnosti nielenže prekresľuje geopolitické mapy regiónu, ale v Sýrii navyše oslabuje protivníkov damaského režimu a súčasne posilňuje regionálny vplyv jeho spojencov z Teheránu. Čiže Asad musí saudskému postupu v zásade tlieskať. Je fakt zvláštne, že Saudom nestačí jedna strela do nohy a predlžovaním krízy do svojich končatín vyprázdňujú jeden zásobník za druhým...

Emmanuel Macron stredoeurópskym štátom vľúdne odkázal, že majú „držať hubu“ – nie teda doslova takto ako jeho predchodca Jacques Chirac, ale slovami, že „Európa nie je supermarket“. Čiže ak Stredoeurópania prijali toľko dotácií a toľko toho členstvom v EÚ získali, tak teraz musia počúvnuť a prijať migrantov podľa kvót. Je to správny a sebavedomý postup zo strany francúzskeho prezidenta?

Nezabúdajme, že Jean-Claude Juncker vyzdvihoval Macrona ako „nádej pre Európu“, pričom sa možno zo všetkého najviac tešil na to, že už nebude musieť „neposlušné“ štáty buzerovať sám, zmizne tak trochu z očí a oddýchne si. A Macron mu toto prianie plní s mladíckym elánom. Všetci dotknutí sa „vrhli“ práve na neho, aj keď v skutočnosti vlastne nehovorí nič nové, len opakuje to, čo už sme počuli z Bruselu či Berlína. Skrátka, ten krik okolo Macrona príliš nechápem – veď sa len o jedného rozšírili rady „politikov“ pripravených niektorým členským štátom EÚ hroziť všetkým možným. Starý problém s novou tvárou. Starý problém, ktorého riešenie bude, samozrejme, veľmi zaujímavé, aj keď si netrúfnem povedať, kedy alebo ako sa všetko nakoniec skončí.

Jean-Claude Juncker

Jean-Claude Juncker Zdroj: TASR

Všimli ste si, že Macronova volebná mašinéria prevalcovala tradičné, hoci značne zdiskreditované strany, ukončila demokraciu tým, že premenila Francúzsko na štát s fakticky jedinou stranou, ktorá navyše ani nie je stranou v pravom slova zmysle, a znechutenie francúzskych voličov – súčasne s konečným poznaním, že účasťou vo voľbách nemôžu nič zmeniť – dosiahlo takú mieru, že Macronovu monopolnú moc odvolilo len necelých dvadsať percent zúčastnených voličov? Je potom „pekné“ od takéhoto „politika“, odchovaného rotschildovským bankovým impériom a vyneseného k moci francúzskymi a nadnárodnými kapitalistickými elitami, počúvať, ako sa má kto zachovať správne...

Na záver tradičná otázka: Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?

Nič konkrétne by som asi neodporučila, no každý deň prináša veľa zaujímavých, aj keď málokedy dobrých správ.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Martin Huml
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Spencerová: Porošenkova prezidentská kancelária nechala skartovať mnoho dokumentov, ktoré mohli objasniť streľbu na Majdane. A stalo sa to úplne vedome

13:20 Spencerová: Porošenkova prezidentská kancelária nechala skartovať mnoho dokumentov, ktoré mohli objasniť streľbu na Majdane. A stalo sa to úplne vedome

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ „Bohužiaľ sa už pomaly, ale isto stáva pravidlom, že keď už Západ n…