Verejnosť žije udalosťami v Katalánsku, kde došlo k stretu účastníkov referenda s políciou. Objavujú sa aj varovania typu „takto EÚ zatočí s každým, kto nebude držať hubu a krok“, hoci Katalánci boli až doteraz za EÚ. Ako si vysvetľujete takú sympatiu? A ako sa dívate na postup vlády v Madride? Čo hovoríte na rôzne porovnania týkajúce sa Krymu, Kosova alebo napríklad vzniku Československa, ktoré takisto vzniklo „protiústavnou“ cestou? Úraduje nám tu dvojaký meter?
Katalánske referendum a brutálna reakcia centrálnej španielskej vlády prišli v čase, keď v Českej republike silnie skepsa voči Európskej únii alebo aspoň proti spôsobu, ako Brusel skúša riešiť svoje problémy a vnucovať tieto riešenia ostatným. Českú republiku ženie na súd pre migráciu a pre neplnenie povinnosti v súvislosti s pravidlami voľného pohybu pracovníkov po EÚ. Za to druhé už vraj máme platiť pokutu vo výške skoro milióna korún (takmer 40-tisíc eur, pozn. red.) denne, aj keď príslušný návrh čaká v parlamente na schválenie.
A zrazu jedna z vlád, ktoré majú k Bruselu najbližšie, pošle na Kataláncov, ktorí sú predsa len o nejaký ten level „neposlušnejší“ ako my, rovno políciu a národnú gardu s gumovými projektilmi a obuškami. Vyše osemsto zranených je memento, ktoré sa nedá nijako „ukecať“. V barcelonských uliciach sa teda svojím spôsobom v nedeľu bojovalo aj o Prahu, teda o tunajšie nálady a budúcu tvár politiky Českej republiky voči EÚ, pretože strany, ktoré sa až doteraz ešte aspoň tvárili proúnijne, teraz viac-menej mlčia alebo sa snažia masaker obhajovať nelegitímnosťou referenda samotného. Vyznieva to však trochu trápne a ako ďalší príklad pokryteckej politiky dvojakého metra. Len si spomeňte, koľkým z nich prekážal ilegálny Majdan. A ak by sa niečo podobné odohrávalo v prípade nejakého národa v mnohonárodnostnom Rusku, už by bol oheň na streche a sankcie by sa zase len hrnuli. Zrazu sa však ukazuje, že vôľa nejakého národa v rámci EÚ na sebaurčenie je nelegitímna len preto, že „bruselákom“ v časoch ďalšej centralizácie a koncentrácie moci jednoducho nevyhovuje. A je to.
Ale ako som už napísala na Literárkach, katalánske referendum pritom v skutočnosti nie je ničím „mimoriadne“, pretože povojnový dôraz na nemennosť hraníc a zvrchovanosť štátov v Európe už aj tak zanikol napríklad s rozpadom Sovietskeho zväzu, rozdelením Československa alebo násilným rozpadom Juhoslávie, hoci všetky tieto udalosti sa odohrávali na „periférii“ Európy a bol im preto prikladaný aj náležitý význam. Do kategórie neudržateľnosti hraníc svojím spôsobom spadá aj nedávno prijatý ukrajinský školský zákon, ktorý stanovuje ukrajinčinu ako vyučovací jazyk. Vyvolal protesty nielen v mnohých regiónoch Ukrajiny, ale aj vo väčšine susedných krajín; okrem iného to len dokladá, že sa po rozpade Sovietskeho zväzu hranice prekresľovali ešte veľmi málo. A napríklad nedávne voľby v Nemecku pre zmenu ukázali, že rozdelenie „žije“ aj v situácii, keď boli vzájomné hranice zmazané.
V prípade Katalánska je teraz rozdiel vo „svete bez hraníc“ hlavne v tom, že sa otriasa jedna z „kľúčových krajín“ EÚ. A odchod najbohatšej časti Španielska by ohrozil španielske splácanie dlhov, prinajmenšom na čas by „potopil“ aj európske kapitálové trhy a znemožnil Európskej centrálnej banke pokrývať ďalšie a ďalšie problémy. Čiže Katalánci musia zostať: pre dobro „finančných trhov“. A preto Katalánci právo na sebaurčenie nemajú. No hurá! A to je odkaz, ktorý dnes rezonuje nielen v Českej republike, ale aj v celej Európe.
Čo bude ďalej? Kráľ Filip situácii veľmi nepomohol, pretože po jeho prejave katalánsky premiér avizoval vyhlásenie nezávislosti v najbližších dňoch. A španielska ústava obsahuje článok, podľa ktorého môže vláda v Madride autonómny región upokojiť silou. Čiže asi zatýkanie predstaviteľov, demonštrácie a bohviečo ešte. Čo bude asi nasledovať? Inak humorné je, že podľa jedných za to celé môže Putin, podľa druhých George Soros…
Je jasné, že po tom, ako namiesto rozhovorov vyslal Madrid do Barcelony a ďalších katalánskych miest len brutálnu silu, veľa dobrých možností na ďalší postup nemá. A keď hovorím o tom, že nerokoval, mám na mysli nielen obdobie tesne pred referendom, ale aj uplynulé dva či tri roky, počas ktorých udalosti smerovali k nedeli 1. októbra 2017. Ani španielska vláda, ani katalánska Barcelona, ktorá sa ponorila do neuveriteľne energizujúceho mixu nádeje a hnevu, si teraz nemôžu dovoliť ustúpiť, čo podľa všetkého znamená, že kríza môže len ďalej eskalovať. O to viac, ak vezmeme do úvahy historické reminiscencie na španielsku občiansku vojnu, ktoré znovu ožívajú. Zatiaľ čo sa teraz v Madride spievala hymna Frankovej fašistickej diktatúry a zaznievali vyhrážky na adresu „tých katalánskych komunistov“, v Barcelone zoči-voči kordónom polície pre zmenu skandovali dávne okrídlené antifašistické heslo „No Pasarán!“ (Neprejdú!). Ale znovu opakujem, nech už bude ďalší vývoj akýkoľvek, Madrid prehral a Katalánsko od krvavej nedele 1. októbra už jednoducho nie je španielske. Vláda z Madridu na tomto území stratila v očiach značnej časti obyvateľov legitimitu. A možno rovno aj v Baskicku a ďalších oblastiach, ktoré nadvládu Madridu vnímajú podobne.
To s tým Putinom, Sorosom, iluminátmi a tak podobne mi už fakt začína liezť na nervy. Až veľmi sme si tu v ostatných rokoch zvykli, že vlastné chyby a hlúposť vysvetľujeme a obhajujeme tým, že za všetko môžu špinavé čachre niekoho zvonku, proti ktorým sme bezmocní. A vytvárame najrôznejšie Evropské hodnoty, ktoré majú chrániť európske hodnoty, o ktorých – okrem vzletných proklamácií – z praxe mnoho nevieme. Súčasne sa to však robí tak hlúpo, že sa to dá vysvetliť azda len predpokladom, že svojich spoluobčanov považujú za totálnych mumákov. A v prípade Katalánska sa tým navyše ktosi snaží uprieť miliónom tamojších ľudí právo na vlastný názor a urobiť z nich len figúrky, ktoré po geopolitickej šachovnici niekto posúva…
Takmer 60 ľudí zahynulo rukou šialeného strelca v Las Vegas. Dôjde Američanom, že ich prístup k zbraniam je akýsi frivolný? A čo to zase asi spadlo za ďalší problém na bedrá Donalda J. Trumpa, ktorý sa v poslednom čase motá v sérii katastrof?
Čo na to povedať? Podľa štatistík dochádza v USA k masovému zabíjaniu deväť dní z desiatich, inými slovami, za posledných 1 735 dní si užili hromadnej streľby do ľudí spolu 1 516-krát. Je vcelku jedno, či ten alebo onen zabil dvoch, troch, piatich alebo skoro 60 ľudí, ten fenomén tu skrátka je. A musím znovu opakovať, že práve toto je dôvod, prečo nesúhlasím so všetkými, ktorí u nás volajú po tom, aby sa uľahčilo získanie zbraní. Čím viac zbraní bude medzi ľuďmi, tým viac bude mŕtvych; a silno pochybujem, že väčšina obetí bude mať aspoň náznakovo niečo spoločné „s obranou našej vlasti pred moslimskou inváziou“, ako hlásajú „ozbrojovači“.
Trump sa z masakra v Las Vegas trápne „vyzul“ tým, že v tak emocionálne nabitých chvíľach vraj nie je ten správny čas hovoriť o kontrole zbraní. V Amerike ten čas nie je ideálny nikdy, a tak po sebe strieľajú ďalej. Fakt je, že väčšina Trupových voličov by svojho prezidenta zavrhla (a možno aj zastrelila), keby im siahol na ich posvätné právo mať a nosiť zbraň. Takže sa bude umierať ďalej. Asi im to pripadá normálne, také americké. Ale Trump už to radšej nerozpitvával a „utiekol“ do Portorika, ktoré hurikán Maria zrovnal skoro so zemou, aby tam rozdal pár papierových uterákov a pripomenul im, ako dobre sa vlastne majú. Rozum zostáva stáť.
Donald J. Trump. Zdroj: TASR
Pobavilo ma však, keď CNN v prvých správach o masakri konštatovala, že terčom sa stali ľudia na koncerte country hudby, teda „sedliaci“, pretože „intoši“ niečo také „sedliacke“ predsa nepočúvajú, a teda terčom masakra sa stali Trumpovi voliči. Toho sa hneď chytila protistrana a útočník už musel mať, logicky, niečo spoločné s ľavicou, najlepšie s Antifou… Taká myšlienková jednoduchosť jasne vysvetľuje tú neznesiteľnú „ľahkosť“ myslenia, ktorá ovláda súčasné Spojené štáty a s ktorou za všetkým zlým dokážu – síce bez dôkazov, ale zato vždy – nájsť Putina a ruských hekerov. Ten nový facebookový „škandál“, v rámci ktorého vraj ovplyvňovali voľby v prospech Trumpa tým, že na FB vytvárali falošné psičkárske a iné „nevinné“ skupiny a rafinovane si na nich platili proclintonovské inzeráty… To už je fakt na diagnózu. Alebo je to rovno dôkaz o miere degradácie veľmoci.
Najprv ho slávne pozvali, aby zbavil Ukrajinu korupcie, a inštalovali do Odesy. Potom ho zosadili a vyhlásil vojnu Porošenkovi. Následne musel Michail Saakašvili utiecť, aby sa teraz vrátil do Kyjeva a žiadal o politický azyl vládu, ktorú chce zvrhnúť. Nie je to tá ruská bájka?
Porovnanie s bájkou mi nenapadlo, považovala som to „len“ za totálnu frašku, ktorá, samozrejme, vyvrcholí prípadne vo chvíli, keď Saakašvili ten azyl dostane a následne Porošenka fakt zvrhne. Počkajme si. Prieskumy medzitým ukazujú, že natrvalo chce z tej opakovane „zdemokratizovanej“ Ukrajiny odísť už 35 percent ľudí, čo je o päť percent viac ako vlani. Ak k tomu pripočítame milióny Ukrajincov, ktorí už reálne odišli… Čo asi tak zostane? Ale znovu, koho ešte naozaj zaujíma „nejaká Ukrajina“?
Ako prebieha parcelácia Sýrie medzi Bašára Asada, prozápadné sily a Kurdov? Daešu už asi odzvonilo. Čiže kto si podľa súčasného odhadu urve najviac? A musí alebo nemusí v tejto chvíli Asad odísť? A aj keď sú USA mocné, nevyčerpávajú ich schopnosti riešiť problémy Severokórejčania? Cynik by možno povedal, že z nejakej menšej vojny v Kórei by Asad mohol aj profitovať… Myslené sčasti ako zlý vtip?
O parcelácii Sýrie by som nehovorila. Aktuálna bojová situácia na ropných poliach okolo Deir ez-Zoru na východe Sýrie je neprehľadná. Veľa protichodných zvestí akúsi „parceláciu“ síce naznačuje, ale na druhej strane platí, že sýrski Kurdi nikdy proti Damasku otvorene nebojovali; a nie je jasné, prečo by s tým mali začínať práve teraz, keď je tamojšia vojna z najhoršieho vonku. Mám tým na mysli porážku Daeša, al-Káidy alebo rôznych „našich umiernených“ džihádistov. A sýrski Kurdi proti Damasku nielenže nebojovali, oni ani nechcú odtrhnúť svoje územia od Sýrie. Namiesto toho hovoria o autonómii a federalizácii, čo sa zdá – prinajmenšom podľa niektorých vyhlásení najvyšších sýrskych činiteľov – pre Damask prijateľným východiskom. A čo viac, nezávislý sýrsky Kurdistan hneď pri hraniciach s protikurdským Tureckom by Kurdom narobil viac problémov ako úžitku, takže sa všetko zrejme nejako „vyhandluje“. A tie handle sú naozaj pozoruhodné. Minulý týždeň napríklad agentúry tvrdili, že Spojenými štátmi podporovaní Kurdi neďaleko Deir ez-Zoru – v predstihu pred sýrskou armádou – obsadili ropnú rafinériu koncernu Conoco, ale potom sa objavili náznaky, že sa tam fakticky len nechali odfotiť, pričom Damask sucho oznámil, že všetky energetické zdroje v oblasti bude mať pod kontrolou do konca októbra… Ak nie je človek priamo na mieste, len ťažko si utvorí predstavu, čo sa to tam vlastne deje. Uvidíme teda, aký obrázok sa počas mesiaca, dvoch utvorí. Možno bude Západ prekvapený, akí sú „miestni“ schopní sa dohodnúť medzi sebou, úplne v rozpore so scenármi, ktoré sa urputne spisujú v západných mocenských centrách.
A z tohto pohľadu by som ani neprikladala žiadny význam americkej vojne proti Severnej Kórei. Po a) k nej len tak nedôjde; a po b) by to so Sýriou aj tak nemalo nič spoločné. Veď USA nie sú schopné sprevádzkovať po hurikánoch ani svoje vlastné územie, tak prečo si môže niekto myslieť, že by boli schopní skomplikovať situáciu v Sýrii? V regióne proti nim stojí blok Iránu, Iraku, Sýrie, Libanonu, Egypta, Jordánska a ďalších krajín, to isté platí pre „naťácke“ Turecko. A za nimi Rusko a Čína. Keď sa USA nechali takto vyšachovať z hry, tak čo sa s tým dá robiť?
Prečo stále niekto zo Saudskej Arábie lieta do Moskvy? Dochádza k niečomu, čo stojí za reč?
Netvrdila by som, že tam niekto od Saudskoarabov chodí „stále“, ale fakt je, že budúci kráľ a faktický vládca, princ Mohammed bin Salman začal „diverzifikovať“ vzťahy a vyrovnávať svoje závislosti od Američanov vytváraním vzťahov s Ruskom už pred dvoma rokmi. Teraz je však reč o vôbec prvej návšteve saudskoarabského kráľa v Moskve, čo je predovšetkým symbolická záležitosť. Už len preto, že kráľ už niekoľko rokov trpí demenciou, a tak za kráľovstvo bude v Kremli aj tak hovoriť niekto iný.
Mohammed bin Salman. Zdroj: TASR
A na čom sa môžu dohodnúť? Trebárs na pokračujúcom obmedzovaní ťažby ropy, ktorá obom štátom prináša nevyhnutné zisky, hoci v prípade Saudskoarabov je to problém naozaj existenčný.
Rusko ako aktuálne najväčší svetový exportér obilia môže vstúpiť aj na saudskoarabský potravinový trh, môže sa vkliniť medzi západné štáty aj v exporte zbraní a špekuluje sa napríklad aj o výstavbe jadrových elektrární.
Dôležitejšie však asi budú geopolitické témy. Je zrejmé, že zoznam blízkovýchodných štátov, s ktorými Rusko v ostatných rokoch aktívne zlepšuje vzťahy, nie je bez Saudskoarabov dokonalý, prinajmenšom preto, že práve toto tmárske kráľovstvo je samozvaným „lídrom sunnitského sveta“. Akékoľvek zblíženie so Saudskoarabmi tak môže Rusku len zvýšiť „rating“ v islamskom svete a súčasne výrazne zrýchliť koniec, reálny koniec vojny v Sýrii. Saudskoarabi na druhej strane môžu získať ruskú mediáciu pri normalizácii vzťahov s Iránom, o čo sa Rijád zatiaľ opatrne snaží „len“ prostredníctvom Iraku, a často sa hovorí aj o tom, že by Moskva mohla Saudskoarabom pomôcť nájsť cestu, ako ukončiť čoraz neudržateľnejšiu agresiu do Jemenu a súčasne si zachovať tvár.
Predpokladám, že predovšetkým ich politické rozhovory zostanú tajné, a tak sa o tom, na čom sa prípadne dohodli, budeme môcť presvedčiť až v praxi v nasledujúcich mesiacoch.
Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?
Katalánci avizujú, že nezávislosť vyhlásia v pondelok…
