Tereza Spencerová: Čo vám nepovedali na tému „vystúpenie Zemana v Rade Európy“ a čo sa u nás nepíše o Ukrajine

13.10.2017 6:00

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ Úradujúci predseda Rady Európy Roger Gale Zemanove slová dokonca označil za „múdre“. A Rada Európy väčšinou hlasov odhlasovala rezolúciu, ktorá otvára cestu k zrušeniu politických sankcií proti Rusku, pričom vraj odmietla väčšinu pripomienok ukrajinskej delegácie. To dodáva ku kontroverznému prejavu českého prezidenta Miloša Zemana v Rade Európy analytička a editorka periodika Literární noviny Tereza Spencerová, ktorá v rámci svojho pravidelného zhrnutia udalostí z ostatných dní na Parlamentných listoch upozorňuje aj na významné ťažkosti ukrajinského prezidenta Porošenka.

Tereza Spencerová: Čo vám nepovedali na tému „vystúpenie Zemana v Rade Európy“ a čo sa u nás nepíše o Ukrajine
Foto: Hana Brožková
Popis: Miloš Zeman, prezident Českej republiky

To je zase kriku. Prezident Zeman na Parlamentnom zhromaždení Rady Európy povedal, že Ukrajina by sa mala zmieriť so stratou Krymu ako s hotovou vecou a že maximum, čo by mala žiadať, je materiálna kompenzácia zo strany Ruska. Ukrajinská vláda návrh divoko odmietla a líder Krymských Tatárov navyše povedal, že oni „nie sú žiadne lacné pobehlice“. Padajú tiež prirovnania k Mníchovskej dohode a k roku 1968, Jakub Janda Zemanov prejav označil za akt politickej kolaborácie. Čo na to všetko hovoríte? Ste tiež pohoršená?

Mám dojem, že sme o tom spolu už párkrát hovorili. Krym, Kosovo, Palestína, Tibet... To sú „hotovky“, s ktorými už nikto nepohne, aj keby sa postavil na hlavu. Novinkou, s ktorou prezident Zeman prišiel, je teda len tá „kompenzácia“ Ukrajine za Krym. Mimochodom, má schované niečo podobné aj pre Srbov za Kosovo, pre Palestínčanov za ich územie alebo pre dalajlámu? Jasné, viem, že je priateľom Izraela aj Číny, takže žiadne kompenzácie nebudú, ale to Srbsko?

No dobre, teraz vážne, zaujímalo by ma, či je to čisto jeho osobná iniciatíva alebo či celý ten prejav nebol v skutočnosti akýmsi „pokusným balónikom“. A ak to balónik bol, tak kto si ho u nášho prezidenta asi tak objednal? Rusko sotva. Komentáre čitateľov v ruských médiách, ktoré o Zemanovom prejave informovali, ukázali, že drvivá väčšina by Ukrajine nedala ani deravý groš. Ale keď sa pozriete na aktivitu, s akou teraz štáty EÚ broja proti Trumpovej snahe zrušiť jadrovú zmluvu s Iránom, je až tak od veci si predstaviť, že niekde v Európe je relevantná sila, ktorá sa pokúša dosiahnuť aký-taký zmier okolo Krymu a všetko to ukončiť skôr, než tam Američania začnú lifrovať skutočné tony nebezpečných zbraní a na zadnom dvore Európy potom prácou rôznych banderovských fanatikov vznikne reálna hrozba vojny?

Ale keď to zhrniem: Zeman svojím prejavom naštval hysterizujúcich ukrajinských nacionalistov, hysterizujúci český politický a mediálny mainstream (plus Jandu) a k tomu aj časť hysterizujúcej ruskej verejnosti. Dostať týchto všetkých do jedného naštvaného vreca je svojím spôsobom frajerina...

A teraz zase vážne. Ak sa na celý ten prejav pozriete trochu z nadhľadu, zistíte, že v samotnej Rade Európy proti nemu alebo o anexii Krymu nikto ani nemukol, a to po Zemanovi vystúpili ešte zástupcovia Francúzska, Británie alebo Srbska. Úradujúci predseda Rady Európy Roger Gale Zemanove slová dokonca označil za „múdre“. A šéf Rady Európy Thorbjørn Jagland sa nedávno vyslovil za návrat Ruska do jeho organizácie, pretože vraj treba „hlasovať o vedúcich postoch“, ako keby to bez Rusov nešlo. Možno aj šlo, ale zadrháva sa to, lebo Rusko pred svojím „krymským“ vylúčením z organizácie platilo desatinu jej prevádzky... A možno aj preto v stredu večer ukrajinská agentúra UNIAN oznámila, že Rada Európy väčšinou hlasov – a len pár hodín po tom, ako pred ňou ukrajinský prezident Porošenko kolovrátkovo oddeklamoval zase čosi o „ruskej agresii“ – odhlasovala rezolúciu, ktorá otvára cestu k zrušeniu politických sankcií proti Rusku, pričom vraj odmietla väčšinu pripomienok ukrajinskej delegácie. A tie sa týkali „oslobodenia“ Donbasu a „návratu“ Krymu. Sankcie by sa vraj mohli skončiť už v januári. Iste, táto organizácia nie je jednou z najvýznamnejších skupín, čo v Európe máme, ale jej postup niečo významné naznačuje. Pustia sa teraz „naši“ antizemanovci aj do Rady Európy? Chcelo by to, nie? Aspoň pre udržanie imidžu, nie?

Chcem povedať, že Západ sa už zrejme v celej kauze posunul ďalej a čoraz častejšie (napríklad aj z Berlína) „odporúča“ Kyjevu, aby sa so stratou Krymu zmieril, zatiaľ čo tu u nás ďalej prežíva svojho druhu myšlienkový skanzen, ktorý vedome odmieta súčasnosť. A tá sa za tri roky predsa len kamsi posunula. Tú kritiku, ktorá sa tu u nás zniesla na Zemanovu hlavu, by som si preto veľmi nevšímala; tí politici a médiá už investovali do „ukrajinskej demokratizácie“ a „boja proti Rusku“ toľko, že jednoducho mlčať nemohli, a čo viac, mlčali k nedávnym „referendovým“ masakrom v Barcelone, takže si teraz museli tú nahromadenú energiu niekde vybiť. Je pritom jasné, že by zo zotrvačnosti Zemana aj tak kritizovali, aj keby nepovedal vôbec nič. Máme pred voľbami, takže je tá kritika ešte pochopiteľnejšia, hoci si vôbec nie som istá, že práve otázka Krymu je téma, ktorá by tu u nás v hlasovaní skutočne rezonovala.

No a ak líder Krymských Tatárov tvrdí, že „nie sú žiadne lacné pobehlice“, tak, samozrejme, súhlasím – na Ukrajine sa správny úplatok počíta od milióna dolárov cash vyššie, takže lacní fakt nie sú. Mimochodom, neverím, že na kleptokratickej Ukrajine nie je niekto vplyvný, kto by si na prípadnú „Zemanovu kompenzáciu“ za Krym už nerobil zálusk... Veď predstava, že o Krym prišli len tak, „zadarmo“, je oveľa horšia, ako si ukradnúť kus nejakej kompenzácie, nie?

Na druhej strane, zase sa začalo hovoriť o Ukrajine. Čo sme v tomto smere ešte nezaznamenali a stálo by za to o tom vedieť?

Mňa osobne zaujal nový ukrajinský zákon o boji proti korupcii, ktorý obmedzuje policajné vyšetrovanie len na pol roka. Národná protikorupčná centrála už vyzvala prezidenta Porošenka, aby si celý ten svoj zákon skrkval a hodil do koša, pretože je to len výsmech akýmkoľvek ich snahám. V tamojších dokonalých – po štvrť storočia a vlastne ešte zo sovietskych čias zdokonaľovaných – korupčných schémach nerozmotá za šesť mesiacov nikto nič. Ale vďaka „zákonu“ teraz môže Porošenko svojim západným bábkarom aspoň vykázať „snahu“. A bábkari na verejnosti síce zaškrípu zubami v kvázi šťastnom úsmeve, ako sa to na tej Ukrajine krásne „reformuje“, ale za rohom sa vzápätí schúlia do klbka a tíško vzdychajú niečo ako: „Za čo, súdruhovia, za čo?“

Petro Porošenko

Petro Porošenko Zdroj: SITA

Nezabúdajme, že je to od vyhlásenia ukrajinskej nezávislosti už druhýkrát, čo tam Západ uskutočnil „farebnú revolúciu“. Podľa Victorie Nulandovej na „demokratizáciu“ – v preklade „ovládnutie“ – tejto krajiny len USA vynaložili vyše päť miliárd dolárov a aj napriek tomu to skončilo zase rovnako – len jedných korupčníkov neustále striedajú na čele štátu druhí. Všimnite si pritom, že podobne sa končia všetky snahy Západu indoktrinovať „západné hodnoty“ (ako keby na Západe korupcia nebola) aj do ďalších postsovietskych a takzvane prozápadných republík, či už bude reč o Moldavsku, alebo o Gruzínsku, teda „terčoch“ tzv. Východného partnerstva EÚ. V tomto regióne „nám“ to jednoducho „nejako nefunguje“.

A svojho druhu veľmi výstižná bola aj cesta maďarského ministra zahraničia Pétera Szijjártóa do zakarpatského Mukačeva, kde uisťoval etnických Maďarov, že ich Budapešť nenechá napospas osudu zoči-voči novému školskému „ukrajinizačnému“ zákonu. Zaujímavá na tom bola však predovšetkým skutočnosť, že za hlavným maďarským diplomatom do „svojho“, teda formálne ešte stále ukrajinského, Mukačeva chcel prísť žehliť problémy ukrajinský šéf diplomacie Pavlo Klimkin, ale Szijjártó sa s ním demonštratívne odmietol stretnúť! Na ukrajinskom území poslal ukrajinského ministra niekam! A čo viac, Budapešť núti Brusel, aby s ohľadom na jazykový zákon diskriminujúci menšiny „prehodnotil“ svoje vzťahy s Kyjevom. Ak k tomu pridáme Poliakov, ktorí „Kyjev s Banderom do Európy nepustia“, a Západ, ktorý má svojich starostí až nad hlavu, tak...

Péter Szijjártó

Péter Szijjártó Zdroj: SITA

Skrátka, Zeman nie je ani zďaleka jediný, kto „tým z Kyjeva“ akosi „ubližuje“. A o to viac pokrytecky, ale hlavne až bizarne, vyznievajú jeho tunajší kritici. Pritom je predsa očividné, že keď sa celý ten majdanovský prevrat odohral v dôsledku vonkajších vplyvov a zasahovania do vnútorných záležitostí Ukrajiny, potom sa aj problémy, ktoré v jeho dôsledku vznikli, musia riešiť zvonku. Veď „tí z Kyjeva“, ktorí dnes tak bojujú s „ruskou agresiou“ a proti „okupácii Krymu“, sú vo funkciách len preto, že ich tam vynieslo nejaké rozhodnutie typu Nulandovej legendárneho „fuck the EU, premiérom bude Jaceňuk“.

Trochu ako princezná Kolobežka I. sa zachovalo Katalánsko, ktoré síce vyhlásilo nezávislosť od Španielska, ale s akýmsi odkladom. Ako tomu rozumiete, k čomu to smeruje?

Nezhadzovala by som postup katalánskeho vedenia prirovnávaním k princeznej Kolobežke. V podstate došli na samú hranu možného, po čom by nasledovala len cesta do neznáma. Alebo lepšie povedané, do možnej nočnej mory, pretože 900 ľudí, ktorých španielska polícia a národná garda stihli zraniť v deň referenda, bolo podľa všetkého zatiaľ len „nevinnou ochutnávkou“ budúcich vecí. V prípade vyhlásenia nezávislosti už Madrid hrozil rovno armádou a zábery na tanky, ktoré sa presúvajú po železnici bližšie k Barcelone, museli náležite zapôsobiť. Nesmiete zabúdať, že už od referendového masakra vieme, že by EÚ odvrátila zrak, keby v Katalánsku začala tiecť krv vo veľkom. Podporu nenašli Katalánci ani v USA, ani v tom Rusku, ktoré celú tú kauzu nezávislosti podľa Madridu rozpútalo. Vlastne nikde. A čo viac, proti nezávislosti sa na poslednú chvíľu postavili aj ľavicové strany, ktoré ešte pred pár dňami boli za. Čiže došli na hranu a ponúkli Madridu rokovania. Uvidíme, ako španielska pravicová vláda zareaguje. Na ťahu je v každom prípade ona. Až doteraz sa tvárila, že rokovať ani nevie, pretože sila je lepšia.

V každom prípade platí, že Katalánci si podľa mňa teraz vzali len akýsi oddychový čas a že každá ďalšia represia z Madridu ich túžby po sebaurčení len ďalej posilní. Nič sa nekončí. Naopak. A k tomu naberajú na význame zásadné otázky, ktoré sa zdali byť v Európe už dávno vyriešené: Čo je to vlastne demokracia? Spočíva azda v obrane ústavne určenej nedeliteľnosti Španielska, o ktorej rozhodol ešte fašistický diktátor Franco, alebo v práve národa na sebaurčenie?

Jedno referendum sa nám trochu stratilo v pene dní – referendum v irackom Kurdistane. Budú mať jeho výsledky nejakú váhu? Existuje vlastne ešte Irak?

Iste, Irak existuje, prečo by neexistoval? A spoločne s Tureckom a Iránom uťahuje irackému Kurdistanu všetky možné opasky a kohútiky, aby ho všetci svorne a spoločnou rukou potrestali za vyhlásenie nezávislosti. Preberajú pohraničné priechody, blokujú medzinárodnú leteckú dopravu, čo Kurdistan prakticky izoluje, pomaly obsadzujú ropné polia pri Karkúku, pomaly uzatvárajú ropovody, ktoré sú hlavným a jediným zdrojom peňazí pre Kurdistan, rôzne kurdské partaje sa medzi sebou už začínajú hádať, kto za to všetko vlastne môže... Irackí Kurdi vyhlásili nezávislosť pár dní pred katalánskym „dátumom“ a možno tak nevedomky poslúžili Barcelone aj ako varovný signál.

Uvidíme, čo bude ďalej, zatiaľ by som to s tou kurdskou nezávislosťou nevidela veľmi ružovo.

Kritik Putina, novinár agentúry Bloomberg Leonid Beršidskij, bol nútený priznať, že Rusko je ekonomicky z najhoršieho vonku. Obnovil sa hospodársky rast, ceny ropy sa stabilizovali na rozumnej hladine a poľnohospodárstvo dokonca expanduje. Napriek tomu má vraj Vladimir Putin problém, že nedokáže zaujať najmladšiu generáciu, ktorú začína oslovovať Navaľnyj. A že tí, ktorí Putina podporujú, sa vraj správajú ako ľudia, ktorí celý život jedli kvaku (tú zeleninu), nič iné nepoznajú, a preto kvaku chvália. Je to pravdivý opis situácie?

Neviem, či je práve Beršidskij „Putinov kritik“, pretože jeho komentáre a analýzy Ruska patria v západnom mainstreame k tým nemnohým, ktoré bývajú voči Rusku až pozitívne. Ale nech, zlepšovanie ekonomickej situácie Ruska hlásia aj americké ratingové agentúry, ktoré mu v poslednom čase vylepšujú hodnotenia. Takže to asi bude pravda.

Vladimir Putin

Vladimir Putin Zdroj: TASR

Ale s tým Navaľným si taká istá nie som. Moskva má 12 miliónov obyvateľov a na jeho podporu vyšlo do ulíc 700 ľudí, a to nielen mladých. V 1,5-miliónovom Novosibirsku ich bolo dvesto. A tak ďalej... Vyvodzovať z týchto počtov nejaké zásadné závery by som si netrúfla, nieto tvrdiť, že tým možno dokázať rast popularity Navaľného na Putinov úkor. Aj keď mi súčasne pripadá úplne normálne, že asi žiadny politik nedokáže upútať úplne všetky sociálne alebo vekové skupiny. Možno taký zázrak niekde existuje, ale práve teraz mi nikto nenapadá.

A možno to tam Beršidskij „strelil“ len preto, aby ukázal nejakú Putinovu slabinu a uchoval si zdanie objektivity, keď už tú ruskú ekonomiku pod Putinovým vedením tak vychvaľuje. Všimla som si, že je to v niektorých prípadoch v západných médiách už mustra: ak nemôžete napríklad zamlčať úspech ruskej diplomacie a armády na Blízkom východe, tak to musíte vyvážiť napríklad tvrdením, že vojna v Sýrii je najväčšou humanitárnou katastrofou od druhej svetovej vojny. Ako keby nebola „Kórea“ alebo „Vietnam“ s miliónmi obetí, prípadne Irak...

A prečo vlastne stále západné médiá tak bazírujú práve na Navaľnom, ktorý je zo všetkého najviac ultranacionalistický narcis a milovník palcových titulkov? Nemá najmenšiu šancu poraziť Putina vo voľbách a prípadní mladí obdivovatelia jeho tvrdohlavých „protištátnych“ činov a „boja proti korupcii“, za čo si chodia pravidelne „sadnúť“, za čas takisto dospejú a zistia, že toto je pre šťastie zúfalo málo. V Rusku pritom existujú aj seriózni opozičníci, ktorí sa s ním už dávno rozišli v zlom...

Alexej Navaľnyj

Alexej Navaľnyj Zdroj: SITA

Áno, a tá kvaka. Všeobecne platí, že na to, aby človek pochopil nálady, by musel ísť aspoň raz ročne do Ruska na nejaký čas, chodiť tam po uliciach a vnímať nálady ľudí, rozprávať sa s nimi, aby na podobné otázky mohol po čase nejako relevantne odpovedať. Nerobím to, takže neviem. Vlastne ani netuším, ako vyzerá alebo chutí tá kvaka.

Trumpov rating sa prepadá a začína sa s čoraz väčším strachom hovoriť o údere USA proti Severnej Kórei. Došlo k realizácii nejakých konkrétnych krokov?

Stále to isté. „S čoraz väčším strachom“ sa o americkom jadrovom údere proti Severnej Kórei hovorí už pár mesiacov a stále nič. A na tomto trende sa zrejme nič nezmení, pretože je reč o jadrovej vojne. Po nej už totiž nie je nič.

Čo by sme mali sledovať v najbližších dňoch?

Zaujímavé, prinajmenšom pre mňa, bude ďalej, samozrejme, Katalánsko. A tiež najnovší vývoj na Blízkom východe, obzvlášť po historickej návšteve saudského kráľa v Moskve a „betónovaní“ koalície medzi Ruskom, Iránom a Tureckom.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Martin Huml
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Rozbili sme Líbyu, ani nevieme prečo a dnes tam kvitne otrokárstvo. A podanie ruky Putinovi? Hystéria antitrumpovcov je dávno za hranicou diagnózy, hodnotí Tereza Spencerová

14:00 Rozbili sme Líbyu, ani nevieme prečo a dnes tam kvitne otrokárstvo. A podanie ruky Putinovi? Hystéria antitrumpovcov je dávno za hranicou diagnózy, hodnotí Tereza Spencerová

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ Rozbili sme Líbyu bez toho, aby sme dodnes vlastne vedeli, prečo to…