Tereza Spencerová: Americkú politiku preberajú traja generáli, čo je v dejinách USA bezprecedentné. Planétu nech vezme čert!

25.8.2017 6:00

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ „Po Bannonovom vynútenom odchode sa z Trumpovej ,Ameriky predovšetkým‘ stáva už zase len ten známy nudný, čistokrvný ,Wall Street predovšetkým‘. A tiež ,vojensko-priemyselný komplex predovšetkým‘,“ hovorí v rozhovore pre Parlamentné listy analytička a editorka periodika Literární noviny Tereza Spencerová. V rámci pravidelného zhrnutia udalostí z ostatných dní komentuje aj „novú americkú stratégiu“ v Afganistane či vývoj v Sýrii: „Američania skrátka Sýriu nezrovnali so zemou ako Afganistan, Irak alebo Líbyu, a tak ich čaká prvé nefalšované waterloo.“

Tereza Spencerová: Americkú politiku preberajú traja generáli, čo je v dejinách USA bezprecedentné. Planétu nech vezme čert!
Foto: TASR
Popis: Americkí vojaci so zbraňami neďaleko americkej vojenskej základne v afganskom Bagrame.

Donald J. Trump vyrazil svojho hlavného stratéga Steva Bannona, ktorý, prekvapivo, vzápätí oznámil, že bude za prezidenta USA ďalej bojovať. Objavujú sa hlasy, že Bannona neznášali hlavne tradične a obchodne orientovaní členovia okruhu DJT, napríklad jeho zať Jared Kushner. A že bez Bannona, ktorý sa napríklad nebránil vyššiemu zdaneniu bohatých, teraz ochabne drajv Bieleho domu v ochrane amerických pracovných miest. Že sa teraz opäť posilní stará dobrá globalizácia. Je to správny odhad? Najväčší zástancovia DJT tvrdia, že teraz už pokojne môže v Bielom dome sedieť Hillary...

Asi sa dá naozaj povedať, že po Bannonovom vynútenom odchode sa z Trumpovej „Ameriky predovšetkým“ stáva už zase svojím spôsobom len ten známy nudný, čistokrvný „Wall Street predovšetkým“. A tiež „vojensko-priemyselný komplex predovšetkým“. Nie že by osamotený Bannon mohol v Bielom dome nejako vzdorovať ich tlakom, ale jeho „vyzmizíkovanie“ zo scény dozaista všetkých tamojších neoliberálov, neoconov a neobohviečoešte upokojilo, pretože ich už nikto zvnútra nebude nálepkovať ako „imperialistov“. A áno, sily, ktoré prevládli už pred časom a ktorým Bannon teraz ustúpil z cesty ako posledný, určite nebudú premýšľať o zlepšovaní životných podmienok amerických pracujúcich, nieto ešte o znižovaní ziskov tých najbohatších. Takže, nádej, ktorú do miliardára Trumpa vkladala značná časť Ameriky, podľa všetkého padá a sociálne a ekonomické problémy sa budú len ďalej hromadiť. Pritom žiadny strom nerastie do neba, a tak treba počítať s tým, že všetky problémy v USA musia jedného dňa jednoducho „explodovať“, trebárs v podobe takej skloňovanej „občianskej vojny“. Aj keď sa zdá, že Ameriku žiadna reálna „vojna“ nečaká, skôr len postupné a čoraz rýchlejšie prepadanie sa do chaosu až do miery neriaditeľnosti štátu. Je pritom zvláštne, že „tým hore“ akoby narastajúca výbušnosť „tam dole“ vôbec nevadila. Akoby už išli podľa hesla „po nás potopa“. Aspoň ja mám z toho taký pocit. 

Steve Bannon (v strede)

Steve Bannon (v strede) Zdroj: TASR

Ale pre mňa je Bannonov pád dôležitejší z toho hľadiska, že na medzinárodnej scéne odmietal imperializmus, vojny aj ďalšie americké intervencie. Nesúhlasil s raketovým útokom proti Sýrii, nechcel americkú vojenskú intervenciu do Venezuely, bol proti vojne so Severnou Kóreou a razil napríklad aj ukončenie vojny v Afganistane. Teraz v Bielom dome znova prevážia jastrabi a zástancovia intervencionizmu a humanitárnych bombardovaní – generál John Kelly ako šéf kancelárie Bieleho domu, generál James Mattis ako minister obrany a generál HR McMaster ako Trumpov hlavný poradca v otázkach národnej bezpečnosti. Čiže americkú politiku v zásade preberajú traja generáli, čo je v dejinách USA bezprecedentné. Tí traja síce – a je dôležité pripomenúť, že rovnako ako všetci súčasní americkí generáli – pre USA ešte žiadnu vojnu fakticky nevyhrali, ale možno práve preto sa budú o svoj vysnívaný profesijný triumf o to viac usilovať. Planétu nech vezme čert! Preto sa dá predpokladať, že Biely dom sa začne správať, ako keby v ňom naozaj vládla Hillary Clintonová...

Keď to nejde silou, pôjde to ešte väčšou silou, povedal si asi DJT a oznámil, že zvýši počet vojakov USA v Afganistane, kde, ako už priznal aj minister obrany Mattis, „nevyhrávame“. A ani vyhrať nemôžete, smejú sa odporcovia USA. Dá sa vôbec z Afganistanu ešte nejako dôstojne vycúvať, aby sa z neho nestal „hub“ pre džihádistov? A keby USA vycúvali, ako to ovplyvní vzťahy voči Rusku, Číne či Iránu? Mimochodom, ako vnímate poznámku DJT, že zmyslom terajšieho prístupu už nebude „budovať štáty podľa našich predstáv“, ale „zabíjanie teroristov“?

Podľa amerických médií Trump ešte niekedy na začiatku augusta zvažoval, že armádu z „nevíťazného“ Afganistanu úplne stiahne, prípadne, že ju nechá nahradiť žoldniermi zo súkromných armád, pričom jeho minister obrany Mattis ešte v máji ani nevedel odpovedať na jednoduchú otázku, čo chcú Američania svojou okupáciou v Afganistane dokázať. Potom však padol Bannon a Trump už pod tlakom jastrabov namiesto odsunu ohlasuje posilňovanie jednotiek. A čo viac, nová americká stratégia bude „tajná“. „Nepriatelia Ameriky“ vraj „nesmú poznať jej plány“, čo znamená, že o chode vojny v Afganistane nebude mať oficiálne potuchy ani americká verejnosť, ktorá si celý ten konflikt platí zo svojich daní. Na prvý pohľad je to pokus o orwellovštinu, na druhý pohľad tak o „tajnej“ americkej vojne budeme čítať v čínskych, iránskych, pakistanských alebo ruských médiách – tieto krajiny majú oficiálne kontakty nielen s afganskou vládou, ale vedú aj mierové rozhovory s Talibanom, a preto sa dá predpokladať, že si „tajnú“ americkú vojnu nenechajú pre seba.

Donald J. Trump (vľavo) a James Mattis

Donald J. Trump (vľavo) a James Mattis Zdroj: TASR

Ale hlavne, Trump zrušil aj všetky časové horizonty, dokedy by sa tá vojna, ktorá je – so svojimi šestnástimi rokmi – už dnes najdlhšia zo všetkých amerických vojen, mala skončiť. Ponúka sa tak vyhliadka na vojnu bez konca, čo je inak zhmotnenie doteraz len halucinačných snov všetkých zbrojárov sveta, nielen tých amerických, samozrejme. Až doteraz vraj stála minimálne bilión dolárov a peniaze potečú ďalej! Hurá! A ten prekliaty Afganistan? Nech ho vezme čert! Who cares?

Z celkovej fantazmagorickosti „novej americkej stratégie“ v Afganistane, ktorá len opakuje doterajšiu, neutajovanú fantazmagorickosť, mierne vybočuje možno len jediná svetlá výnimka, ktorou je Trumpovo priznanie, že USA už „nebudú budovať štát“, čím nemyslel rozkladajúce sa USA, ale afganský štát. Konečne to niekto priznal na plné ústa! To „budovanie“ totiž haprovalo po celých tých 16 uplynulých rokov, veľa amerických firiem a „neziskoviek“ si na virtuálnej „rekonštrukcii“ krajiny – brutálnym rozkrádaním, falšovaním dokladov a výstavbou potemkinovských dedín – namastilo kapsu miliardami. A výsledok nula. Teraz aspoň prezident USA priznal farbu, že Američanom ide ničenie oveľa lepšie ako budovanie, a šuster sa má predsa držať svojho kopyta...

Pritom je však asi najdôležitejšia skutočnosť, že sa hovorí o navýšení amerických jednotiek o štyritisíc mužov, ku ktorým by mali pribudnúť aj nejakí vojaci z tých najpudlíkovejších členov NATO. Dúfam, že Česká republika medzi nimi nebude, pretože obhajoba našej účasti v americkej nekonečnej „nevíťaznej“ vojne by bola fakt trápna, pričom by ponúkala len vyhliadku mieru nášho sluhovstva. Ale aj keby, ani s pomocou NATO nebudú počty vojakov také, aby na situácii, keď Taliban ovláda už skoro polovicu územia a postupuje ďalej, mohli niečo zmeniť.

Prečo teda to všetko? Vojna sa udrží v chode aspoň natoľko, aby napríklad susednej Číne – okrem Kórejského polostrova – pridali USA ďalšie starosti a do cesty projektu novej Hodvábnej cesty, ktorá s pokojným a stabilným Afganistanom napevno počíta, padlo zase niekoľko ďalších zátarás. A ak by terčom „utajenej“ americkej eskalácie v Afganistane mala byť skutočne Čína, bolo by to vlastne symptomatické. Peking na jednej strane splnil sľub a podporil v OSN americké sankcie proti Severnej Kórei, ale Washington mu vzápätí vyhlásil obchodnú vojnu.

S Ruskom USA spolupracujú – náhodne – v Sýrii, kde ich vzájomná „horúca linka“ zvoní vraj až dvanásťkrát denne, alebo napríklad vo vesmíre, ale súčasne naň uvaľujú ďalšie a ďalšie sankcie. Európe odkazujú, že sme síce tí najdôležitejší spojenci, akých si dokážu predstaviť, ale len pod podmienkou, že sa podvolíme a budeme oveľa viac nakupovať americké zbrane, tratiť miliardy na sankcionovaných energetických projektoch s Ruskom, nakupovať do budúcna predražený americký zemný plyn a k tomu ešte pôjdeme do toho podivného márneho Afganistanu... Jednu ruku akoby Amerika nastavovala spolupráci a druhou súčasne zauškuje. Je to akýsi kŕč, ktorý Washingtonu veľa skutočných priateľov nezíska. Ktosi pred časom súčasný stav americkej zahraničnej politiky ilustroval slohou legendárneho Paula Robesona, ktorý kedysi spieval niečo ako „som príliš unavený zo života, ale umierať sa bojím“. Pripadá mi to trefné.

Bašár Asad sa osmelil a povedal, že odmieta bezpečnostnú spoluprácu so Západom a s Tureckom. Je to len proklamácia alebo to svedčí o posilnení jeho sebadôvery? Napokon podľa najnovšej mapy preňho vývoj vyznieva optimisticky, darí sa dokonca aj vami spomínaný prielom k hraniciam Iraku.

Toto „osmelenie sa“ Asad opakuje už minimálne tretí rok, takže by som v tom žiadnu „bombu“ nevidela. A navyše si nie som istá, čo sa tým vlastne v praxi myslí, pretože v uplynulých dňoch v Damasku prebiehal – po päťročnej pauze – ďalší ročník medzinárodného veľtrhu a okrem ruských alebo čínskych spoločností sa na ňom zúčastnilo ďalších 23 krajín, pričom boli zastúpené aj firmy z Nemecka, Francúzska či Británie; a české, mimochodom, tiež. A keby tie „západné“ nemali aspoň akú-takú nádej, že sa do rekonštrukcie krajiny zapoja, asi by tam ani nechodili, nie? A vylúčiť z hry Turecko, ktoré je jedným z najdôležitejších štátov regiónu, so Sýriou susedí, ovláda džihádistov na severe krajiny a v ostatných dňoch betónuje spoluprácu s Ruskom aj Iránom, ktoré pre zmenu stoja za Damaskom? To mi takisto nepripadá veľmi reálne. Ale uvidíme, čo sa z toho všetkého nakoniec vykľuje.

Bašár Asad

Bašár Asad Zdroj: TASR

Na druhej strane však máte pravdu, že Damask môže hýriť sebavedomím, lebo vojensky sa mu darí. Vládna armáda so svojimi početnými spojencami „dočisťuje“ posledné „kapsy“ Daeša a ďalších teroristov v centrálnej Sýrii, pribúda džihádistov, ktorí uzatvárajú s vládou zmier, a vyhlásenie štyroch veľkých deeskalačných zón, na ktorých sa Sýria zhodla s Ruskom, Tureckom, Iránom a USA (a v ktorých na dodržiavanie prímeria dohliadajú ruské, často čečenské, teda moslimské, jednotky), uvoľnilo vládne vojenské kapacity na ťaženie na východ krajiny, k Deir ez-Zoru a k irackým hraniciam. Vládne oddiely kontrolujú aj čoraz väčšiu časť hraníc s Jordánskom na juhu a podľa jordánskych médií hodlá jordánsky kráľ, tradične bezmyšlienkovitý americký vazal, už v dohľadnom čase obnoviť so Sýriou diplomatické styky.

Američania skrátka Sýriu nezrovnali so zemou ako Afganistan, Irak alebo Líbyu, a tak ich čaká prvé nefalšované waterloo. Možno aj preto, aby nestratili tvár, teraz znovu akože „pritvrdzujú“ pozíciu s tým, že Asad nebude mať v budúcej Sýrii miesto. Pre istotu však nešpecifikujú, o akej „budúcnosti“ vlastne hovoria. O Sýrii za mesiac, za rok, za päť rokov, za desať? Ale, ruku na srdce, americký názor je síce možno zaujímavý, ale pre hlavných regionálnych hráčov typu Iránu alebo Turecka čoraz menej dôležitý. O Sýrii či Rusku nehovoriac.

Gerhard Schröder sa stal terčom kritiky za to, že prijal vysoké miesto v spoločnosti Rosneft. Analytici temne upozorňujú, že nemecká sociálna demokracia je až podozrivo „proruská“ a pokračovanie veľkej koalície po voľbách by prinieslo mäkký postoj Nemecka voči Rusku. Je to také vážne? Je skutočne možné, že ďalšia vláda Merkelovej sa už úplne odchýli od kurzu partnerstva s USA pod vládou DJT?

Nemyslím si, že by rozhodnutie pána Schrödera „trochu“ si na penzii „privyrobiť“ v ruskom ropnom priemysle malo nejakým spôsobom určovať smer, ktorým sa vydá budúca nemecká vláda. Je pravda, že tamojší sociálni demokrati – a možno niekde v kútiku duše aj samotná Angela Merkelová – čoraz hlasnejšie odmietajú protiruské sankcie, že by už najradšej hodili za hlavu aj celý problém s Krymom, v čom s nimi súhlasí aj skoro polovica nemeckých voličov, a tak ďalej. Treba si však uvedomiť, že je pred voľbami, a tak politici ukazujú len to, čo si myslia, že chcú počuť voliči. Trump nie je v Nemecku veľmi populárny a s ním teda ani súčasné USA, protiruské sankcie nemeckému priemyslu očividne škodia a politické strany reagujú na nálady obyvateľov. Čo bude po voľbách, to sa uvidí. Bude, samozrejme, záležať aj na tom, akú politiku začnú „generáli za Trumpom“ raziť voči Európe, na tom, aké „pochúťky“ Nemecku ponúkne napríklad Čína, na miere migrácie a medziach integrácie a na mnohých ďalších okolnostiach, ktoré súčasný svet generuje. Ale nesmieme zabúdať na to, že USA sú najväčším obchodným partnerom Nemecka, a už len preto sa žiadny razantný obrat politiky ako takej jednoducho nedá očakávať.

Bývalý nemecký kancelár Gerhard Schröder

Bývalý nemecký kancelár Gerhard Schröder Zdroj: TASR

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Martin Huml
Diskusia obsahuje 0 príspevkov Vstúpiť do diskusie Vytlačiť

Ďalšie články z rubriky

Utečenci, nikto vás sem nepozýval, odkázal český prezident z rádia a pridal ďalšie pikantnosti. Vo verejnom priestore sa rozpútalo peklo, zazneli aj slová "patologický hnus"

16:42 Utečenci, nikto vás sem nepozýval, odkázal český prezident z rádia a pridal ďalšie pikantnosti. Vo verejnom priestore sa rozpútalo peklo, zazneli aj slová "patologický hnus"

POLITOLÓGOVIA V Českej republike panuje najväčší strach z utečencov zo všetkých krajín EÚ. Portál Pa…