Tereza Spencerová: Američania si to chcú rozdať, ale všetci ich nenávidia. A opozícia v Rusku? Dajte si pozor. Mohlo by sa to skončiť aj takto

31.3.2017 6:00

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ Posilňovaním protiputinovských tendencií nepomáhate svojmu obľúbencovi Navaľnému, ktorý má podporu zhruba dvoch percent Rusov, ale ruským komunistom. Spoločnosť v Rusku sa totiž v roku 100. výročia VOSR nakláňa doľava, upozorňuje západných predstaviteľov v reakcii na uskutočnené desaťtisícové protesty proti Dmitrijovi Medvedevovi analytička a editorka periodika Literární noviny Tereza Spencerová. V rámci svojho pravidelného zhrnutia udalostí z ostatných dní na Parlamentných listoch vysvetľuje aj nové pomery na Blízkom východe potom, keď v oblasti výrazne stratili vplyv Spojené štáty.

Tereza Spencerová: Američania si to chcú rozdať, ale všetci ich nenávidia. A opozícia v Rusku? Dajte si pozor. Mohlo by sa to skončiť aj takto
Foto: SITA
Popis: Zľava: Sergej Roldugin, čelista, Vladimir Putin, ruský prezident, Dmitrij Medvedev, ruský premiér

CNN dala najavo ďalšiu temnú obavu z Vladimira Putina: Ruský prezident sa podľa odhadov oslovených expertov chystá na inváziu do dvoch nestabilných krajín, a to do Afganistanu a do Líbye. Obom sme sa už v minulosti venovali, takže sa pýtam: Mal by niekto menej piť alebo je na takej úvahe niečo racionálne? V prípade Líbye má Putin svojho koňa, iste. Ale v prípade Afganistanu?

Americký The Hill sa nedávno v jednom z komentárov sťažoval, že Rusko má neférovú výhodu, pretože jeho armáda nemusí pracne bombardovať a obsadzovať sedem (za Obamu) krajín, a tak sa môže pokojne sústrediť na svoju modernizáciu a nevyhadzovať toľko peňazí. Predstava, že súčasne s vojenským vstupom do Sýrie má ruská armáda kapacitu obsadzovať ešte nejaké krajiny, je aktuálne dosť absurdná, prinajmenšom za situácie, keď sa Rusko nechce nesplatiteľne zadlžiť, ako je to v prípade USA.

A hlavne, to ako keby išlo Rusko do boja so Spojenými štátmi, ktoré si Afganistan prenajali a už sedemnásty rok tam márne skúšajú nastoliť nejaký svoj poriadok. Zaujímavejšie je, že afganský Taliban je v poslednom čase čoraz viac vnímaný ako – s miernou nadsádzkou – národno oslobodenecké hnutie, ktoré je síce tmárske, ale nejaví jediný náznak, že by chcelo prenášať svoj boj aj za hranice krajiny. A v čase, keď sa v Afganistane skúša etablovať aj Daeš, s Talibanom kvôli ďalšiemu vývoju v krajine udržiavajú kontakty Číňania, Iránci, Pakistanci aj Rusi, Američania sa už pár rokov pokúšajú začať „mierové rokovania“, ale stále nenachádzajú v Talibane nikoho, kto by s nimi chcel rokovať a bol dostatočne autoritatívny. Sledovať CNN už dávno nie je to, čo bývalo.

Poďme radšej k už „rozrobenej práci“ ruského prezidenta. Nedávno ste zaznamenali, že pokiaľ ide o Sýriu, Putin začal tlačiť na Izrael, aby sa prestal angažovať – Izrael sa hneval, že zo sýrskeho priestoru proti nemu prebiehajú vojenské operácie, a odpovedal na ne. Putin premiéra Netanjahua dosť silno odbil. Aká silná bude Putinova aliancia s Iránom a Asadom na Blízkom východe? Hovorí sa o „šiítskej koalícii“, proti ktorej stoja najmä bohaté štáty Perzského zálivu, podporované Američanmi. Celá tá vec vo vašom podaní vyzerá tak, že Američania sú už na Blízkom východe skutočne významne oslabení. Do akej miery?

Áno, Izraela sa dotklo, že sýrska protivzdušná obrana útočí na izraelské stíhačky útočiace nad sýrskym územím. Bizarné. Avšak, osobne mám pocit, že všetky tie veľké slová, ktoré z Izraela v súvislosti so Sýriou, Hizballáhom, Libanonom alebo Iránom zaznievajú, majú skôr len odviesť pozornosť od vzrastajúcej vládnej krízy, od vyšetrovania korupcie premiéra Netanjahua, od nezhôd Izraela s Trumpom, ktorý odmieta pokračujúce obsadzovanie palestínskych území, od dvoch správ OSN, v ktorých sa hovorí o systéme apartheidu v Izraeli... Čiže, vo finále nebudú až také dôležité slová ako činy.

Vzhľadom na to, že šiíti tvoria drvivú menšinu všetkých moslimov, úvahy o „šiítskej koalícii“ možno naozaj brať za ochutnávku budúceho vývoja – Teherán ako „hlavné mesto“ šiítskeho sveta má značný vplyv v Iraku a v Sýrii a najnovšie sa prostredníctvom Hizballáhu etabloval aj v legitímnom politickom priestore Libanonu. Súčasne si však nemyslím, že vyššie menovaní budú nejakými poslušnými bábkami Iránu, skôr ich spájajú spoločné záujmy než nejaká slepá podriadenosť. Rusko s touto „alianciou“ úzko spolupracuje, ale súčasne podporuje vznik alebo uchovanie sekulárnych režimov v Sýrii, Egypte alebo výhľadovo v Líbyi. Táto „os“ by z hľadiska Blízkeho východu – a z hľadiska záujmov tmárskych sunnitských monarchií Perzského zálivu – mohla mať možno aj väčší význam ako problém „šiíti proti sunnitom“, ale na nejaké konečné závery je ešte priskoro.

USA už od prvých revolt arabskej jari, keď v Tunisku a Egypte prišli o svojich obľúbených vazalských diktátorov, uvoľňujú pozície a zničenie Líbye k ich popularite v regióne takisto neprispelo. Nie je jasné, čo bude ďalej. Trumpovo heslo „Amerika predovšetkým“ by naznačovalo, že tento trend bude pokračovať, ale objavuje sa stále viac náznakov, podľa ktorých si to po oslobodení Mosulu Američania v Iraku „rozdajú“ s Iránom o vplyv v tejto ropnej krajine. Ak je to pravda, veľmi by som sa na Spojené štáty nespoliehala, pretože v Iraku, ktorý už raz zničili, príliš obľúbení nie sú – môžu sa spoliehať len na sektárske rozdiely medzi šiítmi a sunnitmi, ale je otázkou, aké ostré sú ich rozpory a či sa o ne vôbec budú môcť USA oprieť.

Putin zažíva v ostatných dňoch vlnu protestov proti skorumpovanosti svojho systému namierenú najmä proti premiérovi Medvedevovi. Boli pre vás počty účastníkov protestov presvedčivé? Vznikali pôsobivé videá, prozápadný spojenec Navaľnyj sa zviditeľnil, ale bolo to naozaj také „horúce“? Ktosi konštatoval, že protestovali najmä mladí ľudia, a prišiel so sviežim porovnaním – táto mladá generácia by vraj mohla urobiť Putinovi to, čo mladí Tunisania alebo Egypťania pri tzv. arabskej jari, keď mládež bez vidiny perspektívy lepšieho života s pomocou sociálnych sietí dôrazne otriasla systémom. Platí v prípade tejto analýzy, že ľudia radi uveria tomu, čomu veriť chcú? Vy ste v revolučnom Egypte boli, môžete to posúdiť. A inak, keby ste boli ruská mládež dneška, protestovali by ste?

Pekne poporiadku. Je zvláštne, že protesty boli namierené proti „skorumpovanému“ Medvedevovi a nie proti Putinovi osobne. Ako keby si kritici neverili „siahnuť“ na ikonu, ktorá má stále asi 80-percentnú popularitu. Pritom však vystrelili „tesne vedľa“, ako keby netušili, že Putin, ktorý v ostatných mesiacoch akoby „narýchlo“ čistil rady vysokých štátnych úradníkov aj vojenských činiteľov, nemôže oficiálne priznať, že premiér jeho vlády je skorumpovaný, takže ho už len kvôli svojmu vlastnému imidžu padnúť nenechá.

Zvláštne je aj to, že v dvanásťmiliónovej Moskve sa na demonštrácii zúčastnilo asi desaťtisíc ľudí, a aj keď pripočítame ďalšie mestá, k „miliónom nespokojných Rusov“, ako sa objavovalo v americkom mainstreame, sa skrátka nedostaneme. A zvláštne je, že sa ataku na Medvedeva v parlamente chopili opoziční komunisti: Medvedev je doma považovaný za „prozápadného liberála“, ale ruská spoločnosť už od jeľcinovského rozkladu začína znovu objavovať akúsi ľavicovosť, západné sankcie tomuto trendu len pomohli, a teraz – v roku stého výročia Leninovej revolúcie – môže Navaľného atak proti Kremľu pomôcť niekomu a niečomu úplne inému, než si asi pôvodne predstavoval. Čiže, mali by sme si dávať väčší pozor na to, čo si vlastne prajeme. Mimochodom, je bizarné, že Západ neustále fedruje Navaľného, ktorý má podporu asi dvoch percent voličov, nie je to žiadny demokrat, ale skôr ultranacionalista a xenofób, čo je možno hlavný dôvod, prečo ho západný mainstream označuje hlavne ako „Putinovho kritika“ a viac ho už nerieši.

Neviem, prečo by niekto demonštrácie v Rusku porovnával s arabskou jarou, o to viac, že z nich – prinajmenšom v dohľadnom čase – asi nič nebude. Opravila by som však vašu zmienku o sociálnych sieťach. Bola som na káhirskom námestí Tahrir od prvých minút tamojšej revolúcie a faktom je, že prvých niekoľko dní sa tam niekoľko tisíc (nielen) mladých ľudí nechávalo masakrovať armádou a políciou, zatiaľ čo celý Egypt sedel doma a na Facebooku „lajkoval“ za revolúciu ako divý. Potom však ktosi – dodnes sa vlastne nezistilo, kto presne – vypol internet a mobilné siete, ľudia doma stratili prehľad o situácii a boli donútení sa ísť pozrieť na Tahrir na vlastné oči. A pri pohľade na to, čo sa tam dialo, sa spontánne pridávali po tisícoch a desaťtisícoch, až ich „boli milióny“. Inými slovami, síce sa tak vžil pojem „facebooková revolúcia“, ale faktom zostáva, že keby vtedy niekto ten internet nevypol, tak diktátor Husní Mubárak možno ďalej stojí na čele Egypta.

A rovnaká pochybnosť sa spája aj s iránskou „zelenou revolúciou“ z roku 2009, keď sa pojem „facebooková revolúcia“ objavil zrejme prvýkrát. Západné médiá vtedy valcovali organizačné odkazy a výzvy „mladých revolucionárov“ a nikto sa nezamýšľal nad tým, prečo si tí mladí Peržania vlastne píšu v angličtine a nie v peržštine. Neskôr sa ukázalo, že to bol podfuk skupiny iránskych emigrantov na Západe, ktorí si dokonale uvedomovali, že v západnom mainstreame nikto peržštinu neovláda, a tak by skutočné odkazy zo sociálnych sietí zostali „nemé“. Problém bol aj v tom, že to slovko „zelená“ v názve vtedajšej iránskej „revolúcie“ naznačovalo spojenie s islamom, ale u nás na Západe, ktorý má tak rád farebné revolúcie, to nikto nepochopil alebo chápať nechcel. Bolo to ako teraz s tým Navaľným – bacha na to, čo vlastne chceme.

Keby som bola ruská mládež? Neviem sa do tej predstavy vžiť, ale všeobecne platí, že mladí demonštrujú všade vo svete úplne bežne a prirodzene. Platí totiž churchillovské konštatovanie, že kto nemal v mladosti srdce, nemôže mať v starobe rozum...

Keď už hovoríme o egyptskej revolúcii, ňou zvrhnutý diktátor Husní Mubárak bol podľa informácií médií prepustený. Čo to hovorí o dnešnom Egypte, kde vládne pevnou rukou prezident Sísí? Je to ďalší symbolický nezdar americkej politiky, ktorá sa za Mubáraka v žiadnom prípade nepostavila a podporovala radikálneho islamistu, exprezidenta Morsiho, ktorý stále sedí vo väzení?

Nemyslím si, že by Mubárakovo prepustenie z väzenskej nemocnice bolo nejakým ďalším americkým nezdarom. USA v roku 2011, keď arabská jar prepukla, dlho nechápali, čo sa to vlastne deje, a potom, keď im „medzi prstami“ Mubárak padol, si museli hľadať nového spojenca. Fakt, že si ho našli v Moslimskom bratstve, však len vytvoril ďalší problém, pretože Egypt nikdy nebude žiadny Kandahár za vlády Talibanu. Takí fanatickí moslimovia zase Egypťania vo svojej väčšine nie sú. Pritom však jasne vidia, kto podporoval Mubáraka alebo Morsiho – a výsledkom je pomerne silný antiamerikanizmus.

Mubárakovo prepustenie z väzenia súvisí skôr s obnovením bezplatných saudských dodávok ropy Egyptu. Mubárak bol dlhoročným verným vazalom Saudov a očividne sa z neho teraz stal „tovar na výmenu“, čiže v rámci tohto bartera Saudovia ocenili jeho zásluhy. Nezdá sa mi však, že by s ním počítali do budúcna politicky, to sa skôr ponúka možnosť, že by si svoju predĺženú ruku urobili z Mubárakových synov alebo z niektorých jeho najbližších spolupracovníkov. Bývalí členovia Mubárakovej niekdajšej vládnucej strany dnes napokon sedia v egyptskom parlamente.

Mimochodom, ak sa predmetom podobného bartera stane aj stále väznený exprezident Morsi, bude to kšeft uzavretý s Tureckom.

Európska únia oslávila 60. výročie Rímskych dohôd veľkými slovami o úspešnej Európe, zjednotenejšej ako kedykoľvek predtým. Je čo oslavovať? Mal Václav Klaus pravdu, keď napísal, že takáto rétorika pripomínala komunistických papalášov a že tí európski, zdá sa, ani nie sú schopní sa pustiť do „perestrojky“? Komunizmus sa rozpadol za 70 rokov, súčasná EÚ má v istej forme 60 rokov... Kam to celé smeruje?

Vrcholní – a treba povedať, že proúnioví – predstavitelia 27 členských štátov Európskej únie naozaj potvrdili odhodlanie pokračovať v Európe spoločne aj po odchode Veľkej Británie a v deklarácii sa prihlásili k myšlienke, že EÚ musí byť jednotná a nedeliteľná. Jasné, akurát si musíme odmyslieť, že niektoré štáty majú euro a iné nie, že niektoré vlády podporujú migráciu a iné nie, že sever EÚ opovrhuje jej juhom, že niektoré štáty by už ukončili sankcie proti Rusku a iné nie, že niektoré štáty chcú „dvojrýchlostnú“ Európu, čím jednotu fakticky vylučujú... Oslavovať nie je čo, o to viac s vedomím, aké ľahké je podpisovať patetické deklarácie, ktoré urobia detinskú radosť papalášom, ale s realitou nemajú nič spoločné. Avšak, hra môže pokračovať ešte pár kôl, aj keď na tribúnach už nezostalo veľa divákov...

Minule sme nestihli prebrať teroristický útok v Londýne. Napísali ste nám len, že predvídate „patetizmus“ západných politikov. Nebol už ten patetizmus predsa len o niečo menší? Nemohol pozorovateľ s odstupom cítiť, že európska spoločnosť je na podobné veci už akosi, hoci je to strašné, zvyknutá? Objavili sa rôzne informácie: Útočník bol sám, bol starší ako iní teroristi, dokonca mu vraj aj „radikálne švihlo vo vyššom veku“. Je vlastne čo dodávať? Apropo, ako sa dívate na názory, ktoré zazneli na BBC, že médiá by nemali o podobných útokoch prehnane informovať, pretože tým len robia radosť teroristom?

Patetizmus zodpovedal faktu, že útočníkom bol akýsi duševne problémový „osamelý vlk“, ktorý si na útok nevzal ani pás výbušnín, ani kalašnikov alebo škorpión, ale len nôž. Pri všetkej úcte k jeho obetiam, jeho čin možno, samozrejme, hodnotiť ako teroristický, ale takisto nie. Je to o to komplikovanejšie v Británii, kde ministerstvo vnútra už dva roky odkladá návrh zákona o boji proti extrémizmu, pretože nie je schopné právne definovať, čo to ten extrémizmus vlastne je.

A či si zvykáme alebo nie? Za uplynulých plus-mínus dvadsať rokov Európa zažila skutočné teroristické útoky v Madride v roku 2004, v Londýne o rok neskôr a v Paríži pred dvoma rokmi, o všetkých ostatných sa dá asi diskutovať, čo to vlastne bolo. A treba priznať, že ani spomínané masakre kontinent nezastavili a spoločnosť žije ďalej. Je to o zvyku? Alebo len o prirodzenosti? Je jasné, že médiá budú vždy všetko nafukovať, pretože negatívne správy „predávajú“, ale aký to má skutočný dopad na ľudskú psychiku, to fakt netuším.

Na záver tradičná otázka: Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?

Americká firma CrowdStrike, ktorú si demokrati najali na nájdenie „ruských stôp“ v kauze hackovania e-mailov Demokratickej strany, práve stiahla kľúčové časti svojej pôvodnej, aj tak nepresvedčivej správy, takže z ruských stôp už veľa nezostáva. Niektorí vo Washingtone si to pre istotu „ani nevšimnú“, ale iní si budú hľadať nové protitrumpovské témy. Bude zaujímavé sledovať, s čím prídu.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Martin Huml
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Utečenci, nikto vás sem nepozýval, odkázal český prezident z rádia a pridal ďalšie pikantnosti. Vo verejnom priestore sa rozpútalo peklo, zazneli aj slová "patologický hnus"

16:42 Utečenci, nikto vás sem nepozýval, odkázal český prezident z rádia a pridal ďalšie pikantnosti. Vo verejnom priestore sa rozpútalo peklo, zazneli aj slová "patologický hnus"

POLITOLÓGOVIA V Českej republike panuje najväčší strach z utečencov zo všetkých krajín EÚ. Portál Pa…