Server WikiLeaks zverejnil šokujúci materiál. Americká CIA zhromaždila softvér na masovú špionáž smartfónov, počítačov, a dokonca aj inteligentných televízií. Nielenže sa nám môžu hrabať v informačných zariadeniach, ale môžu nás aj sledovať v reálnom čase pomocou kradmej aktivácie mikrofónov a kamier na našich prístrojoch. Keď to spojíme s odhalením Edwarda Snowdena, podľa ktorého boli podobné praktiky bez problémov používané, čo vám z toho vychádza? Bojíte sa? Čo poviete na tú smiešnu informáciu, že hakeri CIA sa napríklad môžu vydávať za ruských hakerov? A keď už sme pri tom, nie je WikiLeaks trochu tendenčný zdroj informácií, keď v kampani pomáhal Donaldovi J. Trumpovi?
Vezmime to od konca: agentúra Reuters už citovala zdroje CIA, podľa ktorých si vedenie tajnej služby bolo „úniku“ vedomé od konca minulého roka, pričom súčasne potvrdilo pravosť všetkých údajov, ktoré server WikiLeaks zverejnil. Čakali len, odkiaľ to na nich vyskočí, a stalo sa to teraz. Otázka tendenčnosti je preto vlastne zbytočná. K väčšine opisovaných ilegálnych a aj pred Bielym domom (údajne) utajovaných prienikov CIA však pritom malo dôjsť počas Obamovej vlády, a tak možno predpokladať, že najviac budú okolo tohto neuveriteľného balíka informácií nespokojne horekovať americkí demokrati a na nich napojené kruhy typu klanu Clintonovcov alebo globálnej sorosovskej chobotnice. Bude pre nich teraz oveľa zložitejšie hádzať všetky hrozby sveta na Rusov, keď sa nedá vylúčiť, že všetkých tých „ruských hakerov“ človek môže nájsť kdesi v open space vo virgínskom Langley. Z tohto pohľadu je to pre všetkých antitrumpistov, samozrejme, trapas, ale nemyslím si, že by ich to malo nejako schladiť. Americký mainstream, ktorý brojí všeobecne proti Trumpovi, informácie maximálne potlačí alebo prekrúti, celá doterajšia kampaň zrejme bude ďalej pokračovať, a pritom sa zosilní tlak rôznych tých McCainov a spol. dostať Juliana Assangea z tej ekvádorskej ambasády v Londýne. Treba sa s ním raz a navždy zmieriť!
A či sa bojím? Ani nie. Nemám inteligentnú televíziu, na laptope som hneď po rozbalení krabice prelepila kameru, teraz ešte zapchám repráky a asi niečím pre istotu zalepím aj obrazovku. Naučím sa písať poslepiačky alebo to celé rovno hodím do koša a pôjdem sa radšej prejsť so psom niekam do prírody… Ale strach? Z čoho, prosím vás? Zo Spojených štátov, ktoré sa ponárajú do nefalšovanej vnútornej zákulisnej vojny, v ktorej sa zatiaľ strieľa „len“ kompromatmi?
Hlavný problém však podľa mňa spočíva v tom, že sa opäť prehlbuje a rozširuje – akosi už potvrdený – priestor, v ktorom je veľmi zložité odlíšiť pravdu od lži. Vedenia Ruska, Číny a ďalších krajín dobre vedia, čo robia a čo nie, a tak môžu ľahko odlíšiť pravdy od fejkov, ale pre nás ostatných, obyčajných postranných pozorovateľov, sa len zhoršuje možnosť oddeliť plevy od zrna. Orientácia vo svete je zase o niečo zložitejšia.
Čo sa týka sledovania a špicľovania, DJT obvinil Obamu, za vlády ktorého, mimochodom, utiekol spomínaný Snowden, z toho, že ho nechal počas kampane sledovať. Ale dôkazy nepredložil. Neprestrelil to súčasný americký prezident? A keď sme pri tom hakovaní a sledovaní: Beriete vážne informácie, že Angelu Merkelovú Američania odpočúvali, čím sa vraj dajú vysvetliť mnohé jej kroky?
To je trochu problém: Obama síce nemusel priamo nariadiť Trumpovo sledovanie, ale teraz sa vďaka haldám materiálov z WikiLeaks môže veľmi ľahko ukázať, že CIA Trumpa – a tisíce ďalších – naozaj sledovala. Bez Obamovho vedomia alebo s ním, prezident nesie zodpovednosť. Uvidíme, čo všetko ešte vyjde najavo, pretože prvá várka dokumentov vraj ponúkla len percento všetkých materiálov, ktoré portál WikiLeaks na CIA získal.
Mám dojem, že špicľovanie Angely Merkelovej, ktoré sa malo začať pred siedmimi rokmi, bolo preukázané v momente, keď sa zaň Barack Obama v roku 2014 nemeckej kancelárke osobne ospravedlnil. Ale či sa dajú obsahom vtedajších odposluchov naozaj vysvetliť jej kroky, to naozaj neviem. Alebo inak, neverím, že by bola až taká vydierateľná.
Objavila sa zvláštna informácia: Vrcholní vojenskí predstavitelia USA, Ruska a Turecka sa zišli v Turecku. Čo spolu, preboha, môžu prerokúvať, keď tretí spomínaní druhým spomínaným zostrelili vojenské lietadlá a prví spomínaní nemohli druhých spomínaných pred časom ani cítiť? Naše médiá mlčia, Sýriu už asi hodili do odpadkového koša. Čiže to, je nám ľúto, zase zostáva na vás. Dovoľujeme si poprosiť nielen o komentár k tej schôdzke, ale aj k novému vojenskému, a najmä mocensko-vzťahovému vývoju v Sýrii. Pretože už to poznáme: keď sa o niečom zrazu nehovorí, asi to začína byť zaujímavé.
Rusko, USA, Sýria a Kurdi spoločne na severe Sýrie pri tureckých hraniciach – konkrétne okolo mesta Manbij – vytvorili nárazníkové pásma, čím efektívne ukončili plánovanú tureckú protikurdskú ofenzívu a súčasne fakticky „škrtli“ turecké plány zatlačiť sýrskych Kurdov až za Eufrat. Podobná situácia sa pritom odohráva aj okolo Rakky, „hlavného mesta“ Daeša na východe Sýrie, ktoré bolo takisto terčom tureckej armády, ale zrejme nebude; útok proti nej povedú Kurdi s americkou podporou – na mieste sú už americkí námorníci a delostrelectvo. Na jednej strane to možno vnímať ako určitú súťaž o to, kto „zvíťazí nad Daešom“, čo je jeden zo snov Donalda Trumpa, ktorý akútne potrebuje vykázať nejaký úspech, na druhej strane to však súčasne znamená totálny koniec všetkých tureckých ambícií v Sýrii, a tak aj na Blízkom východe. A práve o možnostiach nejakých „vyrovnaní“ alebo „náhrad“ podľa mňa v Antalyi rokovali náčelníci generálnych štábov Ruska a USA so svojím tureckým náprotivkom. Výstupy zverejnené neboli, netuším, na čom sa dohodli, ale treba mať na pamäti, že v hre sú aj iné ako vojenské varianty „odškodného“ – napríklad nejaké zvýhodnenie v rámci ruského plynovodu do Turecka alebo aj možnosť vydania Erdoganovho arcinepriateľa Fethullaha Gülena z amerického exilu… Neviem, len uvádzam možnosti.
V čase, keď vo Washingtone vládne protiruská hystéria, je skutočnosť, že ruskí a americkí vojaci patrolujú v susedných dedinách okolo Manbija, až neuveriteľná. A táto spolupráca, na ktorej sa podieľa aj Sýria, znamená, že prinajmenšom v zásadných rysoch nastala zhoda, pričom hlavným „víťazom“ sú aktuálne Kurdi. Ich územná „entita“ na severovýchode Sýrie sa momentálne zdá byť na spadnutie, Rusi ich navzdory Turecku priberajú k mierovým rozhovorom do Ženevy, kde doteraz neboli zastúpení, a Američania už vraj v Kobani rozširujú letisko a predlžujú runwaye.
Je, samozrejme, otázne, čo bude ďalej, pretože k nejakému mierovému a šťastnému sýrskemu Kurdistanu je to ešte dlhá cesta. O to viac pri pohľade na iracký Kurdistan – tamojší prezident oznámil, že dostatočnou odmenou za boj pešmergov proti Daešu môže byť jedine vyhlásenie skutočnej nezávislosti, pričom jeho jednotky súčasne zaútočili na oddiely jezídov, ktoré kedysi Kurdi nechali napospas Daešu a potom ich pred ním nakoniec chránili… Chcem len povedať, že situácia je neprehľadná, zložitá a aj samotní Kurdi majú veľa „nevyriešených“ otázok, na ktoré nemali priestor zatiaľ hlavne preto, že bojovali za „spoločnú vec“ nezávislosti. Len čo sa im však uvoľnia ruky, nemožno vylúčiť ďalšie veľké krviprelievania…
Ako reflektujete fakt, že Európsky parlament vydal Marine Le Penovú na vyšetrovanie za to, že vystavila na sociálnej sieti snímky, ako Daeš brutálne popravuje zajatcov? Predovšetkým nás zaujíma váš morálny pohľad na legislatívu, ktorá trestá prosté zverejňovanie takých snímok… To by sme nemali vedieť, čo je to za zver? A keď sme pri tom Francúzsku, ako sa dívate na obavy, že nespokojnosť migrantov a potomkov migrantov, ktorí sú chudobní a nahnevaní a majú pochopenie pre radikálny islam, môže prerásť do občianskej vojny? V neposlednom rade, ak vám to vôbec stojí za to, nás zaujíma váš pohľad na voľby vo Francúzsku. Mnohí čitatelia píšu, že Marine Le Penová si nič lepšie ako to vyšetrovanie nemohla priať.
Marine Le Penová sa v mojich očiach mení na bravúrnu „naberačku lacných bodov“. Nedávno sa pasovala do mediálnej roly „bielej hrdosti“, keď odišla až do Libanonu a tam odmietla stretnutie s veľkým muftim, pretože by vraj musela mať na hlave šatku. Neviem, prečo z ničoho nič „musela“ ísť za muftim, ale stavila by som sa, že práve vo viac-menej osvietenom a multináboženskom Libanone si mufti nebude so šatkami u „kresťanov“ – neviem, či je „Lepenka“ veriaca alebo nie – robiť ťažkú hlavu. V susednej a kultúrne sesterskej Sýrii to napríklad rozhodne neplatí.
A keď to teda tak pekne „ukázala tým moslimom“, tak teraz prišli fotky Daeša. Na jednej strane je neuveriteľné, čo všetko je v EÚ zakázané, na druhej strane je rovnako neuveriteľné, nakoľko také podivné zákazy zrejme Le Penovej pomôžu. Svojím spôsobom to pritom pripomína Chartu 77 – „pracovné kolektívy“ mali jej text odsúdiť, ale nesmeli si ho prečítať. Teraz všetci „bojujú proti Daešu“, ale nesmú vidieť, čo je vlastne zač. To je logika hojdacieho koníka, ktorá môže Le Penovú vyhupnúť vyššie.
Čo sa týka tej občianskej vojny, Francúzsko už nejaký čas javí veľa známok toho, že k nej smeruje, a niekedy sa dokonca zdá, že už v nej jednou nohou je. Čo bude ďalej, si netrúfam odhadnúť, ale rozhodne by som nepočítala s tým, že všetci tí nespokojní a sociálne odstrčení – a to nemyslím len obyvateľov moslimských predmestí, ale aj milióny bielych francúzskych robotníkov – sa len tak upokoja a vrátia sa niekam medzi štyri steny, aby mohli na jednu z nich po večeroch optimisticky zízať.
Na Ukrajine si našli novú zaujímavú záľubu: blokujú cesty. Najprv zablokoval cesty na Donbas Pravý sektor, čo by nebolo až také prekvapivé. Ale teraz sú už blokované aj kamióny na stredozápade krajiny. Čo je to za zaujímavý šport? A mimochodom, stále ani slovo od DJT k Ukrajine. Ani slovo. Ako to v Kyjeve nesú? A čo tie správy o blížiacom sa zlyhaní výroby elektriny v krajine? O tej Ukrajine už počujeme len vtedy, keď nám z nej niekto príde rozprávať o ruskej propagande…
Tie blokády sú naozaj zvláštne. Majdanisti a ultranacionalisti pristúpili k blokáde Donbasu podľa všetkého preto, že im nič lepšie nenapadlo. Bolo im jasné, že zablokovaním dodávok uhlia tvrdo zasiahnu ukrajinský štát – nielenže prestanú elektrárne vyrábať prúd, ale ohrozené sú aj státisíce ešte stále existujúcich pracovných miest, ktoré sú od dovážaného uhlia závislé. Zrejme počítali s tým, že vláda v Kyjeve zasiahne a vyprovokuje konflikt, ale Porošenkov Kyjev je taký slabý a vystrašený, že by následný konflikt nemusel zvládnuť, a preto všetko nechal tak a radšej sa v Haagu baví podávaním žaloby na Rusko pre terorizmus, čakaním na ďalšie (stále odkladané) miliardy od Medzinárodného menového fondu alebo na nejaké to Trumpovo slovíčko. A tak prepukajú ďalšie blokády a celá Ukrajina sa rúca do seba. Márnosť, len márnosť.
Na záver tradičná otázka: Čo by sme si nemali na budúci týždeň rozhodne nechať ujsť?
Zaujímavý bude, samozrejme, hon na „nového Snowdena“ v USA, rovnako ako čakanie na to, čo z WikiLeaks ešte vylezie.
