Konkrétne následky vojenského puču sa zdajú byť pomerne vážne hlavne vnútropoliticky a je im už venovaná dostatočná mediálna pozornosť. V skratke: Erdoganov režim už využíva puč na posilnenie svojich pozícií (politicky aj ústavne) a na dokončenie premeny Turecka na štát, ktorý sa bude v mnohých ohľadoch odlišovať od Atatürkovej republiky zo začiatku 20. storočia, predovšetkým čo sa týka hodnôt a princípov.
Vo všeobecnej rovine platí, že Turecko sa stáva príkladom krajiny, kde vnútropolitický vývoj môže významne ovplyvniť zahraničnopolitické pozície a vplyvové možnosti štátu. V Moskve dnes asi pozorne sledujú a analyzujú celkovú situáciu vzhľadom na svoju stratégiu v Sýrii aj započatý dialóg s Ankarou. Rusko pritom razí postoj, že bez nadviazania dialógu s Tureckom nemá sýrska kríza udržateľné riešenie.
Zatýkania, ďalšia vlna čistky v tureckej armáde a pomerne prekvapivé (aj keď zase nie tak úplne) suspendovanie tureckých sudcov a prokurátorov, teda rozsiahla čistka v justícii a súčasne v polícii neveští nič dobré pre ďalšie smerovanie tureckého politického systému. Členská krajina NATO sa bude ideálom, ktorými sa NATO vehementne zastrešuje, podobať zrejme čoraz menej. S Erdoganovou vnútornou politikou bude narastať dilema Západu, zatiaľ čo ruský pragmatizmus a téza o nezasahovaní dávajú Rusku manévrovaciu flexibilitu.
Kremeľské reakcie na puč
Za pozornosť stojí pozrieť sa na reakcie Kremľa na tento najnovší vývoj v Turecku. Puč sa fakticky stretol s „medovým mesiacom“ medzi Kremľom a Ankarou po Erdoganovom ospravedlnení za zostrelenie ruského Su-24 v novembri 2015 a tiež s ukončením diplomatického rokovania medzi USA a Ruskom, ktoré v Rusku viedol John Kerry a týkalo sa hľadania dohôd o Sýrii.
Po prvé, Kremeľ počas piatkovej a sobotňajšej noci v čase priebehu puču (o 1:43 v noci EET) povedal, že Rusko hypoteticky môže zvážiť prijatie prezidenta Erdogana. Putinov hovorca potom dodal, že azyl môže udeliť v tomto prípade jedine prezident Putin. Nepochybne išlo o určité diplomatické gesto smerom k Ankare v čase, keď situácia v tureckom teréne nebola veľmi prehľadná.
Po druhé, Vladimir Putin sa hneď a operatívne (od júna druhýkrát) spojil s tureckým prezidentom a počas ich telefonického rozhovoru mu povedal, že antikonštitučné kroky a násilie sú neprípustné. V tomto prípade držal mimochodom Putin rovnakú líniu ako západní politici, ktorí podporili Erdogana, pretože bol „demokraticky zvolený“. Putina zaujímala bezpečnosť ruských turistov v Turecku a dohodol sa s Erdoganom na osobnom stretnutí na začiatku tohtoročného augusta. Nepodarený puč situáciu pre Kremeľ zásadne nezmenil vzhľadom na to, že ruská strana od 28. júna počítala s tým, že dôjde k zintenzívneniu spolupráce po tureckom ospravedlnení. Ruská strana však schôdzku s tureckým prezidentom urýchlila. Pôvodne počítala so začiatkom septembra a schôdzkou na summite G20, ale po puči sa obe strany predbežne dohodli už na začiatok augusta.
Turecko je celkom určite jedným z hráčov v hre o osud Sýrie, kde sa stretávajú regionálne záujmy s tými globálnymi a kde sa Rusko snaží presadiť svoje vlastné záujmy a doktrínu nezasahovania do vnútorného politického vývoja tretích krajín ako princíp opačný západnému „demokratickému“ zasahovaniu. Paradoxom, samozrejme, je, že tak musí činiť ako ďalšia vonkajšia sila v politike Sýrie, aj keď ako oficiálny spojenec prezidenta Asada.
Vďaka svojmu postaveniu je Turecko kľúčové pre obe strany, nielen pre USA, ale aj pre Rusko. Novembrové zostrelenie ruského vojenského lietadla pri hraniciach Sýrie a Turecka viedlo k bezprecedentnému ochladeniu vzťahov medzi Moskvou a Ankarou. A to v situácii, keď sa Kremeľ spoliehal na Turecko ako alternatívneho partnera po jeho rozchode s EÚ, jednak ekonomicky, ale aj inak (napríklad v energetickej politike posilnenia Južného prúdu). Naopak EÚ, a predovšetkým Nemecko, investovalo do Turecka veľkú energiu v snahe zabrániť neorganizovanému prílivu utečencov a imigrantov z Blízkeho východu a Sýrie do Európy. Ale Erdoganov prepad vzťahov s Ruskom nešiel ruka v ruke so zbližovaním s USA, práve naopak.
Ani teraz sa ruské záujmy v Turecku netýkajú len situácie v Sýrii, ale aj tradičnejších otázok, ako je napríklad už naznačená strategická ekonomická spolupráca s Tureckom, a to vrátane tej energetickej.
Veľká turecká dilema Západu
Predný ruský špecialista na medzinárodné vzťahy Fjodor Lukjanov už napísal v súvislosti s pravdepodobným vývojom po puči, že nový režim v Turecku bude „viac cudzí ideovým podmienkam EÚ a Spojených štátov – otvorene autoritársky, cielený na útlak“. Podľa Lukjanova hlasné výzvy Ankary, aby USA vydali údajného strojcu puču F. Gülena, ktorý sa v USA zdržiava, ešte ochladia súčasné zlé vzťahy s Washingtonom. Erdoganove slová o možnom treste smrti pre pučistov sa už rozchádzajú s princípmi, ktoré háji Európska únia a Rada Európy, ktorej je Turecko členom. Toto všetko zrejme postaví dohody a spoluprácu s Ankarou do ostrejšieho svetla.
Lukjanov predpokladá, že z ruského hľadiska bude panovať istá opatrnosť. Moskva ťažko zabudne na skúsenosti z ostatných dní, navyše vnútorná stabilita Turecka je teraz s otáznikom. Výhodou Moskvy je, že koná v rámci reálne-politickej rovnice, kde ideológia a princípy hrajú úplne sekundárnu rolu. Podobne konajú v mnohých prípadoch aj Spojené štáty ako svetová veľmoc a hlavný ideologický hegemón. EÚ v tieni USA musela rezignovať na silové atribúty a spolieha sa výlučne na svoju príťažlivosť a mäkkú silu. Ako bude mäkká sila a vývoj po puči v Turecku fungovať vo vzťahu k migračnému problému, ešte len uvidíme. Čierny Peter v ruke sa v prípade európskych zahraničnopolitických stratégií v úlohe mladšieho partnera Ameriky za oceánom stal už pomaly tradíciou.
USA ústami Kerryho už varovali, že v prípade nedodržiavania zákonov demokratického usporiadania krajiny bude Turecko vylúčené z NATO. Tieto slová neskôr žehlil Kerryho hovorca, že sa o niečom takom radikálnom, samozrejme, nehovorilo. Západ však zintenzívnil proklamácie o dodržiavaní zákonov a demokracie v Turecku.
Nalejme si tu čistého vína. Dôvodom tureckého členstva v NATO je predovšetkým strategická, nie hodnotová rozvaha. Inak by Erdoganovo Turecko s jeho dlhoročnou politikou voči Kurdom bolo zrejme len ťažko členom organizácie, ktorá v preambule hovorí o právnom štáte, demokracii, slobode a podobne v ich západnom podaní. Skutočnú úlohu hrajú iné faktory ako kvalita demokracie a vernosť západným zásadám. Je to geografická poloha, faktory spojené so studenou vojnou a napríklad aj to, že Turecko má k dispozícii druhú najväčšiu vojenskú silu po USA v celom NATO, ktorá je situovaná v priestore Blízkeho východu, kde prakticky nemá konkurenciu. Takže to, aký veľký priestor majú Spojené štáty na postavenie Erdogana do laty či aká veľká premenná to je v ich oveľa zložitejšej rovnici, bude zaujímavé sledovať. Na výber nie je veľa možností. Alternatíva Ankary v tomto regióne neexistuje – respektíve ňou nie je nikto iný ako Teherán…
Súhra dvoch outsiderov?
Na druhej strane Turecko a Rusko spolu majú už dlhší čas spoločnú pozíciu outsiderov vo vzťahu k EÚ či Západu vôbec (ktorá ich zbližuje). Ankara sa niekoľko desaťročí snažila dostať do EÚ ako kandidátska krajina. To bola napokon snaha spojená s realizáciou kemalistických tradícií tureckej politiky. Rusko zase budovalo strategické partnerstvo a ponúkalo EÚ úlohu hlavného ekonomického a technologického modernizátora Ruska (s tým, že politickú sféru nechá na Rusku). Ani jedna krajina v týchto svojich rozlične poňatých snahách o strategické zblíženie neuspela. A v oboch krajinách má neúspech prozápadnej orientácie svoje konkrétne konzervatívne „do seba uzavreté“ dôsledky. K nim patrí nárast protizápadnej rétoriky a tiež politiky. Tu má Moskva jasnú výhodu, aj keď záujmy Ruska a záujmy Turecka v Sýrii a v regióne Blízkeho východu nie sú rozhodne identické.
V Sýrii hralo Turecko doteraz dvojakú úlohu: ako člen NATO podporovalo v podstate americké pozície (poskytlo napríklad svoje základne armáde USA, aby mohla útočiť na teritórium Sýrie), ale zároveň sa snažilo presadiť svoje regionálne ambície (neoosmanské) a ovplyvniť prostredníctvom Sýrie kurdskú otázku. Práve ambície dostali Ankaru do faktickej izolácie regionálne a nakoniec aj práve s Ruskom. Puč na členstve Turecka v NATO nič nezmenil, na čo nemôže Moskva nebrať v dnešných podmienkach „konštruktívnej konfrontácie“ s NATO zreteľ. Je však možné, že Erdogan svojou politikou po puči pomôže NATO vnútorne oslabiť.
Je tu ešte jeden otáznik nad Erdoganovými čistkami v armáde, na ktorý upozornil napríklad Kommersant. Podľa všetkého bude teraz turecká armáda prechádzať zložitým obdobím kádrových zmien. Ak bude Erdogan postupovať ideologicky a z hľadiska lojality a nie schopností a profesionality, môže to mať vo výsledku oslabujúce konce. V najhoršom prípade môže Turecko stratiť regionálnu autoritu postavenú práve na projekcii vojenskej sily vo veľmi nestabilnom regióne a s množstvom vnútorných problémov. Inými slovami, existuje tu určitá možnosť, že oslabené Turecko bude nútené vypratať niektoré pozície zahraničnopoliticky alebo sa ponorí do hlbokej vnútornej krízy. Takéto domnienky potvrdí alebo vyvráti až budúci vývoj.
Ak bude Erdogan doma priťahovať opraty a Západ zvolí principiálnu pozíciu a nie pragmatickú, vznikne široké okno príležitosti pre Moskvu, ktorá sa nebude týkať len Sýrie.
autor: Veronika Sušová-Salminen
