Rozbili sme Líbyu, ani nevieme prečo a dnes tam kvitne otrokárstvo. A podanie ruky Putinovi? Hystéria antitrumpovcov je dávno za hranicou diagnózy, hodnotí Tereza Spencerová

16.11.2017 14:00

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ Rozbili sme Líbyu bez toho, aby sme dodnes vlastne vedeli, prečo to vôbec bolo nutné, a dnes tam kvitne otrokárstvo svojho druhu – jeden utečenec, ktorý márne čaká na prepašovanie do Európy, sa na „ľudských trhoch“ predáva až za 400 dolárov, hovorí editorka Literárních novin a analytička Tereza Spencerová.

Rozbili sme Líbyu, ani nevieme prečo a dnes tam kvitne otrokárstvo. A podanie ruky Putinovi? Hystéria antitrumpovcov je dávno za hranicou diagnózy, hodnotí Tereza Spencerová
Foto: TASR
Popis: Najočakávanejšie podanie rúk roka 2017, medzi Vladimirom Putinom (vľavo) a Donaldom Trumpom

Donald J. Trump si vo Vietname podal ruku s Putinom... A asi si ju mal radšej odhryznúť, pretože kratučké stretnutie, počas ktorého stačil Putinovi naznačiť, že veľmi neverí, že by Rusko zmanipulovalo voľby v USA, bolo nasledované titulkami americkej tlače v štýle „Trump sa nechal spracovať Putinom“. Skutočne? Čo zásadné vyriešili DJT a Putin na onom summite? Samozrejme, deklaráciu o Sýrii, ale čo ešte? Austrálčania začali nariekať, že spojenectvo USA a Číny ich ohrozuje. Je pravda, že DJT a Si Ťin-pching si porozumeli...

Celé to bolo divné. Najprv Biely dom separátne stretnutie s Putinom sám avizoval, keď potom Kremeľ kývol, tak ho Američania zrušili. Neviem prečo. Možno si na neho Trump netrúfol v čase, keď hľadanie „ruských stop“ v Amerike ešte stále nepoľavuje, a tak by si tým len skomplikoval situáciu. Ale to predsa mohol „tušiť“ dopredu. Hystéria, s akou antitrumpovci reagovali na obyčajné podanie rúk, je dávno za hranicou psychiatrickej diagnózy. A všetky tie reči o tom, že sa Trump nechal Putinom spracovať, ani nemá zmysel komentovať. A ani si ich všímať. Sú to len ďalšie hromady prázdnych slov, ktorými si na Západe vyplňujeme priestor. Summit sa však možno neuskutočnil aj preto, že Rusi odmietli ponúknuť Trumpovi nejaký „darček“ vo forme ústupku, ktorým by sa mohol po návrate domov chváliť ako úspechom svojej politiky a celé to stretnutie tým obhájiť. Podľa niektorých špekulácií mal byť týmto „darčekom“ ruský súhlas s odsunom iránskych a šíitskych bojovníkov v Sýrii od hraníc s Izraelom a najlepšie rovno z celého regiónu.

A možno len Biely dom nechcel summit v čase, keď je Sýria horúcou aktualitou, ale USA už nie sú schopné garantovať ani správanie svojich hlavných spojencov, Izraela a Saudskoarabov, čo musí byť pre veľmoc typu USA zahanbujúce.

Určite by sa dali vymyslieť aj ďalšie dôvody. V každom prípade toho tí dvaja spoločne veľa nevyriešili, aj keď Trump naznačil nezmyselnosť ďalších protiruských sankcií a výhodnosť spolupráce pri riešení kríz na Ukrajine a okolo Severnej Kórey. Vo výsledku tak len schválili vopred pripravené vyhlásenie o Sýrii, ktoré znovu – možno už tretí rok – opakuje zaklínadlo, že sýrsky konflikt „nemá vojenské riešenie“. Ale rovnako dlho je očividné, že kto si čo vojensky urve, než sa všetko naozaj skončí, ten bude mať o to väčšie slovo v povojnovom vývoji. Pentagón napokon o pár dní neskôr oznámil, že keď sa už „vojna proti Daešu“ v Sýrii vlastne skončila, tak že vojensky zostane, aspoň kým sa „úspešne neskončia ženevské rokovania“. Pokiaľ ich budú Američania so Saudskoarabmi „vhodne blokovať“, môže to byť argument v prospech trvalého vojenského zotrvania. A keď k tomu ešte minister obrany Mattis vyhlásil, že majú na pobyt v Sýrii súhlas OSN, čo je naozaj, ale naozaj veľká lož, tak je zrejmé, že to spoločné vyhlásenie je len zdrapom papiera, v ktorom má najväčší význam obojstranné uistenie o pokračujúcej spolupráci. Tá má predísť tomu, aby medzi sebou v Sýrii USA a Rusko začali – hoc aj náhodne – bojovať. Pri všetkej tej biede asi treba práve toto vnímať ako hlavný výdobytok.

A s tým porozumením medzi čínskym prezidentom Si a Trumpom si tiež nie som taká istá. Na Trumpa síce v Pekingu čakal červený koberec a kopec slávy, ale v dňoch pred jeho príchodom urobili Číňania dve gestá. „Odtajnili“ najväčší plávajúci bager na svete, ktorý je schopný za hodinu zo dna nazbierať tri olympijské bazény kamenia a „hádzať“ ho až na vzdialenosť 15 kilometrov – a vytvárať tak nové umelé ostrovy. Inými slovami, rozširovať čínske územie v mori, ktorému chcel ešte nedávno vládnuť Barack Obama. A dva dni „pred Trumpom“ čínska armáda „len tak mimochodom“ údajne otestovala medzikontinentálnu balistickú raketu schopnú zasiahnuť akýkoľvek cieľ v USA. Chcem povedať, že Peking dal Trumpovi jasne najavo, aké sú mantinely, a následné obchodné dohody – azda za 250 miliárd dolárov – už možno vnímať len ako pohladenie po hlave: Keď budeš, Donald, dobrý, tie peniaze sa zhmotnia. Väčšina zmlúv sa totiž týka projektov, ktorých realizácia môže zabrať desať aj viac rokov. Takže ešte raz, o nejakom nadštandardnom porozumení by som nehovorila. Tá austrálska reakcia sa skôr možno týka skutočnosti, že Trump aj napriek tomu všetkému uprednostňuje silnú Čínu a Austráliu, tradičného spojenca, prehliada. A čo si má potom taký chudák spojenec bez bábkovodiča počať, že?

Zľava ruský prezident Vladimir Putin, americký prezident Donald Trump, vietnamský prezident Tran Dai Quang a čínsky prezident Si Ťin-pching počas summitu APEC

Zľava ruský prezident Vladimir Putin, americký prezident Donald Trump, vietnamský prezident Tran Dai Quang a čínsky prezident Si Ťin-pching počas summitu APEC. Zdroj: TASR

Čo sa týka Sýrie, tak teda najprv bola vydaná deklarácia medzi USA a Ruskom, že to „nemá vojenské riešenie“. Potom začal chvíľu „hundrať“ Erdogan, že ak teda problém nemá vojenské riešenie, tak nech USA aj Rusko odídu preč. Ale potom Erdogan priletel do Soči a Hürriyet nakoniec píše, že sa de facto pripája k dohode USA a Ruska. Ako to teda chápete? Nejako mimo zostáva Irán, o ktorom sme sa minule bavili ako o súčasti riešenia pod vedením Ruska. Ako sa teda teraz chcú Rusko, USA, Irán a Turecko pomerať v tej nebohej Sýrii?

Viem, že Erdoganovo vyhlásenie vyvolalo veľa titulkov, ale mám dojem, že v prípade tureckého prezidenta treba vždy uvažovať, komu vlastne svoje slová adresuje. A v tomto prípade podľa mňa neboli „príjemcom“ Rusi a Američania, ale Turci, Erdoganovi voliči, ktorým treba z času na čas pripomenúť, že ich prezident nie je žiadny „mäkkýš“, ktorý sa len tak skloní pred mocnejšími. Po rokovaniach v Soči následne Putin „vysoko ocenil“ spoluprácu tria Rusko – Turecko – Irán pri napĺňaní „spoločných cieľov v Sýrii“, takže prinajmenšom pre tieto tri krajiny – v rámci možností – beží všetko tak, ako si kompromisne predstavujú. A súčasne to, samozrejme, znamená, že Irán rozhodne „mimo“ nezostáva, len asi štatisticky musí nastať v roku nejaký ten týždeň, keď nie je Iránec v Moskve, Rus v Istanbule, Turek v Teheráne atď. 

Aký výsledok z toho všetkého však vzíde pre Sýriu, si dnes nedokážem predstaviť. Američania sa kasajú, že budú východ Sýrie okupovať „nafurt“, Turecko dostalo na starosti „normalizáciu“ džihádistickej provincie Idlib pri svojich hraniciach a turecké firmy – napríklad banky alebo mobilní operátori – už ju usilovne obsadzujú, Irán sa tvári, že v Sýrii (a Iraku a vôbec) zostane navždy, Rusi si v Sýrii na skoro 100 rokov ponechávajú svoje – zatiaľ dve – vojenské základne... Napohľad je to chaos. Alebo multikulti, ak chcete.

Ale pred dvoma rokmi, než Rusi na pozvanie sýrskej vlády do tamojšej vojny vstúpili, mal Daeš našliapnuté obsadiť Damask, takže je dnešná situácia takmer ideálna... Uvidíme, ako sa to všetko bude ďalej vyvíjať.

DJT je vraj skalopevne presvedčený, že vďaka svojej genialite vyrieši izraelsko-palestínsky konflikt. Je o ňom známe, že nepije alkohol, takže tým to zatiaľ nebolo. Vraj počíta s tým, že okolité sunnitské štáty sa ešte viac ako Izraela aktuálne boja Iránu. Dá sa s tou úvahou pracovať?

Nedá. Ďalší – koľký už? – americký plán na riešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu ešte nemá ani žiadne uchopiteľnejšie obrysy a vraj by sa mohol zhmotniť niekedy budúci rok. Nevieme síce, ako bude vyzerať, ale dá sa predpokladať, že ak by mal naozaj niečo riešiť na princípe vzniku dvoch štátov, tak ho Izrael zablokuje, Biely dom a Kongres pod tlakom židovskej loby ustúpia a bude ako vždy po všetkom. Takže prečo si robiť zbytočné mrzutosti a nenavrhnúť niečo úplne nezmyselné, ale zato vyčačkané „mierovým procesom“, aby to Palestínčania rovno odmietli a vina za krach „mierového procesu“ tak padla na nich? Skrátka budú to zase len také píárové prázdne reči.

Ale v situácii, keď z „Palestíny“, ako ju kedysi nakreslila OSN, zostávajú už len tri navzájom neprepojené ostrovčeky na Izraelom okupovanom území, všetky úvahy o nezávislom palestínskom štáte beztak nemajú zmysel. O to viac, keď sa objavujú úvahy o „presune“ pásma Gazy na egyptský Sinaj a „prifederalizovaní“ Západného brehu k Jordánsku, čím by sa Izrael okupácie „elegantne“ zbavil.

A či sa sunnitské štáty viac boja Iránu než Izraela? Možno pre Saudskoarabov to platí, pre ich donedávna poslušných spojencov z Perzského zálivu, Katar alebo Omán, už nie. A, mimochodom, Izrael brojí proti Iránu aj za cenu, že by celú oblasť ovládol Daeš, ktorý Izraelu pripadá byť prijateľnejší... Žiadne všeobecne platné „pravidlo“ v tomto smere neexistuje.

Michail Saakašvili mal Ukrajincom sľúbiť „Nový rok bez Porošenka“. A tiež povedal, že inteligentné telefóny sú teraz zbraňou opozície. Je to také vážne? Ako je vlastne možné, že človek, ktorý na Ukrajinu prišiel nelegálne, si tam môže nielen pobehovať, ale aj organizovať opozíciu? Inak pred štyrmi rokmi sa začal Majdan. Zaujíma to vlastne ešte niekoho?

Predstava, že ilegál bez dokladov a štátnej príslušnosti v nejakej krajine úplne slobodne organizuje akýsi ďalší prevrat, je svojím spôsobom najpriliehavejším opisom rozkladu ukrajinského štátu. Čo viac by k tomu chcel ešte niekto dodávať? A čo sa týka štvrtého výročia Majdanu, tak sa musím priznať, že mne osobne je to „fuk“. A ak sa tu nezozbiera nejaká reprezentatívna delegácia zložená z tých, ktorí Majdan kedysi tak horlivo a osobne podporovali, a nevyrazí do Kyjeva gratulovať, tak to bude znamenať jediné. Nezaujíma to už nikoho. Teda s výnimkou ukrajinských oligarchov a nacionalistov, ktorí sa vtedajším pučom dostali ku korytu. A tí teraz s napätím čakajú na ďalšie prachy – Svetová banka, svoloč, už svoje limity peňazí pre ukrajinskú čiernu dieru vyčerpala a nové ani nehľadá, zato Medzinárodný menový fond je vraj ochotný čosi „reštrukturalizovať“ a nájsť ďalšie miliardy, ale vraj len za podmienky, že Kyjev pretlačí reformy, ktoré nedokázal pretlačiť štyri roky... Sú to samí zradcovia!

Michail Saakašvili

Michail Saakašvili. Zdroj: TASR

Akcie európskych štátov na potlačenie migrácie v Líbyi vraj spôsobujú, že imigranti tam nevýslovne trpia. Na základe obchodu s nimi atď. No ale čo iné sa dá robiť?

Neskoro je plakať nad rozliatym mliekom. Rozbili sme Líbyu bez toho, aby sme dodnes vlastne vedeli, prečo to vôbec bolo nutné, a dnes tam kvitne otrokárstvo svojho druhu – jeden utečenec, ktorý márne čaká na prepašovanie do Európy, sa na „ľudských trhoch“ predáva až za 400 dolárov. A stáva sa z neho napríklad poľnohospodársky otrok. A keď teraz EÚ začala prevoz migrantov z klietkových táborov v Líbyi južnejšie do Nigeru, teda akoby „späť“, nie je to oveľa lepšie. Chcem povedať, že priestor na skutočnú, nielen slovnú, humánnosť sme si svojimi politikmi nechali vytunelovať už dávno a teraz len naráža kosa na kameň. Ako ľudsky vyriešiť problém, ktorý je sám osebe už dávno v úplne neľudskom štádiu? Vziať ich fakt všetkých do Európy? No neviem-neviem.

Čo by sme mali v najbližších týždňoch sledovať?

Svet je v pohybe, každý si tú „svoju“ tému určite nájde.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Martin Huml
Diskusia obsahuje 0 príspevkov Vstúpiť do diskusie Vytlačiť

Ďalšie články z rubriky

Utečenci, nikto vás sem nepozýval, odkázal český prezident z rádia a pridal ďalšie pikantnosti. Vo verejnom priestore sa rozpútalo peklo, zazneli aj slová "patologický hnus"

16:42 Utečenci, nikto vás sem nepozýval, odkázal český prezident z rádia a pridal ďalšie pikantnosti. Vo verejnom priestore sa rozpútalo peklo, zazneli aj slová "patologický hnus"

POLITOLÓGOVIA V Českej republike panuje najväčší strach z utečencov zo všetkých krajín EÚ. Portál Pa…