Putinovo slnko vyšlo: Zvrat vo vzťahoch Západu a Turecka je čoraz zdrvujúcejší. V hre je veľký úder NATO

25.3.2017 10:45

Z ústavného referenda vyjde úplne iné Turecko. Islamské, konštatuje v analýze napísanej pre Parlamentné listy publicista a analytik Štěpán Kotrba. Venuje sa najmä rastúcemu konfliktu medzi Tureckom a Európou. Nielenže už podľa neho nikto nepočíta s tým, že by sa Turecko stalo súčasťou EÚ, ale Erdoganovo zblíženie s Ruskom navyše znamená zrútenie južného krídla NATO. „Zatiaľ ešte stále zostáva členom NATO, ale ostentatívne dáva najavo, že NATO nepotrebuje,“ píše analytik o Turecku.

Putinovo slnko vyšlo: Zvrat vo vzťahoch Západu a Turecka je čoraz zdrvujúcejší. V hre je veľký úder NATO
Foto: SITA
Popis: Turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan

Blíži sa turecké referendum...

„Rutte! Možno vaša strana vyhrala voľby, ale mali by ste vedieť, že Turecko stratilo priateľa,“ vyhlásil turecký prezident Recep Tayyip Erdogan výhražne na adresu predsedu vlády Holandska. Jeho vypätá rétorika oznamuje všetkým, že Turecko už nehodlá hrať rolu poslušnej periférie Európy, rezervoáru lacných pracovných síl, verného vazala a strážcu juhovýchodného krídla NATO. Ašpiruje na regionálnu mocnosť, ktorá bude robiť vlastnú asertívnu zahraničnú politiku a bude sa ohradzovať voči EÚ aj NATO. Toto je mediálny obraz silného a národ zjednocujúceho vodcu nastupujúcej geopolitickej sily, ktorú nemožno ignorovať. Toto je mediálny obraz budúceho druhého otca Turkov. Či už sa nám to páči, alebo nie.

Chronológia eskalácie

V júli minulého roka urobil Putin nevídané gesto a poskytol Erdoganovi kľúčové informácie vojenskej rozviedky GRU, vďaka ktorým došlo k vopred naplánovanej, vopred pripravenej provokácii, a vyprovokovaný pokus o puč proti tureckému prezidentovi zostal iba neúspešným pokusom. Erdogan však odštartoval maratón nadväzujúcich bezpečnostných aj politických krokov, ktoré nadlho zmenia mapu Stredného východu. Rusko dostalo darček. Bezprostredne po puči som napísal: „Prezident Erdogan teraz môže ľubovoľne transformovať krajinu na islamský štát. A uvidíte, že to urobí... Jadro atatürkovskej sekulárnej moci bude zlikvidované raz a navždy. Červená vlajka Turecka sa zmení na zelenú. Gratulujem NATO...“

Do novembra 2016 bolo v Turecku 125 000 ľudí prepustených alebo postavených mimo službu, 36 000 ľudí zatlkli, 170 novín, televíznych staníc a vydavateľstiev bolo zakázaných, vyše 100 novinárov uväznili, 15 univerzít, 1 043 súkromných škôl, 1 229 charitatívnych organizácií a nadácií, 19 odborových zväzov, 35 zdravotníckych zariadení, štyri spravodajské agentúry, 16 televíznych kanálov, 23 rozhlasových staníc, 45 denníkov, 15 časopisov a 29 vydavateľstiev ukončilo svoju činnosť. Zatknutých bolo viac ako 1 500 vojakov, päť generálov a 29 plukovníkov zosadili. Z celkového počtu 67 generálov tureckého letectva bolo 30 postavených mimo službu. Toľko neoficiálne, Ankarou nepotvrdené, ale médiami hojne citované čísla. Je jedno, či sú presné, alebo nie. Podstatné je, že čistky boli výberové, dokonale postihujúce štruktúru zakonšpirovaného disentu aj otvorenej politickej opozície. Tej ľavicovo sekulárnej aj tej gülenovskej.

Štěpán Kotrba pre ČRo Plus 4. 8. 2016: Náboženstvo ako sieťová geopolitika

Januárové rokovania v kazašskom hlavnom meste Astana, ktorých iniciátorom bol ruský prezident Vladimir Putin, priniesli ovocie. Nielen na ceste hľadania mieru v Sýrii. Ponuka „tureckého prúdu“ plynu bola prijatá. Vysvetlené a zabudnuté sú bombardovacie a zostreľovacie incidenty v Sýrii. Koncom februára sa skončil diplomatický konflikt medzi Ruskom a Tureckom.

Na začiatku marca nemecké orgány „z bezpečnostných dôvodov“ zakázali návštevu tureckého ministra hospodárstva Nihata Zeybeckiho u krajanov na zhromaždení v Kolíne nad Rýnom a Frechene. Zrušené bolo aj vystúpenie tureckého ministra spravodlivosti Bekira Bozdaga.

Ruská vláda zrušila 9. marca zákaz importu tureckého tovaru.

O deň neskôr, 10. marca Rusko a Turecko schválili program obchodno-ekonomickej, vedeckotechnickej a kultúrnej spolupráce do roku 2020 a Memorandum o porozumení v oblasti vzdelávania diplomatov. Súhlas bol vyjadrený aj s projektom výstavby plynovodu Turkish Stream a výstavbou jadrovej elektrárne Akkuyu. Turecko má záujem o dodávky lietadiel MS-21 z Ruska. Erdogan pozval Putina na návštevu Istanbulu.

Už 11. marca sa začal diplomatický konflikt medzi Tureckom a Holandskom. Orgány kráľovstva odmietli konanie zhromaždenia tureckého obyvateľstva na podporu tureckej ústavnej reformy Recepa Tayyipa Erdogana, vyhostili ministerku pre rodinu a sociálnu politiku Fatmu Betül Sayanovú Kayovú a nenechali pristáť lietadlo ministra zahraničia Mevlüta Cavusoglua. Ministerka plánovala návštevu zhromaždenia tureckej komunity v Rotterdame.

Holandský premiér Mark Rutte povedal, že rozhodnutie Fatmy Betül Sayanovej Kayovej prísť do krajiny agitovať za referendum v Turecku je „nezodpovedné“, holandská vláda oznámila, že ministerka je „nežiaduci cudzinec“. Rozhorčení predstavitelia tureckej komunity vyšli do ulíc.

Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan 13. marca uviedol, že Nemecko a nemecká kancelárka Angela Merkelová podporujú teroristov, a to potom, keď turecká polícia zadržala v Istanbule korešpondenta nemeckého denníka Die Welt Deniza Yücela, ktorý je v Turecku podozrivý z napojenia na kurdských militantov.

Turecký vicepremiér Numan Kurtulmus povedal, že Turecko považuje návrat holandského veľvyslanca do Ankary za nežiaduci. Turecko zároveň zaviedlo dočasný zákaz vstupu diplomatov z Británie. Kurtulmus navyše povedal, že turecká vláda odporučila parlamentu pozastaviť dohodu medzi Ankarou a Amsterdamom, ktorá stanovuje „priateľské vzťahy“. Podpredseda tureckej vlády oznámil, že Ankara preruší všetky kontakty s Amsterdamom na úrovni ministrov. Treba dodať, že za krízu môže Amsterdam a EÚ, nie Turecko. Turecko zastavilo masívny prílev utečencov na ceste do Európy cez Turecko. Za tri miliardy eur. EÚ nedodržala sľúbené uvoľnenie vízového režimu pre tureckých občanov bez predbežných podmienok.

Ankara od tejto chvíle ukončuje všetky dohody s EÚ zamerané na riešenie migračnej krízy. „Európa nesplnila svoje zmluvné povinnosti, čo pre nás znamená, že dohody už nie sú v platnosti,“ zdôraznil podpredseda tureckej vlády.

Erdogan vyhlásil, že pokojne podpíše zákon o treste smrti, ktorý v Turecku zrušili v auguste 2002, ak ho parlament pripraví. To by bol definitívny symbolický koniec zbližovania Turecka a EÚ.

Európski politici podporili v spore s Tureckom Holandsko. Bruselskí úradníci navrhli znížiť finančné prostriedky určené na program integrácie Turecka do Európskej únie, ktorý mal Turecku prideliť do roku 2020 na tieto účely štyri miliardy eur. Plané gesto. Fakticky už však nikto neverí, že by sa Turecko stalo členom EÚ. Po prvé by s tým museli vysloviť súhlas všetky parlamenty súčasných krajín EÚ, čo sa nestane, po druhé to už nechce ani Turecko. Cíti, že je silné. A pravdou je, že po Putinovom polobrate a obetovaní Kurdistanu v sýrskej občianskej vojne, po vecnom rokovaní v Astane medzi Ruskom, Tureckom a Iránom to hovorí právom. Je silné. A je prvýkrát vo svojom rozhodovaní naozaj samostatné.

Holandský premiér Mark Rutte sa odmietol Ankare za odmietnutie ministerskej agitačnej turistiky ospravedlniť. Francúzsky prezidentský kandidát Emmanuel Macron a Marine Le Penová sa postavili na stranu Amsterdamu. Dánsky premiér Lars Løkke Rasmussen odložil návštevu premiéra Binaliho Yildirima v Kodani. Pre európskych politikov je ťažké zladiť štandardy liberálnej spoločnosti s viditeľným vývojom v Turecku a ešte väčším posilnením prezidentských právomocí moslima Erdogana.

Erdogan to okomentoval slovami: „Holandsko sa nespráva ako krajina EÚ, ale ako banánová republika. Celý svet vidí, že tí, ktorí nás mnoho rokov poučovali o ľudských právach, právnom štáte a demokracii, sami nenapĺňajú tieto ideály.“ Formálne má pravdu. Viedenský dohovor o diplomatických stykoch nedovoľuje vyhostiť politikov len preto, že chcú prehovoriť ku krajanom. Ale súčasná situácia je politicky vyhrotená. Blíži sa turecké referendum o zmene ústavy – 16. apríla pôjde o zásadný krok, ktorý rozhodne o zmene parlamentného systému na prezidentský a definuje pozíciu Erdogana na dlhé roky. Definuje jeho mandát, jeho silu. Definuje charakter Turecka a jeho medzinárodnopolitickú pozíciu na „globálnej šachovnici“. A Turecko už dávno nie je slabá a zaostalá krajina. Je to krajina s najväčšou armádou na európskom kontinente, s druhou najväčšou armádou NATO.

Úplne iné Turecko

„Ďakujem poslancom. Teraz nech prehovorí ľud!“ povedal premiér Turecka Binali Yildirim vo chvíli, keď 339 poslancov hlasovalo v prospech návrhu Strany spravodlivosti a rozvoja o ústavných zmenách.

A to „nech prehovorí ľud“ znelo ako vyhlásenie vojny sekulárnym tureckým mestským elitám. Ľud si nikdy nezvykol nenosiť fúzy a fez. Prezident Turecka sa dokáže oprieť o masu voličov a dokáže manévrovať medzi politikou v parlamente, kde sa len tára, a politikou ulice, kde sa aj režú fúzy, uši alebo hlavy. Počas puču ho nezachránil parlament, polícia alebo armáda, ale Putinovo Rusko svojimi spravodajskými informáciami a ulica. Dobrovoľníci. Turci v uliciach Istanbulu a Ankary sa postavili za Erdogana so zbraňou v ruke, vojaci cúvli a prehrali.

Keby bol Erdogan v parlamente zhromaždil najmenej 367 zástancov zmien, ústavu mohol zmeniť okamžite, bez referenda. Ale takúto podporu poslanci Recepovi Tayyipovi Erdoganovi pri zatiaľ posledných voľbách ešte nedali. Republikánska ľudová strana, ktorá má 133 parlamentných kresiel z 550, varovala, že ďalšie posilnenie prezidentských právomocí rozdelí tureckú spoločnosť. Okrem toho sa členovia prokurdskej Ľudovej demokratickej strany (HDP) otvorene postavili proti. V tejto situácii vládnuca AKP (317 kresiel) mohla nájsť spojencov iba v malej (40 kresiel) Nacionálne činnej strane. To bolo málo. Výsledkom manévrovania je nakoniec referendum. A dáva prezidentovi ešte silnejší mandát. Mandát väčšiny Turkov.

Ak občania schvália novelu ústavy, prezident bude môcť sám vymenovať viceprezidentov, ministrov a iných vysokopostavených predstaviteľov. Zároveň bude zrušená pozícia premiéra. S navrhovanou reformou sa doteraz identifikuje len 60 až 70 % voličov a podiel skalných priaznivcov a skalných odporcov zmien je približne rovnaký. O výsledku tak rozhodnú hlasy nerozhodnutých. Miestni experti odhadujú, že zmenu bude podporovať asi 60 % voličov. Volebné právo však majú aj Turci v zahraničí, ktorí žijú v inom kultúrnom kontexte, ktorých existencia nie je závislá od tureckého štátu a ktorých mnohokrát veľkoosmanský islamizmus novej tureckej vlády rozčuľuje.

Štěpán Kotrba pre ČRo Plus 15. 8. 2016: Čo dnes ponúka Turecko

Podľa Erdogana vznikne po hlasovaní „úplne iné Turecko“. Nebude to Atatürkovo sekulárne Turecko, bude to islamské, osmanské Turecko. Ako alternatívu EÚ, kde ho nechcú, Erdogan vybral Šanghajskú organizáciu spolupráce, do ktorej okrem iných patrí Rusko a Čína. Tu nerozhoduje trest smrti ani tisíckrát omieľané ľudské práva, ale len ekonomická výhodnosť.

Štěpán Kotrba pre ČRo Plus 25. 8. 2016: Taký normálny prevrat

Paralelná turecká spoločnosť

Korene dnešného konfliktu medzi Ankarou a Európou ležia v 50. rokoch minulého storočia, keď západonemecká ekonomika podporená Marshallovým plánom spustila „hospodársky zázrak“. Dôsledkom ekonomického rastu sa onedlho stal nedostatok pracovných síl. V priebehu 12 rokov prišlo pracovať do Nemecka na pozvanie nemeckého štátu 800 000 Turkov.

Všetci záujemcovia, ktorí chceli požiadať o pracovné miesto v Nemecku, museli svoj úmysel najprv oznámiť náborovému stredisku v istanbulskej mestskej časti Tophane a v Ankare. Potom museli podstúpiť prijímacie konanie pred komisiou zriadenou Spolkovým úradom práce. To zahŕňalo lekársku prehliadku nemeckým lekárom, veľmi prísnu skúšku fyzickej zdatnosti a potom dostali hneď na mieste od svojich budúcich zamestnávateľov podpísanú pracovnú zmluvu. Na jeden rok. Dohodou bolo určené, že všetci pracovníci sa musia po istom čase vrátiť späť do vlasti, čo sa nepáčilo zamestnávateľom, a preto toto obmedzenie zrušili.

Aj keď s Tureckom podpísaná dohoda z 30. októbra 1961 (Abkommen zur Anwerbung türkischer Arbeitskräfte für den deutschen Arbeitsmarkt) bola pozastavená v roku 1973, migrácia pokračovala sceľovaním rodín od roku 1974 na základe článku 19 Európskej sociálnej charty. Vtedy žilo v Nemecku 910 500 Turkov. Dnes žije v Nemecku viac ako tri milióny Turkov a z toho približne 700-tisíc má nemecké štátne občianstvo. Až 98 percent sa hlási k islamu, väčšina k sunnitskému. Viac ako polovica dospelých žije v Nemecku už dlhšie ako 20 rokov. Z približne dvoch miliónov osôb je zhruba 800-tisíc mladších ako 21 rokov, ďalších 445-tisíc je vo veku od 21 do 30 rokov. Mladiství tak predstavujú 60 percent tureckej spoločnosti v Nemeckej spolkovej republike a zároveň 10 percent obyvateľov vo vekovej skupine od 15 do 18 rokov. Polovica mladistvých z tureckej menšiny sa v Nemecku narodila alebo tam vyrastala. Okrem Turkov (v zmysle etnickej príslušnosti) prišiel do Nemeckej spolkovej republiky veľký počet Kurdov, ale aj príslušníkov takmer všetkých ostatných etnických a náboženských skupín, ktoré v Turecku žijú. Azerbajdžanci, krymskí Tatári, Kazachovia a Ujguri. Kurdi sú po Turkoch druhou najväčšou etnickou skupinou. Ich celkový počet odhadujú kurdské organizácie na 400- až 500-tisíc.

Dnes už je v Nemecku vytvorená kompletná turecká „etnická infraštruktúra“, ktorá sťažuje integráciu a prispieva k paralelnej polis. Nemecké Turecko je svetom, kde platia iné pravidlá. Nakúpiť pôjdete k susedovi, nie k Nemcom. O zábavu sa starajú futbalové kluby, islam a tradície v komunite rozširujú kultúrne nadácie, o vzdelanie detí sa starajú školy gülenistov.

Neviditeľná sieť

Erdoganovo Turecko pôsobí ako faktor nestability nielen NATO, ale aj EÚ. V Holandsku sa tesne po incidente konali voľby, vo Francúzsku sa budú konať v máji, v Nemecku budú voľby do Bundestagu v septembri. Vo všetkých týchto krajinách je problém s moslimskými migrantmi a zároveň početná turecká menšina. Rozdelená už desiatky rokov na dve nezmieriteľné frakcie. Sekulárni, väčšinou ľavicoví Turci a „umiernení“ stúpenci Fethullaha Gülena na jednej strane, moslimskí zástancovia silnej Osmanskej ríše s fezmi a čadormi na druhej strane. Gülen, vedomý si tejto priepasti, presadzoval myšlienku dialógu a vzájomného prenikania civilizácií namiesto ich konfliktu. Ale prehral s arabskou jarou, s americko-saudskou ropnou alianciou. Ním mentorovaná organizácia existuje len na pomedzí vzdelávacej, vedeckej a náboženskej doktríny. Nedisponuje ropnými vrtmi. Len vôľou starca presadiť politický cieľ. „Agentov FETÖ“ nemožno len tak nájsť ani zakázať. S podzemným životom a konšpiráciou majú bohaté skúsenosti, stavili na spolupatričnosť komunity a vďačnosť. Hizmet, celosvetová sieť navzájom sa podporujúcich podnikov, neziskových organizácií, mediálnych spoločností a škôl má odhadom osem miliónov nasledovníkov a 50 miliárd USD aktív, permanentne doplňovaných podnikajúcimi členmi po celom svete. Napriek tomu Hizmet prehral kľúčový konflikt. Síce zostáva v srdciach miliónov svojich stúpencov, ale v samotnom Turecku sa jeho činnosť skončila.

Štěpán Kotrba pre ČRo Plus 17. 8. 2016: Občianska sieť ako piata kolóna

Zatiaľ definitívne riešenie kurdskej otázky

Vo všetkých krajinách západnej časti EÚ sú aj Türkiye Kürtleri, Kurdi, odvekí nepriatelia. Kmeň či národ, ktorý žije v štyroch štátoch. Kurdi si nárokujú 194 400 km² Turecka, 124 950 km² Iránu, 72 000 km² Iraku a 18 300 km² Sýrie. Kurdské povstanie trvá od roku 1921 do súčasnosti. A vo všetkých krajinách západnej časti EÚ tvoria Kurdi a Turci nielen lokálne elity, ale aj neintegrovateľnú masu frustrovaných robotníkov, náboženských či politických aktivistov žijúcich väčšinou na okraji spoločnosti. Škandál s Tureckom ukázal strach „mainstreamových“ strán Európy z posilnenia Geerta Wildersa, ktorý je zásadne proti dvojitému občianstvu, ktoré umožňuje ľuďom, aby mali rovnaké politické práva v dvoch krajinách. Strach majú politici aj zo strany slobodných a ďalších ultrapravicových síl, z ďalšej destabilizácie situácie v Európskej únii. S Turkami aj Kurdmi treba počítať a nikto nevie, ako to uchopiť. Asi 30-tisíc Kurdov usporiadalo vo Frankfurte demonštráciu. Protestovali proti ústavnej reforme v Turecku a požadovali prepustenie Abdullaha Öcalana, vodcu v Turecku zakázanej Strany kurdských pracujúcich (PKK). Tú pritom považujú za teroristickú nielen Severoatlantická aliancia, ale aj EÚ, Spojené kráľovstvo a USA. Len Kurdi, Čína, India, Rusko, Egypt, Grécko a Organizácia Spojených národov si to nemyslia. Išlo jej o založenie nezávislého marx-leninského štátu, ktorý mal byť známy ako Kurdistan. Eskalácia kurdsko-tureckého nepriateľstva uprostred Európy by dnes zásadným spôsobom zhoršila bezpečnostnú situáciu vo všetkých západných krajinách EÚ. A k moci by nakoniec priviedla pravicové strany túžiace po násilnom vysídlení migrantov a dezintegrácii EÚ.

Ale ani v Turecku nie je Erdoganovo víťazstvo isté. Niektorí veria, že po neúspešnom vojenskom prevrate a následných čistkách gülenistov vo verejnej správe si prezident Erdogan zaistil podporu občanov, iní trvajú na tom, že na dosiahnutie požadovaného výsledku v referende musí ešte urobiť účinnú propagandistickú kampaň a voličom dokázať, prečo je dôležitá plná konsolidácia moci v rukách jedného držiteľa. Preto teraz Turecko na Európu zvyšuje hlas.

Osemnásteho marca Erdogan vyzval počas svojho prejavu v provincii Eskişehir Turkov žijúcich v EÚ, aby mali päť detí, nielen tri, ako je zvykom v Turecku. „Rozšírte podnikanie, posielajte svoje deti do lepších škôl, bývajte v najlepších oblastiach a majte tie najlepšie autá,“ vyhlásil Erdogan. „Vy ste budúcnosť Európy.“ Cieľom Erdogana je mať v EÚ čo najviac moslimov. A v ideálnom prípade to budú moslimovia a ešte Turci.

Migračný strach

Obyvatelia celej EÚ považujú za hlavné problémy Európskej únie prisťahovalectvo a terorizmus. Minister vnútra Turecka Süleyman Soylu hrozí poslať do Európskej únie 15-tisíc utečencov mesačne. „Mali by ste mať na pamäti, že nemôžete nastaviť pravidlá hry v regióne bez ohľadu na Turecko.“ Nediplomaticky, ale vecne povedané.

Štěpán Kotrba pre ČRo Plus 14. 4. 2016: Nahá Európa

Erdogan vyzval predstaviteľov EÚ, aby sa starali o seba a nemiešali sa do toho, že v Turecku stále platí výnimočný stav. Opäť nediplomaticky, ale vecne povedané. Aj vo Francúzsku je výnimočný stav. A dlho bude.

Štěpán Kotrba pre ČRo Plus 23. 3. 2016: Prasa erbom Európy

Pozícia Francúzska však tvorí výnimku z hysterického, aj keď zatiaľ symbolického konfliktu. Paríž, hoci uprostred výnimočného stavu, nezakázal zhromaždenie za účasti Mevlüta Cavusoglua, ktoré sa konalo v Metzi. Hovorca francúzskeho ministerstva zahraničia povedal, že „skutočnosť, že turecký minister mal možnosť usporiadať zhromaždenie, je v súlade s princípom slobody zhromažďovania“. Morálne víťazstvo imperatívu demokratického republikanizmu a facka ostatným.

Divoká ruská karta

Rusko formálne stojí o to, aby sa rozpor medzi Tureckom a EÚ minimalizoval, a snaží sa ich zmieriť. Rusko by mohlo využiť situáciu aj smerom k Európskej únii. Toto diplomatické úsilie by mohlo viesť k zrušeniu európskych sankcií. Na pozadí ťažkej situácie s Tureckom a hrozbou novej utečeneckej vlny môže Moskva pôsobiť ako prostredník, ktorý bude rokovať s Ankarou a Berlínom. Ak Washington nebude tlačiť, existuje mnoho krajín, ktoré sa môžu následne jednostranne snažiť torpédovať protiruské sankcie. Na druhej strane nemožno nevidieť, že Moskve musí geopoliticky vyhovovať, že sa turecký oporný pilier NATO rúca.

Turecko pre napätie s Holandskom obmedzilo niektoré aktivity v rámci NATO. Ankara zablokovala niektoré akcie plánované na tento rok vrátane vojenských cvičení, politických krokov či plnenia civilných projektov.

„Zmiernite napätie a deeskalujte situáciu,“ vyzval holandských aj tureckých predstaviteľov generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg. Členstvo Turecka v NATO potom označil za dobré nielen pre Ankaru, ale aj pre Európu a celú Alianciu. Najnovší vývoj v turecko-európskych, turecko-amerických, ale najmä turecko-gréckych a turecko-ruských vzťahoch smeruje k obmedzeniu tureckej orientácie na NATO. Turecké záujmy sa s aliančnými rozchádzajú. Turecko lavíruje. Zatiaľ ešte stále zostáva členom NATO, ale ostentatívne dáva najavo, že NATO nepotrebuje. Masovo odvoláva svoj vojenský personál, ktorý sa cvičí v USA alebo je súčasťou kontingentu NATO. Koná samostatne alebo v spolupráci s Ruskom. A je úspešné. Aspoň v Sýrii. Aj napriek tomu, že polovica armádnych veliteľov bola zatknutá alebo prepustená zo služby za obvinenie z gülenizmu. Aj napriek tomu, že 350 dôstojníkov vzdušných síl bolo zatknutých a viac ako polovica stíhačiek F-16 je prilepená k zemi, lebo im chýbajú piloti.

Nestabilný partner v nestabilnom regióne

Erdogan obviňuje Nemecko, ale najmä USA z podpory „teroristu“ Gülena, obviňuje CIA, že zinscenovala pokus o puč. Dokonca vyhlásil, že Gülenova organizácia financovala predvolebnú kampaň Hillary Clintonovej. Turecký podnikateľ Gökhan Özkök a prezident tureckého kultúrneho centra Recep Özkan, ktorí sú súčasťou siete think tankov a podnikov podporujúcich islamského duchovného Fethullaha Gülena, totiž darovali pred voľbami státisíce dolárov Clinton Foundation.

Minister obrany Turecka obvinil NATO z neplnenia záväzkov na juhovýchodnom krídle. Fikri Işik to vyhlásil na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii. NATO vyzbrojuje Kurdov, Turecko ako člen NATO s druhou najväčšou armádou v Aliancii na nich útočí. Z hodnotovej, ideologickej aj bezpečnostnej stránky je dnes Turecko nestabilným partnerom v nestabilnom regióne – susedí so Sýriou, Irakom a zvyškami kalifátu, svoju pozíciu buduje vo volatilnom prostredí sýrskej občianskej vojny. Sto rokov staré geopolitické doktríny, presadzované niekoľkými vojnami vrátane tých svetových, sa rúcajú. Až to vyzerá, že svet starých istôt sa rúca.

Štěpán Kotrba pre ČRo Plus 19. 5. 2016: Mackinderova geopolitika realitou

Ak sa Moskve podarí presvedčiť Ankaru opustiť NATO, tak to bude doteraz najväčší úspech Vladimira Putina. Základňa jadrového arzenálu NATO Incirlik prestane byť problémom, pre ktorý musí Putin modernizovať strategické bombardéry a udržiavať v pohotovosti nemalé jednotky na juhozápade krajiny. NATO má totiž v Turecku najväčšie úložisko jadrových zbraní mimo územia USA – štvrtinu celého jadrového arzenálu. Aktivácia a dolet na územie Ruska je kratšia ako v prípade základní v Európe či rakiet na území USA. Veliteľ Bekir Ercan Van a ďalších deväť dôstojníkov zo základne Incirlik však boli Erdoganom zatknutí za podporu pučistov. „Povstanie je požehnaním od Alaha. Konečne môžeme očistiť armádu od vzbúrencov,“ vyhlásil Erdogan v Istanbule krátko po puči, o ktorom mu poskytol kľúčové informácie Putin. Turecko obvinilo 29. 7. 2016 amerického veliteľa NATO generála Johna F. Campbella, že stál za pučom v Turecku.

Obamov tím píše pamäti. Trumpove Spojené štáty sú dnes iné. Po desiatich rokoch bojov politicky, ekonomicky aj vojensky slabšie, chcú sa venovať sebe. Tillerson hodlá stabilizovať vzťahy s Ruskom a obmedziť angažovanosť v NATO len na úroveň, ktorú si jeho ostatní partneri zaplatia. USA si svoju obranu platia komplet. Nehodlajú však aj naďalej platiť obranu Európy.

Turecko o obrane uvažuje strategicky. Potom, keď európske štáty NATO odviezli z Turecka svoje protiraketové systémy Patriot a nechali Ankaru pred „iránskymi raketami“ nechránenú, chce Turecko získať za 3,4 miliardy dolárov vlastné systémy protivzdušnej obrany, ktoré v sebe zahŕňajú radary a rakety typu „zem-vzduch“. Z Číny. Alebo z Ruska. Najnovšie sa hovorí o ruskom protiraketovom systéme S-400, ktorý môže byť zároveň prvkom multinárodnej strategickej protiraketovej obrany. Turecko najprv chcelo kúpiť protiraketový systém od NATO, ale vzhľadom na to, že NATO neposkytlo racionálnu cenu ani podmienky na transfer technológií, je Turecko nútené diskutovať o možnej spolupráci na vytvorení národného systému protiraketovej obrany s Ruskom, uviedol 16. marca 2017 turecký minister obrany Fikry Osek. Minister zároveň oznámil, že integrácia národného systému obrany so systémom obrany NATO nie je vôbec v pláne. To o budúcej politike Erdoganovho Turecka hovorí viac ako štúdia analytikov. Už v roku 2008 sa objavili neoficiálne správy, že Turecko chce kúpiť „na účely testovania“ ruské systémy protivzdušnej obrany dlhého doletu S-300P, S-300V a systémy krátkeho dosahu Tor. S tureckým podtajomníkom pre zbrojný priemysel Muradom Bayarom Rusi na IDEF 2009 rokovali aj o dodaní systému S-400 Triumf. Vtedy sa začalo hovoriť o umiestnení prvkov americkej protiraketovej obrany v strednej Európe. Ankara síce prijala americký výkonný radar AN/TPY-2 (FBX-T) na Kürecik Air Base vo východnom Turecku „na obranu Izraela a Európy“, ale Turecko, ako je vidieť, odvtedy pochopilo, že nepotrebuje americký protiraketový dáždnik Patriot PAC-2/3 proti Moskve, ale čínsky HQ-9 alebo ruský S-400. A možno proti Západu.

Vzhľadom na množstvo Rusov, ktorí chodia do Turecka na dovolenku, Turci zmenu smeru zahraničnej politiky privítajú. Rovnako ako privítali zrušenie ekonomických sankcií po Erdoganovom ospravedlnení za zostrelenie ruského lietadla. Erdogan sa prekonal. V mene ľudu. Napravil škody. V mene ľudu. A Putinovo slnko vyšlo.

Najnovšie informácie hovoria, že Turecko bude z Ruska kupovať aj jačmeň.

Autor: Štěpán Kotrba

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Redakcia
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Mala som pocit, že americký prezident huláka niekde na trhovisku a nie na pôde OSN. Tereza Spencerová komentuje prejav Donalda J. Trumpa

19:00 Mala som pocit, že americký prezident huláka niekde na trhovisku a nie na pôde OSN. Tereza Spencerová komentuje prejav Donalda J. Trumpa

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ „Trumpov prejav ma sklamal. Bol veľkohubý, arogantný a plný lží,“ o…