Mierové rokovania ohľadom Sýrie nemajú podľa hlavných hráčov veľkú šancu na úspech. Šéf diplomacie USA John Kerry hovorí o slovách na papieri s tým, že treba vidieť činy na zemi. Jeho ruský kolega Sergej Lavrov dáva dohodám menej ako päťdesiatpercentnú šancu na úspech. Povstalci trvajú na tom, že sú ochotní rokovať až po zastavení ruských operácií, čo zase odmieta Moskva. Dá sa na základe tohto diplomatického úsilia očakávať nejaký konkrétny výsledok? V čom je najväčší problém, keď skoro všetci hovoria o priorite, ktorou je porazenie IS a ďalších teroristických organizácií?
Zdanlivým paradoxom súčasnosti je, že samotné diplomatické rokovania o Sýrii prišli na rad až potom, keď sa do vojny zapojili ruské lietadlá. Stali sa možno až v okamihu, keď Západ stratil ilúzie o skorom víťazstve nad vládou v Damasku. Vojna a diplomacia sú prepojené. Zdá sa, že dokiaľ nebude situácia na fronte jednoznačne v prospech Damasku, nebude možné dosiahnuť diplomatický kompromis. Diskusie o tom, kto je terorista a kto nie, sú nepodstatné spory o používaní techniky boja, čo je vedľajšia línia rozporu – tou hlavnou sú ideologicko-politické ciele bojujúcich strán a geopolitické záujmy mocností.
Kritika postupu USA v Sýrii sa ozýva v ostatných dňoch paradoxne z Ameriky. Už tri prestížne americké denníky priznávajú, že Obamova veľmoc v Sýrii s Ruskom prehráva, a stále viac blízkovýchodných štátov verí, že Rusko môže doviesť sýrsky konflikt do úspešného konca, čo naznačuje posilňovanie Asadových pozícií a ústup rebelov. Môže Moskva doviesť svoje angažmán v Sýrii do úspešného konca? A čo by to znamenalo pre nás? Mnohé zdroje tvrdia, že po ruských vojenských akciách rastie počet sýrskych utečencov do Európy…
Je v záujme nás Európanov, aby vojna v Sýrii skončila čo najskôr. V tejto chvíli najväčšia nádej na ukončenie vojny má podobu víťazstva vládnych vojakov podporovaných ruským letectvom. Víťazstva nad bojovníkmi IS a niektorými ďalšími extrémistickými opozičnými skupinami. „Extrémistický“ v danom prípade neznamená „ozbrojený“ – ozbrojený je v Sýrii asi každý. „Extrémistický“ je označenie pre určité ideovo-politické či džihádistické ciele.
Ruské vojenské lietadlá uviedli front v Sýrii do pohybu – a pred pohybujúcim sa frontom ľudia vždy utekajú. Propaganda v danom prípade opäť pracuje s tým, že začína hodnotiť udalosti uprostred, vynecháva začiatok. A na začiatku vojny v Sýrii bola podpora Západu smerom k protivládnym extrémistom usilujúcim sa o rozpútanie občianskej vojny. Boli to predovšetkým Paríž a Washington, kto začal s technickou, informačno-spravodajskou, propagandistickou a diplomatickou podporou tej časti opozície, ktorá siahla po zbrani. Všetko začalo pred piatimi rokmi v čase tzv. arabskej jari, nie na konci minulého septembra, kedy sa na bojisku objavili ruské lietadlá či ruské strely s plochou dráhou letu a rakety. Pred piatimi rokmi sa začal formovať prúd utečencov, najprv vo vnútri Sýrie, potom do susedných krajín, ako je Turecko, Jordánsko a Libanon; a až potom do Európy. Vrchol migrácie do Európy začal pred rokom, nie pred polrokom.
Rusi vo formovaní utečeneckého prúdu hrajú tretie husle. Ale stále treba mať na pamäti, že nádej vkladaná do vojenského víťazstva Damasku je prijateľná len ako nástroj na zastavenie vojny a začiatok skutočných vnútropolitických dohôd. Následná rekonštrukcia Sýrie bude potrebovať každú ruku, teda aj tú, ktorá dnes drží zbraň. Mier je možný len ako nádej aj pre porazených. A stále platí, že aj spravodlivá vojna prináša zabíjanie nevinných.
Lídri EÚ budú vo štvrtok a piatok na summite Európskej rady riešiť okrem „Brexitu“ aj migračnú krízu, predovšetkým tzv. akčný plán EÚ – Turecko a ochranu vonkajšej hranice. Kam sa celá vec ohľadom riešenia migračnej vlny posúva?
V tejto chvíli nemecká kancelárka a politika Berlína vo všeobecnosti predovšetkým hľadajú cestu, ako zachrániť pošramotenú povesť. Hája neudržateľnú pozíciu, ale do značnej miery ju hája len slovne – zdá sa, že už aj pani kancelárka pochopila, že treba zastaviť vojnu v Sýrii, dohodnúť sa s Tureckom a zaviesť na hraniciach Únie a schengenského priestoru vládu práva. Lenže je v defenzíve, ktorá jej sťažuje priznať si chybu. Navyše v Berlíne za ostatné roky vyrástla arogancia moci do fázy, keď tamojší politici z parlamentných strán, a to pravice aj ľavice, stratili schopnosť úplne vnímať realitu a načúvať iným názorom, ako sú tie ich.
Problém migrácie v tej podobe, ktorú poznáme z minulého roka, je riešiteľný. Treba však prestať s nezmyselnou propagandou à la Česká televízia, ktorá utečencov vníma ako homogénny príliv mravných, nepolitických a trpiacich ľudí, ktorým pomáha Európa zo svojho nadbytku a bez ohľadu na budúcnosť. Mimochodom – je to úplne iný prístup, ako používa rovnaká televízia pri pohľade na českú spoločnosť. V tomto prípade už nešíri lásku a bezbrehé „porozumenie“, ale pestuje konflikt a nenávisť.
Je osud Schengenu spečatený? V ostatnom čase zaznelo veľa silných výrokov. Šéf Európskej rady Donald Tusk pred mesiacom varoval, že na vyriešenie migračnej krízy sú dva mesiace, inak sa Schengen zrúti. Od začiatku roka dorazilo do Grécka ďalších 77-tisíc migrantov. Aké dopady by mal prípadný pád schengenského systému na fungovanie EÚ, prípadne eurozóny ako takej? Bola by to katastrofa, ako mnohí analytici predpovedajú?
Zastrašovanie koncom schengenského systému patrí k politike vydierania, ktorú voči svojim partnerom v Únii používa Berlín. Schengen zachránite tým, že začnete dodržiavať jeho pravidlá. A ukončíte vojnu v Sýrii. To by sa dalo dosiahnuť v priebehu polroka. Len musia v Berlíne pochopiť, aké sú skutočné priority – že to nie je ani kreslo pani kancelárky, ani prestíž tamojšej vlády.
Keď sa nepodarí vinou nezodpovedných západných štátnikov zachrániť schengenský priestor, bude to ústup. Spätná vlna, akých už pri formovaní Európskej únie bolo veľa. Skutočná katastrofa však vyzerá inak.
Zaujímavé je, že proti kvótam, ako ich navrhuje a presadzuje nemecká kancelárka Merkelová, je aj Francúzsko. Navyše došlo k dohode ruského a francúzskeho premiéra o spoločnom boji proti terorizmu. Okrem toho aj pápež František s ruským patriarchom Kirillom počas svojho nedávneho stretnutia hovorili o potrebe boja proti terorizmu. Ide o posuny, ktoré môžu najviac tešiť Rusov a znervózňovať napríklad práve nemecké vedenie. Čo z toho všetkého môže vzísť?
V prípade Paríža sa dá len ťažko odhadnúť, ako dlho bude držať danú pozíciu odmietania kvót – už dvakrát prevrátil kabát. Vami charakterizované posuny sú súčasťou chaotických zmien vo svete, keď pozitívne javy sprevádzajú aj javy negatívne – a nie je jasné, ktoré prevládnu. Bolo by skvelé, keby dohody medzi pápežom a moskovským patriarchom neboli chápané ako víťazstvo Kremľa, ale ako jeden z mála úspechov nás všetkých. Aj Berlína. Aj Washingtonu. Toto stretnutie sa nedá vnímať v duchu verejnoprávneho primitivizmu ako niečo, z čoho trčí čertovo – čítaj Putinovo – kopýtko. To, čo bolo samotnými účastníkmi nazvané „bratským stretnutím“ pápeža Františka a patriarchu Kirilla, je malý krôčik na dlhej ceste odstraňovania jedného z konfliktov, ktorý je už tisíc rokov zbytočný a len nedokonalosť človeka ho udržiavala pri živote.
Mimochodom, v Česku prevládla vízia, že budeme prijímať migrantov zo Sýrie, ktorí sú kresťania. Akého rítu sú títo kresťania? A čo napríklad ateisti, tých zatratíme?
Slovenský premiér Robert Fico povedal pre PL, že nás v súvislosti s migráciou čaká neuveriteľne ťažký rok, a naznačil, že dôvody, prečo EÚ koná tak pomaly, môžu byť rôzne, napríklad aj to, že niektoré štáty Únie podporujú občiansku vojnu v Sýrii atď. Aké motívy vidíte za neakcieschopnosťou EÚ presadiť razantné riešenia?
Inštitúcie Európskej únie boli vybudované na dobré časy. Nehodia sa do nepohody. Európska komisia či Európsky parlament nemajú právomoci na riešenie takýchto problémov, aké nás postretli v súvislosti s krízou eura, s občiankou vojnou na Ukrajine a migračnou krízou. Nedostatok právomocí spätne vedie k tomu, že sú do eurofunkcií dosadzovaní ľudia, ktorí nemajú ambície a schopnosti riešiť vleklé problémy. Byrokratické procedúry sú dôležitejšie ako stratégie. A Európska rada, summit najvyšších predstaviteľov Únie, je v zahraničných a bezpečnostných otázkach odkázaná na hľadanie konsenzu. Napríklad zhody medzi štátmi, ktoré podporujú občiansku vojnu v Sýrii, a štátmi, ktoré sú proti. Výsledkom je slepota pri analýze a trestuhodná ťažkopádnosť pri reagovaní na krízové situácie.
Podľa profesora Jana Kellera k úplnému rozpadu EÚ nedôjde, vždy vraj zostane zachovaná os Nemecko – Francúzsko a je len otázkou, ktoré štáty toto pôvodné jadro obalia. Za akých okolností si takýto vývoj dokážete predstaviť a ako by to mohlo konkrétne v praxi vyzerať?
Myslím si, že migračná kríza len obnažila inštitucionálne a kádrové problémy Európskej únie. Skutočná kríza môže mať dva zdroje. Tým prvým sú narastajúce skryté ekonomické problémy Západu, zvlášť v oblasti zadlženia. Tým ďalším môžu byť dramatické zmeny v Paríži či Berlíne v dôsledku volieb reagujúcich na migračnú krízu alebo na spomínané ekonomické problémy.
Množia sa texty, ako napríklad teraz v Observeri, že je tu riziko svetovej vojny, ktorú by vyvolali Rusi. Objavujú sa názory, že Putin svetovú vojnu privoláva v súvislosti s Tureckom aj Sýriou. Čo si o tom myslíte?
Sú to výkriky ľudí, ktorým je milšia trvajúca vojna v Sýrii a Iraku ako mier vybojovaný aj zásluhou ruských zbraní. Nad takýmito nezmyslami by bolo možné mávnuť rukou, keby neexistovalo to, čo sa nazýva „samospasiteľné proroctvo“. Keď takejto hlúposti uveria propagandisti, sú politici na najlepšej ceste postaviť sa na stanu tejto pseudopravdy a naplniť ju.
Fakt, že ruská vojenská angažovanosť v Sýrii sa predlžuje, že vládne pozemné vojsko postupuje pomaly, dáva čas na to, aby odporcovia naznačeného riešenia vojny – teda Turecko, Saudská Arábia a niektorí štátnici na Západe – zareagovali. Vytvorili scenáre eskalácie – turecké bombardovanie Sýrie, možné zatiahnutie saudskoarabských vojakov do bojov a podobne –, ktoré začínajú napĺňať. To kladie zvýšené nároky na tých západných politikov, ktorí si želajú ukončenie vojny, nie jej eskaláciu. Nemajú to ľahké, zvlášť v podmienkach hlúpej protiruskej propagandy.
Čo sa týka Ukrajiny, po utorku je už jasné, že prezident Porošenko je nespokojný s premiérom Jaceňukom, vláda je veľmi krehká a Rusi poukazujú na to, že nebol splnený žiadny článok Minských dohôd, ktoré nadobudli po náročných rokovaniach platnosť pred rokom. Ako sa to môže celé skončiť? Hrozí ďalší Majdan, ako znejú niektoré predpovede, alebo sa podarí situáciu upokojiť?
O osudoch ľudí, ktorí tvoria súčasnú mocenskú elitu v Kyjeve, sa nerozhoduje na Ukrajine. To sme mohli teraz vidieť na demisii ministra hospodárstva a obchodu Litovčana Aivarasa Abromavičiusa. Nový Majdan by bol možný len vtedy, keby ukrajinská vláda nebola ochotná použiť silu. Ale ona je ochotná silu použiť, aj keby sa mala schovať za polofašistické bojové oddiely.
Riešenie situácie by mohlo nastať v okamihu, keď vo Washingtone pochopia, že tento konflikt je v kontexte aktuálneho globálneho chaosu pre nich príliš drahý. Druhým riešením by boli slobodné voľby, ktoré by sa opierali jednak o slobodu informácií, zhromažďovania a združovania, jednak o volebné právo emigrantov, ktorí utiekli pred vojnou. Takých volieb sa však nebojí len Kyjev, ale aj jeho sponzori. Takže zatiaľ nás čaká úmorné obdobie chladného konfliktu plného schválnosti a zlovôle. A niekedy aj preliatej krvi.
autor: Daniela Černá
